Cesty do Gerulaty (1. časť – výstavba ciest a cestovanie)

Podnetom pre napísanie tejto série článkov bol obrázok rímskej cesty uverejnený vo facebookovej skupine venujúcej sa archeológii. Technologicky vyspelá konštrukcia čoskoro podnietila k diskusii. O chvíľu pribudla i fotografia rímskej cesty objavenej v Bratislave-Rusovciach na miestach niekdajšej Gerulaty. Samozrejme, bola to len akási cesta „III. triedy“, zatiaľ čo na obrázku, ktorý dal impulz k diskusii, bola priam „diaľnica“.

Postupne sa mi začal vynárať článok, ktorý by som mohol napísať. Nielen o cestách z čisto stavebného hľadiska, ale zo širšia. O cestovnej mape Tabula Peutingeriana, ktorá je unikátnym svedectvom o cestnej sieti v dobe rímskej, o štátnej poštovej dopravnej službe, pre potreby ktorej bola táto mapa vyhotovená, o míľnikoch označujúcich vzdialenosti od východiskového miesta, o oltároch a cintorínoch, ktoré boli umiestňované popri cestách, ale i o Jantárovej ceste ako rušnej obchodnej trase, ktorá zasahovala aj naše územie. Všetky uvedené body vieme prostredníctvom historických správ, archeologických nálezov alebo aspoň hypotéz spojiť aj s naším územím.

Cesty v Rímskej ríši neboli primárne stavané pre potreby širokých vrstiev obyvateľstva, ale pre potreby štátu. Hlavným dôvodom pre ich výstavbu bola efektívna správa rozsiahlej ríše, ku ktorej prispieval rýchly presun vojsk, úradníkov a správ. To sa mohlo diať iba pri kvalitne vybudovanej cestnej sieti. Pochopiteľne, cesty pre svoje potreby nevyužíval len štát. Stali sa spojnicami pre obchod, komunikáciu a cestovanie pre všetkých, ktorí to potrebovali.

Prvou umelo vybudovanou cestou v Rímskej ríši bola Via Appia. S jej výstavou sa začalo v roku 312 pred n. l. a spájala Rím s Capuou v Kampánii. Neskôr bola predĺžená až do prístavného mesta Brundisia (dnes Brindisi v južnom Taliansku). S postupným rozširovaním Ríše sa súčasne rozrastala sieť diaľkových ciest, ktoré v 2. storočí nadobudli neuveriteľnú dĺžku, ktorá sa pohybovala medzi 80 000 až 100 000 km.

Konštrukcia rímskych ciest sa v princípe príliš nelíši od tých súčasných. V prvom kroku sa stanovila trasa a určila šírka cesty. Následne sa v mieste budúcej cesty odkopala hornina a do takto vykopaného priestoru sa začali budovať jednotlivé vrstvy vozovky. Úplne na spodok sa kládli veľké kamene, na ktoré sa položila vrstva z kameňov a hydraulickej malty. Posledná podkladná vrstva bola vyhotovená zo štrku a hydraulickej malty. Na ňu sa položil už len kryt cesty z dlažobných kameňov. Kvôli odvodneniu mala cesta vypuklý tvar a po jej krajoch sa tiahli odvodňovacie žľaby. Celková hrúbka všetkých vrstiev cesty sa pohybovala od 1 do 1,4 m, ale mohla byť aj väčšia. Cesty boli označované míľnikmi, ktoré udávali vzdialenosť od počiatočného bodu. Popísaná konštrukcia predstavuje akýsi „štandard“ hlavného cestného ťahu a je pochopiteľné, že pre rôzne miestne podmienky existovali viaceré varianty výstavby.

Rímska cesta objavená v roku 2014 v polohe rímskeho vojenského tábora a civilnej osady Gerulata nemala dôležitosť cesty Via Appia, prípadne inej hlavnej komunikácie Rímskej ríše a z toho vyplýva jej výrazne jednoduchšia konštrukcia. Na rozdiel od starších nálezov z Gerulaty bola odkrytá celá šírka cesty. Objavená bola v hĺbke 1 m a jej konštrukcia bola vyhotovená z hliny a riečneho štrku. Z oboch strán 5 m širokej cesty sa tiahli žľaby hlboké 0,7 m, ktoré slúžili na jej odvodnenie. Cesta smerovala skoro presne na západ a nie je vylúčené, že bola súčasťou cesty, ktorá viedla priamo do Carnunta vzdialeného približne 20 km.

Náklady na výstavbu a údržbu ciest znášal hlavne štát, v menšej miere jednotlivé mestá a bohatí jednotlivci. Riadenie výstavby a vymeriavanie ciest zabezpečovali kvalifikovaní odborníci, ale samotnú namáhavú fyzickú prácu vykonávali otroci, ktorí boli často prenajímaní svojimi pánmi, chudobní občania nachádzajúci pri výstavbe živobytie, ale i vojaci, ktorí boli prácou v dobe mieru držaní pri kázni.

Rieky boli premostené kamennými a drevenými mostmi, prípadne kombináciou oboch materiálov. Tými sa ale zaoberať nebudem. S našou históriu vieme spojiť špeciálny druh mosta, ktorý využívala armáda pri svojich presunoch cez rieky, prípadne morské úžiny. Ide o pontónový most alebo „most na lodiach“. Využil ho napríklad cisár Marcus Aurelius (cisár 161 – 180) počas markomanských vojen v roku 172, keď ním dal preklenúť Dunaj počas vojenskej výpravy, ktorá smerovala z Carnunta (dnes Bad Deutsch-Altenburg a Petronell v Rakúsku) do krajiny Kvádov. Tí vtedy žili najmä na území dnešného juhozápadného Slovenska. O tejto udalosti, ale i vzhľade mosta sa dozvedáme z vyobrazení na minciach a stĺpe Marca Aurélia, ktorý dal postaviť po smrti otca jeho syn Commodus (cisár 177 – 192). Na samotnom reliéfe sú dobre viditeľné jednotlivé lode, na ktorých je položená drevená paluba so zábradlím.

Keď som už opísal cesty, na záver pripojím ešte pár riadkov k samotnému cestovaniu. V rámci mestských ulíc sa, pochopiteľne, presúvalo hlavne pešo, ale zámožnejšie osoby využívali prenosné kreslá alebo honosnejšie uzavreté nosidlá. Nosidlá niesli dvaja až ôsmi silní a rovnako vysokí otroci. Chudobnejší obyvatelia si ani mimo mesta nemohli dovoliť iný spôsob cestovania ako po vlastných nohách, v lepšom prípade cestovali s oslom, prípadne mulicou, ktoré okrem nákladu mohli na svojom chrbte chvíľu niesť aj svojho pána. Zdatní muži volili jazdu na koňoch, ale pre väčšie vzdialenosti sa kvôli pohodliu, alebo ak sa na cesty vydali ženy a deti, vyberali dopravné prostriedky na kolesách. Rimania mali k dispozícii široký sortiment dvoj a štvorkolesových vozov. Luxusným vozom bola rýchla a pohodlná carruca, v ktorej bolo možné dokonca spať alebo vybavovať korešpondenciu. Práve týmito vozmi cestovali na veľké vzdialenosti cisári.

Rýchlosť cestovania na voze mohla dosiahnuť 80 až 100 km za deň, avšak rýchlosť prepravy pomocou štátnej poštovej dopravnej služby s množstvom staníc, kde boli k dispozícii čerstvé kone a kuriéri mohla byť ešte vyššia. Pošte a mape Tabula Peutingeriana, ktorá bola vyhotovená pre potreby pošty budem venovať nasledujúci diel tohto seriálu.

Poznámka:
Pri názve série som sa inšpiroval publikáciou Cesta do Gerulaty od Ladislava Snopka z roku 1988. Zároveň si uvedomujem, že celý obsah seriálu Cesty do Gerulaty nie je vždy možné plnohodnotne spojiť s Gerulatou, napriek tomuto nedostatku som sa rozhodol názov ponechať.

Použitá literatúra:

CECH, Brigitte. (preklad MAREK, Václav). 2013. Technika v antice. Praha : Grada Publishing, 2013. 256 s. ISBN 978-80-247-3786-7.

HEČKOVÁ, Janka. 2005. Rimania & Germáni na strednom Dunaji. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2005. 112 s. ISBN 80-8050-882-8.

HOŠEK, Radislav – MAREK, Václav. 1990. Řím Marka Aurelia. Praha : Mladá fronta, 1990. 280 s. ISBN 80-204-0083-4, 80-204-0147-4.

KENDRALA, Daniel. 2015. Antická Gerulata odhaľuje nové svedectvá. Najvýznamnejšie objavy SAHI v Rusovciach. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 35 – 41.

SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. 2011. Gerulata. O cestách, pošte, míľniku a mape Tabula Peutingeriana. In Zborník Múzea mesta Bratislavy. ISBN 978-80-969864-6-0, 2011, roč. 23, s. 9 – 18.

VALACHOVIČ, Pavol. 2015. Spálené mosty. Posledné rímske akcie na strednom Dunaji v roku 375. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 54 – 58.

Zdroje obrázkov:

Via Appia:
Wikipedia. [online]. [cit. 2. 9. 2017]. Dostupné na internete:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Via_Appia

Rímska cesta, Bratislava-Rusovce (Gerulata):
foto: Gerhard Pastirčák

Časť reliéfu zobrazujúca prechod rímskej armády po pontónovom moste, stĺp Marca Aurelia:
DOBIÁŠ, Josef. 1964. Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1964. 476 s.