Denník N

Madrid – mesto znásilnenej vášne

V kráľovskom Madride sa darí bielej. Biely balet kraľuje španielskej lige, obchodu s bielym mäsom sa tu darí podobne dobre.

Tisíce žien tu nedobrovoľne ponúkajú sexuálne služby. Ženy z Rumunska, Paraguaja, Nigérie, Dominikánskej republiky a Brazílie (početnosťou presne v tomto poradí) žijú, alebo skôr prežívajú v katastrofálnych podmienkach. Len za ostatné dva roky bolo len v Madride odhalených asi 570 bytov, v ktorých sa prevádzkujú tieto služby. Tieto miesta je veľmi ťažké identifikovať a zabrániť ich vzniku. „V Španielsku je legálne, ak žena predáva samú seba, ale nie, ak ju predáva niekto iný,“ opisuje súčasnú legislatívu  Marcela, ktorej príbeh pichá pri srdci. Zároveň to vysvetľuje, prečo je také ťažké dokazovať niekomu vinu.

Kričíte NIE ale NIKTO vás nepočuje

„Keď pracujete v klube, ste pod neustálou kontrolou kamier a bezpečnostnej služby. Keď šliapete ulicu, stále vás sledujú spoza okna hotelovej kaviarne, či auta. Vedia, kedy a s kým hovoríte, či telefonujete, či robíte to, čo sa od vás očakáva..,“ hovorí Marcela. Študovala právo v Brazílii. A chcela žiť lepšie, trochu si zarobiť. Zašla do pracovnej agentúry, ktorá ju poslala „za svojim snom“ do Európy. Kto by to nezobral? No miesto slušnej práce sa ocitla v rukách medzinárodného gangu a stala sa sexuálnou otrokyňou.

„Nie“ v ich svete neexistuje. Nie preto, že každý váš nesúhlas je potrestaný tvrdou bitkou alebo najrôznejšími spôsobmi týrania. Marcele sa v prípade nespolupráce gang vyhrážal vyvraždením rodinných príslušníkov doma v Brazílii. A tak spolupracovala 5 rokov. Bola v krajine, kde nikoho nepoznala, bez peňazí, dokladov a kontaktov, kde sa nevedela spýtať na pomoc lebo neovládala miestnu reč. A v situácii, kedy nikomu neverila, vlastne už ani sebe. „Cítite sa škaredá, nepotrebná, osamelá a špinavá“. A na túto špinu nepomôžu ani hektolitre vody. V opisovaní týchto pocitov sa zhodujú všetky sexuálne otrokyne.

Vudu – strašiak aj v 21. storočí

Nielen spôsoby „doručovania týchto služieb“, ale aj formy zastrašovania sa rôznia. Dievčatá z Rumunska, ktorých je tu najviac, majú vyhradené miesta o rozlohe asi meter krát meter, za ktoré musia platiť. Aby uspokojili svojich pasákov, ich bežný denný zárobok musí byť okolo 600 až 700€. Stáva sa, samozrejme, že od klienta dostanú len štvrtinu vopred dohodnutej sumy, alebo len bitku. Môžeme si iba predstaviť ako veľa mužov musia tieto ženy uspokojiť aby zarobili toľko koľko potrebujú.

Obete z Nigérie zasa zastrašujú prostredníctvom vudu (voodoo). Ich veznitelia im hrozia smrťou blízkych doma v Nigérii. Áno, v 21. storočí. Áno, v Európe. Áno, oni tomu veria. Vydierať ich je o to ľahšie, že do Európy často prichádzajú so svojimi deťmi, netušiac, že nebudú pracovať ako pomocnice v domácnosti.

Cesta z pekla existuje

Marcela bola jednou z nich. Už 7 rokov nie je vďaka integračnému centru APRAMP (Asociación para la Prevención, Reinserción y Atención a la Mujer Prostituida).

24 hodín denne 7 dní v týždni sú tu pre obete tohto typu obchodu/násilia k dispozícii ľudia, ktorí im pomôžu. Keďže terénni pracovníci vstupujú do nebezpečných priestorov a dostávajú sa do nebezpečných situácií, pracujú vo dvojiciach. Marcela patrí do tímu, ktorý vyhľadáva obete a snaží sa ich oslobodiť. Nie je to ľahké a trvá to dlho. Stratégia, ktorú pri tom tím používa, je dosť prepracovaná a vyhovujeme žiadosti APRAMP neprezrádzať detaily. Mohlo by to skomplikovať prácu streetworkerov kdekoľvek na svete.

Po „úteku z ulice“ dostanú obete v centre lekársku, psychologickú aj právnu pomoc. Zároveň im centrum pomáha získať nové doklady a prácu. Vo svojej dielni, v jednej z tichších uličiek veľkomesta, zamestnáva APRAMP ženy a dievčatá ako šičky. Práca, ktorá je u nás zle finančne ohodnotená a málo atraktívna, je na tomto mieste nádejou na lepší život. Vyškriabať sa z pekla, zamestnať sa, či si založiť vlastnú rodinu a zbaviť sa strachu tu pomohli 250 ženám 50-tich národností. Ak by to bola len jedna, malo ich úsilie zmysel.

Nie je to len film

V ideálnom svete by tento blog nevznikol. V našom svete musel vzniknúť, lebo „kým je dopyt, je aj ponuka,“ odpovedá Marcela na otázku, čo sa musí zmeniť na to, aby sa tento problém podarilo eliminovať.

Netreba sa pýtať, či treba písať o niekom, kto je „tam“, ďaleko za hranicami Slovenska… či my „tu“ nemáme svoje problémy. Máme a toto je jeden z nich. Lebo takých Marcel je veľmi veľa. A kedykoľvek sa môže stať, že sa jednou z nich stane naša – vaša dcéra, sestra, kamarátka, či suseda. Len preto, že si túži splniť svoj sen o lepšom, alebo len inom živote.

Tento text vznikol s podporou Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť (EIGE) a integračného centra APRAMP, ktoré mi umožnilo stretnúť sa s Marcelou.

ĎAKUJEM.  

 

 

Teraz najčítanejšie

Silvia Krpelanová

Vyštudovala Katedru žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v tlačovej agentúre SITA, denníku SME a TV Markíza (2004 - 2012). Zúčastnila sa programov: Visegrad Summer School (2006) Advanced European Media Training (2007), Tertio Milenio Seminar on Free Society (2007). Od septembra 2015 pôsobí v RTVS ako dramaturgička a moderátorka relácie Slovensko v obrazoch. Je autorkou Magazínu Bratislava región (Tourist Edition Look At It pre roky 2018, 2019 a 2020), ktoré sú dostupne bezplatne v tlačenej aj elektronickej podobe TU. Zaujíma sa aj o témy spojené s rozvojom turizmu a aj preto s radosťou spolupracovala na vytvorení niekoľkých StoryMáp, napr. Vínne cesty a Vianočné trhy pre región Centrope, ktorý zahŕňa Bratislavu a jej okolie a svojimi aktivitami podporuje rozvoj cezhraničnej spolupráce. Nájdete ich tu a tu. Spolupracuje s Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE). Blogy inšpirované témami, ktoré Inštitút sleduje si môžete prečítať na tejto platforme.