Denník N

Prváčka

Do prvej triedy som začala chodiť v meste. Zapísali ma síce na dedine, ale medzičasom otec pripil pána, čo nám prišiel skolaudovať dom, a tak naši naložili na furgon manželské postele, detskú postieľku, elektrický sporák, periny a naše šatstvo, vybavili potrebné formality a prvého septembra ma odviedli do školy. Už na prvý pohľad na mne bolo vidieť, že som z iného konca sveta: kým ostatné deti boli ostrihané ako ruskí nevoľníci, mne mama rozpustila dlhé kučeravé vlasy a urobila len malý vrkôčik, ktorý ich dĺžku zvýrazňoval. Tváričku mi lemovali kučierky a na líčku som mala jamku. Sebakriticky uznávam, že som bola nádherné dieťa. Problémy ešte len mali nastať. Deti sa vtedy delili na chlapcov a dievčatá podľa aktoviek: chlapci mali svetlohnedé, dievčatá červené, kým ja som mala tmavohnedú! Takú nemal nikto, ale naozaj nikto z tisícky žiakov! Aby mi ju mohla mama kúpiť, robil otec u kamaráta celú sobotu, a zvýšilo sa ešte aj na peračník. Opäť rovnaký kľúč: chlapci hnedé, dievčatá červené, len ja svetlosivý s bordovými lastovičkami na elektrických stĺpoch! Namiesto toho, aby som zapadla, hneď od začiatku som vytŕčala!
Do školy som chodila s plačom, dokonca som sa naučila nové slovo, keď sa ma spolužiačka opýtala, prečo grckám… Mamu som sa snažila presvedčiť, aby sedela počas vyučovania na chodbe pri triede, alebo aby sa stala upratovačkou, aby sme boli celý deň spolu… Bez rozlúčky odišla do roboty a potom ma už vodil
ocko. Jemu sa podarilo odnaučiť ma plakať. Začali sa so mnou kamarátiť chlapci. Postupne vysvitlo, že vytvorili fan klub môjho otca-železničiara, lebo chcú zlaté hviezdičky. Nie práve dobrým projektom bolo nosiť cukríky: keď bol balíček plný, zbehol sa celý dvor, a často sa mi ani neušlo. Kamaráti zmizli hneď, ako ma o cukríky obrali.
Dodnes nechápem, ako s nami dokázala vydržať naša učiteľka, bolo nás v triede 36 kusov živých detí, prvákov, a väčšina z nás dovtedy písala a kreslila len sporadicky, nemali sme veľa kníh ani iných podnetov. Dnešná diagnostika by nám, dedinským deťom, prisúdila prinajmenšom sociálnu debilitu: správny úchop ceruzky s nami nacvičovali až učiteľky, niektoré deti potrebovali logopéda, možno aj osobitnú školu. Pani učiteľka chodila vo vysokých žltých sandálikoch na plató s aplikáciou červených čerešní a mikro- minisukni…
Svet mesta sa so mnou nebabral: nepochopila som ho, nedokázala som sa vtesnať do jeho princípov, do jeho intríg. Na dedine bolo všetko jednoduchšie: návštevy susedov, pohreby, dvakrát denne kravy na ulici priehľadnosť vzťahov, alebo aspoň ich predvídateľnosť…
Z dnešného pohľadu môžem povedať, že už vtedy som pochopila a na vlastnej koži zažila literárny kontrast dediny a mesta, že už vtedy som si utvorila svet nie nepodobný dnešnému virtuálnemu: literárni hrdinovia ponúkali to, k čomu sa tí reálni nedokázali ani len priblížiť, vtiahli ma celou silou do fabulácií, ktoré ma ochránili pred skutočnými vzťahmi, že mi ponúkali svet, aký okolo mňa nebol

Teraz najčítanejšie