Denník N

Rudo Sloboda pre začiatočníkov

Mnohí z nás majú z Ruda Slobodu strach.
Nemyslím tým strach fyzický – nakoniec, pán spisovateľ je už nejaký ten rok na pravde božej a na rozdiel od nás presne vie, či tú pravdu tam hore u pána boha raz nájdeme. Hovorím o tom, že sa ho tak trochu bojíme čítať.
Šepká sa o ňom všeličo. Učitelia slovenského jazyka a literatúry strašia decká akýmsi existencionalizmom, ktorého je predstaviteľom, takže priemerný stredoškolák stratí chuť čítať čokoľvek, čoby len zdiaľky zaváňalo Slobodom (mimochodom, zo slova predstaviteľ sa mi po maturite začala robiť vyrážka).
Zato asketickí intelektuáli, čo sŕkajú presso vo fajčiarskych trestaneckých kumbáloch na perifériách kaviarní, na neho nedajú dopustiť. Pochvaľujú si pochmúrnu atmosféru jeho knižiek, v ktorých sa postavy potácajú medzi beznádejou a znechutením. A keby aj v závere chýbala samovražda, Sloboda má k dispozícii toľko ďalších zlých koncov, že si zgustne skutočne každý (asketický intelektuál, samozrejme). Lenže, povedzme si pravdu. Ktoré dietko chce byť v dospelosti intelektuálom? Vy o nejakom viete? Škôlkári, ktorých poznám ja, chcú byť zásadne vojakmi, policajtmi alebo hasičmi.

A pritom je to škoda, lebo Rudolf Sloboda je dokonalý rozprávač. Nepotrebuje komplikované súvetia, jeho texty sú jednoduché ako sloh šiestaka. Napriek tomu obsahujú toľko múdra ako nejeden ťažkotonážny spis renomovaného filozofa, čo celý život len dumal a dumal. Tak čo, skúsite to s ním?
Ak máte práve päť či šesť rokov a už vás unavujú všetky tie karkulky či spajdrmeni, pustite sa napríklad do knižky Ako som sa stal mudrcom. Ak ste čerstvo upečený dospelák, skúste Narcis alebo Britvu. Tí starší, životom kde-tu preplieskaní, by mohli nájsť kúsky svojho ja v tridsiatke iných románov, napríklad Krvi, Uršuli, Rozume, Rubate alebo aj v Láske, ktorá sa síce vymyká tradícii úderných názvov obsahujúcich písmeno r, ale zato ju sprevádza interesantná história. Keď v sedemdesiatych rokoch poslali Slobodu aj s jeho románom (vtedy sa volal Pamäti) do čerta, takmer hodil rukopis do smetiaka. Našťastie skončil v rukách jeho priateľky až kdesi v Poľsku a tri desaťročia sa o ňom nevedelo. Vyšiel až po autorovej smrti pod láskavejším názvom.
Písmeno r však chýba aj inému jeho dielku, a to Hudbe. Je to presne ten román, ktorým by ste mali začať, ak vás ešte žiadny slovenčinár nenaočkoval existencionalizmom. Ak teda máte pätnásť rokov (plus-mínus sto), ste tu správne.

Na úvod trochu klasickej literárnej omáčky, aby si zgustli aj čitateľské denníčky. Je to knižka o láske k hudbe, o láske k dievčatám a o hudbe v dievčatách. A tiež o smrti a smrteľnosti. Kto z nás si niekedy nepredstavoval, ako budú všetci plakať, keď tu nebudete?
Netreba sa báť ani doby, v ktorej sa  ľúbostno-filozofický príbeh konzervatoristu Mirka Nováka odohráva. Samozrejme, mnohí dospelí prežívali 70-te roky s pocitom bezmocnosti voči systému, no priemerný stredoškolák mal v tých časoch rovnaké starosti ako súčasný (azda s výnimkou slabej výdrže batérie v mobile).
Aj pred štyrmi desiatkami rokov bolo najchutnejšie to, čo vám zakázali. Rodičia a učitelia plodili jednu veľkú nespravodlivosť za druhou a nič nebolo pre nich menej dôležité ako to, že ste sa práve zaľúbili do spolužiačky. Napríklad do krásnej Emiky Moravcovej, tanečnice z vedľajšej triedy, ktorú náš pätnásťročný hráč na lesný roh stretáva cestou do školy.
Mirko má rodičov, ktorí sú – ako inak – priveľmi obyčajní. Prirástli k svojmu rodinnému domu v Devínskej a pravdepodobne v ňom aj umrú. Nerozumejú, čo cíti, keď hrá na svojom nástroji, oveľa radšej by boli, keby sa živil hocičím rozumným, napríklad holými rukami. Mirko však vnútorným zrakom vidí aj iné – mamu, ktorá skončila pri sporáku, hoci mohla v živote dokázať viac, otca, ktorý ho má napriek svojej krčmovej prízemnosti rád.
Vidí tiež smrť, ktorá nepozná protekciu a v pravidelných intervaloch spravodlivo likviduje susedov, strýkov, ba i známu hlásateľku z telky. Myslí na to, že v jednom okamihu tu ste a v druhom zase nie – a kto si na vás po rokoch spomenie, ak ste sa nevolali Mozart a nestihli ste vykonať niečo nezmazateľné?
Ach jaj, my dospelí sme už úplne zabudli, nad čím premýšľajú naše deti (áno, aj tie smartfónové).
Mirko však nie je žiadny sociálny stratég. Podobne ako iní muži nerozumie svetu pätnásťročných žien, a tak takmer spôsobí tragédiu. Našťastie, Sloboda je k obom mládežníkom láskavý. Dopraje Mirkovi a Emike nielen zdrobneninu v mene, ale aj budúcnosť.
Viete, čo je zvláštne? Práve pre ten „ľahký“ príbeh považujú kritici Hudbu za niečo podradné, akoby sa nehodiace do umeleckého profilu rozorvaného alkoholika a týrača psov. Rudolf Sloboda je skrátka „hodnotný“ len v tých dielach, v ktorých rieši seriózne životné krízy nechávajúc v texte mŕtvoly a nešťastné družky. K ikone, čo tak efektne ukončila svoju literárnu kariéru v záhradnej maringotke, sa romantika skrátka nehodí.
Kritikom neverte. Aj príbeh o tom, ako spolu chodili dvaja priemerní vidiecki adolescenti, môže byť pre čitateľa zážitkom. Minimálne v čase Vianoc.

Poznámka na záver:
Asketickí intelektuáli a učitelia slovenčiny uvedení v článku sú výplodom fantázie autorky. Akákoľvek podobnosť s reálne žijúcimi osobami je čisto náhodná.

Rudolf Sloboda (1938 – 1995) – fotografia: tasr

Rudolf Sloboda: Hudba – 1. vydanie, Slovenský spisovateľ 1977 (možno ho ešte nájdete v nejakej nezrušenej knižnici alebo na burze starých kníh)
Rudolf Sloboda: Hudba – 2. vydanie, Ikar 2014

Staršie články autorky nájdete aj na blogu Sme a na Sieťovke.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie