Denník N

Tri dni turistiky v Dolomitoch

Ako spojiť túru popod Tre Cime s Lagom di Sorapis? Prezradím aj kde nájsť turistické mapy a vysvetlím spôsoby značenia trás v Taliansku.

V polovici júla som išiel do Dolomitov. Plán som mal jednoduchý. Spoznať okolie Tre Cime, dostať sa peši k Lago di Sorapis a ideálne ísť peši smerom na východ až blízko dediny Tramonti di Sopra, kde sa práve pripravolo stretnutie Rainbow – zámerne vytvorenej dočasnej komunity, kde sa stretávajú ľudia z celej Európy a zdieľajú spolu svoje skúsenosti a znalosti.

Celá túra mala mať okolo 100 kilometrov a mala trvať 7-10 dní.

Pri hľadaní turistických máp som našiel stránku Outdooractive.com, kde som našiel turistické mapy po celom svete. Oproti tlačeným mapám (čo som zistil až v Taliansku), online mapy nemajú napísané čísla túr (každá túra a značka má svoje číslo), na online mape nevidíte relevanciu trasy (či je hlavná červená alebo iba malý chodník, ktorý možno kedysi bol populárnym, ale dnes ho už takmer nevidíte). Zároveň v online mape vidíte označené feraty (zaistené cesty), ale online nie je napísané označenie obtiažnosti danej feraty (je ich 5-6 obtiažností, pričom tá najlahšia sa dá v pohode aj bez istenia aj s ruksakom). Aj vzhľadom na náročnosť ferát sa moja trasa nakoniec trochu zmenila. V tomto článku si povieme o prvých troch dňoch, od turistike z dediny Sesto Sexten až takmer do Cortiny D’Ampezzo. Trasu tejto túry nájdete na tomto linku.

Cez blablacar som mal jazdu aj s prespaním až pred mesto Spittal an der Drau, kde ma Slováci idúci za prácou ďalej vyhodili pred mestom, pri čerpacej stanici o 6:30 ráno. Premávka bola takmer nulová, a tak hodinu a pol som kráčal cez mesto až takmer za mesto, kde sa stopovanie rozbehlo. Od toho momentu som nečakal ani raz viac ako 15-25 minút a 5 stopmi som sa dostal okolo obeda do dediny Sesto Sexten.

V infocentre si beriem mapu okolia a vyrážam. Pomaly stúpam vyššie a vyššie. O štvrtej som pri chate Rifugio Locateli. Terasa je plná, slniečko svieti. Výhľad na Tre Cime di Lavaredo je ako z rozprávky. Nádhera. Ako to, že Dolomity objavujem až po toľkých rokoch? Pýtam sa sám seba. Je to jedno z najkrajších pohorí, aké som videl. Trčiace štíty a veže, masívne skaly, isto odporúčam príjsť a pozrieť sa na vlastné oči.

Jedlá vyzerajú úžasne, iba cena od 10 do 20 € ma odradzuje. Naľahko behám po okolí na miesta pre pekné fotografie a všímam si aj staré bunkre z prvej alebo druhej svetovej vojny, ktorých je v tejto oblasti niekoľko. V niektorých by sa aj dalo prespať, ale neviem či to nekontrolujú, keďže tieto sú iba pár minút peši od chaty. Západnou časťou idem okolo jazier a zo sedla mm prekrásny výhľad na celé okolie pri západe slnka. Lúka je ako vyšitá na stanovanie. Ani tam nikto nevidí. Okrem chaty oproti cez údolie. Vraciam sa kúsok späť, kde som videl pekné miesto. Dokonca aj kamieky a malé ohnisko tam je urobené. Jedno z mála miest, odkiaľ z chaty Locateli v údolí nie je výhľad.

Na chate Auronzo si ráno chcem potvrdiť informáciu z informačného strediska v Sesto, či je ferata smerujúca na juh naozaj ľahká (v Seste mi povedali, že prvá časť je ľahká a môžem ísť v pohode s ruksakom bez feratového setu, druhá polovica už ťažšia). Pani na recepcii volá chalana vedľa, ktorý hneď hovorí po taliansky spolupracovníkovi v reštike, nech mi povie, že ferata je ťažká… Iba hovorí, že potrebujem helmu, istenie… To síce viem, ale takáto formálna odpoveď ma nezaujíma. Aj kamoš Zoli mi pred cestou písal, že je 6 stupňov ferát a on odporúča ísť maximálne dvojku s ruksakom bez istenia. V malom sprievodcovi ferát z infocentra má iba jednu hviezdičku z piatich. Idem to skúsiť. Pár reťazí, rebríky, jeden prechod cez bunker, úzky chodník, ale nič také strašné. Áno, na viacerých úsekoch sa človek môže istiť, ale oproti Orlej proti v Poľsku či Piatra Crailui v Rumunsku to bola prechádzka.

Keď klesám zo sedla Diablo (pod Torre del Diavolo, za chatou Rifugio Fonda Savio), dvaja domáci mi hovoria, že ferata na chatu Rifugio Col de Varda je náročná.

Druhý mi hovorí aj o trase 118, idúcej do ďalšieho sedla a potom na chatu Rifugio Citta di Carpi (tam už chodia aj horskí cyklisti).

Zisťujem, že bodkované časti na mape sú suť a iba krížiky sú feraty, teda zaistené úseky. Od chaty iba klesám za jemného popŕchania až ku chate Federavecchia, ktorá je priamo pri ceste pri začiatku túry na Lago di Sorapis. To mi odporučil Patrik (web, článok o Dolomitoch, video). Popŕcha, prší. Asi dve hodiny čakám na terase s pripojením na wifi, keď sa predomnou striedajú skupiny s autobusmi. Keď už pár minút neprší a vyzerá to dobre, opäť hrmí a dážď opäť prichádza. Až o pol ôsmej večer rýchlym krokom pár minút smerom k jazeru nachádzam miesto na dobitie síl.

Ráno už o pol deviatej som na chate Rifugio Vandeli. Keď sa dostávam k jazeru, nemám slov. Prichádzam v momente, keď slnečné lúče akurát pokryli celé jazero. Ľadovcová farba a skala oproti, scenéria ako z rozprávky.

Domáceho sa pýtam na feratu smerom k Rifugio San Marco. Čakám, že bude ťažká a aj je. Hovorí však, že druhá ferata (o ktorej som ani neuvažoval) je v pohode a že to aj bez istenia dám. O pár minút to jeho kolega potvrdzuje a tak plán mám jasný. Síce pôvodne som rátam s tým, že ak ferata bude náročná, tak zíjdem dole a výjdem smerom k Rifugio San Marco východnejšou dolinou Valle di S Vito, klesať čo som vystúpal sa mi veru nechce. Stúpam z chaty po suti, okolo takmer roztopeného ľadovca. Údolie sa stáča doľava, až vidím, čo ma čaká. Reťaze, železá v zemi na nohy počas dlhokánskeho traverzu do sedla. Chalani mali pravdu, bolo to v pohode. Aj suť pri zostupe vyzerala horšie, keď som sa na ňu pozrel neskôr z dola ako zhora.

To už som v stredisku priamo nad Cortina D’Ampezzo. Výhľady okolo sú úžasné. Tre Cime i všetko na 360 stupňov dookola. Udivuje ma lanovka na kopci oproti, v stredisku Son Forca – Forcella. Tam to musí byť pekný freeride. Mám však už toho dosť.

Po zjazdovke do Cortiny sa mi šliapať nechce. Cítim, že už iba zíjdem dole (trasa údolím Val Orita do dediny Acquabona) a skúsim niečo stopnúť smerom na Rainbow. Cesta dole je dlhšia ako som čakal. Klesám dlho cez kosodrevinu. Na chvíľu na mňa padá 30 kvapiek a opäť praží slnko. Teplo vie tu byť riadne. Po príchode na hlavnú cestu stopujem. Pozorujem prekrásne malebné dedinky ako z katalógu. Po stope do väčšej dediny dopĺňam energiu vďaka potravinám. A keď ma berie tretí stop až priamo za most pri dedinke Vallesella, mám jasno. Prespím a na nasledujúci deň budem pokračovať. Je pol deviatej večer…  Pokračovanie túry, ktorej mapu si môžete pozrieť, sa dočítate v najbližších dňoch.

Prezentáciu Michala Knitla o turistike v Taliansku, Rumunsku, Bulharsku i Poľsku si budete môcť vypočuť v 10 z 11 miest na Slovensku na festivale Cestou necestou, ktorý sa uskutoční od 18.10. do 28.11. V programe od Bratislavy až po Košice je viac ako 100 cestovateľských prezentácii cestovateľov zo Slovenska i Českej republiky.

O prechode rumunského Fagaráša a Pietra Crailui sa môžete dočítať tu.

Text a fotografie: Michal Knitl (článok o turistickej výbave)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Cestou Necestou

Inšpirujeme ľudí cestovať na všetky svetové strany a spoznávať nepoznané. Organizujeme viac ako 50 cestovateľských podujatí vo viac ako 15 mestách Slovenska. Prostredníctvom Expedičného fondu podporujeme cestovateľské expedície. Chceš sa inšpirovať, prezentovať alebo plánuješ dobrodružnú expedíciu? Viac na: www.cestounecestou.sk