Denník N

Dva dni v časti Dolomitov, kam vela ľudí nechodí

Voľné pokračovanie článku, pri ktorom navštívim úžasnú skalu Val Montanaia a zistím, že aj v talianskych Alpách sú voľné dostupné a otvorené prístrešky, kde sa dá prespať a človek sa cíti ako v raji.

Trasu je možné vidieť na mape a je pokračovaním článku Tri dni turistiky v Dolomitoch.

Štvrtý deň stúpam opäť, tentokrát s kilom jedla navyše (chlieb, tuniaky, banány, keksíky a to už som čo to zjedol, i výborné broskyne na ráno). Tentokrát začínam až o ôsmej. Z výšky 700-800 metrov som na chate Padova v 1300 mnm za 2 hodiny. Za ďalšie dve som na konci kosodreviny a o 13:24 v sedle. Posledná hodina a pol je pre milovníkov sute ako vyšitá. Vychodené, nevychodené, male kamienky, stredné, veľké i stúpanie po svahu (odhadom aj 25-30 stupňov), až som na mieste s výhľadom na osamotenú skalu Val Montanaia v údolí.

Pri nej dlhšie oddychujem a rozmýšlam, či v pekne zariadenom bivaku pre 9 ľudí ostať aj cez noc, aelbo ísť ďalej. Nebol by som sám. Jeden mladý taliansky pár tu ostáva. Medzičasom dvaja horolezci zvonia na zvon na vrchole…

Po dvoch hodinách, keď začalo jemne fúkať a už sa nedalo len tak v tričko sedieť vonku, vyrážam. Skala je impozantná. Ktovie ako dlho ju horolezci liezli. Za hodinku oveľa miernejšou suťou ako na druhej strane (kde som súpal) prichádzam ku chate Pordenone. Pýtam sa chatára na útulňú Casera Pramaggiore (na tlačenej mape sú lepšie značené trasy, sú tam čísla trás a aj bivaky).

Chatár pozerá na mňa.

„Idem rýchlo. Za 4-5 hodín by som tam mohol byť,” hovorím. Na hodinách mi ukazuje, že je 16:15, ale tiež dodáva, že všetko je možné. Navrhuje mi však inú trasu, kde prídem k drevenému bivaku Casera Val di Brica. Nie je o 4,5 ale už o 3 hodiny a cesta je lepšie značená. Nasledujúci deň budem mať toho viac, ale vzhľadom na čas mi to pride ako lepšie riešenie. Keby som tak o bivakoch vedel skôr… Štvrtý deň som aj v Rumunsku mal “oddychový” 😊.

Kráčam rozsiahlou dlhou dolinou plnou kameňov mierne do kopca. Po hodinke odbáčam z trasy číslo 361 na 379. Pri odborčke je celkom pekná drevená besiedka. Cez vyschnuté koryto rieky prechádzam a hodinu stúpam po malom chodníku malebným lesom. Nádherné. Presne takéto lesné chodníky s mäkkým podkladom a ihličinami zbožňujem. Začínam sa trochu obávať, či hore bude voda. Síce chatar hovoril, všetky korytá sú celkom vyschnuté. Radšej spomaľujem. Akurát od chaty som mal posledné dve hodiny najlepšie tempo za celý deň. S tromi decami vody by to nebolo bohvie čo. Po niekoľko hodinivom zatiahnutí, keď končiare hôr boli v oblakoch, sa vyjasňuje. Na tričku mám už asi len 3×3 cm suchého miesta. Pijem tri glgy až pri padnutom strome, ktorý stojí za fotky. To už v diaľke vidím divozele a tuším, že voda by mohla byť blízko. Po pár metroch vidím chatu. Ako z rozprávky. Na malom rovinatom briežku, s divozelmi. Otváram dvere.

Krásna drevenica s poschodovými posteľami, stolom, lavicou, krbom, šnúrou na vešanie prádla a najmä s  3 bandaskami s vodou. Ďalšíu 10 litrovú bandasku neskôr idem naplniť. Pri prechádzke okolo chaty som počul zurčanie potoka, kotrý je asi 3 minúty ďalej po značke. Na chate nie som sám. Na povale mi robí spoločnosť jedna alebo dve myši, alebo iné zvery. Pre núdzových nocľažníkov sú tu konzervy tuniaka (3x), kukurica (1x), mäsová nátierka (2x) a plechovka piva.

Klepem na drevo ako toto píšem, ale zatiaľ všetko úžasne vychádza. Dážď iba prvú noc, druhý deň až keď som v suchu, tretí ma takmer obošiel (iba pár kvapiek) a štvrtá deň bolo väčšinou pod mrakom a i keď na fotky to nebolo ideálne, aspoň nepražilo. A o stopovaní ani nehovorím.

A to som bral o 2-3 kg vecí viac, ktoré by som, ak by om nešiel na rainbow nebral: yogamatka vs. nafukovačka (700g), windstopperka a merino 260 vs. páperka (600gramov navyše), ešus, sandále, powerbanka, 2 tričká….

Okrem postelí sú tu aj deky. Zabaľujem sa však do spacáku.  Zaspávam pomerne rýchlo a ani buntošenie hlodavca na povale mi nejako neprekáža. Budím sa okolo polnoci. Sníva sami, že vonku sú ohňostroje a akoby susedia púšťali jeden za druhým. Až po chvíli  vnímam hlasné hrmenie, ktoré sa ozýva od stien všetkých štítov. Po niekoľkokých poriadnych rachotoch začína pršať.

O siedmej ráno vyrážam. Väčšinu stúpam ešte v príjemnom tieni do sedla. Naozaj, pekná dolina.

V sedle sa krémujem, keď vidím korozožiu rodinku. Sú 10 metrov a pomaly sa približujú. Fotím a iba pomaly idú za neďaleké skaly. Až zrazu na mňa vytrčili hlavu spoza kameňa, iba dva metre odomňa. Krém mi steak po rukách ako ich fotím. Pri klesaní stretávam ďalších. Rozmýšlam, kto je komu väčšia atrakcia. Ja pre nich či oni pre nás?

Dole pri chate C.A.I. dopĺňam vodu na 1,5 litra. Stúpam hore. Traverzujem 3-4 údolia. Chodník na hrebeni je malý. Je vidno, že tu veľa ľudí nechodí. Občas sa aj predieram cez kosodrevu, hustú vysokú trávu, skláňam sa pred konármi stromov či nachádzam zosunutú časť svahu. Slnko pečie ako dive a vody ubúda. Až vymýšlam pokračovanie pesničke „No Woman No Cry, No Water Big Problem“. Pri rozdvojke sa rozhodujem pre cestu cez chatu Malga Masons, kde verím, že bude voda. Klesám a ocitám sa v listnatom lese. Vari prvýkrát v listnatom lese v Taliansku.

Chodník je príjemný a chata priam luxusná. Má solárny panel, piecku, hrubé kamenné múry. A dokonca aj umývadlo a malú nádrž s vodou. Vnútri je príjmný chládok. Vodu však nemá. Všetko je vyschnuté. I keď by mal existovať chodník aj do údolia, z ktorého by som mohol pokračovať ďalej, žiadny nevidno. Kráčam po jedinom ako tak viditeľnom chodníku, priamo po hrebeni dole.

O pol šiestej sa kúpem v rieke pod dedinou Forni di Sotto. Od domácich z domu dostávam vodu, v malom obchode male kroasány. Keď cez hodinu a pol stopujem a nič nezastavuje, moja nálada a energia klesá.

„Aké by to bolo, ak by na hrebeni tak nepražilo a mal by som vodu?,” vŕta mi hlavou. Ktovie, či by aj chodník, ktorý je na mape a mal ísť do posledného stúpania, bol viditeľný. I značkované a očíslované, ktorými som tento deň išiel, boli miestami pekne divoké. A tiež zostup (smerom na Rainbow), ktorý je na tlačenej mape označený prerušovanými bodkami, čiže ešte náročnejšie ako suť, ktorú som odporúčal milovníkom sute. Tak či tak, som už dole a netreba riešiť čo nie je. Po hodine neúspešného stopovania si prezliekam hnedé kraťase za žiarivožlté a modré tričko za zelené. Takto žiarivý, v pozitívnejších farbách a v čistom snáď zapôsobím. Áut chodí tak jedno za 1-2 minúty. Až mi o ôsmej zastavuje domáci a berie ma na odbočku k dedine Priuso (465 mnm), odkiaľ cesta stúpa k priesmyku Rest (cez 1000 mnm), za ktorým je Tramonti di Sopra. Miesto, odkiaľ sa začína 8 kilometrová túra k dejisku Európskeho Rainbow. Po polkilometrovom stúpani sa domácich pýtam na vodu. Priamo oproti ich domu mi pani ukazuje vodovod, z ktorého si môžem zobrať.

Rozprávame sa a ponúka, že ma vezme kúsok (3-4 km autom) na miesto kempingu, ktorý je hneď pri rieke a je zadarmo. Paráda. Tam stretávam starší rakúsko-maďarský pár, z ktorého muž sem chodí každý rok už po 38 rokov! Úplne pokojné a normálne miesto pri ceste a rieke.

Ďalší deň mi Rakúšan hovorí, že ma vie zobrať do sedla. To je síce len na polceste do dediny, ale i odtiaľ na mape vidno chodník. Zo sedla šliapem hodinu až hodinu a pol po ceste, kadiaľ by aj štvorkolka prešla. A potom po pravej strane vidím celtu, pod ktorou sú schované veci (neskôr zisťujem, že to je miesto, odkiaľ budeme každý deň nosiť jedlo). Po ceste stretávam dve rodiny spolu so 7 deťmi a po 3 hodinách (od sedla) prichádzam cez metrovú trávu na obrovskú lúku obklopenú vysokými horami s dvoma prameňmi vody. Prekrásne. Prvé rainbow v úplnej divočine, kde som zvedavý, ako bude prebiehať zásobovanie. Akurát je druhé zvolanie „food circle”…

Prezentáciu Michala Knitla o turistike v Taliansku, Rumunsku, Bulharsku i Poľsku si budete môcť vypočuť v 10 z 11 miest na Slovensku na festivale Cestou necestou, ktorý sa uskutoční od dnes, 18.10. do 28.11. V programe od Bratislavy až po Košice je viac ako 100 cestovateľských prezentácii cestovateľov zo Slovenska i Českej republiky.

O prechode rumunského Fagaráša a Pietra Crailui sa môžete dočítať tu.

Mal som väčšinu tejto turistickej výbavy, z ktorej by som rád vyzdvihol merino od Devoldu, bundu Klattermusen a ruksak Bergans Trollhetta 75 od norskamoda.cz, ktoré mi výborne slúžili.

Na túru som tentokrát nebral varič, ale manu, ktorá sa mi osvedčila ako výborná náhrada jedla (je po nej ľahko, nemal som hlad, stačí zriediť s vodou, je ľahká a chutná). Mne sadla a na túry alebo i na festivaly si ju občas zoberiem, nech nejem hovadiny. Ak by si si objednával, môžeš ako promokód dať moje priezvisko a malo by ti to dať 100 KČ zľavu.

Text a fotografie: Michal Knitl (článok o turistickej výbave)

Teraz najčítanejšie

Cestou Necestou

Inšpirujeme ľudí cestovať na všetky svetové strany a spoznávať nepoznané. Organizujeme viac ako 50 cestovateľských podujatí vo viac ako 15 mestách Slovenska. Prostredníctvom Expedičného fondu podporujeme cestovateľské expedície. Chceš sa inšpirovať, prezentovať alebo plánuješ dobrodružnú expedíciu? Viac na: www.cestounecestou.sk