Denník N

Doba postfaktická

“Pozri! To je smutné! Nikto ju nemá rád, pretože nemá nohu. A dnes má narodeniny. Tak som jej dala aspoň lajk.”

Mladé dievča na sedadle predo mnou ukazuje displej svojho smartfónu svojmu spolusediacemu. Mládenec sa k nej nahne a pozrie na displej.

Chvíľu je medzi nimi ticho.

“Ááá. Ty si to tiež dostal. Daj jej rýchlo lajk, nech má aspoň z toho radosť.” Povie dievča, keď na chlapcovom displeji zbadá tú istú fotku.

Po chvíli poznamená: “Ani si neviem predstaviť, čo by som robila, keby som tak ja prišla o nohu.”

Smutne vzdychne.

“To by bolo strašné!” Dodá takmer plačlivo.

“Ale ľudia sú dobrí.” Pokračuje trochu veselšie. “Pozri ako jej pekne píšu.” A znovu nastrčí displej svojho smartfónu pred oči svojho spolusediaceho. No vzápätí ho stočí k sebe a číta: “Vraj … že … To že nemáte nohu neni žiadna vaša vina. Lekári asi vedeli proč … to píše asi nejaký Čech, či Češka … či nie!? … nevadí … ale toto je pekné! Počúvaj: ale smerodatné je čo máte v srdiečku.” Dievčina sa na chvíľu odmlčí. “Však jej to pekne napísala!?”

“Ha-ha. Počúvaj, aj nejaké kostolné babky jej píšu. Vraj Pan Jezis ta miluju Aj co nemas nohu Aj mi ta milujeme si velmi pekna Vela rokou napred s Panom Jezisom.”

“Alebo toto,” pokračuje ďalej, “nezáleží na tom jestli člověk nemá nějakou končetinu pokud komunikuje a srdce někoho k někomu táhne tak končetina není žádná vada jsi hezká slečna nebo Paní nepodávej se tomu a žíj dál.” Keď  dočíta, zaborí hlavu do opierky sedadla a na chvíľu sa zasní.

“No nie je to pekné? Koľko dobrých a žičlivých ľudí je na fejsbúku. Ešte to nie s nami také zlé.”

Keď jej spolusediaci nereaguje, otočí hlavu a chvíľu pozerá von oknom.

Autobus si to takmer nehlučne šinie diaľnicou.

Zrazu sa otočí k mládencovi a takmer slávnostne a zároveň dojato povie: “Ja jej tiež napíšem … a už viem aj čo.”

Odomkne svoj smartfón a prstom sa šikovne prekliká k pridaniu komentára.

“Nič tam nepíš!” Ticho, ale dôrazne povie chlapec vedľa nej.

“Čo?” Zdvihne oči od displeja a pozrie na chlapca.

“Prečo?” Povie hlasom, v ktorom cítiť okrem prekvapenia a hlbokého nepochopenia aj trochu pohŕdania.

“Je to fejk.” Povie chlapec ticho.

“Pozri.” A teraz jej on ukáže displej svojho telefónu.

“To je akože čo?” Povie zarazene. Nechápavo hľadí na fotku na jeho displeji. “To si ako urobil?”

“Nič som neurobil.” Odpovie ticho a pokojne. “Len som pozeral ďalej.”

“Čo si pozeral ďalej?”

“Komentáre k tej fotke, čo si mi ukázala.”

“Aké komentáre?”

“Napríklad ten, čo ti ukazujem.”

Dievča začne posúvať komentáre na svojom smartfóne.

Po chvíli sa ticho spýta: “To si mi prečo ukázal?”

“Akože prečo?” teraz je zarazený chlapec. “Predsa, aby si vedela, že to je fejk. Že si to niekto vymyslel.”

Dievča vytiahne z balíčka papierovú vreckovku. Najskôr si utrie slzy a potom sa vysmrká.

“Si hnusný.” Povie ticho.

“Čože? Ja som hnusný? A to už prečo?”

“Nič mi nedopraješ.” Povie smutne.

“Čo ti nedoprajem?”

“To bolo také dojímavé. Vieš, tak mi bolo toho dievčaťa ľúto a ty si to všetko pokazil.”

“Čo som pokazil?” V mládencovom hlase cítiť bezradnosť.

“Ja som jej chcela napísať také pekné … vieš, že mne vôbec nevadí, že nemá nohu. Že keby sme sa stretli, že by mi nevadilo ani keby sme boli priateľky. Že by som jej pomáhala do autobusu, alebo tak, že …” ďalšie slová zanikli v tichých vzlykoch.

“To fakt?” Prekvapil ma dôraz v tej krátkej chlapcovej otázke.

“Áno.” Povedala tvrdohlavo a z balíčka vytiahla ďalšiu vreckovku.

“Neverím.” Povedal chlapec.

Zrejme kvôli pohľadu, ktorý naňho vrhla, pokračoval ďalej: “Soňa mala iba vykrútenú ruku od obrny a žiadna ste sa s ňou nechcela ani len baviť.”

“To bolo iné.” Povedala spurne.

“Aké iné.” Nedal sa chlapec.

“Iné.” Povedalo dievča a otočilo sa k oknu.

Chlapec ju nechal tak.

A ja som si uvedomil, že to celkom presne zodpovedá tomu, čo som kohosi počul rozprávať o dobe postfaktickej. Charakterizoval ju totiž ako dobu, kedy sa prežívané emócie stanú pre niektorých ľudí dôležitejšie ako pravdivosť faktov, ktoré ich vyvolali.

Teraz najčítanejšie