Denník N

Temné drahokamy – zabudnuté poklady metalu

Môžete sa hlbinami a zákutiami metalu prehrabávať, koľko chcete, aj tak nie je šanca objaviť všetko. Väčšina poslucháčov sa uspokojí s výberom známych mien alebo skrátka nemá čas a energiu hľadať viac, ako ponúka rádio alebo populárne rebríčky. Dnes Vám predstavím niekoľko viac či menej zabudnutých klenotov v rámci metalu, o ktorých ste s veľkou pravdepodobnosťou nepočuli.

Zdroj: Jack Black / Pinterest

Spája ich najmä fakt, že sa neobjavili vo veľa kapelách. Prví traja menovaní sa dokonca vyskytli iba v jedinej kapele (ak nerátame už naozaj undergroundové projekty).

 

Cathrine Paulsen – ex-Trail of Tears

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

Po blonďavej opernej dive Helene Iren Michaelsen nastúpila na miesto “krásky” (v tejto vetve gotického metalu ide o protiklad “krásky”, čiže jemnejšieho/operného ženského vokálu a až blackového mužského drsného spevu, len občas dopĺňaného aj čistým mužským hlasom, pozn. autora) práve táto vcelku talentovaná sopranistka.

Niektorí fanúšikovia Trail of Tears by so mnou mohli aj nesúhlasiť, ale za najlepšie albumy tejto kapely povaźujem práve tie, kde sa objavila Cathrine (okrem Oscillation, to bol už len akýsi posledný výdych trápiaceho sa zoskupenia), teda A New Dimension Of Might a modernejšie poňatý album Bloodstained Endurance.

Za vskutku nezabudnuteľný považujem jej operný part v upírsky štylizovanom Bloodred Trance, kde si síce nezaspievala na veľkom priestore, ale na tú chvíľku pre mňa prestali existovať aj Tarja Turunen či Floor Jansen. Naozaj škoda, že sa už ďalej neangažovala v ďalších kapelách alebo projektoch, mohli sme o nej ešte počuť.

 

Thorsten Kohlrausch – Dark At Dawn

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

Ak by sa Vás niekto spýtal, ako si predstavujete typický power metalový sound, väčšina by pri vokáloch asi odpovedala, že by obsahoval vyššie položený spev, idúci až do falzet. Aj preto sa zoskupenia ako Sabaton, Nevermore, alebo aj Dark At Dawn dajú tak ľahko identifikovať spomedzi zástupov dosť generických kapiel.

Práve spomínaným Dark At Dawn, popri ich pomerne svojráznom tvrdom a silne basovom zvuku power/prog zvuku, kraľuje hrubý a nízko položený hlas Thorstena Kohlrauscha. Podobný by ste azda hľadali v thrash metale alebo ako doplňujúci vokál pri symfo metale. Tu však s prehľadom dáva zvláštnu príchuť pekne poskladanému progu so závanom melanchólie.

U mňa osobne najviac zabodoval (celkovo aj kapela) na albume Of Decay And Desire s peckami ako The Sleepwalker, ale najmä nezabudnuteľnou piesňou o láske Luna. Za vypočutie istotne stojí aj cover verzia kultového hitu Out In The Fields od Garyho Moorea, tu vo výrazne tvrdšej a rýchlejšej úprave, ktorej, ako inak, velí práve Thorsten.

Dark At Dawn naposledy vydýchli niekedy okolo roku 2012, keď vydali EPčko Noneternal, odvtedy zaliezli do hlbín a ani o nich, ani o spevákovi, odvtedy nikto nepočul.

 

Jarmo Pääkkönen – ex-Excalion

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

Excalion sme si už predstavovali v článku Cez moria a púšte… V skratke, ide o naozaj podarený power/prog, a ak poznáte novšiu tvorbu Stratovarius a páči sa Vám, tu sa budete cítiť ako doma.

Za úspech prvých troch albumov môže z veľkej časti prejav speváka, ktorý dosiahol kvalitatívny vrchol na nahrávke Waterlines. Ťažko povedať, čo sa udialo v jeho živote, že po opustení Excalionu sa už inde neangažoval. Pre žáner je to podľa môjho názoru veľká strata, taký hlas a celkový prejav sa nevyskytuje každý deň, ani mesiac, ani rok.

Fanúšikovia sú tak odkázaní na dokopy tri albumy.

Jeho nástupca Marcus Lång je síce takisto nadaný spevák, podobne nepopísaná tabuľa, ale povedzme si úprimne, Pääkkönen to skrátka nie je. Napriek tomu mu prajem, aby sa v Excalione rozvinul v podobnú hviezdu, Dream Alive je totiž vskutku kvalitným návratom kapely, ktorú už asi väčšina fanúšikov pokladala len za peknú spomienku.

 

D.C. Cooper – Royal Hunt, D.C. Cooper, ex-Silent Force, Missa Mercuria

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

Spevák s nezameniteľným barytónom, ktorý si svojho času získal nemálo fanúšikov v dánskej prog rock/metalovej kapele Royal Hunt. Vydal aj vydarenú sólovku pod vlastným menom.

Po istom čase odišiel, občas sa jeho meno objavilo v nejakom viac či menej obskúrnom projekte (napr. Missa Mercuria mala ambíciu konkurovať Avantasii, ale úprimne, jediné, čo tam naozaj stálo zato, bol jeho spev, pozn. autora).

Odkedy sa vrátil späť do domovskej kapely, ich albumy opäť nabrali na kvalite. Nie je to síce delo Kiskeho formátu, ale jeho hlas je dokonale rozoznateľný, kdekoľvek sa objaví, a skrátka sa príjemne počúva.

 

Chity Somapala – ex-Firewind, Red Circuit

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

Večný kočovník. Okrem kvázi domovskej kapely Red Circuit, inak fajnovému power/progu s vcelku pokojným grooveom, sa nikde dlho neohrial, väčšinou niekde hosťoval/hosťuje.

Asi najpamätnejšiu účasť si odbil vo Firewinde, s ktorými nahral Forged By Fire. Okrem CD Allegiance sa zo všetkých ich albumov vraciam najviac práve k nemu. Somapala mu prepožičal svoj zvláštny hlas, ktorý si, tak ako u väčšiny účastníkov tohto článku, len tak s inými nepomýlite.

Ešte sa v krátkosti vrátim k Red Circuit. Všetky ich tri albumy stoja za vypočutie, ťažko by som vypichol jeden. Zo songov by som vypichol povedzme Under The Sun, Canonize Your Sins alebo Oceans Apart.

Chity Somapala sa našťastie objavuje aspoň na ich CDčkách, a tak jeho hlas ešte pár rokov dúfam nezapadne do prachu.

 

Tommy Karevik – Seventh Wonder, Kamelot

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

Seventh Wonder poznajú azda najmä nadšenci power/prog metalu, Kamelot je dnes masívna legenda, a bola ňou aj v čase, keď hľadali náhradu za “one and only” speváka Roya Khana. Tommy Karevik sa podujal zaplniť doširoka otvorenú prázdnotu po odchode Khana, a už na albume Silverthorn zažiaril s prehľadom. Na pôvodného speváka dal ale zabudnúť na druhom CD Haven.

Neviem, čím presne to je, ale posledné dve CD Kamelotu si púšťam s omnoho väčšou frekvenciou ako tie staršie. Žeby práve Karevikom?

 

Kelly “Sundown” Carpenter – ex-Outworld, Civil War, Adagio

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

To najlepšie na (skoro) koniec. Žiadna čerešnička na torte, toto je rovno celý kompót aj so šťavou. Zoberiete hrdlo a výdrž Roba Halforda z Judas Priestu, napumpujete steroidmi a vypustíte do divočiny. Asi takto by sa dal opísať hlasový prejav Kellyho Carpentera.

V roku 2006 razanciou ťažkého tanku rozrazila brány do sveta metalu partička zvaná Outworld. Predviedli spojenie tvrdosti Nevermore, symfo/prog melodiky Symphony X a divokosť vokálnych pasáží a la Painkiller od Judas Priest. Na čele drtiacej čaty vtedy stál gitarista Rusty Cooley (o ňom nižšie) a práve spomínaný hlasodrtič.

Tak razantne, ako vtedy dali svetu najavo, že aha, tu je next big thing, tak sa po niekoľkých pokusoch spraviť druhé CD (aj s novým spevákom Carlosom Zemom) aj porúčali do večných lovíšť.

Odvtedy sa po Carpenterovi akoby zľahla zem a nebolo ho počuť. Až pri príprave tohto článku som s údivom zistil, že len relatívne nedávno posilnil rovno dve kapely – dvojča Sabatonu s názvom Civil War a symfo/prog metalovú vecičku Adagio, s ktorou už stihol nahrať aj jeden album Life.

Po niekoľkých vypočutiach môžem s úľavou a nadšením zároveň potvrdiť, že starý divočák je po viac ako dekáde naspäť, a to dokonca v plnej sile! Nejde síce o takú vokálnu atomovku ako na Outworlde, ale stále dokáže vypalovať Vaše ušné bubienky nemilosrdnou silou.

Takže, vitaj späť, chýbal si mi, hergot!

 

Rusty Cooley – ex-Outworld, sólo

Zdroj: rockhousemethod.blogspot.sk / Dean Guitars

Pôvodne mal tento článok byť len o spevákoch, ale nedalo mi nespomenúť aspoň jedného gitaristu, ktorý s Outworldom úzko súvisí. Okrem tohto projektu nahral len gitarový sólo masaker pod svojím menom. Vládne 7 a 8-strunovým gitarám, štýlom hry je niekde medzi Michaelom Romeom zo Symphony X a Jeffom Loomisom (ex-Nevermore), ktorý v súčasnosti mučí struny v Arch Enemy.

Večna škoda, že po krachu Outworldu sa do ďalších projektov príliš nehrnul. Jeden z mokrých snov metalových nadšencov vraví, že keby spojil svoje sily povedzme so Steveom DiGiorgiom na base, Mikeom Portnoyom na bicích a nejakým kvalitným spevákom, otvorila by sa ďalšia brána do metalového neba.

 

Ark – kapela

Zdroj: Encyclopaedia Metallum

Jørn Lande je dnes už ustálený pojem, “household name” medzi fanúšikmi hard rocku a (najmä power) metalu. Nie je veľký len telesnou konštrukciou (a to nevravím v negatívnom slova zmysle, ale naživo skrátka vidíte, že ma v sebe vikingskú krv), ale najmä hlasom.

Nie každý jeho obdivovateľ ale vie, že hviezda tohto nórskeho Davida Coverdalea (slávny frontman kapely Whitesnake) sa po prvýkrát naplno rozžiarila v kapele Ark. Vydali iba 2CD, ale obe stoja zato na 110%.

Na úplný záver si neodpustím ešte jednu správu. Tematicky je síce off-topic, ale je natoľko významná, že by odo mňa neodpustiteľným hriechom, ak by som ju nespomenul.

 

Tekvice znovu pokope!

Zdroj: metaltalk.net

Málokto z mladších metalových fanúšikov (popravde ani ja) priamo zažil prvé albumy Helloweenu, priekopníka európskej vetvy power metalu. Kapele vtedy kraľovalo duo Kai Hansen (spev a gitara) a spevácky poloboh Michael Kiske. Po niekoľkých albumoch sa rozišli, a pokiaľ viem, nie práve v dobrom.

Hansen si založil Gamma Ray a kombináciou Judas Priest a starého Helloweenu si niekoľko dekád získaval srdcia fanúšikov. Kiskemu zopár rokov trošku “hrabalo”, ale nakoniec ho početné hosťovania pritiahli naspäť k metalu.

V roku 2012 sa títo dvaja kohúti po rokoch znovu stretli v jednej kapele. Kto ich videl v tom roku napríklad aj na Masters of Rock vo Vizoviciach, určite si pamätá to nadšenie, ktoré sršalo z kapely a následne aj z publika. Odvtedy bolo v podstate verejným tajomstvom, že ich “reunion” je na spadnutie.

Tento rok chystajú Pumpkins United turné a jeho súčasťou zrejme budú aj nové songy. Je teda skoro isté, že ďalší album Helloweenu bude mať možno až troch spevákov (Hansen, Kiske a Deris). Hernajs, už teraz sa na ten koncert teším :)

Zas raz a znova ďakujem za pozornosť a vidíme sa pri ďalších blogoch. Do zheadbangovania, lidički \m/

Teraz najčítanejšie