Biochemik Pavol Čekan: Najväčší úspech slovenskej vedy je, že ešte stále tu je

Máš za sebou zaujímavý príbeh, ako si sa stal vedcom. Ako si sa dostal práve k biochémii?

Ešte na základnej škole som začal súťažiť na chemických olympiádach. Takže na začiatku ma pripútalo k vede súťaženie a fakt, že dokážem vyhrávať. Postupne, keď som sa pripravoval na staršie vekové kategórie a čítal som viac odborných kníh pre vysoké školy, začal som sa viac ponárať do tajov vedy. Vtedy som zatúžil po štúdiu medicíny, ale s tým, že sa chcem venovať biomedicínskemu výskumu a pomáhať chorým ľuďom. Ako mnohí uchádzači o toto štúdium som v prijímacích pohovoroch neuspel. Tak som zvolil štúdium chémie na novootvorenej Prírodovedeckej fakulte UCM v Trnave. Avšak, viac som sa v prvom ročníku venoval politike vo fakultnom a univerzitnom senáte než chémii. Pomery na Slovensku v roku 1997/98, mečiarizmus v spoločnosti aj v školstve, ma natoľko vystrašili, že som odišiel do zahraničia. Najprv som skúsil život v Londýne, kde som sa zdokonaľoval v angličtine, ale žiaľ k štúdiu na vysokej škole sa mi nepodarilo vrátiť, keďže vtedy to bolo pre mladého človeka mimo EÚ finančne veľmi náročné. Vďaka za EÚ v dnešnej dobe! Po roku života v UK a potom, ako som dostal skvelé referencie na život na Islande, som odišiel žiť do tejto krásnej Škandinávskej krajiny. Znovu to začalo rýchlym štúdiom islandštiny, ale po roku som už bol na vysokej škole. Začal som moju vysnívanú medicínu, ale keďže prednášky boli po islandsky a knihy po anglicky, nápor dvoch jazykov som nezvládal a prešiel som na štúdium biochémie. Neľutujem. Veľmi mi biochémia sadla.

Čo ťa nakoniec definitívne pripútalo k vede?

Mal som obrovské šťastie už v prvom semestri, keď mi ponúkli prácu laboranta vo vedeckom inštitúte v laboratóriu prof. Bjarniho Asgeirssona. Skúmal som štruktúru a funkciu alkalickej fosfatázy z Vibria cholerae, chladomilnej baktérie z Atlantického oceánu. Používal a vyvíjal som metódy, ktoré sme sa ešte ani neučili v škole, a strašne ma to bavilo. Bol som niekoľko rokov pred mojimi spolužiakmi a učil som sa samostatnosti ako vedec. Strašne veľa mi to dalo už v mladom veku. Na tom mieste som zostal ďalšie 3 roky až do konca bakalárskeho studia. PhD štúdium bolo pre mňa ďalší logický krok. Chcel som odísť do Švédska alebo USA, ale nakoniec ma presvedčil navrátilší Islanďan prof. Snorri Sigurdsson, ktorý sa vracal na Island po vedeckej a docentskej anabáze v Seattli na University of Washington. Zlákal ma na PhD miesto v jeho laboratóriu pre štúdium štruktúr a funkcií nukleových kyselín. Sľúbil mi, že prvý rok začnem v Seattli, kde ešte fungoval jeho labák, ktorý sme postupne presťahovali na Island. Sľúbil mi, že na Islande nás budú čakať špičkové podmienky na náš výskum a svoj sľub naozaj splnil za pomoci vládnej a univerzitnej podpory na Islande pre svojich navrátilších expertov. Sľúbil mi, že opublikujeme spoločne 10 vedeckých článkov. No po 5 a pol roku PhD štúdia sme spolu som Snorrim opublikovali 18 dobrých článkov a mňa to vystrelilo do “vedeckého vesmíru”. Zrazu sa mi otvorili dvere do tých najlepších laboriek a nemal som núdzu o dobré ponuky z celého sveta.

A tu si sa rozhodol pre USA. Ako to ovplyvnilo tvoje rozhodnutie nakoniec odísť z akadémie a založiť firmu?

Vybral som si nakoniec laboratórium molekulárnej a RNA biológie prof. Thomasa Tuschla na Rockefellerovej Univerzite, kde som pobudol 4 roky. Mal som na starosti vývoj nových kvantitatívnych RNA FISH metód. Musel som sa naučiť techniky histológie, molekulárnej patológie či modernej mikroskopie pre potreby vývoja moderných onkodiagnostík. Urobil som jeden veľký krok k naplneniu môjho sna pracovať v biomedicínskom výskume. Abysom sa v tomto odbore ešte zlepšil, tak som odišiel do National Cancer Institute v Bethesde, kde som pracoval ako research fellow v odbore bunkovej biológie a onkológie a veľa som sa naučil o tom, ako vzniká rakovina. Avšak práve v NCI som pochopil, že mi strašne chýba vývoj technológii v biomedicíne, v čom som začal postupne vynikať. Že práve vývoj nových technológií, ako sú RNA FISH, RNA sequencing, atď. je niečo, čo ma strašne napĺňa a je to aj niečo, kde sa spoja všetky moje vedomosti a zručnosti nadobudnuté počas mojej strastiplnej vedeckej cesty, prepletenej rôznymi vedeckými odbormi. Nakoniec som pochopil, že moje miesto je mimo akademický svet, a tak som sa rozhodol založiť našu firmu MultiplexDX, ktorá je biotechnologickým start-upom. V MutliplexDX som sa našiel, veľmi ma to baví a verím, že niečo svetu prinesieme a urobíme takú malú revolúciu v personalizovanej medicíne, čo je môj veľký sen.

Čomu sa v MultiplexDX venujete?

Firma MultiplexDX sa venuje vývoju nových, multiplexných a kvantitatívnych diagnostických technológií a testov pre onkologických pacientov. V našej diagnostickej metóde spájame vizualizačné a sekvenačné technológie pre 100% precíznu kvantifikáciu biomarkerov. Čo sa tyká karcinómu prsníka a prostaty, chceme prísť s oveľa presnejším, rýchlejším a efektívnejším testom, ako je Oncotype DX, MammaPrint či Prosigna. Chceme, aby sa na základe nášho testu dala nastaviť personalizovaná a tá najefektívnejšia onkoliečba.

Aký to bol pocit vyhrať absolútneho víťaza Startup Awards 2016 práve s vedeckým projektom?

Byť absolútny víťaz SASK16 s vedeckým projektom je šialene dobrý pocit v tej chvíli, keď to vyhráš. Strašne som si užil tých 5 minút slávy, ktoré žiaľ končia hneď na druhý deň ráno, keď sa človek prebudí. Mňa na druhý deň premohla panika. Zľakol som sa tejto výhry, pretože človek je zrazu viditeľný a ľudia od neho očakávajú úspechy, novú diagnostiku a to hneď. Dostal som mnoho emailov, kde ma ľudia prosili o pomoc pri boji so zákernou rakovinou. A ja som im nevedel hneď pomôcť. Po týždni sa panika zmenila na úzkosť a ja som sa rozhodol zavrieť sa do kancelárie a laboratória a spoločne s mojimi spoločníkmi sme rozpracovali úplne nový biznis model a plán pre MultiplexDX, ktorý by nás k novej diagnostike mohol posunúť. Bodaj by sa nám to podarilo a bodaj by sa nám to podarilo na Slovensku! Prosím, držte nám prsty.

Čo bolo pre teba ako vedca najväčším úspechom a naopak najväčším sklamaním?

Pre mňa bol mojim najväčším úspechom každý jeden článok, kde som bol prvý autor a ktorý som sám napísal. Bolo to pre mňa obrovské zadosťučinenie. Aj keď to bol článok číslo 3, alebo 8 alebo 17, stále som to považoval za veľký úspech. Veľmi som sa tešil, že to, na čom som ťažko pracoval v laboratóriu, dám na papier a pochválim sa svetu. Neskôr prišli nejaké poster awards, kedy ľudia na konferenciách ocenili našu vedeckú snahu. A samozrejme som hrdý, že sme vyhrali StartUp Awards 2016, kde sme porazili iné projekty so sociálnym, IT či dizajnovým aspektom. Ukázali sme vedcom, že aj vedecký projekt môže byť pre biznis ľudí veľmi zaujímavý.

Najväčšie sklamanie je pre mňa zistenie, že vo vede je obrovská a niekedy nepoctivá súťaž medzi laboratóriami, inštitútmi, profesormi, ktorá niekedy končí sfalšovanými článkami, ktoré ničia povesť poctivej vedy. Že v honbe za lepším článkom alebo lepšou pracovnou pozíciou či tenure sa ľudia schyľujú k neetickým praktikám. Ja za to viním systém viac než ľudí, ktorí to robia častokrát v strachu, v honbe za uznaním, atď. Veľmi by ma potešilo, keby sa toto vo svete vedy zmenilo.

Ako by sa podľa teba dalo pomôcť slovenskej vede posunúť ju na svetovú úroveň?

Pre mňa je to jednoznačne navýšiť financovanie zo štátneho rozpočtu, prestať kradnúť eurofondy, ktoré majú smerovať do vedy a výskumu, vedieť jasne definovať vedecké témy, do ktorých Slovensko má investovať, vedieť identifikovať špičkové vedecké tímy, ktorým treba urobiť špičkové podmienky na Slovensku. Ale ešte dôležitejšie je dostať našich expertov, vedcov, Slovákov v zahraničí, späť na Slovensko. A tu nejde iba o špičkové výplaty, ale ide aj o špičkovú infraštruktúru a konkurenciaschopné prostredie. Treba si tiež uvedomiť, že naši experti sa nebudú vracať na Slovensko kvôli dobrej výplate, ale hlavne kvôli vedeckému prostrediu, aby mali s kým spolupracovať, mohli robiť na špičkových projektoch, aby mohli nájsť kvalitných doktorandov, postdoktorandov. A k tomu treba strašne veľa.

Kde treba podľa teba začať?

Zlepšiť vysoké školstvo, aby produkovalo lepších odborníkov, ktorých musia vychovať lepší školitelia. Na to treba zatraktívniť univerzity, aby mladí ľudia neodchádzali študovať do zahraničia. Na to treba zlepšiť aj zdravotníctvo, aby bolo možné na Slovensku pracovať aj v biomedicínskom výskume, ktorý treba jasne definovať za prioritu, pretože Slováci sú veľmi chorý národ, čo sa týká onkologických a kardiovaskulárnych ochorení. Je nemysliteľné, že my nemáme centralizovanú biobanku na Slovensku, ktorá by podliehala EÚ reguláciám, smerniciam a mala etickú komisiu. Takto sa biomedicínsky výskum na Slovensku nedá robiť. A tých príkladov by sa dalo nájsť aj viac.

Je toho strašne veľa, čo by muselo Slovensko zmeniť smerom k vede, aby sa posunula na svetovú úroveň. Bojím sa, že silne potrebujeme pomoc zo zahraničia. Tých problémov máme tak veľa, že na Slovensku to nezvládneme. Potrebujeme ľudí s iným nadhľadom, ľudí, ktorí majú veľa pozitívnej energie, nie sú utopení v spoločenskom marazme, potrebujeme kreatívnych svetobežníkov, ktorí si dokážu udržať svoju svetovú úroveň, svoj vysoký štandard aj na Slovensku.

Čo pokladáš za najväčší úspech slovenskej vedy?

Že ešte stále je tu, že poniektorí stále produkujú dobré vedecké výsledky/články a že stále máme na Slovensku aspoň pár šikovných vedeckých tímov. V situácii (finančnej aj spoločenskej), v akej je veda a školstvo na Slovensku, je to obrovský úspech.

Čo by si poradil mladým vedcom na Slovensku?

Nenechajte sa otráviť spoločenskými problémami na Slovensku, ale buďte hladní po nových poznatkoch vo vede. Veľa sa vo vede pýtajte, svojich učiteľov, školiteľov, profesorov, starších kolegov. Neustály hlad po nových poznatkoch Vás bude poháňať vpred. Buďte trpezliví pri dlhodobých experimentoch, nebojte sa náročných a riskantných projektov a nebojte sa zmeniť aj vedný odbor, ak Vás ten, v ktorom ste, nebaví. Niečo nové Vás môže nakopnúť k novým métam, k novým poznatkom. Veda je svet, v ktorom si nájde každý svoje miesto, ak ho poctivo a urputne hľadá!

Ďakujeme za rozhovor!

Autor: Dominika Truban

Bližšie informácie o ďalších rečníkoch Nultého ročníka stretnutia slovenských vedcov už čoskoro na Žijem vedu.