Denník N

Za moje deti do poslednej chvíle

Vstávam ráno pred šiestou. To sú tie chvíle, keď bojujem sama so sebou. Nebolo by ti lepšie s foťákom či kamerou pobehovať niekde po akciách a potom do noci strihať? Nie, umlčím toho pokušiteľa, ktorý je každým dňom slabší a slabší.

 

Po štyroch dňoch „voľna“ sa dovalím do školy. Triednu knihu som dnes nezabudla a v zborovni som „iba“ zbabrala tlač mimočítankového čítania. Spolu s asistentkou ideme do triedy. Už ma čakajú moji drobci. Dnes je ich len jedenásť. „Františka má hnisavú angínu,“ dozvedám sa. Tak nech sa lieči, lepšie doma ako roznášať bacily do triedy. Minulý týždeň sa mi nepáčil jej kašeľ, poslala som ju k lekárovi. Očividne som mala pravdu a niečo nebolo v poriadku.

V podstate to bol obyčajný školský deň. Rozdelili sme si nové triedne úlohy, čítali sme rozprávku. Na matike písali už klasickú rozcvičku. V tichosti. Konečne. Po šiestich týždňoch malý úspech. Nikto neopisoval, nevykrikoval. Ale makali na 100%. Už to mali hotové za 3 minúty, nie za 5. Ja som len tri minúty ticho stála a pozerala sa na nich. Je možné, že by mi za šesť týždňov tieto deti tak veľmi prirástli k srdcu, že by som ich mohla tak veľmi mať rada?

Cez veľkú prestávku ma z jednej strany objal Matúš, z druhej Lenka a už sme viedli debaty o vesmíre, o hviezdach, súhvezdiach a kométach. Lebo štvrtáci išli do planetária. „Pani učiteľka, my prečo nemôžeme?“ Neviem, nevidím dôvod, prečo by nemohli. Sľúbim im, že to vybavím.

Je veľa vecí, ktoré od mojich detí nikto nečaká.

Napríklad to, že budú vedieť čítať, písať, počítať. Ale už to vedia (vďaka Tina!) a budú to vedieť ešte lepšie.

Napríklad to, že sa zapoja do vedomostnej súťaže. Ale zapoja sa a spolu sa budeme pripravovať.

Napríklad to, že by ich mohlo zaujímať planetárium už v druhom ročníku. Ale zaujíma a ja ich tam chcem zobrať.

Napríklad to, že by sa dokázali postarať o zvieratko. Ale dokážu a bude to potkan. Lebo je inteligentný, usilovný, čistotný a dokáže sa veľa naučiť, no každý ho odsudzuje, lebo je to potkan .

Aj moje deti sú inteligentné, usilovné, čisté a dokážu sa veľa naučiť, ale skoro každý ich odsúdil, lebo sa narodili tam, kde sa narodili. Lebo doma to možno nemajú ľahké. Lebo nemajú správnu národnosť. Lebo nemajú správnu farbu pleti. Lebo rodičia zarábajú málo (alebo nezarábajú).

Večer je ten pokušiteľ z rána už dávno udupaný. Domáce úlohy skontrolované, príklady na zajtra nachystané. Rozcvička na slovenčinu – bude to novinka, ale verím, že decká to zvládnu, lebo nepoznáme slovíčka NEVIEM, NECHCEM, NEDOKÁŽEM.

Síce ma kdesi na disku čakajú nedostrihané videá, no ešte chvíľu počkajú. Lebo počas najbližších dvoch rokov budem bojovať na inom fronte. Na učiteľskom.

S nimi sa nedá, nedokážu to, zabudnú, počkajte, kým prídu na druhý stupeň. Neoplatí sa vám pri nich zničiť. Prečo to robíte? Všetko dobre mienené rady, ale nie, ďakujem. Ja to predsa len skúsim. Dnes, zajtra, pozajtra. Každý deň znova.

Aj v ten deň, keď prídu drobci nevyspatí, lebo v noci spadli z gauča, kde sa tlačili so súrodencami alebo sa im snívali nočné mory. Aj v ten deň, keď doma rodičom šlohli energeťák a teraz idú (doslova) vyskočiť z kože a ja ich neviem upokojiť. Aj v ten deň, keď mi do triedy donesú šváby a ja googlim, ako sa ich zbaviť a zamedziť, aby sa rozšírili. Aj v ten deň, keď sa im proste nič nechce, sú hluční, spravíme minimum, ale na konci dňa si dáme high five, objatie a budem počuť – pani učiteľka, ja ťa lúbim! – a to aj napriek tomu, že drobec ostal po škole a slečna dostala poznámku, lebo bola drzá a nadávala spolužiakom.

Zajtra do toho idem zas. Netuším, čo ma čaká. Mám nejaké plány, nejaké úlohy. Mám nejaké očakávania – a poriadne vysoké. A budem ich zvyšovať. Lebo tie moje deti mám proste rada. Lebo verím, že to dokážu. Lebo chcem, aby raz mali šancu v živote uspieť. A budem za nich bojovať do poslednej chvíle. A verím, že ony budú bojovať spolu so mnou.

(Príbehy sú reálne, zo života začínajúcej učiteľky Teach for Slovakia. Mená detí sú vymyslené.)

Teraz najčítanejšie

Alžbeta Hrušovská

Vyštudovala som Filmovú a televíznu réžiu na AU v Banskej Bystrici a popri tom som sa aktívne venovala projektu Mediálna škola. Keďže mi v školách chýbalo umenie a médiá, rozhodla som sa to zmeniť a momentálne pracujem ako učiteľka v Teach for Slovakia. V Turni nad Bodvou sa venujem druháčikom a zakladám umelecký ateliér. Snažím sa naplno rozvíjať svoje povolanie saleziána spolupracovníka.