Moje hororové tehotenstvo a ešte hororovejší pôrod. Po slovensky

V septembri predminulého roku som si na tehotenskom teste našla dve čiarky. Odvtedy už nič nebolo ako predtým, ale tak to je prirodzené, tak to má byť. Prvých päť mesiacov tehotenstva som prevracala, ale tak to asi má byť.

V piatom mesiaci ma prijali na pohotovosti kvôli slabému krvácaniu. Dva dni po ultrazvuku na bežnej poradni u gynekológa, na ktorom bolo všetko v poriadku, som mala odrazu nízko placentu. Až tak, že mi pán doktor povedal, nech na záchode radšej ani netlačím. Uchechtol sa. Však humor. To bolo v piatok pri príjme. Potom sa ma celý víkend nikto ani nedotkol. Nalepili na mňa diagnózu, ktorej názov som zistila od sestričky, lebo mne nikto nič nevysvetlil. Veď na čo. Pri hospitalizácii (z pohotovostného príjmu) som dostala od sestričky, že prečo nemám so sebou vložky. Bola jedna v noci, mala som pri sebe peňaženku a mobil. 48 hodín som strávila na oddelení šestonedelia, lebo pre tehotné nemali dosť izieb.

Predstavte si, že ležíte s novopečenými mamičkami, okolo vás novorodenci, a vám hrozí potrat. Respektíve si myslíte, že vám hrozí potrat, lebo vám nikto nevysvetlil, čo vám vlastne je, a vaše informácie sú prevažne z internetu. Skúste v takej situácii negoogliť. A neplakať.

Placenta bola nemalá cestovateľka, lebo v piatok bola ešte nízko, v pondelok už vyššie a v stredu už na prepustenie. Na ultrazvuku o mesiac už bola tam, kde má placenta po správnosti byť. Zistilo sa, že krvácanie bolo zo sliznice. Chvalabohu. Ono to tak s tou placentou aj býva, len mne sa to neunúval nikto vysvetliť. Problémy sme prekonali, teraz sa už len tešiť, to sme len zakopli na ceste za tým najšťastnejším dňom môjho života. Tak to má byť.

Tieto veci sa ťažko vysvetľujú niekomu, kto nikdy nerodil, alebo niekomu, koho to nezaujíma. Keď ale nosíte pod srdcom malého človiečika, začne vám záležať na tom, ako ho na tento svet privediete. Pojmy ako dotepanie pupočníka, zlatá hodinka alebo samoprisatie po pôrode, pôrod bez nástrihu… ma dovtedy absolútne nezaujímali. V skratke to zhrniem tak, že ide o „procedúry“, ktoré by pri pôrode mali byť celkom bežné. Zhodujú sa na tom WHO i popredné vedecké výskumy. V slovenských pôrodniciach sú však stále miestami absolútne nepredstaviteľné a žena, ktorá o nich žiada, je okamžite problémova. Problém majú dokonca aj s partnerom pri (celom) pôrode. Hoci ani teraz nie som žiadna bioekomatka, to, že dieťa by sa malo dojčiť, že by malo byť bez prerušenia s matkou, pokiaľ je to možné, že by sa pôrod nemal bez opodstatnenia vyvolávať, a pod. mi pripadalo prirodzené. Tak to má byť. A určite aj bude!

V deviatom mesiaci odišiel môj obvodný gynekológ na dovolenku. Ja som išla na prvú poradňu do pôrodnice, kde som chcela rodiť. Pôrodníčka, ktorá ma mala „odrodiť“, si v tehotenskej knižke všimla pozitívny test na toxomplazmózu. Opakovaný test, ktorý by ten predchádzajúci vyvrátil, nebol vykonaný.

Išlo o chybu lekára. Neposlal ma na kontrolný odber. Dnes viem, že šanca, že by som toxoplazmózu naozaj mala, je pomerne nízka. Takisto viem, že laboratórium, do ktorého moja poisťovňa posiela vzorky, pravidelne vykazuje falošne pozitívne výsledky u tehotných žien. To som ale vtedy nevedela a nikto mi to ani nepovedal.

Bolo to v piatok, viete si predstaviť ten víkend? Keď sa potvrdili moje najhoršie obavy – že prvé testy naozaj vyšli pozitívne (sama som si to vytelefonovala cez tri laboratóriá, keďže lekár nebol dostupný) – myslela som, že mi končí život. Nebudem vám hovoriť, aké veci môže spôsobiť toxoplazmóza plodu. Poviem vám toľko, že ak ju žena naozaj počas tehotenstva má, ponúknu jej potrat. A ja som bola v deviatom mesiaci.

Spätne si spomínam, ako sa k celej záležitosti už po mojom pôrode daný lekár vyjadril. Snažil sa byť úctivý (dokázateľne urobil chybu), ale hneď povedal, že také falošne pozitívne výsledky máva často, že on hneď vedel, že to nič nebude a kontrolný odber by bol negatívny. A možno aj tam je problém. Ak toto číta lekár, možno sám mávne rukou, že veď reálne sa mi vôbec nič nestalo. Ale viete vy, čím si taká žena v danej situácii prejde? Aké sú pocity, obavy a hrôzy, ktoré má v hlave laik, ku ktorému sa dostanú takéto čiastočné informácie, ktoré nikto nevysvetlí, neobjasní? On si nevie dať dokopy dve a dve ako ten lekár, pretože v tomto prípade tvorí tie zvyšné „dve“ päť rokov štúdia medicíny a roky praxe. Preto sa internet hemží fotkami lekárskych správ, ultrazvukov a iných záznamov, kde ženy (či často aj muži) prosia o vysvetlenie diagnózy. Drvivá väčšina totiž tie zvyšné „dve“ nemá, aby si ich spočítala s tým, čo dostanú u lekára.

Situáciu mi nikto nevysvetlil, u lekárov som sa načakala niekoľko hodín, gynekológovia si ma posielali medzi sebou a keď prišli výsledky kontrolných odberov (ktoré boli rovnaké ako prvé), nevedeli ich interpretovať. Nikto nevedel, čo so mnou, ba ani čo mi povedať, či kam ma poslať. Napokon som si sama zohnala infektologičku, ktorá nákazu v prvom trimestri podľa výsledkov vylúčila. Až ona mi veci vysvetlila a aj ozrejmila, aká nízka šanca nákazy u mňa bola. Taký rozhovor som si hádam zaslúžila už o dva týždne skôr, či nie? Za ten čas som ostarla tak o dvadsať rokov. A nechcem vedieť, aké veci som podľa prenatálnej psychológie spôsobila synovi. Takže… takto to má byť?

Medzitým sa začali nekonečné „poradne“, na ktoré chodí žena už do pôrodnice, kde chce rodiť. Na 17. poschodie som kvôli nefungujúcim výťahom, či ohľaduplným návštevníkom nemocnice, bežne šliapala pešo. Nerobím si srandu. Minimum, ktoré som čakala na poradni, boli tri hodiny. Maximum bolo sedem. Tehotná. A inak ešte aj pracujúca. Tak to má byť?

Poviem vám niečo, čo ste si možno o tehotenstve na Slovensku nikdy neuvedomili, ak ste neboli tehotní. Neskutočne dlhý čas vám každý hovorí, aby ste hlavne neporodili. Ako keby ste to vedeli ovplyvniť. Nesmiete porodiť 37 týždňov. A potom? ROĎTE, PRE BOHA! Ale musíte! Ak neporodíte počas „okna“, ktoré vám je stanovené, začnú na vás tlačiť. Aj na mňa začali. Na poradňu chodiť už dvakrát do týždňa, potom každý druhý deň. Keď som do termínu neporodila, začala som mať pocit zlyhania. Že niečo robím zle, že mi to nejde. Prečo ešte nerodím? Tak to má byť?

Poviem to aj inak: ja plne rozumiem, prečo je prekročenie termínu pôrodu pre ženu i dieťa rizikom a prečo je vhodné ich kontrolovať. Ide však o to, o čo vždy – o prístup.

Týždeň po očakávanom termíne moja zazmluvnená pôrodníčka odcestovala. Veď ja už som mala dávno byť odrodená!

Zmocnila sa ma panika. Vďaka jej neprítomnosti ma na najbližšej poradni rovno hospitalizovali. Všade, kde sa len dalo, som neustále nahlasovala a prosila: nechcem, aby mi bol pôrod vyvolaný, ak nebudem ja alebo dieťa v ohrození. Mala som aj pôrodný plán, stručný a veľmi, veľmi zdvorilý, ale jednoznačný: rodiť chcem čo najprirodzenejšie.

Nebudem vám rozprávať o nepeknom prostredí či starom zariadení, lebo cez to sa človek prenesie. Čo ale riešite, je zúfalstvo, že s vami nikto nekomunikuje, že sa k vám správajú ako ku kusu mäsa. Ešte v deň hospitalizácie ma službukonajúca pani doktorka poriadne „prehmatala“ (urobila Hamiltona), aby pôrodu „pomohla“. Hamilton patrí k spôsobom umelého vyvolávania pôrodu a mal by prebiehať len so súhlasom pacientky. Do karty mi ho však nezaznačili. Uhádnete i to, že mňa sa nikto na nič nepýtal, však? Lebo tak to má byť, len to nechceme mať v záznamoch?

Muž medzitým obvolal zo zúfalstva polovicu známych a podarilo sa mu zabezpečiť prirodzeným pôrodom naklonenú lekárku, ktorá za mnou prišla. I ju som prosila o čo najprirodzenejší pôrod. Ešte ten deň mi na povinnej jazde – ultrazvuk som už vtedy mala dvakrát denne – iný lekár povedal, že dieťatko ani placenta nevyzerajú prezreté, a že termín pôrodu mi zrejme určili priskoro, čo som od začiatku všetkým tvrdila. Vraj netreba stresovať, ani vyvolávať. Tak to má byť.

V piatok ráno mal službu pán primár, ktorý ma vtedy videl prvý a poslednýkrát v živote. Kartu si ani nepozrel, na nič sa nepýtal, vedel len týždeň môjho tehotenstva. Nasledovalo vyšetrenie „odspodu“.

Na vysvetlenie, v tomto (42. týždeň) štádiu tehotenstva sa slovenská žena dostáva do stavu, kedy pri stretnutí s akýmkoľvek človekom už tak poloautomaticky rozkročuje nohy a čaká, kedy si ju „ohmatá“. Že som nechutná? No, skúste si to zažiť. Prsty v sebe máte na dennom poriadku, často vás vyšetrujú bez pozdravu, predstavenia, či nejakej komunikácie, len za rôznymi plachtami, či pri prítomnosti mnohých ďalších ľudí a pomocného personálu – raz ma dokonca nechali na koze a otvorili pri tom dvere do čakárne, inokedy pre nedostatok miesta vyšetrovali v nejakej provizórnej miestnosti medikov. Ste absolútne ponížená, degradovaná na reprodukčné orgány.

No ale späť k príbehu. Pán primár teda vyšetrenie dokončil, a keď som zliezala z kozy, mimochodom mi oznámil: „Dal som vám čípok, dnes to porodíme, ide nám víkend.“

Chcem len upriamiť pozornosť na to, že sa ma pol slovom nepýtal, či si niečo také prajem, pred podaním lieku ma o ničom neinformoval, a podanie lieku – ako pri všetkých obdobných prípadoch u nás – sa nikde neevidovalo. Napriek Hamiltonovi a podaniu pitocínu mi v správe pekne krásne svieti: „prirodzený pôrod“. Ide o štatistiku a hodnotenie pôrodníc, chápete.

Vychutnajte si tú iróniu. Ale tak to predsa má byť, či nie?

Do konca života si budem pamätať to, ako nastúpili pôrodné bolesti. Čípok mi podali ráno na vizite, okolo deviatej mi začala jemne odtekať plodová voda. Nepôjdem do detailov toho, ako sa na mňa oborili, že som vodu nezachytila, aby ju mohli otestovať (či je to naozaj plodová voda), a ako to trvalo takmer hodinu, kým ju otestovali, a boli ochotní ku mne zavolať lekára. A potom to prišlo – tá prvá kontrakcia, ktorá mi ukázala, že toto bude jeden z najhorších zážitkov môjho života. Dostala ma do kolien.

Rodila som viac ako 12 hodín. Kontrakcie boli stále enormne – a stále rovnako – silné, blízko pri sebe, a nepomáhali pôrodu, aby postupoval (čo je inak primárna úloha prirodzených kontrakcií). Dieťaťu sa na svet nechcelo. Ale to sme vedeli od začiatku, všakže.

Môj pôrod bol klasický „pitocínový pôrod“ a neprajem ho nikomu, ani najhoršiemu nepriateľovi. Niekoľko hodín som čupela v sprche a púšťala si na kríže vriacu vodu, deň po pôrode som prišla na to, že som si pri tom do polovice zlomila nechty na nohách. Má to tak byť?

Pôrodná asistentka bola mladšia ako ja, no zjavne som bola pre ňu rutinou, ako aj fráza: „Chcete si zabiť dieťa?“, keď som nesprávne dýchala, či inak vybočovala z normy. Opakovala ju toľkokrát, až som mala pocit, že sa to azda pýta každého, s kým sa stretne na ulici alebo v obchode.

Áno, priznávam, zlyhávala som, nevedela som dýchať, nevedela som, čo robiť s tou bolesťou, ktorá vôbec neprichádzala v pravidelných intervaloch, ako písali v knižkách a vraveli na kurzoch. Bolesť bola neustávajúca, klasická pitocínová, neprekonateľná, nepredstaviteľná.

Dodnes som presvedčená, že pôrod sme obaja prežili aj vďaka môjmu mužovi. Lebo psychika je sviňa, ale vie aj pomôcť. A mne vtedy pomohlo, že som sa necítila tak sama. Bol úžasný. Zúfalý zo situácie, ale úžasný. No pôrod nepostupoval, prisilné kontrakcie trvali hrozne dlho a privolaná zazmluvnená pôrodníčka číslo II začínala byť tiež zúfalá – malému klesali ozvy.

Spätne – i po rozhovore s mužom, keďže ja som v tom stave mala veľmi posunuté vnímanie – tu musím doplniť  informáciu, že na pôrodnej sále sa naozaj všetci príkladne snažili, aby som porodila a aby sme boli obaja v poriadku. Pôrodníčka bola zazmluvnená, teda sa mi venovala na 100 %. Sestričky boli milé, pôrodnej asistentke opakujúcej tú istú otázku sa skončila služba ešte pred mojou druhou dobou pôrodnou (to je ten čas, keď už tlačíte). Ku koncu pôrodu prišli pomôcť všetci službukonajúci lekári a vymýšľali, ako čo najefektívnejšie zabrániť hroziacemu cisárskemu pôrodu. To boli chvíle, za ktoré si ich vážim a za ktoré som všetkým zúčastnením nesmierne vďačná. Mala som vtedy pocit obrovskej kompetencie a dôvery, že vedia, čo robia a pomôžu. Napokon i pomohli. Neboli by sme to prežili v takom relatívnom zdraví, keby nebolo nich. Vážim si ich o to viac, že za môj stav – na rozdiel od pána primára – naozaj nemohli, už len pracovali s tým nešťastím, ku ktorému boli privolaní. Verím, že mnohé zmohlo i zazmluvnenie lekára. Žiaľ, pre mňa to boli hádam najstrašenejšie okamihy v živote.

Strašnosť celého pôrodu, jeho vyvolania, priebehu, i všetkého toho okolo a pred ním, zavŕšim tým, že vám prezradím jedno: porodila som otvorená na 7 cm. Tak to jednoducho nemá byť.

Možno tak celkom nerozumiete, čo to znamená – žena má rodiť otvorená na 10 cm, keďže vtedy sa pôrodné cesty úplne otvoria a dieťa môže prejsť. Ak je otvorená menej, pôrodu logicky niečo ešte stojí v ceste. Kus jej vlastného tela. Môj pôrod, vďaka vyvolávaniu, prebiehal celkom inak, ako by mal, a pocit, že potrebujem tlačiť, prišiel omnoho skôr. Navyše i drobec už bol v ohrození, tak ma tlačiť nechali. Po viac ako dvoch hodinách niekomu z toho množstva lekárov napadlo zmeniť pôrodnú polohu, až som napokon porodila zdravého synčeka.

Ťažko povedať, do akej miery možno veriť zdravotnej dokumentácii, ktorú som dostala, keďže viem, že mnohé veci do nej nezapísali, alebo zapísali skreslene. No podľa nej bol syn v 40. týždni. Nie v 42. To by teda znamenalo, že mi pôrod vyvolali zbytočne, čo je aj moje presvedčenie.

Pupočník nebolo možné nechať dotepať, keďže malého okamžite brali odsávať a skontrolovať z novorodeneckého (kvôli ťažkému pôrodu a klesajúcim ozvám). Tých 15 minút na sále bez neho, mi pripadalo ako večnosť. Keď ho potom konečne priložili, sám sa na prsník neprisal.

Mala som jedno „šťastie“ v nešťastí – vďaka rozsiahlym pôrodným poraneniam ma šili dlho, teda som mohla s dieťatkom a mužom byť na sále dlhšie, hoci som cítila každučký dotyk ihly. Ale bola som rada, že to aspoň už nie sú kontrakcie.

Po pôrode mi nasadili antibiotiká a zo skutočne nepekných a závažných poranení som sa hojila dlhšie, ako keby som bola po cisárskom reze. Návrat do normálneho života v tomto smere trval nesmierne dlho. A to ako po psychickej, tak i fyzickej stránke. Neľahký začiatok spôsobil tiež obrovské problémy s dojčením, konštantný nedostatok mlieka (cca do 4. mesiaca) a to cele vyústilo do obrovského poranenia bradavky, ktoré sa dodnes (syn má rok a štvrť) kompletne nezahojilo, a ktoré mám odporučené na šitie.

Zvyšok pobytu v nemocnici hodnotím, v porovnaní so všetkým, čo sa dialo dovtedy, ako pomerne pozitívny. Syna síce po dovezení na izbu (okolo druhej ráno) vzali, ale ráno o šiestej mi ho, chvalabohu vrátili, čiže som na slovenské pomery bola bez dieťaťa len krátko.

Bezdôvodne brať dieťa matke hneď po pôrode je niečo tak zvrátené a šialené, že nechápem, ktorej chorej hlave to napadlo. Nedokázala som tú noc zažmúriť oka. Moje hromónmi napumpované telo bolo inštinktívne pripravené sa starať o malého drobčeka, ktorý toho aj tak zas toľko nepotreboval – hádam len moje teplo. Jeho pobyt pri mne by navyše výrazne zvýšil šance na tvorbu mlieka a aj jeho spokojný spánok.

Napokon som ešte po dvoch dňoch pobytu musela pristáť na jeho nočný pobyt „pod lampou“ kvôli žltačke. Za odmenu nás potom ráno pustili domov. Nebudem už ďalej opisovať, že kvôli ťažkému pôrodu musel byť syn sledovaný na neurológii (hoci je, chvalabohu, celkom zdravý) a že mu v pôrodnici urobili kontrolné odbery kvôli tomu nešťastnému podozreniu na toxoplazmózu a ako čerešničku na torte mi ich sestrička omylom interpretovala ako pozitívne. To už len tak, pomimo, aby som si od toh konštantného stresu neodvykla.

***

Pri sťažnostiach na slovenské pôrodníctvo, ktorých je teda neúrekom, je mnoho žien obvinených z nevďačnosti – veď sa ti narodilo zdravé dieťa, a ty sa sťažuješ?! Ako vôbec môžem v zlom spomínať na niečo, čo mi prinieslo to najväčšie šťastie na svete?

Ďalšie často obviňujú, že sú hysterky – tu by som rada povedala, že nezažil si, tak netrep. Neviem ani ako inak to napísať, lebo mi aj tak neuverí ten, kto to nezažil, prípadne ten, kto mal pôrod ľahký. Môj pôrod bola bolesť tak neuveriteľná a nepredstaviteľná, že mám problém si ju dnes sama predstaviť, či ju opísať, hoci som to zažila. Ešte šesť mesiacov som sa pravidelne v noci budila nie na malého plač, ale na nočnú moru, že ide kontrakcia.

Akékoľvek negatívne komentáre na účet ženy, ktorá prináša svedectvo o svojom pôrode, mi pripadajú scestné. A tým nemyslím len seba. Je ťažké ísť s kožou na trh, hovoriť o svojej intimite, o tom, čo má byť krásne, a pritom je príšerné.

Hanbíme sa už len za to, že to takto cítime, veď svoje deti milujeme. Ale ono to sú dve úplne rozdielne veci. Dnes viem, že moja nekonečná láska k synovi a moja absolútna hrôza z pôrodu sú dva úplne odlišné pocity, ktoré spolu nesúvisia.

V prípade akéhokoľvek podozrenia či zlých výsledkov som bola pripravená nechať so sebou robiť, čo bude treba, aby sa dieťa narodilo zdravé. Chápala by som akúkoľvek snahu o našu záchranu a prijala čokoľvek, čo by lekári uznali za vhodné. Počas pôrodu som plne spolupracovala, nikdy som sa nehádala (všeobecne mám problém sa v takýchto situáciách postaviť autorite). Za okolností, ktoré som opísala vyššie, som však presvedčená, že môj syn sa narodil napriek nášmu pôrodníctvu, a nie vďaka nemu. Áno, pri samotnom pôrode mi naozaj pomohlo. Ale to len muselo hasiť požiar, ktorý samo zbytočne – a proti mojej vôli – založilo. Možno sa v tom hlboko mýlim. Len, žiaľ, len málokto sa unúval mi to vysvetliť, porozprávať sa so mnou, uistiť sa, že tomu, čo sa dialo, rozumiem, a som pripravená to prijať.

Nechcem ale generalizovať. Mala som dve lekárky (pôrodníčka I a pôrodníčka II), ktoré takto komunikovali a zo všetkých síl sa snažili o prístup, ktorý vidíme v zahraničí. Nemali problém s požiadavkami na prirodzený pôrod, a našli si čas na rozhovor. Ide o mladú generáciu lekárov, nie staršiu odo mňa, navyše sú to ženy, ktoré samé rodili len nedávno. Ale proti systému, ktorý ma zomlel, žiaľ, veľa nezmohli.

Mám za sebou terapiu, a prebehlo už dosť času na to, aby som sa nad nenávistné komentáre ľudí, ktorým moja bolesť, utrpenie, poníženie a trápenie pripadajú v poriadku a na mieste, vedela preniesť. A dnes mám pocit, že tento príbeh si zaslúži uzrieť svetlo sveta. Hoci je dlhý a hoci sa nečíta dobre, a hoci ho možno nikto neprečíta. Ale bude aspoň ďalšou kvapkou v mori, ktoré raz možno omyje to zakorenené zlo slovenského pôrodníctva.

Neverím, že tí ľudia „na druhej strane barikády“ sú príšerní či apriori zlomyseľní – veď sú to lekári, ich povolaním je pomáhať. Myslím si však, že ich tiež melie nefungujúci systém.

O týchto veciach je potrebné sa rozprávať. Nesmieme mlčať. Lebo môj pôrod si naozaj nezaslúži nikto.

 

Tak to totiž vonkoncom nemá byť.