Denník N

Ja nechcem, aby tu s nami bol ten brat jeden!

Tento týždeň sme s mamami diskutovali na tému Ako podporiť lásku medzi súrodencami. Pozerali sme sa na rôzne situácie a prinášali sme svoje názory. Keď už bola debata v plnom prúde, zaznela otázka: „Ako reagovať, keď staršia dcéra povie na mladšiu: Ja nechcem, aby tu bola!“

Otázka dopadla ako kameň do vody. Pokojná hladina sa rozvlnila a my sme živo diskutovali. Táto otázka vo mne rezonovala ešte dlhšie. Nikdy som to pri vlastných deťoch nezažila a rozmýšľala som, ako by som reagovala ja sama.

Niekto vraví, že na čo myslíš, to si privoláš. A aj ja som pár hodín po diskusii stála na ihrisku a dívala sa na svoju dcéru ako kričí na brata: „Ja ťa nenávidím! Nechcem ťa vidieť! Idem preč!“
A bolo to tu. Moja príležitosť pekne naservírovaná ako dezert na tanieriku. Len sa do neho zahryznúť.

Začiatok konfliktu som úplne nezachytila.

Neskôr som vydedukovala, že sa deti hrali na lanovej preliezačke. Dcéra skákala na lane a syn spadol, pretože neudržal rovnováhu. Ja som videla len syna na zemi kričiaceho „To ty si mi spjavila!“ a kričiacu dcéru so slzami v očiach: „Ja ťa nenávidím! Nechcem ťa vidieť! Idem preč!“
Inštinkt ma viedol k synovi na zemi, ale keďže najväčšie rany obdržal na duši, stihla som ešte stiahnuť odchádzajúcu dcérku do náručia. Cieľom bolo utíšiť oboch naraz v objatí a pokúsiť sa ich udobriť. Byť spolu. Dať obom pochopenie, ktoré každý potreboval. Možno som tajne dúfala aj v to, že ak sa mi to podarí spraviť rýchlo a v tichosti, prestane celý park na nás pozerať. Ale to bolo naivné prianie, uznávam.

Na udobrovanie bolo skoro.

Emócie boli ešte silné. Snahou o udobrenie som vyvolala ešte väčší krik (a samozrejme väčší záujem okolia). Dcéra sa mi so slzami v očiach vytrhla a odišla. Syn sa pritúlil a bol rád, že ma má iba pre seba. Tak sme ani nie minútku boli spolu. To mu stačilo, aby pokračoval v hre.
Nič mi nebránilo ísť preskúmať silu emócií u dcéry. Sedela na kameni plného odpadkov a špiny. Na svoje trúchlenie si vybrala miesto, kde sa schádzajú rôzne partie. Oznámila mi, že chce byť sama.  Že sme všetci zlí a nespravodliví.
Tak som si povedala, že čas ešte nedozrel. Oznámila som jej teda, že ju nechám samú a ak bude chcieť, aby prišla za mnou. Dala som jej pusu a odišla som na lavičku nechávajúc ju osamote vo svojom žiali  medzi odpadkami.

Tušila som, že dcéra túži počuť slová od svojho brata.

Ten už dávno zabudol na svoj hnev a spokojne sa hral. Divil sa: „Pječo tam sedí? Veď ja som sa na ňu nenahneval. To som sa hneval na to lano.“ 
„Hm, mám pocit, že si myslí, že si sa nahneval na ňu. Teraz jej je to ľúto a je smutná.“ To boli slová, na ktoré som sa zmohla.
Počkala som asi ešte 3 minúty a išla skúsiť podporiť dcéru druhýkrát. Pridal sa ku mne i syn. Ako sme sa blížili, dcérka zoskočila a začala utekať. Situácia sa zmenila a my sme sa naháňali po parku so smiechom.
Zdalo sa mi to neuveriteľné.
Keď syn dcérku chytil, vracali sme sa späť domov. Naháňačka nás uvoľnila, rozveselila a odohnala chmáry. Syn hovorí dcére: „Ale ja som sa na teba nenahneval. Ja som sa nahneval na to lano.“ 
Dcérka priduseným hlasom od šťastia len povedala:„Áno?“
Išli sme domov. Syn na bicykli a dcérka pri mne. Celú cestu rozprávala aká to bola sranda, keď sme sa naháňali. Aké to bolo pekné.
A ja som kráčala vedľa nej bohatšia o skúsenosť. S pocitom,….  že menej je viac. ….že, deti nepotrebujú, aby sme všetko riešili za ne. …že aj cesta je cieľ.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Soňa Pekarovičová

Som mama, mama dvojičiek. Žijem v Novom Meste nad Váhom. Výchova mojich detí je pre mňa zmysluplnou činnosťou, ktorá ma veľa učí o sebe, o vzťahoch i o svete. Som špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Dlho som pracovala a stále pracujem na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Baví ma objavovanie nových možností. Baví ma pomáhať riešiť emočné problémy detí a problémy v správaní.