Denník N

Rumunsko – krajina, ktorá prekvapila

Rumunsko – predsudky zmazané alebo prečo sa občas oplatí oprášiť aj staré kontakty alebo keď sa veci začnú vyvíjať ako to nikto nečakal

Ako sa to začalo….

Pozná to asi každý, staré kontakty…. je dobré keď ich človek má a občas opráši. Ja som sa takto „oprášila“ s kamošom po piatich rokoch, priprášili sme sa pivom a riešili problémy sveta. Všeličo sme si porozprávali a všeličo vymysleli. Samozrejme s tým, že na druhý deň sa nato zabudne a život pôjde ďalej rovnako ako predtým. Ale….

Ale nezabudlo sa. Pár dní po našom stretnutí, kde sme rozoberali okrem iného aj „poďme niekam“, mi kamoš navrhol trip do Rumunska. Vtedy som ešte netušila, že to spustí lavínu plnenia si rôznych snov a lavínu spoznávania nových ľudí. Netrvalo dlho (rozumej 10 minút) a deň sa končil kúpenou letenkou v schránke mailu. WizzAir zrovna spustil lety do Cluj –Napoca za výhodné euráče – myslím, že to bolo okolo 20€ obojsmerne. Nebolo prečo zbytočne premýšľať, o dva mesiace sme leteli. Medzičasom som prešla viacero nemalými životnými zmenami. Nová práca, ukončenie dlhoročného vzťahu či života žienky domácej, nové bývanie. Zmeniť prostredie, pocítiť slobodu viac ako kedykoľvek predtým, vyskúšať niečo nové bolo preto viac ako nutné.

Prvý let….

Piaty máj bol pre mňa jeden z osudových dní. Prvýkrát som letela. Áno, lietadlom. Prvýkrát. Trochu stres, trochu panika, no očakávanie a ten neudržateľný pocit zažiť niečo nové to prekričal a nevedela som sa dočkať. Nové nebolo len letieť, ale noví boli i ľudia. Z čias bujarých intrákových som poznala len Jančiho. Jeho priateľku Natáliu a jej dvoch kamošov Marcela a Michala som videla prvýkrát. Rýchle zoznámenie, cmuk sem a tam, servus. Ok, poďme. Veď, dve, tri noci, to dáme, netreba nič riešiť. Ono, aj tak sme sa všetci navzájom xkrát stolkovali na fejsbuciku tak každý vedel ako kto vyzerá :D Trebalo len veriť, že si sadneme a bude nám dobre. Janči naplánoval, že nebudeme celé tri dni len v Cluj-Napoca, ale spravíme si menší – väčší road trip. Objednal auto, poriešil cestu, nocľahy a vypočítal vzdialenosti vs. čas.

Po posadení sa do kresla v lietadle mi bolo rôzne. Poslúchla som rady známych – prehĺtaj, daj si žuvačku, pokoj, bude to fajn. Najhorší je štart, najhorší je koniec, všetko je dobré. Trochu ma vyrušovalo, že sedím s cudzími ľuďmi a celkový dojem z lietadla – pôsobilo dosť staro a rozbito. Upokojili  ma letušky svojím nacvičeným úsmevom a krásou – ich zámer bol teda v mojej psychike splnený na sto percent. Pohyb lietadla po odletovej dráhe a ukazovanie únikových východov letuškami sa mi zdal nekonečný. Ale prišlo to. To z rýchlenie z x na y a raketový pocit. Pár sekúnd a boli sme nad zemou, (prehĺtaj, žuvaj) pár minút (prehĺtaj, žuvaj) a videla som Bratislavu z výšky, (prehĺtaj, žuvaj) pár ďalších minút a boli sme v oblakoch. Tlak povolil, napätie v lietadle zmizlo, odopínanie bezpečnostných pásov zacvakalo. A zrazu sa mi dostavil pri pohľade z okna jeden z najkrajších pocitov v živote. Bola som v nebi, fakt som tam bola a nechcelo sa mi odísť. Bolo to nádherné. To nekonečno. Sloboda. To modré. A dole Zem, krajina. Oblak. Let trval asi 45 minút. Čiže pocit blaha celkom zbehol a o chvíľu bolo počuť zasa cvakanie zapínajúcich sa pásov a cítiť podobný tlak ako pri vzlietaní. Nad Rumunskom sa trochu pomračilo, prechod tmavými mračnami mi dal zabrať. Ale nový ráz krajiny, aký som ešte nevidela mi, ako geografku, odpútal pozornosť. Pristátie som považovala za pohodové, až potom som sa dozvedela od skúsenejších, že bolo najhoršie aké zažili :D

Po letiskových formalitách sme čakali v hale na uja, ktorý nás mal zobrať do požičovne áut, kde sme mali objednané auto. Nikto nechodil, čakanie sme si krátili vtípkami o tom, že možno pôjdeme „na obličky“ a už sa nikdy nevrátime. Medzitým sme sa zoznámili s jedným slovenským párikom, ktorý nemal naplánované vôbec nič, nevedel čo má robiť, kde má ísť. Občas sa mi zdalo, že ani netušia kde sú. Ale obaja boli milí. A z Petržalky.

Cluj – Napoca….

Nakoniec nás Rent Car Ujo odviezol priamo do ich sídla, s nadsázkou asi za roh ulice, kde bolo letisko :). Po nežnej byrokracii nám pridelili nového Forda Focus. Popadali nám sánky, veď nové, smrdiace novotou, veľké. Až neskôr sme zistili, že moc sa mu nechce a ledva nám stačí – EcoBoost. V tomto zmysle je Eco relatívny pojem. Prvá cesta viedla k centru mesta Cluj. Cluj, čitaj Kluž, je druhé najväčšie mesto Rumunska. Má okolo 320 000 obyvateľov (zdroj Wikipedia). Nachádza sa v severnejšej časti krajiny, v Transylvánskej kotline a má rozlohu cca 180 km2 (zdroj Wikipedia). Do roku 1974 bolo len Cluj a odvtedy Cluj – Napoca. Napoca je názov miesta, ktoré má archeologický význam. O tento „dvojnázov“ sa postaral sám diktátor Nicolae Ceausescu a už mu ostal navždy.

Prvé, čo som si v tomto meste všimla a neskôr sa ukázalo, že je to typické pre celú krajinu, bolo nespočetné množstvo káblov. Nekonečné splete a guče. Ako druhé to boli odstrašujúce hnusné sivé popukané paneláky. Medzi takýmito ozrutami sme nechali aj naše auto, dúfajúc, že nás neodtiahnu. Zamenili sme „tvrdú“ menu euro za „plastové“ Leu a Bani. Kuriózny peniaz. Hneď sme mohli zažiť pravé Rumunsko. Teda, také pravé za aké ho považujeme. Bordel a chaos. Bordel asi ako u nás, chaos je u nás už spomalenejší. Ale celý víkend som cítila, že je to tak nejako správne a je to pre krajinu charakteristické. Netrvalo dlho, zvykli sme si. Neskôr sa ukázalo, že nie vždy všetko je tak ako to vyzerá a máme sa čo učiť aj my od nich.

Na obed sme sa rozhodli pre pizzériu v pochybnom obchodnom dome. Červené kožené sedačky, nevľúdna čašníčka, špinavé wecka trochu šokovali. Neobanovali sme. Jedlo bolo chutné a lacné. Konečne bol priestor aj na zoznamovačku a prvé interné srandičky, o ktorých nemá zmysel písať, je to vždy moment pocitu v konkrétnej chvíli :D Každopádne uvoľnenú atmosféru sme si uchovali až do konca a už lepšie sme si sadnúť snáď ani nemohli.

Nasledujúca zastávka: Salina Turda.

Doma som veľmi nevenovala pozornosť, kam presne idem. Bola som rada, že nemusím nič riešiť a môžem sa nechať viesť. Doslova. O to viac som potom bola prekvapená každou návštevou nového a nového miesta či mesta. Salina Turda je soľná baňa stará viac ako 2000 rokov. Soľ sa v nej ťažila do roku 1932. Počas druhej svetovej vojny slúžila ako úkryt a určitú dobu bol v nej aj sklad syra. Od roku 1992 je prístupná verejnosti a jej počet návštevníkov z roka na rok narastá. Je obrovská, krásna, lahodí oku i duši a tiež pľúcam. Dá sa v nej kultúrne i športovo vyžiť. Odporúčam.

 

Cestou do Targu Mures, kde sme mali prvý nocľah sme obdivovali okolitú krajinu. Nekonečné pasienky, lúky, stáda stoviek oviec, koní a kráv. Čistá romantika. Ten odtieň zelenej. Taký majú iba tam. A tiež hlavne tam majú i veľa kráv na ceste a aj uprostred mesta a tiež nekonečné množstvo samovražedných psov všade. Nešťastných, hotových. Zlá reklama tejto krajiny. Aby sme z toho vyťažili niečo úsmevné, rozbehli sme „zičdog“ hru. Kým som dobre vyslovila toto slovo, leteli sme domov :D Je to hra na spestrenie si nekonečnej cesty – poznáme zo seriálu HIMYM. Zičdogov sme každý za celý víkend nahrali niekoľko desiatok…..

 

Cestou sme zbadali hrad ako treba, ktorý lákal na prehliadku. Volá sa Citatea Rupea, čiže Citadela Rupea. Rupea je aj názov mestečka pod ním. Hrad stredoveký, čistý, plný turistov a prudko fotogenický. Zastávka krátka, stačí.

Noc v Targu Mures. Targu Mures je mesto, kde všetko vlastní záhadná Darina alebo ju tam niekto neskonale miluje. Darina bola benzínka. Darina bol motel, Darina boli potraviny a Darina bol aj hotel, v ktorom sme nocovali. Veľmi pekný hotel. A recepčný, ktorý mal slabú angličtinu a v telefóne nacvičene opakoval, že sú vybookovaný. Bývali sme na kraji mesta, prechádzka do centra teda stála za to. Historické centrum zaujalo a pohladilo. Vo výbere reštaurácie nám vždy pomohol starý dobrý tripadvisor. V tichej uličke rodinných domov sa pred nami zjavil big penzión a v ňom živá reštaurácia s cigánskou hudbou, nádherným interiérom a pozorným personálom. Na privítanie sme dostali za mini džbánoček domácej. Jedlo bolo výborné, len na moje trávenie trochu zložité. Cestou nazad sme navštívili Kaufland  – z lásky k Rumunsku :D (je to môj chlebodarca) a potom sme vždy všade kričali Kaufland, keď sme uvideli ich tabulu…. Večer pri víne sme zhrnuli emócie z celého dňa a zrekapitulovali plány na ďalší.

Brašov…..

Ráno ma prebrali vibrujúce a trasúce sa steny hotela, lebo po ceste pred hotelom išlo veľa kamiónov. Dala som si expresné raňajky z večerného Kaufu, lustrla fejsbučíky a pobrali sme sa ďalej. Čakal nás krásny deň, slnečno, teplo a otvorená krajina spolu s ďalším krásnym mestom – Brašov. Mám takú chorobu, že mi každé mesto či miesto pripomína nejaké zo Slovenska. V tomto prípade to bol Trenčín. Brašov ako mesto pod kopcom, so svojím legendárnym hollywoodskym nápisom, štvorcovým námestím, veľa ľuďmi, čistotou, množstvom kvetov, záhonov (toto sú práve tie detaily, ktoré v slovenských mestách často chýbajú), pestrou historickou architektúrou, dobrou zmrzlinou a jedlom si ma celú získal. Je to mesto, do ktorého sa chcem ešte vrátiť. Stojí za návštevu.

 

Ďalšou zástavkou bola najkomerčnejšia atrakcia Rumunska – Drakulov hrad Bran. Hrad s parkom nádherný, ale pre mňa prekvapivo malý. Pred areálom množstvo stánkov, také Štrbské pleso počas hlavnej sezóny. Ale prispeli sme. Každý sme si odniesli magnetický suvenír. Oceňujem, že v hrade bola možnosť odposluchového výkladu. Cesta z Branu bola krajšia ako hrad. Vysoké krásne hory, príroda ako vystrihnutá z Álp. Serpentínové cesty, hlboké doliny, nekonečné výhľady. A ďalšia rana Rumunska, nielen túlavé psy, ale kopy a kopy odpadkov, ako inak, plastov. Veľká škoda. Občas bolo ťažké spraviť fotografiu, kde by nebolo vidno niečo z týchto nezvládnutých charakteristík krajiny.  

Ďalšia noc nás čakala v meste Pitesti. Toto mesto sa mi nepáčilo. Gýčovitá výzdoba námestia na mňa zapôsobila odpudzujúco. Ale Rumuni to tak majú radi. Nevýhoda bola i to, že mesto sme videli až v noci, keď už bola tma a nedalo sa pozorovať ako väčší celok. V reštaurácii, kde hrala tiež živá hudba sme sa dobre najedli a zhodnotili celý deň. Plní očakávania po dobrej skúsenosti v Darine sme sa išli ubytovať. V penzióne nás domáci s manželkou privítali milo a mlčky, keďže anglicky veľmi nevedeli. Ubytovanie nazvem alternatívnym :D na prvý pohľad luxus, na druhý už trochu strach. Ale dali sme to. Pánko bol ochotný vziať nás aj na žúr do mesta, ale odmietli sme, potrebovali sme sa vyspať.

Apropos, cigáni v Rumunsku. Pre mňa zážitok. Tam si cigánov vážia. A udržujú si svoje tradície. Áno, bežne sa stalo, že na hlavnej medzinárodnej ceste bolo treba obehnúť cigána na voze s koňom, aj tie domy vyzerali rôzne. Ale dalo sa ľahko odpozorovať, že každá obec, skupina či rodina si drží vlastné tradície, napr. oblečenie – farba, klobúky, obleky,… Bolo zaujímavé to pozorovať. Ba dokonca, a to ma prekvapilo najviac, po Rumunsku existuje sieť čerpacích staníc, ktorá má v logu znak cigánov – farebný kvet a názov Rompetrol :). Rumuni ako takí na mňa pôsobili ako hocijaký iný Európan. Ľudia pohostinní, úslužní a vysmiati. A čo sa týka najväčšieho postrachu – rumunských ciest – boli v pohode. Hlavné cesty lepšie ako u nás, vedľajšie už horšie. Diaľnice bez chyby. Čiže predsudky.

Posledný deň nás čakal Transfagarasan. Žiaľ, v čase našej návštevy pre sneh ešte uzavretý, tak sme išli náhradným horským prechodom, kde to vyzeralo ako pod Strečnom alebo ako v mojich predstavách o Írsku (voda, cesta, zelené nivy plné kôz). Ani nás nenapadlo, že na mieste bude funkčná lanovka. Rozumej stará, mastná od oleja a so špinavým oknom a špinavým lanovkárom, ale funkčná a lanovkár bol vysmiaty. Hore bol sneh a pozostatky zimných atrakcií – hotel, bar, kostol, tunel – všetko zo snehu. Zážitok, pocit ako v Tatrách, niekde na Skalnatom plese, dolina ako v Alpách. Zima. Dole sme sa vracali tou istou cestou, smerom na mesto Sibiu. Toto mesto na mňa zapôsobilo rovnako pozitívne ako Brašov. Tentoraz mi pripomenulo Trnavu. Najedli sme sa priamo na námestí a ako páni. A ochutnali sme tradičné rumunské jedlo – polentu, čiže kukuričnú kašu – dnes uznávané vegan jedlo.

Zo Sibiu do Cluj Napoca nás čakalo 180 km. Z tejto strany hôr vyzeralo Rumunsko bohatšie, vyspelejšie a aj čistejšie. Dlhé cesty sme si krátili mávaním na predbiehajúce autá, už spomenutou zičdog hrou, selfie, spevom ak nám rumunské rádio akurát ponúklo hit, ktorý sme mali šancu poznať. Snažili sme sa rozlúštiť aj niečo z rumunčiny, ale bez šance. Až na pár slov medzinárodne lúštiteľného významu typu csaj, to nebolo možné. Do Cluj – Napoca sme prišli až za tmy a dažďa. Nájsť vhodné parkovisko bolo zložité a vďaka naším prázdnym žalúdkom sme videli dvojmo, čo sťažovalo situáciu. Nehovoriac o plných mechúroch po lacnom pive. Našťastie sme našli do polnoci otvorenú reštauráciu. Opäť sme sa najedli ako králi. Bola nedeľa, slepačí vývar nemohol chýbať a kus mäsa na tanieri tiež nie. Po výdatnej neskorej večeri nasledovala nočná prehliadka mesta. Z toho čo sme videli v samom centre nám bolo jasné, že jediné čo sa dá porovnať s úvodom výletu – s okrajovou časťou mesta, sú tie množstvá káblov. Inak krásne historické centrum, parky, baziliky, uličky, námestia, kaviarne, bary a pod. Otázka bola čo s časom, keďže nocľah sme nemali, do rána ďaleko. Rozhodli sme sa odovzdať auto a noc prečkať na letisku. Neskôr sa to ukázalo ako nie veľmi dobrý nápad, nakoľko tam bola kosa a sedačky boli prispôsobené slušnému sedeniu, nie ležaniu, už vôbec nie spaniu.

Spiatočný let bol snáď ešte krajší. Jasné počasie nám doprialo vidieť aj Budapešť v plnej svojej kráse. Pristávanie v Bratislave bolo trochu náročné na žalúdok, no zážitok z oblakov to zachránil. Pristáli sme 08.05.2017 o 09:00 a mne najväčšiu radosť spôsobilo, že som si mohla hodinky posunúť o hodinu dozadu a celú jednu hodinu prežiť ešte raz a prežiť tak 27mu hodinu bez spánku :D

Šťastie, že som nemusela ísť do práce – takéto šťastie sme nemali všetci – klobúk dole. Cestou z letiska sme si uvedomili, že to čo nám „chýbalo“ v Rumunsku boli tie nekonečné billboardy. A domov sa mi nechcelo. Na duši ma hrialo i to, že v Rumunsku sa dalo prežiť relatívne lacno a za málo peňazí zažiť veľa muziky (cca 170€ komplet). Spoznala som úžasných milých a správne naladených ľudí a energie som vďaka endorfínom z cesty a plodne prežitého predĺženého víkendu (cca 950 km) mala na rozdávanie. Netušila som, že sa ani zďaleka nevidíme poslednýkrát a Rumunsko bol len začiatok….začiatok našich spoločných zážitkov alebo aj začiatok mojich tohtoročných cestovateľských skúseností…., ale o tom nabudúce ;)

Teraz najčítanejšie