BLOG
Jozef Kuric
Jozef Kuric
5 229

Zemepisný sprievodca inteligentného človeka po vlastnej geopolitickej súčasnosti

Geografia a prírodné podmienky sú určujúcimi faktormi pri vzniku civilizácie a štátov, a to aj napriek tomu, že mnohé moderné technológie dokážu geografiu priestoru prekonávať. Geografia je tak determinantom vzniku alebo zániku, a stále aj hlavnou príčinou konfliktov moderného sveta.

Ľudia žijúci na konkrétnom území sú vždy formovaní samotnou geografiou obývaného priestoru. Prírodné podmienky a geografia od nepamäti určujú ako sa daná ľudská kultúra a civilizácia vyvinie. Bez konkrétnych prírodných podmienok by sa asi staroveké riečne civilizácie nerozvinuli tak, ako napokon ich charakter ovplyvnilo plynutie veľkých riek. Geografia teritória mala výrazný vplyv aj na vznik a územné usporiadanie tzv. kolísky európskej civilizácie.

Hornatosť Peloponézskeho polostrova a množstvo ostrovov a ostrovčekov znemožnilo starovekým Grékom vytvoriť centralizovanú ríšu, no naopak otvorenosť mora im umožňovala zdokonaliť sa v námornej plavbe natoľko, že sa ich kultúra rozdistribuovala do celého Stredomoria.

Prístup k moriam a oceánom sa podpísal aj pod mnohé úspechy a vzostup veľmocí, ktoré mali jedinečnú možnosť objavovať a dobýjať nové svety. My v srdci Európy sme tieto možnosti nikdy nemali, no aspoň sa môžeme chlácholiť pocitom, že sme ďaleko od všetkých súčasných hrozieb, učupení pod Karpatským oblúkom.

Technikou proti geografii

Vidieť geografiu ako rozhodujúci faktor formujúci ľudskú históriu je v súčasnosti možno považovaný za pochybný pohľad na svet, keďže pripúšťa, že príroda je silnejšia než človek. Iste, nové možnosti cestovania, technológie, vojenské sofistikované stroje a internet prekonajú skoro každú prírodnú prekážku, no geografia aj tak zostala kľúčovým faktorom, čo dokazuje aj fakt, že je stále hlavnou príčinou konfliktov moderného sveta.

Veľmi zrozumiteľne to demonštruje aj kniha s názvom V zajatí geografie. Jej autor Tim Marshall v desiatich kapitolách (venovaných Rusku, Číne, Spojeným štátom, Európe, Afrike, Blízkemu východu, Indii a Pakistanu, Japonsku a Kórei, Latinskej Amerike a Arktíde) podľa mňa vytvoril veľmi originálneho sprievodcu modernými dejinami, ktorý na relatívne malej ploche a za pomoci geografických faktov zhrnul to najdôležitejšie, čo by mal človek vedieť o súčasnom svete.

Nejde pritom o recyklované fakty z prelomu ostatných dvoch storočí, naopak čitateľ je konfrontovaný s veľmi blízkou súčasnosťou, neignorujúc ani konkrétny historický kontext. Už v prvej kapitole o Rusku sa dajú takto „empaticky“ pochopiť záujmy tejto veľmoci, ktorá sa snaží svetu dokázať, že byť veľmocou je jej nutnosťou.

Rusko ťaží najmä zo svojej veľkosti.  Je najväčšou krajinou na svete, dvakrát väčšou, ako sú Spojené štáty alebo Čína, päťkrát väčšou ako India, dvadsaťpäťkrát väčšou ako Veľká Británia. Má však relatívne nízky počet obyvateľov, okolo 144 miliónov, čo je menej ako Nigéria alebo Pakistan.

Rusko je po Ural európskou mocnosťou, no nie je ázijskou veľmocou, hoci hraničí s Kazachstanom, Mongolskom, Čínou a Severnou Kóreou a má námorné hranice s Japonskom a USA. Veľkosť Ruska je zároveň jeho prekliatím. V takejto rozlohe sa veľmi ťažko udržiava moc a obrovský otvorený priestor je neustále potenciálne ohrozený z každej strany.

Je preto viac menej prirodzené, že Rusko, ktoré bolo niekoľkokrát ohrozené zo západnej a aj východnej strany, ostentatívne tlačí na svoje vonkajšie hranice. Robí tak aj po páde Železnej opony, pretože sa stále snaží konkurovať Spojeným štátom, ktoré sú po druhej svetovej vojne a vzniku NATO bezpochyby jedinou veľmocou s dvomi mapami svojej hegemónie.

Tou prvou je mapa Spojených štátov s krajinou rozprestierajúcou sa diagonálne od Aljašky, cez Seattle na tichooceánskom pobreží až po úzky pás Sargasového mora. Druhá mapa USA demonštruje geopolitickú silu. Na tejto mape sú zakreslené základne, prístavy a pristávacie dráhy.

Veľmoci s vyčerpanými limitmi

USA vládnu nad oceánmi,  a keď  sa súčasný americký prezident rozhodne  vyslať lietadlovú loď ku Kórejskemu polostrovu, tak presviedčaná krajina si musí uvedomiť, že jedna takáto loď disponuje silnejším vojenským letectvom ako armáda Českej republiky.

Podľa Tima Marshalla americkú hegemóniu mohli doteraz vyzvať iba tri svetové subjekty, a to zjednotená Európa, Rusko a Čína. Všetky donedávna silneli, no dva z nich už podľa autora dosiahli svoje limity. Jeho prognóza je v podstate presná. Sen o ešte jednotnejšej Európe sa nám aktuálne rozpadá pred očami, čoho dôkazom sú každé nové voľby v členských krajinách EÚ.

V časoch recesie sa okrem toho vždy objavujú predsudky, čoho svedkom je v súčasnosti aj celá Európa. Dôsledky možno vidieť na celom kontinente v podobe vzostupu pravicových strán, brojacich proti pannacionalizmu, čo oslabuje tkanivo Európskej únie.

Rusko po roku 1991 stratilo svoju hegemóniu v mnohých oblastiach sveta, stalo sa iba regionálnou veľmocou. Je to veľmoc za mrežami geografického väzenia. Rusko ani po anexii Krymu stále nemá teplovodný prístav s priamym prístupom ku globálnym plavebným trasám.

„Od čias Moskovského veľkokniežatstva  po Petra Veľkého, Stalina a dnes Putina bol každý líder konfrontovaný s tými istými problémami. Nezáleží na tom, akú ideológiu vyznáva ten, čo drží moc, či je cárista, komunista alebo kleptokratický kapitalista, prístavy stále zamŕzajú a Severoeurópska nížina je stále rovná“.

Na vzostupe je stále Čína, ktorá oslabuje aj Rusko. Čína je na ceste hospodársky sa vyrovnať USA. Skúša to aj vo vojenskej oblasti, hoci v tejto sfére je ešte desaťročia pozadu a USA sa budú tiež  snažiť, aby to tak ešte dlho zostalo.

Hello Africa

Prírodná a geografická determinácia je asi najciteľnejšia v prípade Afriky. Kontinent dlhodobo zaostávajúci za zvyškom sveta, pod čo sa okrem geografie samotnej, podpisujú aj koristnícke záujmy bývalých a súčasných svetových veľmocí.

Z hľadiska zemepisu je Afrika fenomén. Len málo ľudí si uvedomuje, aká je Afrika obrovská. Je tomu tak preto, že väčšina ľudí má skreslenú predstavu o mape sveta, ktorá vzniká zobrazením guľatej Zemi na rovnej ploche, čím sa splošťuje aj tvar afrického kontinentu.

V skutočnosti je Afrika trikrát väčšia ako Spojené štáty, a hoci Grónsko na mapách vyzerá rovnako veľké ako Afrika, tá je v skutočnosti štrnásťkrát väčšia ako Grónsko. Zmestí sa do nej rozloha Spojených štátov, Grónska, Indie, Číny, Španielska, Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie, pričom ešte zostane miesto aj pre východnú Európu.

Afrika je aj napriek pobrežiam obmývaných oceánmi v nevýhode. Môže za to opäť geografia. Väčšina prírodných prístavov je veľmi plytká, čo vždy znemožňovalo výdatnejší obchod. Okrem toho Indický oceán, Atlantik a Sahara izolovali veľkú časť kontinentu od myšlienkovej a technologickej komunikácie.

Problém predstavuje aj väčšina riek kontinentu. Pramenia vysoko v horách, potom padajú prudko dole, sú na mnohých úsekoch nesplavné a nikdy nevytvorili súvislý obchodný koridor ako mnohé európske rieky. Svoju rolu hrá aj náročné podnebie v subsaharskej a tropickej Afrike, s tým súvisiace problémy s nemožnosťou vytvoriť efektívne poľnohospodárstvo a aj epidémie chorôb.

Pod zaostávanie kontinentu sa však podpísal aj politický zemepis. Afriku decimovali kolonializmus, otroctvo a imperializmus. Ešte aj v súčasnosti sú mnohé africké etniká a národy v zajatí politickej geografie, ktorú nakreslili európske veľmoci. Milióny obyvateľov Afriky sú tak znevýhodnení nielen prirodzenými bariérami, ale aj hranicami, ktoré im vnucovali Európania, nerešpektujúci bohaté etnické, kultúrne a náboženské rozdiely africkej populácie.

Ako blízky je Blízky východ?

Podobné problémy vytvorili Európania aj v oblasti, ktorú nazývame Blízky východ. Už samotné pomenovanie tohto regiónu totižto vychádza z európskeho pohľadu na svet. Blízky k čomu? Východne od čoho?

Tak ako v Afrike aj na Blízkom východe je kameňom úrazu arbitrážne tvorenie štátov. Blízkovýchodné štáty vznikli z vôle veľmocí v prvej tretine 20. storočia, pričom Briti a Francúzi pri ich vzniku nerešpektovali kmeňovú, kultúrnu a náboženskú diverzitu tohto priestoru.

Umelé štáty vytvorené z ľudí nenavyknutých žiť spoločne v jednom regióne nikdy nebudú receptom na spravodlivosť, rovnosť a stabilitu. Samotné hranice tu ležiacich štátov sú jedny z najumelejších na svete, no a dnes sme iba svedkami o ich krvavé prekreslenie.

Mnohí samozvaní krátkozrakí „geografi“ z mnohých súčasných problémov tohto regiónu vinia najmä USA. No v skutočnosti bol štátom Blízkeho východu gén ich rozpadu vštepený už pri ich zrode. Tieto umelé konštrukty držali pokope len silou diktátorov, ktorí im vládli. V skutočnosti však ani Irak, ani Sýria, nikdy neboli zjednotené štáty v pravom slova zmysle, to iba obyvateľstvo bolo skamenené strachom.

Zajatí geografie je veľmi čitateľná kniha, ktorá zrozumiteľne načrtáva najdôležitejšie konflikty súčasnej globálnej politiky. Dejepis a svetová politika sa stanú oveľa jasnejšími aj pre tých, ktorí si myslia, že súčasnému svetu nerozumejú alebo naopak aj pre tých, ktorí sú presvedčení, že rozumejú všetkému, no zároveň netušia, že sa žalostne mýlia.

 

Tim Marshall: V zajatí geografie, Premedia, 2017, Preklad: Igor Otčenáš

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|