Denník N

在上海!Na joge v Šanghaji

zo života v Ľudnatej zemi.

Bežím na svoju prvú hodinu jogy. Idem metrom, prestupujem na Hongqiao Road, už to poznám naspamäť, mapka v mobile mi hovorí, že je to len tri zastávky po fialovej linke. Nastupujem na fialovú, keď so zhrozením zistím, že na fialovej neexistuje moja zastávka. Som oslepla asi, si hovorím, keď si uvedomím, že na mape sa zdá, že sa tam križujú všetky tri linky, a nie len dve. Už sa cítiš príliš komfortne v Šanghaji, keď si to ani poriadne neskontroluješ. Tak ti treba.

Vystupujem na Šanghaj library a verím, že dokážem prekonať skoro 2 kilometre peši za 18 minút. Taxík! Všetky idú preč. Žiaden nezastaví. Všetci taxikári vedia, že som nastúpila na zlú linku a toto má byť moja lekcia, či čo. A appka na taxíky mi zrazu hapruje. V pohode, a čo. Na strednej som každé ráno utekala dva kilometre na vlak o pol šiestej ráno. Ešte som v cviku.

Preskakujem mláky, zakopávam o mestské žlté bicykle, obieham pomalých aj rýchlych ľudí. Mapa mi hovorí, že som tam. Ale tam nič nie je. Už mi píše aj inštruktorka Kim: Trafíš, že? Prvý krát je to vždy trochu ťažké nájsť, je to tam a tam, číslo 58, a ja sa nestačím čudovať, lebo moja mapa ma poslala opačným smerom.

Celé je to akési zložité, toľko som sa dokopávala do tej jogy, a teraz keď som sa už odhodlala, tak to ani nemôžem nájsť!, stojím tam v daždi a tme na križovatke, už mi čľupká v topánkach, pomaly klesám na duchu, ale neprísť by bolo ešte horšie, to nie je môj štýl, už ma tam určite čaká rozvinutá karimatka.

Vidím číslo 58. Našla som to! Vchádzam dnu, dnu do – obytnej štvrte?! Nenašla som to. Ktorý z týchto nespočetne veľa vchodov to má byť? Pýtam sa strážnika ktorému v polospánku kvecká hlava na hruď. Prosím vás, tu niekde taká dievčina cvičí jogu, neviete kde?  – Hm, zamyslí sa, tu je veľa dievčat.   – Aha, no ale táto má tu niekde hodiny jogy.   – Hm, tu je veľa dievčat. Aha.

Hľadám stratená v Šanghajských uličkách. Konečne. Vchádzam dnu. Veľa dverí, cítim sa ako v počítačovej hre, za ktorými je hodina jogy? Kráčam na druhé poschodie a ocitám sa vonku. A tam je škola. Toto čo je? Ako keď postavím na streche ďalšiu budovu. Asi štyri prázdne triedy, len tak, v strede ničoho. Idem ešte vyššie. Šmýka sa mi na drevených vonkajších schodoch. A som na streche budovy, ktorá je na streche. Cez hustý dážď sa pozerám na vysvietenú Šanghaj tower, do polovice zahalenú v oblakoch. Po čo som to prišla? Aha, joga. Idem naspäť dole.

Ešte pár kľučiek a pár zamknutých dverí, a potom už som tam. Vrútim sa tam ako smršť do inštruktorkinho Ruky hore, nádych. Pomaly precvičujeme každý sval tela. Napriek tej strastiplnej ceste cítim nečakaný pokoj. Ani neviem, či ho cítim naozaj, alebo preto, lebo som si povedala, že kedy ho mám cítiť, ak nie počas jogy, ale zrazu mi je dobre. Na konci hodiny cítim ešte väčší pokoj, až taký, že by som tam aj s radosťou zaspala počas Uvoľnite všetky svaly, uvedomte si ťažobu svojich končatín.

Po hodine sa vraciam domov v ukrutnom daždi; naivne som si myslela, že Dánsko bude dlho jediná krajina, kde mi skoro odfúklo super kvalitný dáždnik od starej mamy. Na zastávke autobusu spolu so mnou čaká rodina s malým chlapčekom, ktorý mi počas hrania sa na lietadlo nechtiac objíma nohu. Gan maaa?! (= Čo robíš?!) ho napomína otec, ale mne malé lietadlo iba vylepší celý večer.

Šťastná ako znovuzrodená prichádzam domov. A ďalšie štyri dni mám svalovicu na celom tele. Worth it.

 

 

Teraz najčítanejšie