Denník N

Prežiť Babiša – ako sa vyrovnať s rastom populistov v regióne

Posledné dve dekády vyprodukovali mnohých skvelých lídrov, nápady a riešenia, ktoré nás posunuli vpred a dostali nás do centra európskej integrácie. Dnes však v regióne valcujú populisti a nacionalisti. V odpovedni na nich nemôžeme lipnúť na starých formách politiky a nostalgii za vecami, ktoré dnes už nefungujú

Politika v Strednej Európe sa mení. Na sever a juh od nás sa voliči zamilovali do starých nacionalistických snov o konzervatívnej protiváhe Západu. Strany, ktoré tieto myšlienky reprezentujú, dominujú poľskej a maďarskej politike. U nás a našich českých susedov je to iný príbeh definovaný rastom nových subjektov a balansovaním väčšiny starých overených značiek pri prahu zvoliteľnosti.

Čo nás ale všetkých spája je jeden dnes už neodškriepiteľný fakt. Éra post-komunistickej politiky je definitívne preč a s ňou aj doba, kedy našej politike dominovali spory o povahe ekonomickej transformácie, vysporiadavaní sa s minulosťou, či návratom do Európy.

Dnes sme späť v Európe, ale nik presne nepovedal, čo to pre nás znamená nad rámec radosti z eurofondov. Ekonomický model výrobných hál a lacnej pracovnej sily naráža pomaly na svoje limity. Otvorený svet a technologické zmeny strašia na horizonte. Medzičasom sme už mali dobehnúť Západ, ale nejako sa to celkom nepodarilo. Svet okolo nás sa zásadne zmenil. Je plný nových jazykov, vôní a strachov, a len veľmi málo z našich lídrov sa nám pokúsilo vysvetliť, ako sa s tým vyrovnať. Plynie z toho zmätenie.

Posledné české voľby tento trend definitívne potvrdili. Existujeme už v novom svete a otázka znie ako s sa ním vysporiadať. Zdá sa, že atraktívnu odpoveď na ňu dnes majú len populisti a nacionalisti. Potrebujeme preto venovať našu úprimnú a akútnu pozornosť diskusii o tom, čo tieto nové okolnosti znamenajú pre demokratické sily ako sa s nimi vysporiadať.

Osobne mi z týchto posledných rokov vychádza niekoľko ponaučení:

Nové línie sporu. Tradičný ľavo-pravý spor dnes sa dnes zmenil. Purizmus 90. rokov v otázke veľkosti štátu či výške daní nedáva viac zmysel. Pre obhajobu otvoreného ekonomického medzinárodného trhu je potrebné vytvoriť nástroje (často verejné), ktoré zabezpečia, aby sa na ňom naši zamestnanci a firmy nestratili. Otázku výšky daní doplní ich spravodlivá forma a ich vyberanie vo svete daňových rajov a výnimiek.

Zaradiť horeuvedené dilemy do jasného ľavo-pravého delenia nedáva zmysel. Naopak, vzhľadom na výzvy v našom okolí sa ako najrozumnejšia cesta ukazuje kombinácia  nástrojov z tradičného ľava či prava. Tento prístup však automaticky neznamená, že “stred” je aritmetický, umiernený priemer medzi dvoma pólmi. Rozumné politiky (ktoré sú najlepšou odpoveďou na meniaci sa svet), v sebe nemôžu niesť nudu a utiahnutosť. Naopak, vyžadujú si rovnakú húževnatú obhajobu ako myšlienky z ktorejkoľvek inej pozície na politickom spektre.

Autenticita a nová komunikácia. Ak niečo spája nové úspešné subjekty v regióne, tak je to ich priamy a autentický štýl komunikácie. Dokonalých, vyfotošpoovaných politikov v bielych košeliach na bilbordoch, ktorí majú problém povedať akúkoľvek kontroverznú vec, nahradila priamosť. Tento fenomén sa nám nemusí páčiť, ale veľa s tým nespravíme. Ľudia reagujú na emócie a príbehy. Odpoveďou na populizmus nemôže byť preto len čistý apel na rácio, tabuľky a factchecking. Nemôže ním byť strach vyjadriť sa k citlivým témam (napr. kultúrno-etickým), obzvlášť pokiaľ protistrana nerobí najmenšie okolky a rámcuje celú spoločenskú debatu v danej oblasti. Do komunikácie musí vstúpiť príbeh a politici, ktorí prinášajú do ringu aj svoje “srdce”.

(Staro?-)Nové formy politických organizácií. Za posledných 25 rokov sa väčšina politických subjektov na scéne transformovala do uzavretých spolkov, ktorých hlavný kontakt s verejnosťou prebiehal prostredníctvom médií. Do extrému to potiahli strany, ktoré prakticky nemajú členskú základňu či výrazný príklon k “nezávislosti”. Tento jav je sprevádzaný radikálnym prepadom dôvery v politické strany ako také a ich všeobecnú vyprázdnenosť. Dôveryhodnosť, ochota venovať sa relevantným problémom verejnosti, schopnosť identifikovať talenty a ponúkať ich do politických funkcií – tieto ambície sú pri súčasnom spôsobe fungovania politických síl naplniteľné len ťažko.

V posledných desaťročiach v celej Európe upadal model politickej strany s masovým a aktívnym členstvom – často aj z dobrých dôvodov. Sprievodným javom bolo práve odcudzenie ľudí od politiky a politických strán. Súčasné technológie otvárajú nové možnosti ako vtiahnuť čo najviac ľudí do politického života a nezväzovať ich pritom rigidnými a hierarchickými štruktúrami tradičných strán.   

Ak chceme hrať vyrovnanú partiu s populistami a nacionalistami, potrebujeme novú formu politickej organizácie niekde na pomedzí medzi klasickou politickou stranou a  občianskym hnutím, ktorá nám všetkým umožní byť súčasťou širšieho spoločenstva, s ktorým zdieľame hodnoty a kde môžeme usilovať o spoločné ciele. Túto energiu spontánnej participácie žiadna z tradičných strán nedokáže využívať. V praxi to znamená  širšie členstvo, schopnosť organizovať sa zdola a plniť širšiu než rýdzo politickú funkciu. Spojenie s novými technológiami či skúsenosťami z občianskeho sektoru je novotou. Zároveň  čerpá v mnohom zo súčasných skúseností v západnom svete či historickej tradícii masových politických síl.

Identita. Téma, ktorá sa stále viac dostáva do stredobodu politickej diskusie všade v regióne. V post-komunistickej ére bola vytlačená na okraj individualistickým slovníkom zameraným na debatu o ekonomickej transformácii. Ostalo tu tak prázdne miesto, ktorého dôsledky dnes vidíme okrem iného aj v žalostne nízkej úrovni spoločenského kapitálu, vzájomnej dôvery, a všeobecnej blbej nálade.

Tému identity prebrali a pracujú s ňou populisti, s veľkou radosťou. Stala sa druhou výraznou štiepiacou líniou, ktorá sa nesie od otázok o EÚ až po kultúrno etické témy. Odpoveďou na toto privlastnenie však nemôže byť ignorácia otázok spojených s národnou či kultúrnou identitou a presvedčenie, že sú tieto otázky sú príliš komplikované a kontroverzné, tak sa im budeme radšej vyvarovať. Populisti nemajú problém zarámcovať debatu aj bez nás.

Ide však aj o širší príbeh. Populistom či nacionalistom sa darí predávať ich snaženie ako ochranu pred vykoreneným svetoobčianstvom v EÚ, ktoré nám prináša kadejaké cudzokrajné novoty. Odpoveďou na ich snahy musí byť rovnaký žáner, ale s iným obsahom. Slovensko (a všetky krajiny v regióne) majú výraznú humanistickú a demokratickú tradíciu. Masaryk, Havel, hlasisti, Dérer. Odboj proti fašizmu, protikomunistický disent, ochranári. Demokratické, liberálne a progresívne myšlienky nie sú cudzie – naopak, sú plnohodnotnou súčasťou našich dejín. Hovorme o nich a nenechajme polobláznov byť jedinými, čo rozprávajú o národnom príbehu. Nacionalisti nemôžu byť tí, ktorí nám diktujú dôvody prečo máme byť hrdí na našu krajinu.

 

Postkomunistická doba v regióne aj na Slovensku vyprodukovala skvelých politikov, nápady a riešenia, ktoré nás posunuli vpred a dostali nás do centra európskej integrácie. Nemôžeme však lipnúť na starých formách politiky a nostalgii za vecami, ktoré dnes už nefungujú. Ak nezachytíme nástup týchto zmien, ak sa nedokážeme prispôsobiť novému politickému terénu, tejto šance sa chopia iní. A dnes, po českých voľbách, už ani nebudeme môcť povedať, že sme neboli varovaní.

 

Ak vás tieto písačky zaujímajú, dajte mi follow tu.

Teraz najčítanejšie