Čierny obchod s knižnými polienkami (V. Sorokin: Manaraga)

Zrejme najplodnejší predstaviteľ ruského konceptualizmu, Vladimír Sorokin, je na slovenskom knižnom trhu vďaka neúnavnej snahe J. Štrassera vynikajúco zastúpený. Odvtedy, čo mu vyšiel nový román, neubehol ešte ani rok a už ho máme aj v zvučnej a korenistej slovenčine. Ak ste niekedy čítali niečo od Sorokina, je vám jasné, že jeho nový počin so zavádzajúcim názvom ruského pohoria, Manaraga, bude mať od dobrodružstiev mladého horolezca asi tak ďaleko, ako má čadčiansky staničný bufet od… no od všetkého. Nie, pohorie Manaraga sa totiž nápadne podobá na ohníček, no a predstavte si, že ten tlie na rukopise Achmatovovej Poéme bez hrdinu a praží sa na ňom stejk z teľacinky.

Manaraga sa odohráva v blízkej budúcnosti, zhruba v štyridsiatych rokoch 21. storočia. Akurát zúri povojnové obdobie, ktoré pripomína šesťdesiate roky minulého storočia. Guttenbergova éra sa končí, papierové knihy nahradila elektronika a tlačia sa už len, ako inak, peniaze, ale z plastu. Ľudia nosia elektronické múdre blchy, ktoré im masírujú mozog podľa potrieb  a fungujú ako externá pamäť – občas pripomenú meno, občas udalosť a občas človeka presvedčia o tom, čo je správne. Sorokin zasadil príbeh do premrštenej vízie budúcnosti, ktorú vybudoval už v Opričníkovom dni a v Telúrsku – Veľké sťahovanie národov po Druhej islamskej revolúcii, Transylvánsky mier, útek východoeurópskych utečencov do Bavorska.

Hlavným protagonistom je Géza Jasnodvorský, tzv. book’n’griller, pôvodom z Budapešti, no keďže je špecialista na grilovanie ruských kníh, volajú ho Rus. Pojem národnosti v Novom stredoveku pomaly stráca zmysel, škriepi sa s identitou postavenou na príslušnosti k nejakej skupine. Géza odmieta čítať čokoľvek nové, ctí si značku klasík.

„Rusov prirovnávali k Židom: jedných Boh zbavil vlasti a rozvial ich po svete za to, že ukrižovali Krista, druhých za to, že ukrižovali Človeka.“

Keď sa prestali tlačiť knihy, deväťdesiat percent z nich išlo do zberu (zrejme výmenou za toaletný papier) a na zvyšku sa začalo grilovať. O pol roka, po lúpežiach v knižniciach a múzeách sa grilovanie kníh označilo za zločin proti kultúre a civilizácii. „Zopár ľudí sa totiž bálo, že bez kníh v múzeách sa homo sapiens zmení na opicu s mobilom v ruke.“ Obchod s knihami však prerástol do tieňovej ekonomiky. Teda nie s knihami, ale s polenami z kvalitnej literatúry, nie nejakými lacnými briketami. Vzniklo utajené zoskupenie s názvom Kuchyňa, kde sa stretávajú všetci book’n’grilleri a dohadujú sa na svojich postupoch. V znaku majú dva meče a horiacu knihu. Meč šéfkuchára volajú Excalibur a obracajú nimi listy pri čítaní. Členom Kuchyne je aj Géza. Zákazníkmi sú rôzni pokútni boháči a snobi, ktorí si z grilovania kníh spravili nový módny výstrelok. Čím vzácnejší rukopis alebo vydanie, tým mastnejšia suma. Nijaké béčka. Géza je teda akýmsi post-guttenbergovským ilegálnym nedigitálnym nomádom. Neustále je na cestách a v spojení s Kuchyňou. Tá svojím bratstvom a súdržnosťou neraz pripomína opričninu.

„Bohatí hlupáci, ktorí sa odrazu stali gurmánmi, hltali suchý stejk zo zeusa ostnatého na Starcovi a mori, pripálenú arracheru na Dos Passosovi a nedopečenú bravčovinu na Švejkovi.“

V románe nájdeme vari všetky Sorokinovi a ruskému konceptualizmu podobné črty. Mišmaš „vysokého“ a „nízkeho“ štýlu, morbídny humor, občas nejaký prúd mysle či spŕšku intertextuality – v tomto prípade intertextuálnej grilovačky. Román sa odohráva v priebehu mesiaca, od 13. marca do 12. apríla, a sledujeme v ňom rôzne epizódy hlavného hrdinu na grilovačkách, kde hrá prím šefkuchára. Každá epizódka je v podstate ucelenou poviedkou a stretneme sa napríklad s ortodoxnou židovskou rodinou, ktorá sa plaví na katamaráne, s opernými spevákmi alebo so zoomorfom. Osobne ma najviac pobavili dve epizódky. Prvou je stretnutie s filmovým štábom novej adaptácie Bulgakovho Majstra a Margaréty. Samozrejme, nejde o nejaký nezaujímavý 2D film, ale o poriadnu holografickú projekciu so živými hologramami. Z Azazellovho známeho výroku „rukopisy nehoria,“ sa tak stáva „na rukopisoch sa nedá grilovať, nehoria.“

Na typickú glorifikáciu ruských klasikov a ich odsunutie do múzejného života bez kontextového zhodnotenia a skutočného čítania Sorokin poukazuje v epizódke s rodinou, ktorá napodobuje Leva Tolstého. Tolstoj sa tu stáva autoritárskou postavičkou, ktorú s hlasným potleskom a plačom šťastia vítajú nadšené davy a nevedia sa dočkať, kedy im sám velikán poradí. Opakovaním mantier o jeho veľkosti sa zo živého človeka stáva len akýsi vyprahnutý, ale nedotknuteľný symbol majestátnosti ruskej literatúry. A nezáleží na tom, že ho v skutočnosti nikto nečíta.

„Ľudia sa rozostúpili, bežali pri ňom, no nestačili mu. Decká utekali, kričiac z plných hrdiel. Tolstoj kráčal vždy rovnako naširoko a nenáhlivo, čím sa jeho kroky zdali ešte väčšie a strašnejšie: bolo počuť, ako sa pod nimi trasie zem. Tolstoj mal na nohách vysoké kožušinové kapce, ktoré mu zo štyroch medvedích koží ušili sibírski staroverci. Pri každom kroku riečna voda vyšpľachla z nich do húfu, slnko sa jagalo v kvapkách, ľudia sa veselo smiali špliechancom dopadajúcim im na tváre, sťaby spolu s riekou ten mohutný človek budil aj ich samých, a ich to tešilo a už dávno sa chceli zobudiť.“

Román má však aj ústrednú dejovú líniu. V pohorí Manaraga totiž nejaká frakcia Kuchyne zostrojila molekulárnu tlačiareň a plánuje vytlačiť milióny totožných vydaní Nabokovej Ady. A všetko rukopisy. Každý jeden má škvrnu od kávy, natrhnutú obálku, rovnaké poznámky ceruzkou na strane 142 a je dôveryhodne ošúchaný. Géza rázne nesúhlasí s touto falošnou autentickosťou, tak ho vyšlú na bondovskú misiu s cieľom zlikvidovať nebezpečnú frakciu.

Interpretácii sa medze nekladú. Priznám sa, že pri čítaní mi okamžite prišiel na um román Kys od Taťjany Tolstej. Takisto sa odohráva v dystopickej budúcnosti, tesne po niečom, čo možno nazvať veľkým výbuchom, po ktorom ľudstvo začína odznova. Knihy však výbuch prežili a prostredníctvom hlavného hrdinu sa im dostáva nových nevídaných interpretácií, keďže historicko-kultúrny kontext zanikol. A tak sa aj po čítaní Puškina môže z čitateľa vykľuť diktátor. Sorokin to však prevrátil naruby, samotný text kníh absolútne stratil zmysel, definuje ich len meno „veľkého“ autora, prípadne ich povesť a slúžia na prípravu pseudo-duchovného pokrmu. Inými slovami, knihy prežijú, ale možno inak, ako si predstavujeme. Aj keď autor v tomto prípade, samozrejme, zachádza ad absurdum.

Sorokin sa v nedávnom rozhovore nechal počuť, že človek je tvor ohybný. Čím viac naňho zo všetkých strán dolieha vizuálna technológia, tým viac sa jej prispôsobuje a ohýba chrbát. Čítačky elektronických kníh sú síce fajn, ale slzy čitateľa na obrazovke čítačky vysychajú. Zomiera v nich život. Zároveň však možno naivne, ale predsa dúfa, že raz sa na seba človek pozrie, zhnusí sa sám sebe, a potom sa vráti k písaným fantáziám príbehov. A možno nie, možno nastane koniec literatúry. Lebo knihy už nebude mať kto čítať.

Na záver treba treba ešte raz vyzdvihnúť Štrasserov pregnantný preklad a pochváliť Bálika za dômyselný a nápaditý dizajn.

Ďakujem vydavateľstvu Artforum za poskytnutie recenzného výtlačku.