Denník N

Pán Boh zaplať za sekularizmus

Sigmund Freud povedal, že civilizácia sa začala vtedy, keď prvý nahnevaný človek hodil namiesto skaly slovom. Keby sa aj naozaj takto pekne zrodila, predsa len by to bol impulz utlmenia nepriateľstva a navyše, pri tom hádzaní slov neostala.

Sigmund Freud povedal, že civilizácia sa začala vtedy, keď prvý nahnevaný človek hodil namiesto skaly slovom. Keby sa aj naozaj takto pekne zrodila, predsa len by to bol impulz utlmenia nepriateľstva a navyše, pri tom hádzaní slov neostala. Tisícky vojen sa vinú jej telom ako cievny systém v podstate dodnes. Európska únia z nášho regiónu urobila nadštandardne bezpečný priestor. Uvedomujeme si to dostatočne?

Vďaka načrtnutému princípu slovom-miesto-kameňa sme mohli pokojne sedieť a 17. októbra diskutovať na banskobystrickej Dišpute V: Za Boha a za národ. Dovolím si však povedať, že i vďaka sekularizmu, pretože inak by si bolo možné len ťažko predstaviť pokojne odpovedať zástupcov rôznych cirkví, ako sedia za jedným stolom a odpovedajú na otázky – síce osvieteného – ale predsa len ateistu:)

Z úst viacerých debatujúcich vyšlo, že sekularizmus je vlastne len dieťaťom kresťanstva. Možno sa to tak naozaj dá pri istom uhle pohľade vnímať práve takto. Ale pravdepodobne to bol iba samospád dejinných príbehov, ktorý napokon vyústil do sekulárnej spoločnosti ako do tej najlepšej možnej. Netreba sa veľmi obzerať späť za tým, čo už nie je, a na prázdno žialiť. Sekulárny svet je ten najlepší, aký sme mohli mať – o tom som presvedčený – a to, že v ňom žijeme, nie je žiadny aktívny krok kresťanstva. To sa práveže vo svojej histórii vytrvalo ozývalo proti niečomu takému, ako je sekularizmus, takže ak aj je dieťaťom, tak išlo o silnú a oprávnenú túžbu tohto dieťaťa po vlastnej nezávislosti.

Za mnohé však podľa mňa môže aj druhá svetová vojna:

1. Holokaust generuje seriózny a zásadný teologický problém teodiceje, v ktorom sa bdelí veriaci vážne pýtajú, ako mohol Boh takéto vyvražďovanie dopustiť. Veď tí všetci nevinní sa vo chvíľach tlačenice v temných vagónoch, pozerania sa do hlavní pušiek a dusna v plynových komorách upínali už len k nemu. K nikomu a k ničomu inému.

To je teologický problém. Ale nielen.

2. Holokaustu nedokázala zabrániť žiadna zo silnejších či slabších kresťanských cirkví. Morálny kredit kresťanstva značne prepadol.

To je mravný problém. Ale nielen.

Keďže si z minulosti ľudia niesli bolestnú skúsenosť, že kresťania nedokážu spolu žiť v mieri, pretože obrovské množstvo vojen bolo ak nie náboženských, tak prinajmenšom nábožensko-politických, a keďže mnohé krviprelievanie sa týkalo bratov v Kristu, kresťanstvo ďalej nemohlo byť ani garantom mieru, ani jeho sprostredkovateľom.

Ak nie je možný mier, zaručený kresťanskými princípmi, musí byť zaručený vzájomnou dohodou spoločenstiev a štátov. Musí byť zabezpečený zákonmi. A musí byť zabezpečený pre všetkých rovnako. To nie je našťastie žiadny komunizmus, to je prax ľudských práv, ktorú podľa mňa treba všetkými desiatimi chváliť.

Vedie k tomu prirodzená morálka človeka, ktorá nechce ubližovať druhému a nežiada za to žiadnu odmenu. Morálka, ktorá je – napriek udiveniu môjho priateľa, kazateľa Benjamina Uhrina (jedného z diskutujúcich) – výbavou každého zrelého a psychicky zdravého človeka. Nezávisí od toho, či je veriaci alebo neveriaci. Problémom sú dejinné chvíle, keď sa od tejto morálky požaduje jednoducho viac (zmienený holokaust).

Sekularizmus je dobrý princíp. Oddeľuje cirkev od štátu a osobnú vieru od občianskeho života. Toto delenie je však umelé, pretože v realite (v prípade skutočných ľudí, nie abstraktných princípov) ho nevieme dostatočne vymedziť voči kresťanstvu alebo kresťanstvo voči nemu, lebo dnešný kresťan nemá iba identitu kresťana, ale aj identitu človeka, žijúceho v sekulárnej spoločnosti (nezamieňajte si prosím sekularizmus za sekulárnosť). A tieto identity sa v ňom skôr zmiešavajú alebo integrujú, akoby sa kompartmentalizovali alebo oddeľovali.

Veď kresťan nemá utekať zo sveta, ale pretvárať ho. Nie?

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.