Posmešky, krik a osamelosť: aj to u nás zažívajú rodiace ženy
Po pôrode mi dieťa priložili a nasilu mu otvárali ústa na môj prsník. Toto je naozaj to krásne? Vážne? Ten pôrod a prvé chvíle s dieťaťom?
Ženy nám pravidelne posielajú svoje príbehy spojené s pôrodom v slovenských pôrodniciach. Toto je jeden z nich.
Názory prezentované v tomto príbehu sa nemusia zhodovať s názormi občianskeho združenia Ženské kruhy.
Kvočim v sprche, slzy sa tlačia a stále cítim ten strach, hnev a bolesť. Ak si príbeh nestihnete alebo zabudnete prečítať, chápem, svet je rýchly.
Prvý šok nastal, keď muža poslali domov a ja som ostala napospas cudzím ľuďom v cudzom prostredí.
Chýbal mi tam on alebo moja matka, aby na pohladili, uistili ma, že všetko bude dobré, ponúkli mi rameno.
Nikdy som nebola taká citlivka, všetko čo sa vyskytlo, som zvládla sama, ale tu som naozaj potrebovala niekoho, kto to so mnou prežije.
Dodnes mám z toho šok a už viem, že druhýkrát budem trvať na prítomnosti muža. Poznačilo ma to ….
Kontrakcie neprišli. Bola som odvedená na sálu, kde dobehol muž. Pichli mi oxytocín a vtedy nastali muky…
Plačem, ako to píšem, pretože tá bolesť sa mi vryla do tela. Prestala som si cítiť ruky a nohy, ostali absolútne necitlivé. Bola som z toho v šoku.
Ďalší šok! Sestričky si začali zo mňa robiť posmešky typu, že či tak kričím, aj keď mám menštruáciu a že nech sa nebojím, bude to ešte horšie.
Pravdupovediac, ani neviem, či to boli sestričky, keďže na oddelení šestonedelia prevliekali prádlo.
Bolesti boli hrozné, neznesiteľné. Naučilo ma to niečo, čo ma nenaučili ani v škole, a to, že kontrakcie rodičku pripravia na samotný pôrod.
Bol to šok za šokom, celý môj pôrod. Môžem si za to sama? Verte, že som pozitívny človek, aj keď zmysel pre hystériu mám. Snažila som sa ukľudniť, hlavne vo chvíľach, keď som počula iné ženy rodiť.
Slzám som sa neubránila, mala som strach a bola som sama… Pôrod prebiehal, myslím, v poriadku, bolo to rýchle. Až na pár výnimiek.
Doktorka bola veľmi prísna, kričala, aby som nekričala, prevracala očami a ja som bola naozaj zúfalá, mám zakorenené snažiť sa kvôli ostatným, no proste, cítila som sa veľmi zle a keby som mala čarovný prútik, tak to stopnem.
Celé to, čo sa dialo. Snažila by som sa predýchavať, všetkým na okolo by som naservírovala trpezlivosť a aspoň malý úsmev na tvári. Keby to šlo….
Plačem, tak veľmi plačem. Po pôrode mi dieťa priložili a nasilu mu otvárali ústa na môj prsník. Toto je naozaj to krásne? Vážne? Ten pôrod a prvé chvíle s dieťaťom? Ruky neznámych žien? Syna som videla po 7 hodinách.
Dlho nám trvalo, dokým sme si našli k sebe cestu, takmer pol roka. Druhé dieťatko chcem a veľmi, ale mám hrozný strach až úzkosť, no viem, že spravím všetko, aby to už takto nedopadlo.
Pretože toto sú smutné spomienky, ktoré sa mi vpísali do duše a ostanú so mnou navždy.
Jedným z cieľov občianskeho združenia Ženské kruhy je vytvárať bezpečný priestor pre ženy, aby mohli zdieľať svoje príbehy. Keďže na blogu DenníkN nemáme práva moderovať diskusiu, rozhodli sme sa ju nepovoliť. Diskutovať, či prečítať si ďalšie zážitky žien z pôrodníc, môžete na našom webe a facebooku.
#dostboloticha
