Nik mi neveril, že rodím. Ako si mám veriť ja?

Ženy nám pravidelne posielajú svoje príbehy spojené s pôrodom v slovenských pôrodniciach. Toto je jeden z nich.
Názory prezentované v tomto príbehu sa nemusia zhodovať s názormi občianskeho združenia Ženské kruhy.

Milé Ženské Kruhy,

Hoci si nie som istá, či môj (náš) príbeh spadá do kategórie „negatívna skúsenosť“ so slovenským pôrodníctvom, cítim aj ja potrebu niekomu povedať, že sa hnevám… na seba.

Totiž, nik na mňa nekričal, nefackoval ma, ba naopak, mala som pocit, že som vzduch. Že ani neexistujem.

Priznám sa, neabsolvovala som žiaden predpôrodný kurz, nezazmluvnili sme si lekára, len pôrodnicu sme mali vybratú.

Celé tehotenstvo som bola presvedčená, že si stačí veriť, veď ženské telo je stvorené na pôrod, zabezpečila to tak sama príroda. A v nemocnici sú predsa lekári, ktorí nám pomôžu.

A potom to prišlo. Večer pred termínom pôrodu som začala pociťovať bolesti, iné ako dovtedy, stupňujúce sa, opakujúce sa. A tak, keď sme prišli cca na frekvenciu 10 minút, pomaly sme sa pobalili a ráno po štvrtej sme sa pobrali taxikom na miesto činu.

Po vyšetrení lekár skonštatoval, že ešte nie som otvorená, bolesti sú slabé a oni nemajú dostatok miesta, a keďže nevedeli, či mi odtiekla plodová voda. poslali nás do inej, rovnako preplnenej pôrodnice.

Hovorím si, prečo nie, rada sa vozím po Bratislave v takých situáciách, keď potrebujem pokoj a súkromie.

V druhej pôrodnici ma teda vyšetrili, no začala som zvracať, a tak som dostala injekciu proti nevoľnosti (?).

Znova skonštatovali, že môžem porodiť dnes alebo aj o dva týždne, a oni nemajú dostatok miesta, a teda nás poslali domov.

Vraj, keď budem cítiť kontrakcie každých päť minút presne, mám sa dostaviť. Ale predtým si mám zavolať, kde a či majú miesto…

Podotýkam, že tak pravidelné kontrakcie sa vôbec nedostavili. A tak ma teda môj bezmocný muž naložil zvracajúcu do auta, pretože tá injekcia akosi nefungovala.

Samozrejme, keďže sme neboli na žiadnom kurze, poriadne sme nevedeli, čo máme doma robiť, tak som len intuitívne striedala sprchu s posteľou.

Muž za mnou chodil s vedierkom, aby som mala kde zvracať. Keď už nevedel, čo so mnou, krátko pred 15.00 volal záchranku, kde sa nás spýtali, či máme odvoz, pretože do záchranky by ma vedeli zobrať iba bez muža.

Ale aspoň nám zistili, do ktorej pôrodnice môžeme ísť. Hurá. V pôrodnici skonštatovali, že „je to na príjem,“ a nechali ma v tej chladnej vyšetrovni celkom samú.
Muž teda odišiel zaplatiť epidurál a možnosť byť pri pôrode, vraj ho potom zavolajú.
Nikdy som necítila takú samotu, strach a bezradnosť, nevedela som, čo sa deje, čo príde.

Neviem, aký čas ubehol, kontrakcie sa stupňovali a ja som vedela, že už nezostáva veľa času, aby mi pichli epidurál.

Pýtala som sa teda sestier, kedy mi ju dajú, odpoveď bola, že nevedia, vraj lekári majú ešte konzílium.

Ako som zvracala, odtiekla mi plodová voda, a potom už boli kontrakcie v podstate neustále.
Potom sa tam zjavil lekár, bez mena, bez pozdravu, bez opýtania.

A ja som stále nevedela, čo sa bude diať, ako keby nikto nevedel hovoriť. Len zrazu, potom ako ma celú večnosť neskutočne bolestivo „vyšetroval,“ skonštatoval, že rodíme. To som bola otvorená na 10/11.

Rýchlo zavolali muža, a odvtedy mám takmer okno. Viem len, že mi sestra hovorila, že mám zatvoriť oči a tlačiť, viem že to nešlo, že zrazu tam bol veľký krik, že poslali muža preč, kričiaci druhý lekár, ktorý nadával sestrám, že nemajú správne kliešte, sestra, ktorá mi tlačila na brucho… a tam medzi nimi totálne zmätená, vygrcaná, vystresovaná, bezmocná ja.

Teda aspoň moje telo tam bolo. V tej panike som ešte zabudla zatvoriť oči, takže nasledujúce dni som od všetkých lekárov počula, ako som zle tlačila.

Dcéru nakoniec vytiahli kliešťami, teda keď ich sestra našla, a bola zdravá, úplne v poriadku! Dve hodiny po príjme. Až po pôrode mi povedali, že dcéra mala omotanú pupočnú šnúru.

Nemôžem sa hnevať na lekárov, že mi ju pomohli priviesť na svet. Aj sestry robili, čo mohli, zdali sa mi dokonca aj milé. Aj na to polhodinové šitie, kedy som myslela, že malú od bolesti rozpučím v náručí, viem spomínať s nadhľadom.

Avšak, celý pobyt v pôrodnici ma prenasledovali myšlienky, ako som to nezvládla. Celá radosť a vďačnosť z môjho bábätka bola týmto pocitom zatienená. Sebadôvera vo vlastnú ženskú silu celkom udupaná.

Veď mi nik neveril, že rodím, ako si mám veriť ja? Prečo musela mať moja dcéra takýto dramatický príchod na svet? Mohla som ešte niečo spraviť ja? Alebo mohol spraviť niečo niekto iný? Je to chyba systému, že na nás nevyšlo miesto? Naozaj stačilo zazmluvniť si lekára, aby nás bral niekto vážne? Ktovie…

Ja som naozaj vďačná, že je moja dcérka zdravá. Mrzí ma len, že má mamu, ktorá si teraz absolútne neverí. Chcem veriť, že toto už nezažije žiadna mamina.

Jedným z cieľov občianskeho združenia Ženské kruhy je vytvárať bezpečný priestor pre ženy, aby mohli zdieľať svoje príbehy. Keďže na blogu DenníkN nemáme práva moderovať diskusiu, rozhodli sme sa ju nepovoliť. Diskutovať, či prečítať si ďalšie zážitky žien z pôrodníc, môžete na našom webe a facebooku. 
#dostboloticha