Ak sa k vám pri pôrode správajú ohľaduplne, aj tá najväčšia bolesť je znesiteľnejšia

Ženy nám pravidelne posielajú svoje príbehy spojené s pôrodom v slovenských pôrodniciach. Toto je jeden z nich.
Názory prezentované v tomto príbehu sa nemusia zhodovať s názormi občianskeho združenia Ženské kruhy.

Poburuje ma, ak niekto teraz ženy obviňuje z toho, že súťažia, ktorú to viac bolelo.

Naozaj, páni? Nie je súťaženie v nezmysloch skôr vaša parketa? Lebo, zážitky z pôrodu sú podľa mňa z kategórie „to nevymyslíš.”

Pointou celého je, že ženy, ale aj pacienti všeobecne, nepotrebujú akútne nové sprchy a kachličky, ale vľúdne a empatické zaobchádzanie.

Nestojí to nič, ale zaváži tak veľa. Ak sa k vám niekto správa s citom a ohľaduplne, aj tá najväčšia bolesť je oveľa znesiteľnejšia.

Aj etický kódex hlása, že k pacientom sa majú lekári správať ako k partnerom – ale pre niektorých, či snáď až väčšinu, je to len zdrap papiera.

Moje prvé dieťa som priviedla na svet v Bratislave v roku 2011.

Už samotný príjem a fakt, že musím polonahá v nočnej košeli, s mokrými nohami od plodovej vody, prekráčať pomedzi plnú chodbu nádejných chorých pacientov, mi nepridalo na pohode, ale ani neodradilo.

Zarazenie však prišlo v podobe administratívy, ktorá lekárku zaujímala viac ako môj stav. Najprv kopa otázok, na ktoré odpovede by poľahky vedela vyčítať aj z materskej knižk,y a až potom odlepenie sa od počítača a pozretie sa na mňa. Ale dobre, chápem, papiere…

Lekárka bola odmeraná, bavila sa o mne bezo mňa so sestričkou.

Prišla som tam len s odtečenou vodou, zatiaľ bez výraznej bez bolesti, ale zato s pravidelnými kontrakciami.

Samozrejme, potom čo som absolvovala nepríjemné vyšetrenie (kozu majú „krásne“ umiestnenú tak, že keď vojde niekto do miestnosti, vidí vám priamo tam a verte, že chodili) a musela pol hodinu ležať nepohnute na monitore, sa bolesti začali rýchlo stupňovať.

O mne bezo mňa sa rozhodli, že mi dajú lieky od bolesti, keď budem na sále.

Z odmeranej lekárky som veru nemala dobrý pocit, ale povedala som si, že to nebudem riešiť, veď každý sme nejaký – ale priznám sa, očakávala som aspoň nejaký záblesk vľúdnosti.

Potom nasledovalo holenie a klystír so slovami, že to odporúčajú a kým som stihla odpovedať, sestrička už usilovne pracovala a ja som nemala silu a ani odvahu vzdorovať.

Následne som strávila sama už v stupňujúcich sa bolestiach asi pol hodinu v kúpeľni a nikto ma neprišiel ani pozrieť. Bolo mi zle na odpadnutie, ale nejako som to ustála, resp. usedela na toalete.

V tom čase sme boli na pôrodnici len dve budúce mamy, bolo tam inak ticho a kľud.

Keď už pre mňa sestra prišla, ani ju nenapadlo, že by mi snáď aspoň podala uterák (musela som ísť pre neho sama na chodbu, mokrá od sprchy, utretá a zabalená  len do nočnej košele, keďže som sa tam nechcela promenádovať holá), či nebodaj podala ruku a pomohla sa premiestniť na sálu.

Cítila som sa, akoby som mala lepru, ale teda v predklone a s prestávkami som na tú sálu prišla.

Hneď nato mi aplikovali lieky od bolesti (nežiadala som ich o to, ale v zásade mi to ani neprekážalo, lebo bolesti boli už naozaj silné) a pomerne krátko nato ma vyzvali, aby som začala tlačiť (mne sa to však nijako nežiadalo, nemala som to nutkanie).

Ale skúsila som teda  – veď snáď vedia, čo robia. Pôrodná asistentka pôsobila vcelku milo, to jej nemôžem uprieť – ale potom, čo som druhýkrát zatlačila, navalila sa mi na brucho a lakťom to dieťa akoby zo mňa vytlačila.

O tom, že je to bolestivý proces, nemusím azda hovoriť. Ani neviem kedy, ale nastrihli ma.

Nikto mi nič nepovedal a ani nezdôvodnil. Až zo správy som sa dozvedela, že údajne boli zaseknuté ramienka – v duchu som sa pýtala samej seba: ak teda boli, prečo mi to nikto nepovedal? Prečo sa nikto neobťažoval s takouto dôležitou informáciou? A boli vôbec? Lebo všetci sa tvárili, že malý je úplne v poriadku a pôrod bol ukážkový a rýchly.

A zasekli by sa, keby ma nenútili nasilu tlačiť a ešte mi aj netlačili lakťom na brucho? Bolo toto dôvodom, že ma strihali? Bola to vymyslená diagnóza na obhájenie si nástrihu pred poisťovňou? Otázky, na ktoré už nedostanem odpoveď.

No najhoršie pre mňa pri tom všetkom bolo, že ja vlastne ani neviem, kedy som dieťa priviedla na svet, lebo mi ho v sekunde odobrali kričiaceho za mnou a takmer uniesli preč.

Namiesto pocitu šťastia som cítila obrovskú prázdnotu a nevyplnilo ju hneď ani to, že syna priniesli o par minút (eutrofický, apgar skóre plný počet bodov).

Toto bol ten údajný bonding? Dieťa natesno v perinke, ktoré mi sestra nešikovne natlačila na prsník so slovami „vy kojiť asi nebudete, vám to nepôjde?”

Toto je bonding podľa baby friendly nemocnice? Skutočne? Nemalo to byť tak, že dieťa sa priloží na matkine brucho a nechá sa dotepať pupočník? O samoprisatí dieťaťa ani nehovorím. Času by na neho bolo dosť, oddelenie bolo takmer prázdne.

Ale ten najhorší fyzický zážitok ešte len mal prísť: zašívanie rany. Tento lekár, ktorý prišiel na zašívanie, je známy medzi pacientkami svojským prístupom a zvláštnym zmyslom pre humor.

Anestézia nezabrala účinne, takže každý vpich bol horší ako samotný pôrod. A teda stehov bolo požehnane, lebo bolo treba šiť aj zvnútra (žeby dôsledok nimi riadeného tlačenia? Lebo na veľkosť dieťaťa sa to naozaj nedalo zvaliť, malo necelé tri kilá).

Od bolesti som sa nekontrolovateľne roztriasla a ten lekár ma len arogantne a podráždene vyzýval k tomu, aby som sa uvoľnila, lebo ON nemôže šiť…

Dalo by sa a mohla by som písať ešte veľa, ale jednu vec ešte spomeniem: násilie alebo poníženie môže mat aj jemnú formu, no ich dôsledky bolia viac ako fyzická bolesť.

Do tejto formy zahŕňam aj hromadné vizity – nepoviem, odhaliť sa pred jedným lekárom alebo počas konzília, dobre. Ale je to skutočne nutné pred ďalšími minimálne desiatimi ľuďmi? Kde je dôstojnosť?

Po pôrode som nemohla zaspať takmer tri noci a to ani cez deň – že by dôsledok pichnutého pitocínu, ktorý sa dáva každej bez výnimky? Bola som strašne unavená, ale nešlo to.

Keďže na štvrtý deň ma čakal zákrok, kyretáž (časť placenty proste nevyšla von – opäť možný dôsledok riadeného pôrodu a hneď po ňom násilného ťahania placenty von?), bola som vo veľkom strese a plná obáv.

Lekárovi na vizite som tú nespavosť spomenula – jeho odpoveď si budem pamätať navždy: „A čo ste čakali?” otočil sa bez slova a odišiel.

Mala som chuť otvoriť balkónové dvere a ukončiť to momentálne trápenie, no len pohľad na dieťa mi v tom zabránil. Ale jeho slová ma ničili ešte dlhé mesiace.

Som si istá, že celý ten pobyt tam poznačil náš vzájomný vzťah so synom prvé mesiace a bude mi to navždy ľúto.

Zo zlých zážitkov som sa však „vyliečila“ s pomocou psychoterapeutky (prvých šesť mesiacov na mňa doľahli zážitky a pocity z pôrodnice viac ako by mi bolo milé), s pomocou rodiny a najmä druhým pôrodom, ktorý prebehol v inom zariadení a kde som zažila všetko to pozitívne, čo mi nebolo dopriate pri prvom.

Slušná komunikácia, opýtanie sa, či chcem lieky, nikto ma neholil a ani sa na to nepýtal, ponúknutie čípku ako klystíru s tým, že môžem/ nemusím (ale boli by radšej), dotepanie pupočníka a položenie nahého bábätka na brucho, ktoré si počas nasledujúcich minút samo našlo prsník a prvýkrát sa samo napilo (nádherný zážitok), lekárove navigovanie mňa tak, aby som sa nenatrhla počas tlačenia, gratulácia lekára a dokonca prišla aj lekárka z ambulancie, kde som bola len dve poradne a takmer sme sa nepoznali, vystískala ma, potešila sa nad bábätkom a táto spomienka ma stále dojíma.

Žiadne ponižujúce vizity, len decentný „nákuk“ jedným lekárom (a aj to nie vždy), príjemné prostredie (ale to je bonus, bez neho sa to dá prežiť).

Áno, poloha iná ako v kresle pri tlačení nebola možná, ale ja som z tých šťastnejších, ktorým ta poloha vyslovene vyhovuje, hoci toto by mali doladiť, nie každej je príjemná.

Odišla som odtiaľ nabitá pozitívnou energiou, bez rán na tele i duši a predovšetkým za to mohol prístup lekárov i personálu… už nebolo ani stopy po tej troske, ktorá kedysi odchádzala v zlom stave (najmä psychickom) zo „štátnej“ pôrodnice, a za to som nesmierne vďačná.

Potom, čo čítam príbehy iných, si uvedomujem, že ten môj nie je najhorší. Ale má to byť takto? Má to byť o menšom a väčšom zle?

Jedným z cieľov občianskeho združenia Ženské kruhy je vytvárať bezpečný priestor pre ženy, aby mohli zdieľať svoje príbehy. Keďže na blogu DenníkN nemáme práva moderovať diskusiu, rozhodli sme sa ju nepovoliť. Diskutovať, či prečítať si ďalšie zážitky žien z pôrodníc, môžete na našom webe a facebooku. 
#dostboloticha