V krajine posledných vecí

V krajine posledných vecí je pokus o antiutopický román od amerického spisovateľa Paula Austera. Ktorý je viac známy ako autor skvelých detektívok ako napr. brilantná Newyorská trilógia, ktorá ho vystrelila na spisovateľské výslnie. Sú to tri krátke detektívne príbehy, ktoré sú skutočne dobré. Naozaj skutočne dobré. Klobúk dolu. Ale o tej sa budeme baviť inokedy.

Akokoľvek, keď som teda zistil, že Auster napísal svoj prvý skutočne dystopický román, bol som veľmi nadšený. Niektoré knihy však treba čítať aspoň dvakrát, aby sme si na ne urobili skutočne fundovaný názor a táto kniha to potvrdzuje. Po prvom čítaní vyzeral byť román lepší ako pri druhom a to preto, lebo skutočne taký dobrý ako som si zo začiatku myslel že je, nie je.  Ale ešte pred tým ako rozoberieme najväčšie pozitíva a negatíva, krátko k deju. Ten je jednoduchý.

Do v knihe nelokalizovanej a bezmennej krajiny, ktorá sa po štátnom prevrate stala diktatúrou, kde ľudia a veci miznú každú sekundu, vyšlú reportéra Williama Bluma, aby zistil, čo sa tam deje. Keď tam dorazí, už nikdy sa neozve. Jeho sestra Anna Blumová sa rozhodne ho na vlastnú päsť nájsť. Zbalí si vecí a vyberie sa do krajiny posledných vecí, aby zistila, že po jej bratovi sa zľahla zem, nikto nevie ako miznú ľudia a miznú veci, prečo sa všetko rozpadá. A Anna zistí nepohodlnú pravdu, že dostať sa z Krajiny nebude vôbec jednoduché. Musí tu zostať. A nevie ako dlho tu bude, dokým nevyšpekuluje cestu von. Ale chce aj nájsť brata a nechce to vzdať. Dochádzajú jej peniaze a je nútená živoriť ako zvyšok populácie, ktorá je pod tyraniou takmer juhoamerickej vojenskej diktatúry, kde jeden palácoví prevrat strieda ďalší a vy vlastne už ani neviete, kto vám vládne, viete len jedno, že je to hajzel a vy trpíte. Neskôr Anna vypátra aspoň Samuela Farra, novinára, ktorého šéfredaktor novín vyslal vypátrať Williama, a ktorý sa tiež už nikdy neozval. Anna sa do Sama zaľúbi a voilà máme lásku v čase skazy, trošku romantiky. A to je… v podstate všetko.

Hneď na začiatok pomenujem základný problém, ktorý som si uvedomil po druhom prečítaní tejto knihy. Román sa snaží byť príliš veľa vecí naraz. A nakoniec je síce z každého rožka troška niečo, ale v podstate nič. Román vás strhne, a veľmi rýchlo vyšumí do prázdna. Ako fľaša zlého šampanského. Pekná fľaška – korok spraví BUM!!! – perlivý chlast sa rozleje – a vy v nadšenom očakávaní prikladáte pery k poháru –  veď je oslava, veď máme šampáňo – a po prvom dúšku ste nemilo prekvapený, že to naozaj chutí otrasne. Ale nie. Táto kniha nie je až taká zlá, ale nie je ani skutočne dobrá. Taký slabý nadpriemer.

Kniha je napísaná v mysterióznom jazyku, ale nie tak geniálne ako Mág od Johna Fowlesa. Strašne mi to pripomínalo Pozvanie na popravu od Vladimira Nabokova, čo je majstrovský kafkovský román plný skrytých významov a metafor – Nabokov dokáže čitateľa úplne pohltiť a zmagoriť a vy vôbec neviete, čo je reálne a čo nie. Je celá krajina kde Cincinnatus C. čaká vo väzenskej cele na popravu skutočná, snová, je to peklo, je to očistec, je to alegória totality? Ono je to všetko naraz. A možno niečo úplne iné. Čitateľ má hľadať význam, čitateľ je aktívnou súčasťou románu. Čo je dosť super. Je taká Krajina posledných vecí? Ani zďaleka. Auster sa snaží, naozaj vie písať, vie písať krásne, hlboké a zaujímavé vety, ale vety ako celok napokon vytvárajú dojem prázdnoty, nie tajomna. Nabokov akoby začal vetu a čitateľ ju dokončil tým, že do nej vkladal svoj vlastný význam. Auster predloží svoj svet a vám pripadá aj po stej strane stále akýsi cudzí, akosi neviete, čo si máte vlastne myslieť, že sa deje, napriek tomu, že od začiatku viete, že ide o „skutočný štát“, do ktorého zvonka poslali reportérov. Možno to bola najväčšia chyba románu, že Auster na jednej strane chcel mysteriózny svet vložení do toho reálneho. Ale vám ako čitateľovi to vôbec nedáva zmysel a bije to do očí. Keď Auster hovorí, že ľudia, veci a miesta miznú, že budova, na ktorú ste včera hľadeli z okna, ďalšie ráno už nie je, že počasie sa nevysvetliteľne mení, akoby reflektovalo náladu mesta – ono to vyzerá celkom epicky, ale potom sa vám v hlave ozve hlások, ktorý hovorí, že ale predsa ide o reálnu krajinu, do ktorej vyslali reportérov, tak ako je dočerta možné, že sa tu dejú tieto priam fantastické veci? Ja to Austerovi neodkupujem.

Román je okrem pseudomystérie a detektívky aj románom o prežitie. Čo mi silno pripomínalo skvelý a temný a napínavý román od Cormaca McCarthyho Cesta. Postapokalyptický svet, kde otec so synom putujú popolavou krajnou s nákupným vozíkom, kde majú celý svoj majetok a snažia sa prežiť, snažia sa vidieť svetlo na konci tunela, hľadajú cestu von, oázu v púšti devastácie. Je to krátky a silný román. Dobrá práca. V Krajine posledných vecí  nie je ani napätie z nebezpečenstva, temnota žiadna, Anna tiež zháňa nákupný vozík, aby mohla hľadať zaujímavé predmety, ktoré by sa dali predať, ale potom zrazu vozík už nie je taký dôležitý a vy sa musíte samých seba pýtať, aký zmysel potom vlastne malo sledovať Annu ako sa polknihy snaží získať vozík, snaží, aby jej neukradli vozík, ako hľadá predmety na predaj? Skutočne neviem.

A diktatúra bola celkom vlažná. Je to skutočne tak trochu tropická diktatúra – vláda skladajúca sa s pažravých generálov a zbojníkov, ktorí chcú len žiť ako králi a ľudia sú im v podstate ukradnutí. A preto aj v knihe umierajú ako muchy a všetko sa rozpadáva, lebo sa o to nikto nestará. A to je všetko. Nie je to Sto rokov samoty od Gabriela Márqueza, ani Nostromo od Josepha Conrada.

„Každé ráno vysiela mesto nákladiaky, aby mŕtvoly pozbierali z ulíc. To je kľúčová úloha vlády a na ňu vynakladá najviac peňazí. Na okrajoch mesta sú kolom dokola krematória – tzv. transformačné centrá – a z nich sa valí vo dne v noci dym. Keďže potrubia prakticky neexistujú je aj veľký problém s výkalmi. Trikrát denne prejdú ulicami štátny zamestnanci na zhrdzavených mašinkách a ľudia vylievajú a vysypávajú obsah vedier do nádrže na korbe. Mŕtvoly a hovná – ak ide o zdravotné riziká, je naša štátna správa výkonná ako v starom Ríme, priam ukážka správneho uvažovania a výkonnosti.“ (V krajině posledních věcí, Prostor 2014)

V krajine posledných vecí je rozporuplná kniha. Je to kniha, ktorá chce byť príliš veľa vecí naraz a nakoniec nie je nič z toho. Je to mačka vo vreci, vy čakáte, že vo vreci bude mačka a keď vrece otvoríte, zistíte, že tam žiadna mačka nie je. Vrece je prázdne! Veľké plus tejto knihy je štýl akým je napísaná. Je tu naozaj veľmi veľa dobre znejúcich viet, dobre sformulovaných myšlienok, ale forma nezachráni nedostatky obsahu. Je to akoby mal Auster doma na nástenke, alebo v poznámkovom bloku, alebo v počítači dvesto strán bystrých viet, súvetí, citátov a rozhodol sa z toho zbúchať knihu. Krajina posledných vecí mohla byť majstrovská postmoderná dystópia, napísaná v duchu klasických detektívok, antiutopický triler, detektívna distópia, snový postmoderný experiment – a ono sa to skutočne snažila byť – ale len snažila. Je toho príliš mnoho, až vás to nahnevá, lebo viete, že Auster je skvelý spisovateľ a niektoré myšlienky v tejto knihe boli fakt dobré, ale napokon to skončí dosť… nijako. Kniha nie je zlá. Len dosť priemerná. Dávam jej tak 6,5 bodov z 10, pričom 10 je sú naozaj majstri ako Orwell, Huxley, Zamjatin a mnohí ďalší, ktorí vytvorili antiutopický žáner.

Ak chcete zaujímavé, ale relaxačné čítanie na zahnanie nedeľnej nudy a chcete niečo exotickejšie ako zločin proti literatúre vo forme evitoviek a nekonečných škandinávskych detektívok, alebo ste fanúšikom dystópií a o tejto ste ešte nepočuli, či proste len máte radi dobré knihy, ktoré sú viac cool ako majstrovské, viac mainstream ako výstrel z brokovnice, určite sa vám bude táto kniha pozdávať.