Denník N

Mrva vo Vajnoroch – tajná návšteva

Máme za dverami župné voľby. Starosta Vajnor, Jano Mrva kandiduje na post župana v Bratislavskej župe. A ja ho podorujem. Raz som sa už s verejnou podporou popálila. Pre istotu som sa teda „na tajňáša“ do Vajnôr vybrala. Raz vidieť je viac ako stokrát počuť, hovorím si.

Vajnory si volia starostu Mrvu opakovane. Už tri razy za sebou. Zaujímalo ma, ako Vajnory vlastne vyzerajú a čo si o jeho „starostovaní“ myslia ľudia, ktorých stretnem na ulici? Môj prieskum sa uskutočnil v jedno bežné štvrtkové popoludnie. Postrehy vôbec nie sú hĺbkovou analýzou, ale skôr sumár pocitov z pozorovania a z rozhovorov s ľuďmi.

Mestská časť Vajnory sú súčasťou Bratislavy, slogan „dedina v meste“ ich však vystihuje celkom presne. Sú obkolesené priemyselnými “parkami”. Preto ich nadväznosť na Karpatský masív na západe, či okolie prírodných útvarov ako sú Zlaté piesky a Šúrsky prales, je problematický. Z východnej strany ich zas lemuje večne plná diaľnica D1.

Postreh prvý – DOPRAVA

Hlavná dopravná tepna roztína obec na dve polovice. Hustá premávka je preto sústredená len na jednu stranu dlhého koridoru. Druhú stranu tvorí pešia zóna a cyklotrasa. Od cesty je oddelená zeleným pásom s parkovou úpravou, lavičkami a vodnými prvkami. Prechody pre chodcov sú husté a sú všade tam, kde to chodci potrebujú: v okolí zastávok, pred obecným úradom, na križovatkách. Tie najdôležitejšie sú vybavené semaformi, ktoré chodci často a disciplinovane využívali. Bezbariérové priechody sú na každej križovatke či odbočke a sú na úrovni ciest.

Hlavná ulica je extrémne frekventovaná, zdalo sa však, že napriek jej preťaženosti, akosi fungovala, primárne však v prospech chodcov a cyklistov. Napriek súvislému radu áut, cítila som sa tam bezpečne.

Parkovanie áut je v celej obci organizované vďaka vodorovnému značeniu. Parkovacie miesta boli dôsledne vyznačené. A nielen v okolí miestneho úradu, ale aj pri lacných prevádzkach. Takáto dôslednosť navodzovala dojem poriadku, najmä keď autá parkovali len na vyznačených miestach a množstvo parkovacích miest ešte nebolo obsadených. Výnimočne parkovali autá jedným kolesom na chodníku, ale aj takéto parkovacie miesto bolo vyznačené bielym pruhom tak, že ostal dostatočne široký pruh pre chodcov.

Postreh druhý – CYKLODOPRAVA
Cyklodopruhy sa v tých častiach, kde som bola, zdali hustejšie ako cesty pre autá.  Boli vybudované takmer všade, tam kde to nebolo možné, aspoň vyznačené. Hustá sieť umožňuje ľuďom sa na bicykloch naozaj presúvať, nielen sa povoziť. Stretávala som na bicykloch rodičov s dieťaťom, deti samotné, mladých aj starých. Neverila som svojim očiam, ale Vajnory fungujú na bicykloch naozaj, každodenne. Stojany na bicykle sú samozrejmosťou všade tam, kde to je potrebné. Pred školami, pred kaviarňami, pred obchodmi či prevádzkami, pred kostolom. Keď som z Vajnôr odchádzala, cyklotrasy viedli popri ceste takmer až po vjazd na diaľnicu. (Potrebujem pre úplnosť dodať, že Vajnory sú vďaka Mrvovi už dnes prepojené úplne novou cyklocestou so Sv. Jurom a Račou. Kvalitná cyklodoprava z Vajnôr sa tak rozlieva do celého kraja).

Postreh tretí – PORIADOK a ČISTOTA
Môžem sa mýliť, ale môj pocit bol, že Vajnory sú takmer bez bilboardov, reklamy sú len na autobusových prístreškoch. Sem tam vidno špeciálne kubusy na letáky, oznamy a reklamy, ktoré sú jednotné a je ich naozaj len pár po celej dedine. Dosahujú výšky autobusovej zastávky a sú napojené na solárne panely vo svojej hornej časti. Mladý muž v parku, jediný, ktorý nemal problém byť zachytený na fotografii, dodáva, že obrovský detský športový park a vlastne celá obec sa ráno čistí a zametá tak, aby boli počas dňa čisté a upravené. Špeciálne koše pre majiteľov psov asi netreba zvlášť vyzdvihovať, no boli všade, kde bolo treba.
Nový Kultúrny dom by si zaslúžil svoju kapitolu. Okrem kvalitnej jednoduchej architektúry, ktorá podčiarkuje architektonický a urbanistický obraz Vajnôr, je Kultúrny dom aj sídlom pre viaceré mestské organizácie alebo občianske združenia. O tomto vás neinformuje množstvo vizuálne a graficky nekontabilných tabúľ, ktoré každého, kto je trochu citlivejšie, vytáčajú takmer všade po celom Slovensku. Tu stačí jednoduchý prehľad na fasáde Kultúrneho domu.

Postreh štvrtý – VEREJNÉ PRIESTORY
Toto ma naozaj nadchlo. Tranzitnú dopravu, ktorá zaťažuje stred obce sa vo Vajnoroch snažia nahradiť novým centrom. Krátka odbočka pomedzi domy ma priviedla na námestie, ktorého centrom nie je fontána, aj keď je tu aj tá. Je to živý priestor pre ľudí. Je obkolesený z časti tradičnými vidieckymi domami, novým kultúrnym domom, malými službami, kostolom a nadväzuje na dve základné školy. Usporiadanie priestoru a prvky na námestí pozývajú tráviť tu voľný čas. Nie akademicky ale naozaj. Stretla som mamičky s kočíkmi, starých ľudí, ktorí sa o deti starali, ľudí ktorí tu na niekoho čakali, kávičkárov sediacich na terase reštaurácie nového kultúrneho domu.
Tu som aj urobila najviac rozhovorov. Všetci, bez akejkoľvek pochybnosti tvrdili, že kým neprišiel Mrva, stále počúvali, ako sa veci nedajú. S jeho nástupom sa veci začali meniť naozaj pre ľudí. Žije sa im tu dobre, nemajú chuť sa nikam odsťahovať. Niektorí sem prišli z centra Bratislavy, porovnávajú, spomínajú na obavy, ktoré sa nenaplnili. Mladá mamička celkom podrobne rozpráva o pôžičkách obce na svoj rozvoj, vidno, že sa o veci verejné zaujíma a má slušný prehľad: „Pokiaľ je ich obec schopná splácať, dáva mi to zmysel“. Nové pódium a maličký „amfiteáter“ sa využíva na stretnutia a podujatia, v lete sa na námestí premietajú filmy, zadarmo, pre všetkých.  Dnes sa na ňom naháňajú deti a čakajú na svojich rodičov, ktorí popíjajú  kávičku v kaviarni kultúrneho domu oproti. Školáčky sa rozhovorili aké to tu bolo pred tým a prečo sedia dnes práve tu. 

Začalo to byť nudné aké to bolo všetko pozitívne, tak som sa presunula okolo kostola popri školách na ďalší verejný priestor. Opäť po perfektných chodníkoch a križovatkách, ktoré boli lemované cyklotrasami. Len okrajovo zachytím bezpečné zóny okolo škôl, ktoré nie sú vymedzené plotom, ale ochrannými prvkami, ktoré získali svoj zmysel  jednoduchým umiestnením dosky na sedenie.

Postreh piaty – DETI, HRY, ŠPORT
Presuniem sa teda na obrovské detské ihrisko. Upúta ma ma jednoduchá vec, ktorá je pre mňa osobne dosť zásadná, Staré preliezačky a zariadenia ihriska, ktoré si snáď ešte pamätá revolúciu v ´89 na ihrisku ostali, sú udržiavané a funkčné. Žiaden nový fitpark za megapeňazí. Samozrejme, že sú tu aj nové outdoorové komponenty a práve dokončená taká vec, na ktorú sa zavesíte a prehupnete sa na druhú stranu. Ihrisko však vykazuje známky zdravého švajčiarskeho prístupu – staré veci nevyhadzujeme, ale sa o ne staráme a dopĺňame ich o nové, ak treba.
Druhá vec, ktorá ma nadchýna je absencia tej hnusnej čiernej hmoty pod každou preliezačkou, či hojdačkou, ktorá sa ako rakovina šíri po všetkých nových ihriskách a je rodičom prezentovaná ako nutnosť – „aby sa vám detičky nezranili“. Obrovské čierne plochy v lete vytvárajú pekelnú plochu, ktorá otepľuje ovzdušie okolo seba. Vo Vajnoroch používajú drobný štrk, ktorý prepúšťa vodu, nie je blatom, v prípade dažďa a stretnete sa sním takmer všade napríklad na verejných ihriskách v Nemecku, či v Rakúsku. Žiaden biznis, ale zdravý rozum.
Ihrisko je plné detí, rodičov, niektorí prišli opäť na bicykloch.

Postreh piaty – HISTÓRIA, TRADÍCIE
Pravdepodobne centrum Vajnôr je pamiatkovou zónou a preto aj jeho nová zástavba rešpektuje ľudskú mierku. Akcent na historické prvky odkazujúce na minulosť sú však dobrovoľným počinom, ktoré pridáva verejnému priestoru aj administratívnym budovám čaro, ktoré tak radi obdivujeme po cestách Burgenlandu. Kultivované znovunachádzanie koreňov cítiť vo Vajnoroch na každom kroku. (Pre doplnenie uvádzam, že o zapísanie vajnorského ornamentu do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska pri UNESCO sa zaslúžilo terajšie vedenie mestskej časti.)

ZÁVER
Ide naozaj len o povrchný poldňový postreh na základe vlastného pozorovania a rozhovorov s asi 20 ľuďmi, ktorí žijú vo Vajnoroch.  Nakoniec som si dala na námestí kávu a rozmýšľala som, ako je to možné, že toto všetko ostáva akoby utajené a ľudia vážne rozmýšľajú o pseudo-kandidátoch, za ktorými nič nevidno, ktorí o komunálnej politike nemajú ani šajnu alebo nie je jasné, kto im finančne pomáha. Stále sa domáhame lepších a stále tvrdíme, že nie je z koho vyberať. Ani si nevšimneme, že jeden z kandidátov, ktorý je opakovane oceňovaný v projekte „Odkaz pre starostu“, pretože je schopný reagovať a vybaviť KAŽDÝ jeden podnet od občanov, kandiduje tiež.

A my máme opäť pred sebou „ťažkú“ voľbu.

PS
Uznávam, Jano Mrva nemá charizmu ako niektorí, občas je príliš rýchly a unáhlených aj vo svojich výrokoch. Isto nemá ani veľa peňazí na kampaň, (musel presvedčiť svoju milú ženu, aby súhlasila s minutím ich rodinných úspor). Jano Mrva však robí veci čestne, transparentne a nastavuje veci presne tak ako ich v našich podmienkach môžme robiť a nemusíme sa za ne hanbiť. Práve naopak, môžme byť na ne hrdí. Chcem, aby ho volilo čo najviac ľudí, pretože je to dobrá voľba, nie ideálna, ale dobrá. Hodnota za naše peniaze maximalizovaná. Vyše 70% voličských hlasov vo Vajnoroch pre Mrvu v troch volebných obdobiach za sebou sú toho dôkazom.

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Som členka predsedníctva strany Spolu. Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a desať vnúčat.