Denník N

Ako sa zmieriť so smrťou, pomocou hudby

Americký hudobník Sufjan Stevens vydal pred týždňom, 31. Marca nový, v poradí siedmy album. Nazval ho Carrie & Lowell a opisuje v ňom okolnosti okolo a po smrti svojej matky. Väčšina hudobných magazínov opisuje album ako doteraz najlepšie hudobníkovo dielo.

 

„Bolo strašné stretnúť smrť tak nečakane a musieť sa s ňou zmieriť, popri náhlom vyjadrovaní lásky niekomu, kto je nám tak cudzí. Jej smrť bola pre mňa devastujúca lebo zanechala vo mne veľkú prázdnotu. Snažil som sa v spomienkach zhromaždiť čo sa len dalo ale v tom momente som si nevedel na nič spomenúť. Zdalo sa mi to ako bezvýchodisková situácia. Určite šlo o hlbokú ľútosť a následne smútok a hnev. Prešiel som si všetkými fázami zmierenia sa so smrťou. Teraz by som ale povedal, napravte čo môžete. Využite každú príležitosť zblížiť sa s tými, ktorých milujete ale aj s tými, ktorí vás zranili. Na sklonku života svojej matke nevyčítam vôbec nič.“ (Sufjan Stevens v rozhovore pre magazín PitchFork z apríla 2015)

Obal albumu Carrie & Lowell
Obal albumu Carrie & Lowell

Mystický indie folk bez gýču

Napriek mojej osobnej vášni pre hudbu odhliadnuc od žánrov, som sa nikdy neodhodlal napísať bližšie špecifickú recenziu alebo hodnotenie albumu či skladby, ktorá ma oslovila. Pred týždňom nastal ale v mojom hudobnom vnímaní sveta neočakávaný zlom a môj obľúbený hudobník Sufjan Stevens vydal dlho očakávaný album Carrie & Lowell, ktorý tak trochu nepochopiteľne opísal ako „ľahko počúvateľný.“

Sufjan Stevens je americký hudobník narodený v Detroite v štáte Michigan. V indie kruhoch je známy pre svoj najdynamickejší, silno orchestrálny album Illinois (najmä pre skladbu Chicago), ktorý spolu s ostatnými šiestimi albumami nahral vo svojom malom, osobnom štúdiu v brooklynskom byte. Od roku 2000 kedy sa začal aktívne venovať hudbe, dokázal Stevens skombinovať kontrastné folkové a indie-rokové žánre s príbehmi zo svojho skromného života a s rozprávkovými prvkami, ktoré čerpá v častej biblickej, starogréckej či americkej „mytológií“. Ale pozor, nejde o žiaden kresťanský rock ani folkové popískavanie pri táboráku. Stevens tvorí jednoduchými spôsobmi krásnu a intímnu hudbu, ktorá si získa srdcia každého, svojou muzikálnou všestrannosťou a úprimne ľudskými textami, sprevádzanú čistým stevensovským hlasom.

Smrť s dôstojnosťou

Krátky čas po smrti svojej matky, ktorá okrem rakoviny trpela aj pretrvávajúcimi depresiami, schizofréniou a alkoholizmom, ohlásil Stevens dátum vydania svojho najnovšieho albumu Carrie & Lowell, ktorý vyšiel celosvetovo pred týždňom a ihneď získal pozitívne ohlasy a hodnotenia od najlepších hudobných kritikov a magazínov.

Album Carrie & Lowell pomenoval Stevens po svojej mame a jej druhom manželovi, ktorého si Carrie vzala štyri roky po tom, čo opustila Sufjana a jeho bratov. Stevens svoju matku nikdy dostatočne nepoznal a nikdy si ňou nebol blízky aj napriek mnohým snahám, najmä z jeho strany. Navštevujúc ju iba počas prázdnin raz za rok si vybudoval platonický vzťah s osobou, ktorá mu bola veľmi blízka no pri tom tak vzdialená, že ju nikdy neoslovoval inak ako krstným menom Carrie. 

Po chladnom odcudzení počas detstva a uvedomovania si matkiných problémov sa s ňou Stevens napokon opäť začal stretávať na sklonku jej života, už však po diagnóze Rakoviny, ktorá bola v jej prípade nevyliečiteľná. Celý album je tragická, no úprimná výpoveď o emóciách, ktoré Stevens prežíval od momentu matkinej smrti až po záverečné vyrovnanie sa so stratou blízkej osoby. Netají sa ani tomu, že podstatnú časť tohoto obdobia strávil v rôznych moteloch kde sa snažil čeliť depresiám užívaním drog, alkoholu a neviazaným sexom. Spojenie jednotlivých textov vytvára jeden dlhý, chronologický opis jeho osamelej a bolestivej cesty za seba-objavovaním a hľadaním úniku od bezvýchodiskovej situácie, pri ktorej nám nikto neposkytuje inštrukcie ako ďalej.

Ľudskosťou proti stigmám

Album osloví najmä pre svoju autentickosť a tematiku, ktorú všetci pod povrchom riešime ale skoro nikdy o nej nehovoríme nahlas. Rozprávať o našom strachu zo smrti a samoty, respektíve o spôsobe ako sa k týmto javom postaviť nás totiž nikto neučí a ako témy sú často stigmatizované alebo zodpovedané fabuláciami a falošnými, otrepanými radami. Pre to je pre mňa každá úprimná spoveď o tragickej ceste, pri strate blízkej osoby a hľadaniu zmyslu, veľmi dôležitým manifestom ľudskej unikátnosti.

Hneď v prvých sekundách albumu dosahuje Stevens melodické crescendo svojím odzbrojujúco skromným spôsobom opisu prvých momentov po matkinej smrti kombináciou ligotavých tónov ukulele a klavíru. Absurdná veselo-nevinná melódia prvej skladby Death With Dignity (Smrť s dôstojnosťou) nás vťahuje do deju albumu ako prológ k celej tragickej udalosti a komplikovaného vzťahu medzi Stevensom a jeho matkou, ktorá spôsobila počas jej života umelcovi mnoho bolestí. Končí sa slovami „I forgive you mother I can hear you and I long to be near you, but every road leads to an end. You’ll never see us again“ (Odpúšťam ti matka, počujem ťa and túžim byť s tebou no každá cesta vedia ku koncu. Už nás nikdy neuvidíš.)

Počas nasledujúcich piesní sme sprevádzaní fázami od prítomného vnímania prázdnoty a túžby byť so zosnulou osobou, cez nostalgické rozjímanie nád spoločnými spomienkami a hamletovským nepochopením nespravodlivosti života „For my prayer has always been love, what did I do to desrve this?“ (Ako som si toto zaslúžil keď k láske som sa vždy modlil?). Od polovice albumu sa Stevens spovedá aj z prežívania svojho emocionálneho dna utiekaním sa k alkoholu, drogám a bezohľadnému sexu „Do I care if I survive this? How do I live with your ghost?“ (Trápi ma vôbec či toto prežijem? Ako mám s tvojím duchom žiť?). Našťastie však toto unikanie pred realitou nie je znázornené ako trpiteľské emo-pózerstvo ale skôr ako isté spirituálne balansovanie medzi životom a smrťou pri ktorom sa paradoxne cíti byť pri matke najbližšie.

Pieseň, ktorá však vo mne najviac zarezonovala a pripomenula mi aj moje patrné spomienky na stratu blízkej osoby je fiktívny dialóg, popretkávaný spomienkami z noci, kedy Carrie zomrela. V skladbe Fourth of July (Americký 4. Júl, sviatok dňa nezávislosti) si Stevens predstavuje rozhovor s matkou po smrti kde sa s celou situáciou snaží zmieriť. Spieva „What could I have said to raise you from the dead, oh could I be the sky on the fourth of July?“ (Čo som mal povedať aby som ťa vzkriesil z mŕtvych, ach mohol by som byť nebom osláv sviatku Fourth of July?) na čo mu matka fiktívne odpovedá „My little dove, why do you cry? Tell me what did you learn from the Tillamook burn, or the fourth of july? We’re all gonna die.“ (Prečo plačeš moja malá labuť, povedz čo si sa naučil z Tillamookských požiarov alebo z dňa nezávislosti? Všetci raz zomrieme.“)

Album ústi poslednou skladbou niekde pri duševnej katarzií a čiastočného zmiereniu sa so stratou. Prekvapivo ale neponúka východisko a posledné slová zanechávajú skôr „otvorený koniec“, ktorý môže pri podobnej životnej ceste každého z nás pripomínať niečo iné. Stevens sa nestavia drzo do pozície skúseného jednotlivca, čo dospel do štádia poznania. Opisuje skromné zmierenie, ktoré je v konečnom dôsledku jediným možným východiskom v pozícií, v akej sa sám vyskytol.

sufjan6402
Sufjan Stevens vo svojom brooklynskom štúdiu Foto : Emmanuel Afolabi

 

Bolestivý minimalizmus

V albume sleduje Stevens dva hlavné motívy – ako smútok skresľuje spomienky, meniac ich na úlomky zo zážitkov popretkávaných s fikciou a ako sa zo smútenia a vyrovnávania so smrťou stáva osobná, mystická púť, ktorá ľudí často vedie do vôd „neznámych“. Sú to zložité témy, ktoré sa v roku 2015 ťažko približujú, nie len preto že je v dobe komunikácií a internetu takmer nemožné byť sám, ale aj preto lebo sa autentickosť podobných skúseností komodifikuje do cenoviek od jóga karimatky alebo lístkov na motivačný self-help seminár. Byť ale schopný tieto motívy vytiahnuť zo svojho vnútra, zhmotniť ich osobnou tragédiou a naservírovať ich minimalisticky a úhľadne je preto schopnosť hodná génia. Napísať tak pár osobných pocitov a úprimného želania, aby sa Sufjan Stevens stal obľúbencom aj na našej hudobnej scéne, je v takomto prípade to najmenej, čo môžem spraviť.

Carrie & Lowell nie je len album nejakého indie-rockového hipsteroida s havajskou gitarou. Je to prvý album, ktorý ma za dvadsať rokov môjho života zmenil a ja mám po ňom pocit, že som na smrť v akejkoľvek podobe lepšie pripravený. Stevensove falzety neznejú otravne ale naopak úplne čisto, symbolika je veľmi hravá a kreatívna, opak gýčovitosti. Je to album plný jednoduchých melódií, no nie je plytký. Je to túžba k priblíženiu sa k „Bohu“ alebo spirituálnu, no nie je to kresťanská hudba. Je to ľudská spoveď a rozjímanie nad občasnou cynickosťou života, ktorú si nikto z nás nevie jednoznačne vysvetliť. Zhrnutie banality a krehkosti života a zároveň akceptovania toho, že to tak musí byť. Stevens dosiahol týmto debutom to, v čo možno tajne dúfal a to k istému zachovania svojej matky Carrie ako nesmrteľnej. A podarilo sa mu to bravúrne a nesmierne ohromujúco. Carrie (ako symbol niečoho, čo sme už na dobro stratili) ku koncu albumu tak chýba aj samotnému poslucháčovi.

—–

„Still I pray to what I cannot see….I mark the evidence known from the start. What’s left is only bittersweet…Now I’m drunk and afraid, wishing the world would go away, what’s the point of singing songs if they’ll never even hear you?“ (zo skladby číslo 5. Eugene, S. Stevens)

 

Album sa dá vypočuť online alebo zakúpiť na oficiálnej stránke hudobníka.

 

 

Teraz najčítanejšie

Dominik (Niko) Dubovsky

Spoločenský introvert so širokým spektrom záujmov. Pôvodom z Bratislavy, žijem v Spojených Štátoch kde pracujem a študujem v oboroch politológie a medzinárodných vzťahov.