Chvála otvorenosti

Súvislosti sú rôzne, ale s blížiacimi sa voľbami do VÚC a s neradostnými víziami či obavami, ako sa nám fašistické vírusy dostanú do ďalších častí našej krajiny nadobúda mlčanie či alibistické zbavovanie sa zodpovednosti silných cirkevných ústredí ešte aj tento neradostný rozmer.  Česť výnimkám. Pri analýze súčasného stavu sa ukazuje stále viac, že ľudia sa viac delia podľa toho, do akej miery sú ochotní čeliť aktívne moderným trendom.

Základné prístupy sa ukazujú na škále optimistickej otvorenosti a viery, že všetko zvládneme až po iracionálnu neochotu túto otvorenosť čo i len skúsiť, nieto ešte nerozumne riskovať. Nádej alebo strach. Viera v budúcnosť alebo istota minulosti, ktorú si nepamätáme. Ako sa v tomto intervale môžeme informovane pohybovať?

Nastavme si očakávania

Ak uvažujem o sile kresťanského hlasu či o úlohe pripisovanej cirkvám v našej spoločnosti, tak aktuálne by z tohto tábora stálo za reč, pochod, sympózium či malé referendum či pastiersky list o tom, že podpora fašizmu je podobný hriech ako nevera či bývanie v dome daňového podvodníka. A že to ohrozuje našu spoločnosť a tradičné hodnoty kresťanskej lásky k blížnym aj keď sú to napríklad cudzinci alebo Rómovia.

Namiesto toho možno trochu trúfalo, no snažiac sa brať ne vedomie dlhodobú skúsenosť, navrhujem, aby sme si nastavili očakávania. Vyhnime sa sklamaniu a takéto vyjadrenie už prestaňme čakať a ani si ich od slovenských náboženských ústredí v drvivej väčšine nevynucujme morálnymi apelmi. Nečakajme nič podobne šľachetné a skúsme sa napriek tomu ako občania, ktorí majú síce ako veriaci ľudia na náboženských lídrov určite oprávnené nároky, správať zodpovedne a dospelo napriek tomu ako v tejto situácii cirkevné špičky konajú alebo nekonajú, hovoria lebo mlčia. Dobrým pokusom je napríklad táto iniciatíva. Skúsme si povedať prečo sa ponúka tento prístup ako dobrá voľba.

Takto to je

Tradičná morálno-teologická známa zásada „kto mlčí ten svedčí“ je takpovediac na úrovni ľudovej slovesnosti pomerne známa. Je odvodená z morálnej teológie a znamená, že kto mlčí dívajúc sa na mravné zlo, podporuje ho (qui tacet consentire videtur).  V praxi očakávaní a nádejí, ktoré vkladáme do pôsobenia náboženských organizácií to znamená asi toľko, že v situáciách morálnych dilem na spoločenskej úrovni zaznie ich oficiálne stanovisko ako apel, povzbudenie, motivácia alebo upozornenie na konanie jednotlivca aj s poukazom na to, čo je mravne správne.

Príkladom je úsilie, ktoré vedela cirkevná hierarchia vyvinúť pri podpore prolife pochodu či kontroverzného referenda. Toto úsilie a jeho jasnosť sa však nedá porovnať s postojom voči predznamenaniam  vzostupu slovenského fašizmu. Naopak, toto posolstvo bolo častu zmiešané. Zádušné omše za Tisa pod dohľadom kotlebovcov neboli výsadou uletených dedinských farárov na periférii vidieka. Bol to sám arcibiskup najväčšej diecézy, kto ich pod Tisovu štandardou organizoval, predsedal im a jeho osobným arcibiskupským požehnaním „vodcu“ kotlebovcov sa hrdili verejne fašisti sami.

Reči o blahobyte za „slovakštátu“ či pamätná tabuľa odhalená Tisovi samotným kardinálom ešte pár rokov predtým otupovali dlhodobo vnímavosť verejnosti a legitimizovali fašizoidné tendencie vo verejnom priestore. Premietlo sa to napríklad do toho ako sa „znormálňovala“ výroba  moderných tričiek s podobizňou  Jozefa Tisa.

A aby sme nechodili ďaleko – okrem mlčania je dobré zmieniť aj „hovorenie“.  Napríklad nitrianske sympózium o Jozefovi Tisovi v júni 2017, ktoré rozhodne nemlčalo.

Profesor a biskup J. E.  Prof. Viliam Judák v jednej osobe, nevedel zaujať postoj – keďže nie je historik, ale len profesor cirkevných dejín – k osobe prezidenta Tisa, ale pre istotu sa komusi podmienečne ospravedlnil. V publiku sedeli Marián Kotleba a jeho súkmeňovci (v pozadí spoznáte poslanca ĽSNS v NR SR, ktorého meno nenapíšem) ale aj dekan RK CMBF  UK Vladimír Thurzo (na zábere RTVS si zakrýva tvár), revizionistický historik Martin Lacko a mnohí iní. Tí hovorili o druhom Tisovom živote v slovenskej prítomnosti.

Zabudli povedať, že tento druhý život je spojený s ich pokusom vzkriesiť jeho príbeh očistený od historických faktov zodpovednosti za genocídu obyvateľov  Tisovej Slovenskej republiky.  Aj za takéto prejavy kresťanského antisemitizmu sa ospravedlňoval Ján Pavol II.  pri príležitosti jubilejného roku 2000 v dokumente Memoria e Riconciliazione.   Lebo takéto a podobné konanie cirkvi, pomenované ako kresťanský antisemitizmus, otupili vnímavosť verejnosti počas vzostupu nemeckého nacizmu a umožnilo jeho masívne rozšírenie. Tento vatikánsky dokument však asi nie je dostupný v slovenčine.

Prečo sú si podobní

O tento sémantický  posun ide aj vtedy, keď cirkev (rozumej cirkevné špičky, official church, Amtskirche, biskupi a kňazi teda nie moja stará mama alebo ja alebo vy hoci aj ja alebo vy alebo moja stará mama „sme“ cirkev) bojuje za tradičné rodinné hodnoty a proti sekularizácii spoločnosti, globalizácii a multikultúrnym fenoménom, ktoré tu prichádzajú zo zlého „Západu“ a to isté analogicky svojou protieurópskou, protiintegračnou a proruskou ideológiou robí ĽSNS . A kvôli objektívnosti dodajme, že aj iné strany s podobnými izolacionistickými, nacionalistickými, šovinistickými, etnocentrickými alebo fašizoidnými prvkami vo svojej ideológii alebo mentálnej výbave jej čelných funkcionárov, blogerov  a verejne vystupujúcich členov.

Preto je toto mlčanie úradnej cirkvi  mravne zlé. Po latinsky sa to volá imputabilitas, po anglicky moral accountibility. Slovenčina však takéto slovo či pojem nepozná.  Zlomyseľne sa môžeme opýtať prečo. Naše vysokoškolské teologické učebnice to prekladajú ako morálna započítateľnosť nemravného konania alebo morálna zodpovednosť za vlastné konanie alebo nekonanie v situácii morálnej dilemy.

Nemôžu dávať, čo nemajú

V zásade v praktickej rovine to však je po tých desaťročiach existencie demokracie aj dosť jedno. V tejto chvíli ide po týchto skúsenostiach totiž už skôr o spoločné konanie a spájanie síl do budúcnosti na základe pozitívneho naratívu toho, čo nás čaká. Slovenská spoločnosť sa vo významných momentoch svojich ponovembrových dejinách pohla správnym smerom ani nie tak vďaka pôsobeniu cirkevných ústredí ale relatívne často skôr napriek nim. Spomeňme si na vyhlásenie zvrchovanosti, na postoj k fenoménu Tisa, obdobiu Mečiarizmu, zrod Slovenskej Pospolitosti,  na Vatikánske zmluvy,  postoj k tzv. referendu o rodine, úvahám o rodovej rovnosti či ideológii, Istanbulskému dohovoru. Významní predstavitelia cirkvi v rozhodujúcich momentoch zaujali stanovisko, ktoré bolo v protiklade s demokratickým vývojom a modelovali správanie, ktoré ho legitimizovalo a vytvorilo alibi pre postoje bežného človeka. Tak sa mohol na základe tohto mätúceho pososltva ocitnúť obrázok premiéra Mečiara na stene vedľa kríža na stene slovenskej domácnosti či Kotleba v parlamente.

Cirkevné špičky hľadanie spoločného riešenia a hľadanie nových odpovedí na staré otázky podľa všetkého na základe toho, ako koná, nezaujíma. A bude veľmi oslobodzujúce pre časť verejnosti, ktorá im pripisuje mienkotvornú váhu to takto prečítať. A vziať to aj keď akokoľvek sklamane aj na vedomie. Je potrebné prestať sa pýtať na názor a domáhať sa dialógu či iného postupu. Zároveň je potrebné kriticky uvažujúcim kresťanom ponúknuť zmysluplnú cestu ako sa vysporiadať s touto intelektuálnou nepoctivosťou cirkevných špičiek. Je zrejmé, že dialóg, ktorý neprebieha v rámci cirkví, nemôžu jej reprezentanti kompetentne viesť ani so spoločnosťou.  Nemo dat, quod non habet.

Potláčaním akademickej slobody a jej obmedzením na úrovni teologických fakúlt síce upevnia cirkevní úradníci svoju moc v rámci náboženskej štruktúry, avšak zainteresovanej verejnosti v ničom nepomôžu. Naopak, anachronickým lipnutím na prekonaných tézach prehlbujú polarizáciu a pretrvávanie nedorozumenia medzi tzv. konzervatívnymi (rozumej lojálnymi) a liberálnymi (rozumej menej lojálnymi) veriacimi.  Lepšie pochopíte o čom je reč, ak ste sledovali napríklad najnovšie prípad docenta Ondreja Prostredníka. Na požiadanie sú k dispozícii ďalšie mená ľudí, ktorí stratili tzv. kanonickú misiu na Slovensku alebo vo svete pre svoje „názory“ nezlučiteľné s cirkevným systémom. Osobne si myslím, že na Slovensku by sa asi ťažko uplatnil na katolíckej či evanjelickej teologickej fakulte aj taký teológ ako je napríklad aj dnešný pápež. Však napr. arcibiskup Bezák nič teologicky prevratné nehlásal a vo vlastnej cirkvi mu ruže určite nekvitnú. Aj nazaretský tesár by bol prekvapený.

Otvorenosť je tradičná hodnota

Je to komplikované a náročné na mentálne, emocionálne aj racionálne spracovanie. Je to možno najväčšia výzva pre dnešného slovenského veriaceho používajúceho i-phone a ktorý má popri svojej úprimnej viere a presvedčení aj ambíciu aplikovať vo svojom bežnom živote kritické myslenie. Preto treba ísť ďalej a posunúť sa.

Je však úplne legitímne – a to je potrebné podotknúť – ak sa niekto rozhodne, že ďalej nepôjde. Ale to už nie je o dialógu a pochopení problému ale o rozhodnutí niečo spraviť alebo nespraviť. Volá sa to skeptický vzťah k moderným výzvam. Jeho opakom spojeným s krokom viery je tvorivo optimistický prístup, ktorý v sebe nesie nádej, že nové odpovede sú možné.

Viera ako iná istota

Osobná sloboda veriaceho človeka nemôže stáť na tom, či liberálna demokracia niečo „dovolí“ alebo „nedovolí“.   A skutočne na tom ani nestojí. Ako veriaci môžem predsa slobodne neísť na interrupciu, ak som presvedčený o jej mravnej neprípustnosti. Naopak som povinný ako veriaci človek postaviť sa násilnej fašistickej teórii kolektívneho násilia a egoizmu postavenej na pocite vlastnej nadradenosti vyššej rasy. A môžem, ako prví kresťania, silou môjho príkladu meniť svet okolo mňa.

Toto je moja stručná a rýchla reflexia toho, ako kresťan môže s optimizmom prežívať všetko to, čo súčasné nečakané moderné výzvy pred neho stavajú.

Úradná cirkev a jej skepsa voči modernite

Ostáva okrem mnohých ďalších jedna dôležitá nezodpovedaná otázka: Aká bude teda úloha cirkevných ústredí a jej vedúcich predstaviteľov v tejto situácii? Ak sa uspokojíme s navrhnutou trajektóriou uvažovania, ohľadom toho, že cirkevný vplyv sa obmedzuje len na úzku kategóriu hlboko veriacich ľudí, tak sa ponúka jedno riešenie, ktoré sa obmedzí na cirkevnú činnosť ako na monopolného poskytovateľa rituálnych kostolových eventov. Údaje v nasledujúcom grafe pochádzajú z prieskumu na reprezentatívnej zbierke vykonanej agentúrou FOCUS v dňoch 31.5. – 4.6. 2017. Otázky boli položené z perspektívy veriaceho teologicky vzdelaného odborníka a boli dané do súvisu spolu s ďalšími zisťovanými hodnotovým postojmi v súvislosti s objektívne meranou a subjektívne deklarovanou náboženskou orientáciou a konkrétnymi postojmi k spoločensky relevantným  témam v kontexte súčasnej slovenskej spoločnosti a kresťanských náboženských spoločností a cirkví.

Ak to, čo úradná cirkev robí dobre a efektívne, sú naozaj len náboženské rituály za múrmi kostolov, nie je nutné jej aktivity podporovať vo väčšej miere ako sa to deje v prípade iných mimovládnych neziskových organizácií. Pokus zúžiť vplyv viery len na bohoslužobné priestory je však nesprávny a zavádzajúci aj zo samotnej podstaty toho, ako kresťanské komunity vstupujú do verejného priestoru cez verejnoprávne či svoje vlastné médiá, organizácie, školské a vzdelávacie inštitúcie či aj otvorene kresťanských kandidátov napríklad v rôznych voľbách. Ako to však ilustruje aj graf, učenie cirkví je len jednou z ponúk, ktorá formuje názory, postoje a hodnotovú orientáciu veriacich.

Občianske združenia či aliancie, ktoré si zakladajú veriaci občania, si už vo svojej činnosti nájdu viac alebo menej efektívne spôsoby fungovania. Nemusíme im však pripisovať civilizačnú vážnosť a zaradia sa tým len tam, kam svojou agendou a ponúkanými horizontmi patria. Medzi prínosné alebo menej prínosné občianske aktivity tejto krajiny.

Poslušnosť, lojalita a skepsa veriacich voči modernite

Druhou nezodpovedanou otázkou ostáva, ako si občianska spoločnosť môže hľadať medzi veriacimi ľuďmi spojencov. Druhou stranou mince s touto otázkou je to, ako môžu veriaci či hlboko veriaci nájsť v liberálnej demokracii svoj domov napriek tomu, že sa ňou cítia vo svojom presvedčení ohrozovaní.

Ich odborný aj ľudský potenciál je v mnohých prípadoch a oblastiach nesporný. Nevedia sa však vo svojej viere a presvedčení preniesť cez moment, kedy je vnútrocirkevná agenda v protirečení so súčasným stavom diskusie v spoločensko-etických, medicínskych či morálnych témach alebo za touto úrovňou interdisciplinárnej diskusie výrazne zaostáva.

Za zmienku stojí aj fakt, že lojalita voči cirkevnému vedeniu má vo vedomí zvlášť slovenských rímskych katolíkov aj silnú morálnu dimenziu poslušnosti voči Bohu samotnému. Úcta k cirkevnej vrchnosti a súčasná možnosť veriaceho človeka používať kritické myslenie je stále nespracovanou témou. Momentálne je považovaná pri kritickom postoji voči oficiálnym stanoviskám a krokom slovenskej hierarchie za prejav nepriateľstva voči cirkvi a je to teda v jazyku oficiálnej cirkvi hriešny postoj a ako taký je prezentovaný v médiách aj v priestore prípustného vnútrocirkevného dialógu.

Slovenská spoločnosť to mala možnosť pozorovať pri kauze netransparentného odvolania biskupa Bezáka, kde nakoniec prevládla v komunite veriacich práve táto poslušná úcta napriek nepochopeniu či silnej pochybnosti. Aj tí najotvorenejší katolíci pripustili, že určite sa niečo stalo a Bezák niečo zlé jednoducho spraviť musel. Odvaha ku kritickému mysleniu však po tejto skúsenosti medzi katolíkmi na chvíľu vzrástla a mierne sa v ich prostredí oddémonizovala. No ani sympatický a populárny klerik, dokonca arcibiskup, nedokázal otvoriť túto trinástu komnatu mentálnej výbavy slovenského rímskeho katolíka v kritickej mase.

Občianska spoločnosť sa ale pokojne môže stať bezpečným azylom pre otvorene uvažujúcich veriacich občanov. Vnútrocikrevnú diskusiu však občianska spoločnosť nemôže vygenerovať. 500 rokov reformácie je aj 500 rokov dejín paralelného cirkevného vývoja toho prúdu uvažovania, ktorý sa z periférie vtedy ešte jednej západoeurópskej cirkevnej komunity dostal v podobe Luterovej reformačnej myšlienky a tzv. západnej schizmy do centra dejín myslenia a významne ju spoluformoval. Práve to sa v deje v dejinách cirkvi nepretržite. Niektoré ostávajú súčasťou veľkých cirkví, z niektorých vznikajú nové náboženské komunity. No vždy znovu sa rodia platformy a hnutia, ktoré pomáhajú posolstvu evanjelia hľadať a nájsť primeranú odpoveď na to, čo Nová Zmluva nazýva „znamenia čias“.

Aby sme sa rozumeli: nejde o to, aby sa veriaci ľudia vzdali svojej viery pod spoločenským tlakom či tlakom trendov a konvencií. Ide jednoducho o to, že vo viere môžu nájsť nové odpovede na otázky, ktoré doteraz úradná cirkevná legislatíva či prax riešila nedostatočne alebo vôbec.

Občianska spoločnosť je preto pre aktívnych veriacich dobrou platformou aby sa domáhali diskusie na otázky, o ktorých sa v cirkvi diskutovať nesmie. Právo na inú odpoveď a iné riešenie doterajších problémov sa vďaka otvorenej spoločnosti a slobode slova či prejavu aj im ponúka.

Sprievodným znakom tohto kroku môže byť pozitívny prínos pre liberálnu demokraciu a spoločenský diskurz. Jasnejšie sa ukáže často opomínaná vertikála zodpovednosti pohľadu veriaceho človeka voči Najvyššiemu. To bude prirodzeným obohatením spoločenskej diskusie. Lojalita voči cirkevnému vedeniu má svoje hranice práve vtedy, keď chce toto vedenie naliať staré víno do nových nádob. To jednoducho bez sprievodných nedorozumení a konfliktov nejde. Vtedy majú hlboko veriaci ľudia nielen právo ale aj povinnosť ísť ďalej. Nie napriek svojej viere, ale práve vďaka nej.

Alternatíva, že sa nakoniec pridajú aj predstavitelia cirkevných ústredí je stále otvorená. Je len pochopiteľné, že potrebujú asi viac času. Sú priliš hlboko napojení na doterajší spôsob fungovania. Spôsob uvažovania a možnosť spolupracovať s mocnými tohto sveta na partnerskej úrovni s autoritou cirkevnej aristokracie sa opúšťa ťažko aj pri takom inšpiratívnom pápežovi akým je František.

Alebo sa noví náboženskí lídri, ktorí nájdu svoje autentické miesto v občianskej spoločnosti, zrodia práve medzi odvážnymi hlboko veriacimi členmi cirkví a náboženských spoločností, ktorí sú však zároveň aj zodpovednými občanmi, ktorí žijú tu a teraz. A uvedomia si, že nemusia čakať na stav svojho naplnenia až do svojej smrti ale chápu, že ten svet, ktorý je okolo nich je svetom, o ktorý sa treba starať v spolupráci s inými už dnes.