Denník N

Aký je rozdiel medzi Zomri a Miňom Mazurekom?

Jeden z vtipov Zomri.
Jeden z vtipov Zomri.

Viem, znie to ak clickbaitový titulok, ale na základe niekoľkých diskusií som nadobudol presvedčenie, že si to musíme vysvetliť. Vy, čo to viete, nemusíte ďalej čítať.

Zomri je satiristická stránka a Mazurek je neonacista. Dalo by sa to zhrnúť aj do tejto jednej vety, ale diskutéri si pýtajú viac. Sú ako stena, ktorá si pýta hrach kričiac: „Hádž, hádž!“ Už viackrát ma niektorí konfrontovali s tým, že keď som teda proti extrémizmu, prečo nebojujem aj proti Zomri. Naozaj. Argumenty dvoch dám, ktoré toto so mnou vehementne riešili na Facebooku a LinkedIne (áno, už sú aj tam!) boli zhruba o tom, že Zomri dehonestuje ľudí, národ, mŕtvych, hocičo – a to je extrémizmus. Nuž, nie je. Rozdiel je napríklad v úmysle. Zomri nehádže dlažobné kocky na rodinu s deťmi preto, že sú inej národnosti, farby pleti, či vierovyznania. To robí Miňo Mazurek a preto on je extrémista. Zomri si robí srandu (či sa nám to páči, alebo nie), Miňo to myslí vážne. Ešte inak: obrázok satiristickej stránky zverejnený na sociálnej sieti vám nerozbije hlavu, dlažobná kocka áno.

Autoritárske režimy či zadubenci, mali vždy problém s humorom. Komunisti zakazovali Satinského a Lasicu, bigotní veriaci sa snažili zakázať tvorbu britskej recesistickej skupine Monty Python, či karikatúru v Hustleri (čo tuším dokonca skončilo na najvyššom americkom súde víťazstvom slobody slova), no a francúzskych karikaturistov zabili teroristi z ISIS. Vraždiť pre obrázky je extrém. Ja osobne nie som fanúšikom robenia si srandy zo smrti. Nepáčilo sa mi, keď Charlie Hebdo parodovalo fotku mŕtveho chlapčeka, ktorého telo vyplavilo more po neúspešnej snahe jeho rodiny o útek pred vojnou. Nie je to smiešne podľa mňa. Ale rozumiem tomu úmyslu. Že je to akože sranda. Ten kto to nakreslil, nehádzal dlažobnú kocku po dieťati, nezabil žiadne dieťa a už vôbec by nemal kvôli tomu umrieť.

Vtipná mi príde ešte „obranná“ reakcia, že za extrémistov označujú fanúšikovia kotlebovcov a Rostasa tých, ktorí sa ohradia voči rasizmu, nacizmu, či nadávaniu na židov. „Ty si povedal, že som extrémista? Tak potom ty si extrémista!“, ako keby sa hádali škôlkari. Podobne argumentovali kotlebovci, keď im riaditeľka hotela, v ktorom mali mať meeting, odkázala, že nepodporuje fašizmus: „Ona je fašistka!“. Chápem, že sa ťažko argumentuje ľuďom, pre ktorých je diktát zo slovenčiny horší ako „diktát Bruselu“, ako sa hovorí. A najmä ak proti nim stojí napríklad absolvent niekoľkých vysokých škôl v Štrasburgu a Paríži. A keď povie, že aj medzi štúrovcami boli silné protižidovské nálady – tak on je extrémista, to je jasné, všakže.

Nerozumiem však tomu, prečo je tak dôležitý boj proti fanpage na Facebooku a prečo zakladajú blogy, stránky, rôzne „antiZomri“ aktivity. Na druhej strane je to dosť zaujímavé, nie? Sledovať, čo ľudia (a nezabúdajme, že sú to voliči!) považujú vo svojich životíkoch za dôležité. Nielen pre seba, ale aj pre celé Slovensko (a všetkých „slovienov“), ktoré títo patrioti a národovci bránia pred matkami s kočíkmi s dlažobnou kockou. Lebo v ich svete je to taký istý extrémizmus ako keď uverejníte smiešny obrázok na sociálnej sieti.

To je extrém.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Róbert Slovák

S priateľmi som založil reklamnú agentúru Respect APP, z ktorej som po 15tich rokoch odišiel, a bol som prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska. Nedávno som vydal knihu Viac ako reklama (www.bit.ly/viacakokniha). Bol som spoluiniciátor Výzvy k ľudskosti, založil som medzinárodnú databázu charitatívnych kampaní GOODEAS.org. Po komédii o neexistujúcom filme s názvom Prvý slovenský horor dokončujem smutnú komédiu o nezmysle života a smrti La Dolce Morte. Ak vás zaujíma čo chystám, kliknite na www.cochystapanSlovak.sk