Zážitkové vzdelávanie detí v Markušovciach – družinovka č. 2
Moje meno je Marián Brezina a s mojím kamarátom Filipom Halečkom robíme pre markušovské deti každý týždeň zábavno-vzdelávací program. Radi sa s Vami podelíme o naše skúsenosti, naučíme sa od vás nové veci a možno aj niektorých z vás motivujeme k dobrovoľníctvu a pomáhaniu druhým.
Program robíme vo forme družinoviek, čo sú jednohodinové bloky programu, pričom deti sú rozdelené do 2 skupín – mladší a starší. Na začiatku aj konci každej družinovky si nahlas povieme pokrik našej družiny, ktorý bol deťmi vymyslený. Pokrik funguje ako „sociálne lepidlo“, ktoré nás všetkých drží pokope.
Ak sa Vám článok bude páčiť, budeme veľmi radi, ak by ste nám mohli poskytnúť hocijaký druh podpory. Kontakovať nás môžete na [email protected]
14.00-14.45:
Nikto neprichádzal, čakal som.
14.45:
4 chlapci prišli behom ku kultúrnemu domu. Hneď, ako prišli, sme si dali pokrik: „My sme býky, jedna partia, dobrodružstvo s nami začína.“. Vysvetlil som, čo je to dobrodružstvo, a potom som sa ich spýtal, či si doniesli bicykel alebo loptu na aktivitku, na čo povedali: „Nie. “
14.50: Začal som s nimi preberať šikanu tak, že som si vybral jedného, ktorý behal a drepoval a ostatní sa ňom mali smiať, aby ten jeden pochopil, aké to je, keď sa z neho smejú. Táto aktivitka sa však stretla iba s malým úspechom, lebo iba niektorým vadilo, keď sa z nich ostatní smejú, a aj to iba málo.
14.55: Asi 10 minút sme hrali stoličky – stále bolo o 1 stoličku menej než detí, pričom deti mali tancovať a spievať do kruhu na pesničky ako Despacito alebo rozličné rómske piesne. Keď som povedal STOP, všetci si mali hneď sadnúť na stoličku.
Do hry som bol zo začiatku zapojený ako účastník, ale aj naďalej som ich podporoval svojím občasným spevom a tancom. Táto aktivitka ich veľmi bavila.
15.05: Začali sme hrať súťaž v preklade slov do angličtiny, pričom cena bola cukríky. Prví mali vyhrať 4, druhí 3, tretí 2 a poslední 1 cukrík. Pravidlom bolo, že každý sa musel prihlásiť a počkať, kým ho vyvolám, inak sa mu odpoveď nezarátala.
Hra prebiehala celkom hladko až do 15.15, kedy prišli António a Peťo. Hru som nachvíľu pozastavil a vysvetlil Antóniovi a Peťovi, čo je šikana a prečo je zlá. Myslím si ale, že to na nich nemalo vplyv.
Dosť ma zarazilo, keď som sa pýtal Antónia, čo by urobil, keby mu niekto niečo zobral bez dovolenia. On povedal, že by ho zbil a ostatní sa na tom smiali. Vysvetlil som im, prečo to je zlé a ak sa na družinovke bude niekto biť, tak ho vyhodím a ak sa dopočujem, že sa v škole bili, nedovolím im prísť na družinovky.
Potom som im dodatočne vysvetlil pravidlá súťaže a pokračovali sme. Po skončení tejto vedomostnej súťaže som rozdal cukríky a okamžite sme sa vrhli na pohybovú aktivitku – stoličky, ktorá sa u nich znova stretla s veľkým úspechom.
15.50: Po ukončení hry som sa každého spýtal, čo ich baví a čomu sa chcú venovať popri škole. Na to povedali skoro všetci box a následne začali predvádzať chvaty z bojových filmov. Rozhodol som sa teda zavolať pánovi Čujovi, ktorý trénuje box a spýtať sa ho, či by bol ochotný trénovať malé rómske deti. Povedal, že by mohol prísť budúcu sobotu o druhej a mať s nimi skúšobnú hodinu bez toho, aby sme mu museli platiť. Pán Čuj sa taktiež spýtal, či by boli deti schopné za box platiť. Odpovedal som: „Áno, je to možné.“ a v duchu som premýšľal, či nám vyhovie LEAF v našej žiadosti o granty.
Po ukončení rozhovoru som všetkým dôrazne povedal: „Dobre, na budúci týždeň budete mať box, ale musíte sa dobre správať a ak sa dopočujem, že ste sa v škole zle správali, tak na box nebudete môcť prísť. A ak nebudete pána tréner na družinovke počúvať, vyhodím vás.“.
Tesne nato nastal jeden incident. Paťo podľa jeho verzie udrel Tonyho päsťou len slabo do nohy, no Tony potom začal plakať a hovoril, že ho silne kopol. Paťa som si potom zavolal za dvere, do izolácie od ostatných, aby mi povedal pravdu. Keď tam išiel, vôbec nevyzeral vystrašene, usmieval sa a povedal, že ho udrel len slabou päsťovkou do nohy, pričom sa mi pozeral úprimným pohľadom priamo do očí. Tak som sa išiel porozprávať s Antóniom, pričom som ostatných poslal preč z dohľadu a povedal mi to isté, čo predtým. Nakoniec sa Paťo Antóniovi ospravedlnil, ale António bol stále celkom naštvaný.
Potom nastal ďalší incident, keď omylom do seba dvaja narazili, ale aj to sme zvládli a pokračovali ku koncu družinovky.
16.05: Na konci družinovky sme si dali pokrik: „My sme býky, jedna partia, dobrodružstvo s nami začína.“. Potom sme sa všetci objali a kričali „hip-hip-hurá! “. Potom, čo sme odišli z kulturáku, sme sa spolu rozlúčili skautským podaním ruky a myslel som si, že to bol koniec.
Koniec to však nebol. Po tom, čo som sa otočil smerom k zastávke, ma ešte každý osobitne prišiel objať, a niektorí sa dokonca na mňa aj zavesili :). Spýtali sa, ako idem domov a ešte sa raz mi na rozlúčku pozdravili.
Treba podotknúť, že všetci mi celú družinovku veľmi radi pomáhali, za čo ich veľmi chválim. Myslím si, že za to dobrá výchova od rodičov aj v škole.
Pochopil som, že keď sa im snažím niečo slovne vysvetliť, napríklad prečo sa k sebe majú dobre správať, nemá to ani zďaleka taký vplyv, ako poriadne skupinové objatie. :)
Kontaktovať nás môžete na [email protected].
Ak by ste nás chceli podporiť finančne, aby sme mohli pre deti výlety a akcie aj naďalej organizovať, peniaze môžete posielať na IBAN SK6711000000002935013658.
