Denník N

Čľapkanice, Mariah Carey, zvýšený cukor, nervózne mamy, Vianoce

Vianoce, to je v každej domácnosti zaužívaná iná zbierka kolied. Čľapkanice, pritom kedysi sme sa museli vykopávať spod snehu. Americké santaclausoviny a Vianocami priškrtená romantika verzus Tri oriešky pre Popolušku a dobročinné relácie plné lásky a lásky. Bruchá plné koláčov, zemiakový šalát a návštevy. Blikajúce svetielka v oknách domov posadených pod rýchlo sa stmievajúcu oblohu mrazivej krajiny, ktorá nám zo skríň vytiahla kabáty, šály a rukavice. Mama z nej kedysi vytiahla horčicové oldschool pančuchy. Po príchode do školy som ich vyzliekla a rebelsky strčila do aktovky. Toto nosiť nebudem. Vianoce, to je George Michael s babami na chate a Mariah Carey, ktorá tvrdí, že All I want for Christmas is you. Niekoľkokrát denne v niekoľkých rádiách. Nechápavo pokrútiš hlavou, ale húpeš sa do rytmu a spievaš s ňou falošne refrén. Zababušené postavy ponáhľajúce sa do teplých obývačiek, aby z blikajúcich okien sledovali snehové vločky vo svetle pouličných lámp. Ak náhodou sneží. Občasný šmyk na zamrznutej mláke, po ňom nasledujúci vulgarizmus a obzeranie sa, že či to niekto nevidel/nepočul. Snehová guľa do hlavy a cencúle v ústach detí, ktoré aj tak nebudú choré. Štefanská rozbíjačka a miznúce figúrky z vianočného stromčeka. Dovŕšením istého veku sme ich s bratom prestali jesť (rodičia nás za to prestali karhať, takže to už bola nuda). Tým sme eliminovali mamine krútenie hlavou nad objavom kopy celofánových obalov strčených medzi operadlom a sedacou časťou sedačky.

Vianoce, to boli drevené sánky a kamaráti. Na kopci, ktorý bol pre nás stredom vesmíru. Karhajúce mamy, že prečo sme celí mokrí, ale nám to bolo jedno. Dnes je ten kopec len kopec a veľa z tých kamarátov, s ktorými sme zdieľali sánky, dnes poznáme už len vďaka zdieľaniu na Facebooku. Ranné rinčanie lopaty o chodník namiesto budíka. Sused, ktorého meno viselo vo vchode na nástenke s rozpisom veľkej služby, ohŕňal sneh. Dnes ohŕňame nosom nad Vianocami bez snehu. Úsmev, ktorý nám pred bytovkou vyčarili tí, ktorí gúľali prvé brucho prvého snehuliaka. Stavanie slovenskej verzie iglu a jeho následná demolácia nepriateľským detským klanom. Sneh za krkom aj v nohaviciach. Od chalanov z vlastného klanu. Celotelové oteplováky, ktoré ťa pred tým snehom v nohaviciach dokázali zachrániť. Aspoň jeden známy s vybitým zubom na ľade alebo po páde na kopci, ktorý sme večer polievali kýblami vody. Raz nám doma bláznivo vyzváňal zvonček. Ozval sa v ňom brat. Reval ako pavián niečo ako: „Otvor!!! Ja nemám nos!!!“ Otvorila som a začala som sa psychicky pripravovať na brata bez nosa. Pamätám si ako mi napadol Jackson, či to chcem vlastne vidieť a podobne. Nos mal na svojom mieste, ale odhadom tak na štvrť hlavy. Vianoce, to bolo vybehnutie z domu pred zasadnutím k štedrovečernému stolu. Mala som šestnásť, brat trinásť. Išli sme vypustiť svetlice. V skutočnosti sme išli vypustiť svetlice a zapáliť si. Je to tradícia, takže zajtra okolo šiestej zbehne dole pred vchod dvadsaťpäťročná Barbora a dvadsaťdvaročný Ondrej a zapália si svetielka na konci štedrovečernej cigarety. A budeme to tak robiť, dokým budeme Vianoce tráviť spolu. Lebo je to tradícia.

Vianoce, to je Štedrá večera a mamine upozorňovanie na kosti v kaprovi a na to, že pri tom kaprovi radšej nemáme rozprávať. Mama môže jesť kapra a rozprávať naraz. Mame každé Vianoce ten kapor zabehne. Je to tradícia. Keď už sme pri tých mamách, tak Vianoce, to sú nervózne mamy, pretože je všade bordel a nič nestíhajú. Pokojní otcovia, pretože mamy aj keď nestíhajú, tak vždy stíhajú všetko. Obchody plné ľudí s plnými košíkmi, pretože treba plné špajze, chladničky a stoly. Silnejšie spomienky na tých, ktorí tu s nami už nie sú, ale bolo by super, keby zas boli. Jediný krát v roku kúpené noviny s televíznym programom. Tie najdojemnejšie ľudské príbehy, ktoré nepozerám, lebo mne sa chce bačať už pri upútavke na Rozborilovu reláciu. Zliepanie lineckých srdiečok, zvončekov, koliesok, mesiačikov, ktorých je nekonečno a džem je všade. Oco, ktorý leží pri telke s táckou koláčov na bruchu.

Vianoce, to bola komunistická skúšačka žiaroviek na stromček. Tých s nožičkou, ktoré ste prištipli na vetvy živého stromčeka. Dnes predávajú farebné šnúry s x rýchlosťami a ypsilon efektmi blikania a je veľká pravdepodobnosť, že budeš v televíznych novinách, lebo sa ti chytí stromček od žiaroviek a byt od stromčeka. Tie staré žiarovky ste po jednej zatáčali do tej komunistickej skúšačky a tú, ktorá nesvietila ste vymenili za novú. Jej farba sa nemala zhodovať s farbou susediacich žiaroviek. Nevyzeralo by to na stromčeku dobre. V televízore s vypuklou obrazovkou hľadá na jednotke Jožko Kroner svoju jalovicu, na dvojke spadl chlup z kožíšku princi do polévky a na trojke Kevin nastúpil do nesprávneho lietadla. Jeho rodina je na Floride a on je v New Yorku. Tieto scenáre sa opakujú každoročne. V televízoroch s väčšími uhlopriečkami, plochými obrazovkami a zaheslovanými porno kanálmi.

Vianoce, to sú aj predsavzatia, ktoré si dáme znova o rok. A potom zas o rok. Televízne stanice predbiehajúce sa v trápnosti silvestrovského programu. Novoročné párty na bytoch, domoch a chatách, polnočné strieľanie štupľov, štrnganie pohárov, hlasný smiech a pripitá radosť. Rachot a smrad pušného prachu, podávanie rúk a pretože sa láme rok, všetci sa ľúbime nejako viac. Stojíme pod padajúcimi farbami ohňostrojov s bradou zdvihnutou k oblohe a chýbajú nám tí, ktorí práve nestoja vedľa nás. Rovnako by nám však chýbali títo, keby sme tu stáli s tými, ktorí nám tu chýbajú teraz. Lebo s nimi netrávime tento Silvester. Ale museli sme si vybrať. Prvého prvý, po milióne preposlaných smsiek so želaním všetkého najlepšieho všetkým, sme si prečerpali paušál vianočná láskyplnosť, v obchode na nás z každého roku neskáču salónky a vaječné likéry a aj tá predavačka je zas nejaká ofučaná. Krava.

Ale dnes je dvadsiateho tretieho. Dni plné lásky a zvýšeného cukru začínajú od-té-raz. Spomaľ. Pozri si rozprávku, aj keď ju uvidíš miliónty krát a pri hádanke: „Šaty s vlečkou, stříbrem vyšívané, ale princezna to není, jasný pane,“ máš chuť princovi streliť zaucho, lebo mu nedochádza. Pomôž mame v kuchyni, aj keď si zdobením urobil z medovníka namiesto Mikuláša niečo postihnuté, na čom je jediným identifikovateľným prvkom čapica. Vytiahni sánky a hoď niekomu guľu do hlavy. Ak bývaš v Tatrách. Navštevuj. Môžeš skúmať mikroregionálne disparity v príprave zemiakového šalátu, v ponuke koláčov, alebo určovať stupeň tvrdosti medovníkov hosťujúcich rodín. Sviatočné návštevy, to je aj výmena receptov, ktoré nikdy nevyskúšaš, lebo samozrejme nebudeš mať čas. Usmej sa na tú predavačku v obchode a popraj jej pekné sviatky, lebo ona bude robiť možno aj na Vianoce. Lebo svet sa musí točiť. A aj keď odtŕha nás alebo našich blízkych z našich domovov, lebo robiť sa musí aj cez sviatky, tak spomaľ. Päť punčových rezov by dnes mohlo stačiť. Nie. Daj si. Veď od nového roka chudneš. Vianoce, to nie je žrádlo, gauč a darčeky. Sú to tí, s ktorými opakujeme hlášky vo filmoch a vyjedáme to, čo sme spoločne pripravili. Sú to tí, s ktorými sa spoločne pomodlíme pred večerou, alebo zbaštíme kilo rezňov, lebo na tie kresťanské veci neveríme. Ale to je úplne jedno. Lebo Vianoce, to je čas strávený s tými našimi. Je to rodina a domov.

Krásne sviatky všetkým! A nerozprávajte pri tom kaprovi. Moja mama bude. Je to tradícia.

https://www.facebook.com/jurovcovabloguje

Teraz najčítanejšie