Denník N

Steven Wilson oslavuje 50tku

Agilný umelec, multiinštrumentalista, skladateľ a producent – samouk, oslávil v uplynulom týždni 50tku. K pozdravom sa pripája celá rodina a keďže ja rodina nie som, pri plnom vedomí v horúčke 38,5 rozhodol som sa venovať tejto výnimočnej postave britskej alternatívnej scény pár slov, pretože čo iné sa dá robiť cez víkend s horúčkou?

Tento článok nebude vyčerpávajúcim výpočtom všetkého, čoho sa tento pán dotkol. Steven Wilson má za sebou toľko rôznorodých projektov, že napchať to všetko do jedného článku nedáva zmysel. Preto sa pri príležitosti jeho jubilea sústredím na to najvýraznejšie z jeho kariéry, a to hlavne pôsobenie v kapele PORCUPINE TREE a sólovú tvorbu. Možno sem-tam trochu odbočím. A možno príde aj kúzelník.

Hľadanie vlastnej tváre

Prvú polovicu 90-tych rokov mal Wilson predovšetkým problém sformovať pre vyjadrenie svojich abstrakcií ozajstnú kapelu. Toto obdobie strávil experimentovaním nad svojím vlastným zvukom. Niet divu – keď vaša mama počúvala ABBU a otec zase Floydov, bez ohľadu na nespornú kvalitu oboch týchto vplyvov ste trošku rozpoltení.

„On The Sunday Of Life“, ktorý sám Steven dodnes považuje za neoficiálny release, bol jednoducho kompilát nápadov pozbieraných z jeho vlastnej obývačky – k hudobnej zložke však vytvoril obskúrny príbeh o fiktívnej kapele PORCUPINE TREE, ktorej členovia sa striedali vo väzení a mali absurdné mená ako Sir Tarquin Underspoon alebo Linton Samuel Dawson (iniciály LSD).

V tom čase bol Wilson prakticky sám sebe kapelou. Veci sa začali hýbať pri „Up The Downstair“ v roku 1993, kedy sa pripojili klávesista Richard Barbieri, bubeník Chris Maitland a mozaiku doplnil Austrálsky basák Colin Edwin. Stále však šlo len o externú výpomoc pri napĺňaní Wilsonových hudobných vízií pod pseudonymom PORCUPINE TREE.

Širšia (avšak vkusom stále úzko „špecializovaná) verejnosť ich začala naplno vnímať od roku 1995 s treťou nahrávkou „The Sky Moves Sideways“, ktorá je jedným veľkým psychedelickým oceánom – fanúšikovia začali o PORCUPINE TREE hovoriť ako o súčasných PINK FLOYD – štruktúra albumu inak pripomínala Floydovský „Wish You Were Here“. Prvýkrát sa vo Wilsonovom hľadáčiku objavuje aj flautista Theo Travis, ktorý bude hrať významnú rolu neskôr na Wilsonových sólovkách.

PORCUPINE TREE – The Moon Touches Your Shoulder („The Sky Moves Sideways“ 1995)

 

Nasledujúca „Signify“ je konečne prvou nahrávkou PORCUPINE TREE so statusom regulárnej kapely, ktorá vznikla v štúdiových podmienkach. Táto kolekcia sa už začína podobať súčasnému zvuku kapely a obsahuje viac pesničkovo orientovaných položiek, čoho logickým vyústením je následná komerčne úspešnejšia éra.

Najmä klávesista Richard Barbieri sa tu vytiahol – trošku podceňovaný element kapely, ktorý možno nie je vyslovene technický virtuóz, ale má dar vytvárať rozsiahle náladové plochy a vypĺňať priestor atmosférou do tej miery, do akej to zvyšuje sugestívnosť nahrávky. Počúvajte:

PORCUPINE TREE – Dark Matter („Signify“ 1996)

 

Rok 1999 prináša ďalšiu veľkú zmenu v hudobnom smerovaní tohto projektu. „Stupid Dream“, ani o rok mladší „Lightbulb Sun“ by som sa nebál označiť za pop-rock. Albumy plné prekvapivo chytľavých, prístupných melódií však predsa stále nesú aj odkaz minulosti v niekoľkých experimentálnejších skladbách, textovo sú však omnoho osobnejšie, ako predošlé nahrávky. Posúďte:

PORCUPINE TREE – Pure Narcotic („Stupid Dream“ 1999)

 

PORCUPINE TREE – How Is Your Life Today? („Lightbulb Sun“ 2000)

 

V tomto období Wilson stretáva istého Mikaela Åkerfeldta, nemenej kreatívneho Švéda. To je tento sympaťák:

Štokholmskí kvázi deathmetalisti OPETH práve vstupujú do toho, čo sa pri spätnom pohľade ukáže byť (zatiaľ) najplodnejšou a najúspešnejšou etapou ich kariéry a Steven im produkuje legendárny „Blackwater Park“ – 67 minút a 13 sekúnd dlhý nadčasový výron hudobnej geniality. Surové, súčasne však akosi melancholicko-romantické vyznenie tejto progresívnej nahrávke sadlo ako zadok na nočník a OPETH v tejto fáze kariéry Wilsona bezosporu ovplyvnili.

Odbočme teda na chvíľku a vypočujme si, v čom mal Steven prsty ako producent:

OPETH – The Drapery Falls („Blackwater Park“ 2001)

 

Dôkazom týchto vplyvov je výsledný zvuk nasledujúceho albumu PORCUPINE TREE – „In Absentia“.

Napriek tomu, že sa v tej dobe zvukovo jedná o najviac „heavy“ nahrávku kapely (Colinova basa!), album pokračuje v evolúcii pesničkovejšej tváre kapely až do tej miery, že mnohé skladby majú takmer hitový potenciál. Určite jeden z vrcholov PORCUPINE TREE. „In Absentia“ je vzdušný, nadýchaný album na zadumané nedeľné prechádzky jesennou prírodou, keď opadané lístie lemuje krajnice a príroda hrá všetkými farbami. Svieža muzika, inšpiratívne texty.

Názov diela sa nepriamo vzťahuje k mladistvým, kritike modernej spoločnosti, ale napríklad aj k sériovým vrahom:

„I have an interest in serial killers, child molesters, and wife beaters… Not in what they did, but in the psychology of why. (…) It’s sort of a metaphor – there’s something missing, a black hole, a cancer in their soul. It’s an absence in the soul.“

PORCUPINE TREE – Trains („In Absentia“ 2002)

 

Spolu s následníkom „Deadwing“ ide o krásny príklad toho, ako sa dá muzika hrať srdcom aj mozgom zároveň. Potrava pre dušu a rovnako tak aj pre tú časť vášho ja, ktorá oceňuje inštrumentálne finesy. „Deadwing“ je nasiaknutý príjemnou podvečernou melanchóliou najjemnejšieho stupňa. Konzumácia sa odporúča za horúcich letných večerov s fľaškou kvalitného vína s vysokým obsahom trieslovín.

V tomto období kapela berie pod svoje krídla Gavina Harrisona – jedného z najlepších bubeníkov súčasnosti a PORCUPINE TREE sa čiastočne vracajú k epickejším, na 10-minútových plochách sa rozkladajúcim skladbám, ktorých dej už ale má konkrétnejšie obrysy a viac-menej je prostý abstraktných experimentov z počiatočného obdobia kapely. Miesto toho vás vie dlhé minúty kolísať, aby vám mohol streliť nečakanú metalovú facku. Aha:

PORCUPINE TREE – Arriving Somewhere But Not Here („Deadwing“ 2005)

 

Medzitým sa v paralelných vesmíroch na scéne objavuje progresívne ladená „superkapela“ založená gitaristom FATES WARNING Jimom Matheosom a klávesistom Kevinom Mooreom (DREAM THEATER, FATES WARNING, CHROMA KEY). Aby som to skrátil, prsty do ich debutového albumu strčil aj Steven – nedá sa potom čudovať, že to celé znelo až takto dobre:

OSI – Shutdown („Office Of Strategic Influence“ 2003)

 

V roku 2006 začal Wilson pripravovať materiál na nový album v Tel-Avive. Vzhľadom na súdobé hudobné smerovanie kapely „Fear Of A Blank Planet“ jemne prekvapil neskrývanou orientáciou na psychedelickejšie vyznenie. Art-rockovo zasnená a hypnotická záležitosť, ktorá nie je ani príliš členitá a variabilná – miesto toho sústredene rozvíja niekoľko kľúčových motívov. 18-minútová „Anesthetize“ je úchvatným skalnatým bralom, do ktorého neustále naráža ďalší a ďalší psychedelický príboj.

PORCUPINE TREE – Anesthetize („Fear Of A Blank Planet“ 2007)

 

To, čoho sa predchodca len dotýkal, tu vytrysklo naplno a v pochmúrnejších farbách – nahrávka je zhmotnenou melanchóliou, v textoch sa zaoberá rôznymi neduhmi života spoločnosti v 21. storočí, s dôrazom na detskú časť populácie. Celodenné čumenie do televízora, nedostatok komunikácie so svojimi najbližšími, teenagerské násilie, hltanie tabletiek, neschopnosť koncentrácie…

„I´m saying nothing, but I´m saying nothing with feel!“

„Nehovorím nič, ale precítene!“

Pre mňa druhý z osobných vrcholov tvorby kapely, snáď aj preto, že tu šlo o môj prvý kontakt s PORCUPINE TREE.

 

Sólová dráha

Bola to len otázka času – koncom roku 2008 Stevenovi naozaj vychádza prvý sólový album, kam odfiltroval všetky svoje idey celkom dobre nezapadajúce do sveta PORCUPINE TREE. Na celej ploche diela je počuť, že sa jedná o prácu vyzretého muzikanta, ktorý si už čo-to odbrnkal i odprodukoval. Je však potrebné potlačiť v sebe dojem, že celok pôsobí dosť eklekticky. Na prvú signálnu útočiace hitovky sú striedané ambientne-noisovými experimentmi s bezútešnou náladou, atmosferickým inštrumentálnym minimalizmom, kľukatými progresívnymi žatvami a koncom nahrávky sa dokonca dostávame až k drone väzbeniam.

STEVEN WILSON – Abandoner („Insurgentes“ 2008)

 

Ako keby sa Wilson jednotlivým skladbám snažil vtlačiť pečať a emócie konkrétnych miest, kde boli nahrávané (Mexiko, Japonsko, Izrael…). Ničmenej ako ďalší logický krok v jeho hudobnej kariére „Insurgentes“ obstál ako kariérny míľnik, obracajúci list, rozpracovávajúc novú etapu.

 

Dobří holubi se vracejí

A sme späť doma. V roku 2009 vydávajú PORCUPINE TREE zatiaľ svoj posledný album a vzhľadom na zaneprázdnenosť členov s vlastnými projektmi sa zdá, že je posledný definitívne. „The Incident“ rieši otázku dehumanizácie nášho vnímania katastrof a nehôd, opisovaných neutrálne a bez emócií práve ako „incident“. Album je v zásade jednou dlhou 55-minútovou skladbou, len formálne rozdelenou na kratšie celky.

Z týchto fragmentov najimpresívnejším je 11-minútový singel „Time Flies“ – nádherná Wilsonova pocta Davidovi Gilmourovi. Na celej ploche skladby sa strhujúcim spôsobom mení atmosféra tak, ako sa pri prudkom vetre mení oblačnosť.

Čarovne rezonujúca španielka musí uprostred kompozície ustúpiť zlovestnému, skľučujúcemu riffu, podporovanému nervnými, chutne arytmickými bicími. Všetko vrcholí elektrizujúcim sólom, ktoré je oslavou gitary ako hudobného nástroja, aby v závere opäť prebrala opraty klasická španielka. Záchvaty uvoľneného pozitivizmu prerušované ponormi do úzkostne zakalenej duše nevyliečiteľného melancholika. Vychutnajte:

PORCUPINE TREE – Time Flies („The Incident“ 2009)

 

Vedieť sa realizovať

O dva roky neskôr sa tento aktívny prog-rocker vytasil zo svojím do týchto chvíľ asi najväčším a najriskantnejším dobrodružstvom. Osobitá pocta progresívnemu rocku 70. rokov s nádherne intímnou atmosférou.

„Ľudia, ktorí sa takmer utopili, hovoria o okamihu štádia pokoja, o zmierení. Po tom, čo som sa dozvedel o týchto zážitkoch, napadlo ma metafora sa životom. (…) Vo svojom veku som už dospel k istému osobnému zmieru. Nechcem sa ďalej zaťažovať tým, čo si ľudia myslia o mojej hudbe (…) a album odráža túto moju náladu“

Jednotlivé idey nijako neohurujú, nenájdeme nič, čo by udrelo do uší na prvý pokus. V tomto smere je „Grace For Drowning“ ťažko konzumovateľný, neprístupný album, ktorý nie je primárne stvorený na to, aby sa páčil. Jeho úloha sa zdá byť jasná – autor sa potreboval realizovať bez pocitu satisfakcie z pochopenia vlastným publikom. Ostatne, ten neotesaný saxofón hovorí za všetko. Užite si:

STEVEN WILSON – No Part Of Me („Grace For Drowning“ 2011)

 

Napriek tomu bol  album prijatý veľmi dobre – Wilson následne úplne bosý koncertuje na podporu tohto počinu a na jar 2012 sa z tohto dôvodu objaví aj v Mexico City. Z dvojhodinového koncertu v miestnom krásne osvetlenom Teatro Metropólitan vzniklo vynikajúce DVD. Kapela prvú tretinu koncertu odohrá efektne zastretá priesvitným závesom, na ktorý sa premietajú projekcie, cez ktoré divák vidí muzikantov len matne. Opona počas vyvrcholenia jednej zo skladieb v príhodnom momente rovnako efektne spadne.

Tento disk je z dnešného pohľadu dôležitou správou o vtedajšom Wilsonovom hudobnom rozpoložení, keďže dnes už väčšinu skladieb z „Grace For Drowning“ na koncerte nezažijete. Rovnako tak zakonzervovaná neopakovateľná atmosféra skladieb, z ktorých mnohé paradoxne naživo znejú lepšie ako v štúdiu. Však mrknite:

STEVEN WILSON – Index („Get All You Deserve“ DVD, 2012, Mexico City)

 

A znova experimenty

Približne v tej dobe sa dostalo na to, čo fanúšikom nedalo spávať už dlhšie. Wilson a spomínaný Mikael Åkerfeldt z OPETH si rozumejú nielen hudobne, ale aj ľudsky. Skrátka a dobre, výsledok ich jedinečnej kolaborácie vo Walese sa volá STORM CORROSION a obsahuje 6 skladieb s tu ambientným, tam zase folkovým nádychom, vzhľadom na doterajšiu tvorbu oboch pánov vcelku experimentálnych. Sláčiky sú rovnako minimalistické ako všetky ostatné inštrumenty, čo umocňuje komorný dojem – miesto bombasticky orchestrálneho efektu vedia vytvoriť napríklad strašidelnú atmosféru. Veď keď sa na tie dve indivíduá pozriete, inak to ani dopadnúť nemohlo.

Je až šokujúce, ako vás dokáže vcucnúť nahrávka, kde absentujú zapamätateľné melódie, refrény a vlastne čokoľvek predvídateľné. Ešte inak – hudba sa nám zvykne páčiť vďaka svojej cyklickosti – jednotlivé elementy sa opakujú. Tieto skladby si ale cestujú z bodu A do bodu B, bez potreby k niečomu sa vracať. A aby som nezabudol, milujem Stevenove animované klipy:

STORM CORROSION – Drag Ropes („Storm Corrosion“ 2012)

 

Po takejto skúsenosti Stevena prirodzene začali svrbieť prsty, ktoré sa nutne potrebovali precvičiť. Fenomenálny kronikár žánru má slinu, a preto začiatkom roku 2013 je tu ďalšia sólovka, ktorá je pre zmenu zase asi tým najprogresívnejším a inštrumentálne najzložitejším, čo Steven vytvoril. Šestica dlhých skladieb je mixom technických progresívnych orgií a pre Wilsona typických melancholických nálad. Kvôli tomu prvému sa váš prehrávač spočiatku zapotí a tým druhým sa radi budete opájať za dlhých jesenných a zimných večerov.

Na nahrávaní sa podieľal gitarista Guthrie Govan a za bicími sedel Marco Minnemann, ktorých na vysvetlenie môžeme označiť za to, čím sú v hokejovom svete Connor McDavid, či Patrick Kane -jednoducho špičky oboru v najlepších rokoch. Na následnom turné mohol potom každý z hudobníkov vyniknúť na svojom piesočku. Dôkaz miesto sľubov:

STEVEN WILSON – The Holy Drinker („The Raven That Refused To Sing“ 2013)

 

Ďalší zárez v bohatej Angličanovej diskografii je textovo opäť naliehavejší. Inšpiráciou bol dokument o istej mladej Angličanke, pohltenej anonymitou veľkomesta, ktorá vo svojom byte ležala viac než dva roky mŕtva, kým sa na to prišlo. Vygooglite si meno Joyce Carol Vincent. Hoci kritikou aj poslucháčskou verejnosťou cenený za svoj artový prístup k hudbe, Wilson je klasicky veľmi silný v momentoch, keď preženie svoje nápady cez Occamovu britvu a hrá najjednoduchšie, ako je to v tej chvíli predstaviteľné. Tu sa začal formálne viac približovať širšej poslucháčskej obci.

Pojednáva o zapeklitých aspektoch života izolovaného umelca. Túžba po niekom blízkom. Rutinné činnosti čoby návod, ako vyjsť sám so sebou. Nostalgické spomienky často zabraňujúce napredovaniu osobnosti. Jednoducho ďalší z (anti)hrdinov modernej doby.

Spomínal som, že milujem jeho animované klipy? „Routine“ je o úzkosti, bezmocnosti, ale aj o vyrovnaní sa s osudom a zmierení.

STEVEN WILSON – Routine („Hand.Cannot.Erase“ 2015)

 

Krátko na to sa von dostáva aj poloalbum „4½“, ktorý chce byť len zbierkou toho, čo nezapadlo do konceptu tohto albumu. Vyšlo však najavo, že Wilsonove „odpady“ sú mnohokrát hodnotnejšie, ako to, čo iní považujú za vrchol svojich skladateľských schopností. Veď aha:

STEVEN WILSON – My Book Of Regrets ( „4½“ 2016)

 

Záblesky optimizmu

Zatiaľ posledná známa Wilsonova aktivita podľa bristkých tajných z MI5 pochádza z tohtoročného leta, kedy vypustil trošku vyhypovaný, no širokou verejnosťou dobre prijatý „To The Bone“. Tentokrát žiadny koncept, do ktorého sa treba ponoriť a skúmať ho. Miesto toho skladby od začiatku dobre prístupné aj „necvičenému“ uchu, čo si všimli mnohí z tých, ktorí si ho dodnes nevšimli. V niektorých momentoch sa tu totiž Steven zmenil na letného hitmakera, a tak sa nedá čudovať tomu, že si ho dokonca pozývali do svojho ranného vysielania rôzne európske televízie. To budete čumieť:

STEVEN WILSON – Permanating („To The Bone“ 2017)

 

To je zrazu radosti zo života a pozitívnej energie! Z toho optimizmu by jedného porazilo. Pritom v textoch skladieb často cieli na súčasné pálčivé témy, či už terorizmus („People Who Eat Darkness“, „Detonation“) strata zmyslu života („Pariah“), ktorá sa snáď už stáva civilizačnou chorobou, podvedomá potreba vlastniť milovanú osobu („Song Of I“), jednoducho témy, o ktorých je dobré hovoriť, napr. takouto neskrývane chytľavou formou.

STEVEN WILSON – People Who Eat Darkness („To The Bone“ 2017)

 

The Daily Telegraph následne Wilsona označil za „najúspešnejšieho britského umelca, o ktorom ste nikdy nepočuli a odrazu už o ňom počujete“. Alebo tak nejak. Tiež rešpektované médiá po celom svete začali tak nejak okrem seba rešpektovať aj jeho. Začiatkom budúceho roka bude opäť uhasený aj smäd nás, stredoeurópanov, po jeho koncertoch a nepochybne to opäť bude zaujímavý zážitok. S týmto sympaťákom bude ešte srandy kopec – veď čože je to päťdesiatka? Všetko najlepšie, Štefan!

Teraz najčítanejšie

Martin Sadlek

Mudrlant, hnidopich a audiofil v počiatočnom štádiu choroby.