Švajčiarsko – krajina, kde si myslíte, že už sa viac nedá a za najbližším rohom dostanete ďalšiu dávku prekvapenia

V marci tohto roku som sa po 8 rokoch v Karlovej Vsi presťahovala do Petržalky. Pocity zmiešané. Nebudem klamať – bolo tam dosť predsudkov. Zmena bola nutná a výhodná. Výhodná, lebo cena nájmu…. Navyše, na danú lokalitu (neďaleko Draždiaka) som mala príjemné spomienky z čias vysokej školy, keď tam býval spolužiak a ako partia sme u neho zažili nejednu krúžkovicu či privítali nový rok. Príroda na dosah, sieť cyklotrás bohatá, rovina – po Dlhých dieloch („Petržalka na kopci“) som to celkom ocenila. No ale aj tak…. ako to dám? Jednoducho a nejako. Spolubývajúcimi sa mi stali dvaja súrodenci Lukáš a Dominika a ich kamoško Viktor. S Lukášom sme sa skamarátili a párkrát stretli vonku mimo bytu. Keď sme sa videli asi tretíkrát v živote a rozprával mi o svojom dočasnom živote v Strasbourgu, spýtal sa, či nechcem ísť s ním do Švajčiarska. A keďže som aká som a toto bola príležitosť jak prasa, do sekundy bolo rozhodnuté.  Navyše Švajčiarsko som vždy považovala za krajinu krajín – fungujúci systém, vyspelá krajina vo všetkých oblastiach. A čo na tom, že mesiac predtým som sa sľúbila aj do Rumunska :D Dobre bude…..  a veruže aj bolo.

Termín výletu padol na 21.06. až 29.06.2017. Lukáš mal cestu po Švajčiarsku naplánovanú už dlhší čas, chýbalo mu už len zohnať niekoho, kto by do toho šiel s ním. Krajine urobil poriadne promo, všetko premyslel, prepočítal, spravil cenový odhad. Opäť som nemusela robiť nič, len si zabezpečiť cestu do Strasbourgu. Tak sa i stalo, po prehodnotení ceny (cca 30€) som sa rozhodla pre Flixbus – linka Budapešť – Antverpy. Cesta mala trvať 14 hodín (cca 900 km). Trochu bláznivé, ale nevadilo mi to, nakoľko väčšinu dňa sa išlo po svetle a cestu som poznala iba po Salzburg, ďalej som nikdy nebola. Spoločne s Lukášom sme ešte vybrali ubytovanie – rozhodli sme sa striedať kempy s Airbnb. Nečakali sme nič konkrétne, len sme dúfali, že to bude v pohode , veď je to Švajčiarsko. To sa neskôr ukázalo ako správny odhad. Cenu týchto 8 dňových prázdnin Lukáš odhadol na 390€ na osobu.

Moja cesta do Strasbourgu sa začala 21.06.2017 o 11:10 na bratislavskej autobusovej stanici Mlynské nivy. Autobus bol v pohode, garantovali komfort, viac miesta na nohy ako v iných spoločnostiach, wc, klimatizáciu, wifi. Prvé tri veci splnili do bodky, štvrtá bola prehnaná a keby nie jedného fešáka z Viedne, ktorý bol neodbytný, všetci tam pomrzneme. Wifi nebolo. Čo bolo dobre aj zle. Síce som sa viac pozerala von oknom, ale práve cestou v buse som chcela poriadne pozrieť kam to vlastne idem, kadiaľ pôjdem a čo tam budeme robiť. Ale som zástanca aj plánu B a tak som mala so sebou knihu od Patrika Hartla a oplatilo sa. Novinkou v buse pre mňa boli elektrické zástrčky, top. Ujovia šoféri boli milí a cítila som sa bezpečne. Celú cestu som sedela sama, tak sa dalo kvalitne natiahnuť a vyložiť nohy – pre mňa dôležitá vec  ever pri každom cestovaní dlhšom ako dve hodiny. Prvé endorfíny a feeling, že toto bude mega sa dostavili pri Salzburgu, keď sa ukázali prvé Alpy. O niečo neskôr ma prekvapil Mníchov – som maniak na dokonalé cyklotrasy a mestá hodnotím aj na základe nich. Mníchov ich mal všade. Samozrejme ma neočaril iba chodníkmi pre cyklistov. Čo bolo horšie, že sme na hranici medzi Rakúskom a Nemeckom nabrali hodinové meškanie. Ďalšie zastávky už neboli také záživné. Navyše, pomaly sa začalo stmievať. Cesta nasledovala cez Augsburg, Ulm, Stuttgart, Karlsruhe a konečne Strasbourg. Páni šoféri sa pred Strasbourgom trochu vypli, zmýlili si odbočku a išli sme cca o ďalšiu hodinu dlhšie. Keď som si už začala myslieť, že už navždy ostanem v buse niekde ani som nevedela kde, konečne som po 16tich hodinách vystúpila v Strasbourgu. Lukáš ma našťastie čakal, zvítali sme sa a mne v tom momente došlo, že idem byť 8 dní s niekým, koho skoro vôbec nepoznám, whatever, uvidíme :D  Lukáš býva v jednom hoteli v centre Strasbourgu, čiže cestou na izbu som mala možnosť vidieť, že som v inom svete, než z ktorého som práve prišla. Zaspala som o 3:30, o 8:00 sme raňajkovali a Strasbourg ma privítal ukážkovým slnečným počasím. O 10tej sme sadli do Fabky a vydali sa smer Nezabudnuteľné zážitky. V pláne sme mali prejsť celé Švajčiarsko, pri podobnej rozlohe akú má Slovensko (49 035 km² vs. 41 285 km²) to bolo za 7 dní aj reálne.

Prvá zastávka bolo mesto Basel (Bazilej). Lukáš tu bol už dvakrát, tak vedel kadiaľ treba ísť, čo treba vidieť. Príjemné mesto, s krásnym výhľadom na rieku Rýn. Pri pohľade na ceny v obchodoch som si nebola celkom istá, či sa každý do tých 400 odhadovaných eur naozaj vmestíme :D Ceny boli švajčiarske, vysoké, frankové (1 € = cca 1,1 šv. Franku). Basel bolo príjemné miesto na rozbeh. Najviac zaujala ulica s domčekmi z obdobia okolo roku 1300 a obchod typický pre tento štát – s množstvami a množstvami čokolád. Dlho sme sa nezdržali, tlačil nás čas, ako sa neskôr stalo viackrát, ale vždy to bolo nutné, aby sme toho videli čo najviac. Nasledoval Bern. Hlavné mesto tohto dokonalého nezávislého štátu. To už bola iná káva. Švajčiarsko sa ukázalo vo svojej plnej kráse – architektúrou, čistotou, prepracovanou dopravou a takým všeobecným ťažko vysvetliteľným dojmom. Navyše, cestou sa už začali na obzore objaviť švajčiarske Alpy, ktoré nás v ten deň tiež čakali. V uliciach historického centra Bernu sa nedali prehliadnuť všade visiace švajčiarske zástavy. Bernčania majú aj svoj orloj, veľmi podobný ako ten pražský. Miestnu katedrálu sme nemohli navštíviť, pretože pri nej prebiehala vojenská prehliadka, ale nie taká tá na štýl Kórey. Pri príležitosti štátnej návštevy z Belgicka hrala vojenská kapela a zabávala tak aj turistov – veľmi uvoľnená atmosféra. Našťastie ma brat vybavil na cestu Sprievodcom a tak sme sa riadili jeho odporúčaniami a mapami. Najviac nám v Berne vyrazil dych výhľad na rieku a historické centrum z jedného z mostov. Mne sa okrem iného vryla do pamäti aj policajná stanica – historická budova štýlu hocijakého bratislavského paláca v Starom meste, pri pomyslení na tie slovenské policajné stanice :D V tomto meste sa zároveň začal príbeh aj nášho vždy šťastného parkovania – najväčší strach kvôli cenám. Vo Schweizi je parkovanie vyriešené zónovo. Logicky čím bližšie k centru, tým drahšie. Takže sme stále parkovali čo najďalej, aby nás to vyšlo buď minimálnu sumu alebo zadarmo. V prípade Bernu sme to riskli a zaparkovali pri nejakých športoviskách. Risk sa ukázal ako zisk. Oplatilo sa. V tomto meste ma zaujala ešte jedna vec – cestou do centra sme prechádzali okolo komplet posprejovaných historických budov – prvé čo človeku napadne, že je to profi „feťácke doupje“. Ťažko povedať. Vychádzali odtiaľ deti, starí i mladí, na zemi bolo sklo, jedlo, oheň, z vnútra dunel trance či techno a čapovali tam pivo. Oficiálny art priestor :D A hneď za tým samé centrum Bernu. Cool. „Vitaj vo Švajčiarsku, v krajine neobmedzených možností“. Doslova.  Týmto sa začali tie momenty o pocite maxima a náhlych nečakaných vygradovaných prekvapeniach za najbližším rohom. V tomto duchu sme pokračovali aj ďalej. Smer Interlaken, konkrétne Lauterbrunnen. To už sa nám Alpy ukázali v plnej svojej kráse, jazerá s nádhernou modrou farbou. Prenocovať sme mali v kempe Jungfrau. Keď sme checkovali stránku tohto kempu, trochu sme sa vyľakali. (pochopíš, keď klikneš: (http://www.campingjungfrau.swiss/en/ueber_uns/default.asp?Kategorie=Aktuell – doba 90tych rokov). Opak bol pravdou. Čím sme išli bližšie, tým bolo všetko krajšie, priam gýčové. A naraz sa pred nami objavil najkrajší vodopád, aký sme kedy videli. Vodopád doslova, voda sa po skalách nekĺzala, ona padala. A pod týmto vodopádom bol kemp, kde sme mali prenocovať. Bol to pocit ako vliezť do areálu kvalitného hotela. Tráva ako na golfovom ihrisku, samozrejme kvety, čisto a pokoj. Pre mňa neopakovateľný zážitok  – od malička túžim po niečom podobnom, vysnívala som si, že raz postavím niečo podobné u nás na Slovensku. A tam to zrazu bolo. Všetko ako som si to predstavovala. Dojímavý pocit. Úplné bláznovstvo. Dokonalé. Krajšie sa skrátka už nedalo. Na recepcii prístup aký by mal byť všade samozrejmý. Hipsterský správca nám s úprimným úsmevom  a dobrou náladou všetko vysvetlil. Súčasťou areálu bola aj reštaurácia. Draho. Zle. Jedlo úžasné. Dobre, veď…. dovolenka. A čo. Najedli sme sa ako páni. A jedla som najdrahšiu polievku v živote, v prepočte z frankov na eurá vyšla asi 10€. Pivo asi 5€. Ale dobré, kvalitné, chutné, úžasné  – jedlo i pivo. A vyhlásila som pátranie po Slovákoch, čakala som kedy sa konečne objaví niekto z východu Slovenska, konkrétne z Prešova, lebo oni sú všade :D A samozrejme to nenechalo na seba dlho čakať. Pri pokladni. Slovenka. Kuchár. Slovák. Ona z Prešova, on z Brezna :D top. Po večery sme si vychutnali prechádzku kempom a neodolali sme bližšej návšteve vodopádu – viedol k nemu chodník a to by nebolo Švajčiarsko, keby súčasťou nebol aj tunel. Trochu nás osprchovalo, pokochali sme sa okolím, dostali ďalšie konské dávky pocitu šťastia a pobrali sme sa nazad do kempu. Sprchy. Lepšie ako doma. Čisto. Voňavo. So sušičom na vlasy, samozrejme značky Swiss! A o tom, že sa všade myslí na hendikepovaných netreba ani hovoriť, je to samozrejmé! Výhľad zo stanu rovno na vodopád, more hviezd, rozprávka….<3

Ráno sme zistili, že súčasťou kempu je aj komplet vybavená kuchyňa, spoločenská miestnosť. Čiže teplý čaj, ktorý sme obaja potrebovali každé ráno na nakopnutie do dňa sme si mohli v pokoji dopriať. Kemp nás vyšiel na 18,50€/os./noc. Výlet sme si naplánovali do doliny za Lauterbrunnen. Najprv sme navštívili vodopád, ktorý sa rokmi vryl do skál. Pre mňa ako geografku to bol neopakovateľný zážitok z pohľadu fyzickej geografie. Na Slovensku sa dajú pozorovať skalné hrnce (útvar, ktorý vznikne na skale po „obrúsení a narážaní“ vodou), ktoré majú meter až dva. Tam mali niekoľko desiatok metrov. Sila vody bola neuveriteľná. A zážitkom bol aj výťah na spôsob zubačky. Mínusový bod patrí hlučným Indom, ktorých sme stretli aj o 5 dní v Luzern. So sebou som si zobrala aj nordic walking paličky, lebo vo Švajčiarsku ide o normálny šport. Dobre som spravila, na veľa miestach boli vyznačené oficiálne NW trasy. Pešo sme prešli dolinou k stanici lanovky, ktorá nás zviezla do Műrren – strediska, ktoré z doliny vôbec nevidno. Za to odtiaľ bolo vidno čarovné výhľady na Jungfrau (4158,2 m n.m.), ktorý je súčasťou Bernských Álp. Odtiaľ sme sa vrátili turistickým chodníkom vedúcim cez x potôčikov, x pasienkov typických „milkových“ kráv naspäť do Lauterbrunnen. Cestou sme sa napásli jahôd, malín a brusníc. Čakala nás dlhšia cesta naspäť cez Bern do Lausanne a Ženevy. Sieť diaľnic je pochopiteľne premyslená a tak to bolo časovo reálne. V Lausanne sme zaparkovali (zadarmo) pri Ženevskom jazere, tu treba poznamenať, že ide o nesprávny názov. Oficiálne sa jazero volá Lac Léman a ide o najväčšie alpské jazero. V strednej Európe ide o druhé najväčšie jazero (hneď po Balatóne). Lausanne ma prekvapilo, že jeho centrum neleží pri vode, ale dosť vysoko na kopci. Najväčším skvostom tohto mesta je určite katedrála Notre-Dame, od ktorej je na mesto najkrajší výhľad. Hodno spomenúť, že každý deň medzi 22:00 a 02:00 od roku 1405 vystupuje na vežu katedrály tzv. Nachtwächter a oznamuje aktuálny čas. Olympijské múzeum sme, žiaľ, z časových dôvodov nevideli. Do Ženevy sme prišli už po tme. Za to vonku bolo asi 40 stupňov. Ubytovanie sme mali v obrom rodinnom dome, cez Airbnb. Domáci boli veľmi milí. On černoch s francúzskymi predkami, ona beloška, originál pôvodom zo Švajčiarska. A mali krásne deti. V dome bývalo x ďalších ľudí, prakticky vždy keď som vyšla na chodbu, stretla som niekoho nového :D Tento krát sme si nedopriali reštauračnú stravu, ale Lukáš navaril klasik intrákovú – špagety + panzani omáčka. Akurát. Noc bola ťažká, tropická. Cena 26,50€/os./noc. Nasledoval relaxačný deň v Ženeve, s kúpkom v jazere. Parkovné sa podarilo opäť zadarmo. A pri jazere. Vodu som hneď otestovala. Bola úžasná. Počasie stále prialo. Vyskúšali sme i gejzír, komplet mokrí. Ulicami Ženevy som sa teda pohybovala značne naľahko. V Ženeve bolo cítiť bohatstvo krajiny na každom rohu. Centrum mesta bolo obrovské. Kúpila som si magnetku za 9€. Najviac sa mi páčilo pri jazere a v priľahlom parku. Videli sme aj preteky vo vodnom lyžovaní. Čas tlačil, mali sme v pláne jazero obísť aj z druhej – francúzskej strany. Vo Francúzsku sme aj nakúpili, predsa len – EÚ má ceny cca ako u nás. Z južnej strany jazera bolo najkrajšie mesto Evian. Upravené, vyčančané ako sa na Frantíkov patrí. Ďalšou zastávkou malo byť Mountreux, ale zastavila sme sa neďaleko na stredovekom hrade, ktorý leží na jazere, nie na kopci ako by človek čakal. Hneď v jeho tesnej blízkosti sme sa okúpali a pobrali sa ďalej. Nasledovala cesta údolím Sionu, po oboch stranách Alpy, prekrásna cesta. Všimli sme si, že Švajčiari nemajú problém postaviť cestu alebo železničnú trať naozaj hocikde. Cieľom bol Täsch. Našli sme kemp na náhodu. Už nie taký ako bol Jungfrau, ale sprchy boli funkčné a čisté, viac sme nepotrebovali. Výhľad bol obdobný  -na ľadovce :D Cena 13€/os./noc. V noci búrky, ráno hmla, dážď. Neodradilo nás to. Smer Zermatt, jedno z najznámejších turistických stredísk Švajčiarska. Vstup klasickým autám je zakázaný, len na povolenie. Vzal nás miestny turistický taxík priamo z kempu (13€/os.). V Zermatte jazdia autá resp. taxíky výhradne len na elektrický pohon, čiže ticho a čistý vzduch. Hostí, ktorí si priplatia vozia kone na kočoch a kočiši ako z čias prvej republiky. Mraky ustúpili, Matterhorn – najznámejší ľadovec Švajčiarska, ktorý je na všetkých čokoládach, nás lákal. Vlak, ktorý odvezie lenivého a nechutne bohatého turistu takmer až do cieľa, neprichádzal do úvahy – stál 80€.  Pešo to bolo istejšie. Ale nekonečné. Zašli sme tak, aby sme videli spomenutý ľadovec, pofotili sa s ním a vrátili sa späť. Cestou sme sa zastavili pri farme s milkami – rozumej bača v štýle rastafarián krížený s americkým kovbojom :D Vo vzduchu bolo cítiť marišku a na „salaši“ visela zástava s Bobom Marleyim. Aj také je Švajčiarsko. Cestou do nášho ďalšieho cieľa – Lugana, nás alebo skôr auto čakal challenge, lebo sme sa chceli vyviezť na Grimselpass (2165 m n.m.). Podarilo sa. Teplota klesla z 30 st. na 11. Rýchla fotka a rýchlo dole kým nezmrzneme. Fabke skoro nevydržali brzdy, ale prežili sme. O moment ďalšie stúpanie, Furkapass a krásny výhľad do celej doliny. Stretnutie so Slovákmi žijúcimi vo Švajčiarsku. Prišli na Porsche, boli na predĺženom víkende a vracali sa domov do Laussane. Vzájomne sme sa pofotili. Na parkovisku boli aj dve motorky s BA značkou. Cestou dolu nám prebehol cez cestu svišť. Normálne, veď hory :D Neskôr sme prekonali tunel Gotthard, z pomedzi všetkých, ktorými sme išli, bol najdlhší – 17 km. Ten železničný je najdlhší na svete – meria až 57 km. Pípanie auta pri každom prudkom zatočení kolies nám naháňalo trochu strach. Aj preto sme sa nevedeli dočkať Lugana. V Lugane sme spali u Niny – milej slečny zo Slovinska. Lugano leží v oblasti Švajčiarska, ktoré je talianske. Pôsobilo ako letovisko pri mori. Parkovanie sme mali opäť zadarmo, lebo ulica, v ktorej sa ako na jedinej dalo takto parkovať bola v bezprostrednej blízkosti nášho ubytka. Nocľah u Niny vyšiel na 22€/os./noc. Byt v podkroví, teplo ako v pekle, za to s krásnym výhľadom na jazero a vrchy rastúce priamo z neho. Krásne. Google poradil, že keď Fabka pípa, potrebuje vypiť brzdovú kvapalinu. Tú sme nevedeli na druhý deň v meste zohnať, tak sme to vzdali a oddali sa leňošeniu pri jazere Lago di Lugano. Voda bola opäť vynikajúca. Mesto bolo tiež mierne na kopci a malo prekrásne nábrežie. Look typicky prímorský. Aspoň tak si to predstavujem, že to môže v prímorskom letovisku vyzerať. Lukáš potvrdil. V Lugane sme zároveň objavili najlepšie potraviny – značka Denner. Za ten čas, čo sme už boli vo Švajci, sa nám tam zdalo prudko lacno. Určite odporúčam nakupovať tam. Také Švajčiarske CBA :D Nasledovala zastávka St. Moritz – najdrahšie, najluxusnejšie stredisko vo Švajčiarsku. Trochu sme zmenili plány a nešli cez Švajčiarsko, ale Taliansko. Karma s nami držala a do cesty nám priplietla obchod s automoto potrebami – Fabkine brzdy dostali piť a chytili druhý dych. V Taliansku to vyzeralo už viac európsky ako švajčiarsky. Ale príroda krásna. No čím bližšie sme boli k St. Moritzu, tým viac oblakov pribúdalo. Kým sme postavili stan (kemp Samedan, pod stromami, s čistými sprchami aj sušičom; 16€/os./noc) a osprchovali sa, spustil sa kvalitný dážď a tak z luxusnej prechádzky bola luxusná pizza – vyšla asi 20€, ale bola famózna. St. Moritz na mňa pôsobil obyčajne, nechápem prečo je to také vychýrené miesto. Jedine história. Na mňa pôsobilo ako Štrbské pleso, akurát možno na prvý pohľad o niečo horšie a to už je čo povedať. Dokonca ma prekvapil nadpis hotela Kempinski – vyzeral ako nápis na železničných staniciach. Ale ok, iné by asi bolo, keby sa aj prejdeme ulicami tohto mesta. Po návrate do kempu sme zistili, že stan už z toho dažďa zomrel a rozumnejšie bude spať v aute. Ráno som čakala, že sa nebudem vládať pohnúť, ale čuduj sa svete, prespala som celú noc a Fabka prekvapila pohodlnosťou svojich sedadiel.

Pokračovali sme smer Lichtenštajnsko. Prechádzali sme cez hory, ktoré svojím tvarom, horninami, flórou nápadne pripomínali Tatry. Dokonca sme sa odfotili aj na snehu a videli a počuli sme padať kúsok skaly, ktorá dotvára úsypiskový kužeľ. Zastavili sme sa v tiež nemálo známom zimnom stredisku Davos, kde pravidelne chodí aj sám Bill Gates a jemu podobní. V lete tam bol pokoj, bolo cítiť, že je to hlavne zimné stredisko. V potravinách Migros (podobná odnož ako Denner) som si kúpila Vollmilch a po rôznych syroch, do ktorých sme investovali, to bolo to najlepšie jedlo. Keď sme prišli do Lichtenštajnska, ledva sme si to všimli, hranicu tvorili 4 zástavy. Múdry Sprievodca prezradil, že Švajčiari Lichtenštajnsko berú sarkasticky len niečo ako svoj ďalší okres. Tento štát má okolo 37500 obyvateľov a rozlohu 160 km² Vaduz je pekné mestečko, nad ktorýom stojí hrad a v ňom žije knieža s rodinou. Keď sa pozrie knieža z balkóna hradu, dovidí na začiatok aj koniec svojej krajiny :D Parkovné bolo opäť zdarma. ŠPZ majú biele na čiernom, teda opačne ako všade inde. A stretli sme tam 2x Slovákov s košickou ŠPZ…. Nasledovalo mesto Luzern. Mesto so svojím vychýreným najstarším podporným dreveným mostom na svete (a najdlhším krytým v Európe) zo 14. st., ktorý v roku 1993 zasiahol požiar, kvôli ktorému sa zničila časť 111 doskových malieb. Mesto prepchaté turistami a „našimi“ Indmi, ktorých sme stretli v Lauterbrunnen :D Luzern má nádherné historické centrum a asi najkrajšie nábrežie, aké som mala možnosť vo Švajčiarsku vidieť. Jedným z navštevovaných miest v Luzern je tiež socha zomierajúceho leva vytesaná do skaly. Lev vytesaný do skaly vznikol ako pomník vojakom švajčiarskych gárd francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., ktorí boli zabití revolucionármi v roku 1792  v Paríži (zdroj: https://pelipecky.sk/sprievodca-luzern/). Švajčiarsko je na túto udalosť dodnes citlivé a socha je známa aj ako najdojímavejší a najsmutnejší kameň na svete. Súhlasím. Mne pripomenul umierajúceho leva z Narnie (bez srandy). Cestou naspäť k autu sme sa zastavili v potravinách Coop – tam nekupovať, aj privátna značka bola trikrát drahšia ako potraviny v Denner alebo Migros. Parkovali sme opäť zadarmo, lebo sme mali šťastie, že miesto bolo zaplatené ešte na ďalšie tri hodiny, ale už na ňom nikto nestál. Toto nám skrátka vychádzalo. Posledný nocľah vo Švajčiarsku sme mali v Zűrichu či skôr v Dűbendorfe. Spali sme u mladého chalana z Portugalska, ktorý nám porozprával o situácii u nich doma – v tom čase boli v Portugalsku veľké požiare – ako na to štát kašle. K bytu patril i malý „terasodvor“. Večera i raňajky na vzduchu boli veľmi príjemné, nakoľko byt sa nachádzal v tichej štvrti mimo mesta. Cena 29€/os./noc.  Za parkovné sme našťastie tiež neplatili.

Horšie to bolo v Zűrichu – najdrahšom meste Švajčiarska, ak nie celej Európy. Auto sme nechali asi 20 minút rezkou chôdzou od centra mesta a i tak sme platili. Zűrich bol zvláštne mesto. Už to nepôsobilo typicky Švajčiarsky. Skôr nemecky. V meste sme si najprv nič nekúpili, lebo to bolo finančne nedosiahnuteľné, prešli sme sa najdrahšou ulicou sveta s najnudnejším názvom –  Bahnhofstrasse. Rolexky v každom výklade – cena väčšinou neklesá pod 23000€. Sú tu sústredené všetky významné banky a business meni sú na každom kroku. Občas pánov v oblekoch bolo vidno aj na lavičke v parku, ako si ležiac vychutnávajú svoju obedňajšiu siestu. Do univerzitnej štvrte sa dá dostať 40 m dlhou pozemnou lanovkou Polybahn, ktorá doslova prechádza skrz jednu budovu. Sprievodca písal aj to, že odvrátená strana Zűricha (alebo neoddeliteľná súčasť – to je relatívne) sa nachádza na hlavnej stanici. Drogy či prostitútky sa dajú zohnať práve tu. Dokonca existujú tzv. hanfshopy, kde je možné legálne dostať aj tvrdé drogy, avšak pod podmienkou, že ste Švajčiar a máte 18 a viac rokov. Išli sme sa tam samozrejme pozrieť :D Na stanici bol trh s ovocím a zeleninou a jediné čo sme zohnali (samozrejme zadarmo) bola ochutená sladká hnusná minerálka – promo na novú značku :D Zaujímavý bol guľatý otvor v stene na verejnom wecku, slúžiaci na odhodenie striekačky. Sin city Európy. Bohatstvo má aj odvrátenú stránku…. Cestou k autu sme chválabohu objavili náš obľúbený Denner, nakúpili čokolády pre známych a pokecali s pokladníkom, ako inak, z Košíc :D Poslednou zastávkou bol najväčší vodopád v Európe Rheinfall. Vodopád je jedinečný svojou šírkou (150 m) a objemom vody – 700 m³ za sekundu. Turisticky majú toto miesto veľmi dobre podchytené – atraktívne vyhliadkové miesta priamo nad vodopádom, vyhliadková jazda loďou. Nad vodopádmi sa nachádza tiež hrad, popod ktorý vedie železničný tunel. Železničný most je zároveň aj pre chodcov, čo je tak trochu adrenalínový zážitok.

Vodopádom sa skončila naša púť po krajine snov Švajčiarsko. Na každom rohu, v každom obchode, na ulici, na ceste, skrátka všade bolo cítiť vyspelosť krajiny a najmä vyspelosť ľudí. V krajine sú nastavené pravidlá a jej obyvatelia sú naučení ich dodržiavať a nikoho nenapadne, že by mal robiť opak. Stačí mi i skúsenosť z parkoviska – každý si so sebou nosí niečo ako papierové hodiny – na nich si nastaví čas kedy na danom mieste odstavil auto – nakoľko na každom parkovisku sa môže auto zdržať iba určitý čas, podľa toho, v ktorej zóne mesta to je. Ak tento čas prekročí, majiteľ auta musí zaplatiť. Vie si niekto predstaviť, že by takýto systém bol na Slovensku? Ako prvé by  väčšina ľudí nastavila čas o dve hodiny neskorší ako skutočný, len aby to bolo zadarmo a oklamal tak seba, ostatných, mesto i štát. A na princípe dôvery, poctivosti a toho, že pre nich je normálne sa chovať normálne tam funguje všetko. WC boli čisté a zadarmo, funkčné a moderné. Lanovky boli mám pocit lacnejšie ako u nás, maximálne rovnako drahé. Lenže lanovkár vysmiaty, úslužný, ochotný pomôcť či poradiť a poprial pekný deň. Na cestách sa správajú kultivovane, keď vidia cudzieho, skôr pomôžu akoby začali vyvádzať. Na dobré sa zvyká rýchlo, vo Švajčiarsku som sa cítila príjemne, prirodzene, normálne, ako človek. Za celý čas trávený v tejto krajine mi vadili iba dve veci – nonstop tečúce fontánky s pitnou vodou a jeden ozaj nechutný podchod v Zűrichu.

Večer sme sa vrátili naspäť do Francúzska, do Strasbourgu. Francúzski šoféri sú iný odvar, Francúzi majú skrátka čas. Inak to popísať neviem. Čas šoférovať, chodiť, jesť, čas žiť. A to je vlastne dobre. Mňa to upokojovalo. V posledný deň ma ešte čakal výlet po Strasbourgu. Lukáš to tam za necelý rok dobre spoznal a ukázal celé mesto. Nečakala som, že centrum Strasbourgu ako také na mňa zapôsobí natoľko, že žiadne z miest vo Švajčiarsku sa mi nebude zdať tak pekné. V centre Strasbourgu je kopec domov s typickou architektúrou Alsaska – domy s viditeľnými trámami. Lukáš poznamenal, že boli časy, keď tieto domy neboli vedené ako nehnuteľnosť, nakoľko bolo resp. je možné ich rozobrať a postaviť kdekoľvek inde. Plus cez mesto vedie aj kanál, ktorým chodia vyhliadkové loďky. Nachádza sa tam aj most, ktorý „uhne“ na bok keď tadiaľ tieto lode prechádzajú. Najväčšou pýchou Strasbourgu je nepochybne katedrála vysoká 142 m. Do roku 1874 bola najvyššou stavbou sveta. Zaujímavé je okrem mnoho iných vecí aj to, že je v podstate nedokončená – má len jednu vežu, no pôvodne mala mať i druhú. Ďalším pekným miestom v Strasbourgu je aj park Orangerie. Nekonečný park. Krajší som videla snáď len vo Varšave. Nezabudnuteľná bola tiež budova hlavnej stanice – historická budova prekrytá sklenenou konštrukciou – z vonku pôsobí ako moderná budova, z vnútra kryté „átrium“. Jedno však bolo oproti Švajčiarsku inak. V Strasbourgu bolo veľa žebrákov a neporiadok – smeti na ulici. To vo Švajčiarsku nebolo. Otázka je, či sa tam majú všetci tak dobre, že nikto nežobre alebo je to pokutované a zakázané :D A smeti si buď vie každý po sebe upratať, alebo je to dokonalo vyriešené v noci. Rozdiely v rámci Švajčiarska boli i podľa toho, v ktorej časti sme sa akurát nachádzali. Každý kút je ovplyvnený susednou krajinou. Juhozápad je vyšperkovaný tak ako to len Francúzi vedia. Sever bol chladný, nalinkovaný ako celé Nemecko, juh bol uvoľnený ako Taliansko. A podľa tohto sú nastavené aj jazyky, ktorými sa človek dohovorí. Samozrejme angličtina je platná úplne všade. Pre mňa úžasná krajina, ktorá na mňa spravila veľký dojem a verím, že sa do nej v budúcnosti ešte vrátim. Čo sa týka Francúzska, resp. toho mála, čo som mala možnosť vidieť, platí to isté, čo aj v prípade Švajčiarska. Mať čas a vedieť vychutnávať je umenie J A umením je aj jedlo. Raz, ak do Francúzska opäť zavítam, nechám si špeciálny badžet len na jedlo. Mňam, na to ich pečivo sa nedá zabudnúť.

Celý výlet (ubytovanie, jedlo, cesta – benzín, cesta do  Strasbourgu, poistka) ma vyšiel na osobu 360 – 370€. Veľkou výhodou bolo, že auto sa nemuselo požičiavať a tiež to, že Lukáš mal už dávno kúpenú diaľničnú známku a pod. Návrat domov bol zložitý. Autom sme vyrazili tak, aby bolo čo najmenej áut, ale najprv kazili cestu búrky – zlá viditeľnosť, neskôr práce na ceste. Prišli sme o tri hodiny neskôr, než sme predpokladali. Rozumej, o pol 4 sme dorazili do BA a o pol 9 som už sedela v práci :D Som rada, že som mohla všetko spomenuté zažiť, vidieť, počuť,  cítiť, presvedčiť sa, že je to tam naozaj tak ako si myslím. Úprimne, odporúčam takýto road trip po Švajčiarsku absolvovať. Je tam úžasne. Všetko to, ako tam veci robia považujem za prirodzené a myslím si, že tak by mali byť nastavení ľudia všade na svete. Čo sa týka tripu všeobecne, tak škoda bola, že sme na takúto cestu boli iba dvaja, ale i tak ďakujem za pozvanie, bola to dobrá skúsenosť a nejeden nezabudnuteľný zážitok! Cesta bola vyše 1300 km dlhá po Švajčiarsku, keď pripočítam cestu zo a do Strasbourgu tak 1600 km, k tomu cesta z a do BA, tak dokopy cca 3500 km. Prechádzala som Rakúskom, Nemeckom a Talianskom, bola vo Francúzsku, Švajčiarsku a Lichtenštajnsku.

A toto všetko mi prinieslo iba to, že som zmenila bydlisko. :D No a to už sa niekoľko týždňov pred odchodom sem, začal plánovať aj road trip do Nórska s fešákmi z Rumunska….. ;)