Svoj príbeh som napísala, aby sa nestal príbehom ďalšej ženy

Ženy nám pravidelne posielajú svoje príbehy spojené s pôrodom v slovenských pôrodniciach. Toto je jeden z nich.
Názory prezentované v tomto príbehu sa nemusia zhodovať s názormi občianskeho združenia Ženské kruhy.

Dobrý deň, veľmi sa mi páči Vaša osveta na tému #dostboloticha. Sama mám svoj pôrodný príbeh, s ktorým by som sa chcela podeliť. Pretože mlčanie systém nezmení.

Aktuálnou témou v posledných dňoch sú pôrody na Slovensku a reakcie na film „Medzi nami“, ktorý zobrazuje reálne príbehy.

Avšak, podľa vyjadrení „kompetentnejších“, tento film nie je realistický. Čím? Čo konkrétne je vymyslené alebo zveličené?

Každý deň postrehnem nový pôrodný príbeh. To všetky ženy si vymýšľajú? Alebo sme sa dali na písanie hrôzostrašných príbehov?

Každý jeden príbeh je realistický, podpísaný bolesťami, potom a krvou a následne spečatený novým životom.

Sama mám jeden svoj príbeh a dlho som sa rozhodovala, či naň zabudnem, alebo sa s ním popasujem a prekonám to.

Nedokážem to opísať v emóciách, aké som vtedy prežívala. Mnoho vecí som potlačila, vytesnila. Avšak ony sa spätne vracajú a mnoho žien začne mať depresie, alebo sa zmenia po pôrode.

Sama cítim, že o časť seba som prišla, že pri mnohých situáciách sa cítim zahnaná do kúta neschopná vlastnej voľby a rozhodnutia. Toto nie sú pocity, s ktorými sa má žena a jej rodina stretávať.

Ako opísať svoj pôrodný príbeh? Neviem nájsť vhodné slová, pretože neviem, čo na tom bolo najhoršie.
Celých 24 hodín, kým som sa ocitla na pôrodnej sále, bolo pre mňa trýznivých.

<Cítila som sa ako vec, ktorá nemá svoj vlastný názor, ktorá nepotrebuje vysvetlenie, čo sa deje s jej telom a s bábätkom, ako príťaž lekárom, hlavne nech už máme odrodené.

Najväčšiu krízu som mala o 11 hodine, keď som už zúfalo prosila o cisársky rez, pretože som po celodennom vyčerpaní, únave a hlade nevládala ďalej „predýchavať“ oxytocínove kontrakcie (ktoré nikdy nekončili).

Na moju prosbu ma vyšetrili asi 4 lekári a nikto nebral ohľad na to, že vaginálne vyšetrenie je mučivé.

A to, že krvácam, sa im zdalo v poriadku. Dostala som infúziu a ostala som pripútaná k stojanu.

Po nejakej hodinke som pocítila, že potrebujem na WC a zrazu cítim nepríjemný pocit, že musím tlačiť. Volám na sestru a tak skonštatovali, že ešte musím vydržať a že potrebujú vyšetrenie oziev srdiečka

Takže som v najväčších bolestiach musela ležať. Po nekonečných hodinách bolo telo konečne pripravené na pôrod a tak som si odcupitala na pôrodnú sálu.

A až táto časť začínala mať grády. Nasledovala klasika – vyštverať sa na kreslo a potom žiadne inštrukcie, čo sa bude diať.

Nič, iba chladná rutina, keď zrazu človek pocíti obrovský strach o vlastný život a život dieťatka.

Vyviazané nohy, v ruke infúzia a na kresle poloha skoro v ľahu.

A zrazu sa objaví lekár, ktorý Vám bude „pomáhať“ pri pôrode. Žiadne predstavenie ani pár navádzajúcich slov, či je všetko v poriadku.

Len na Vás pustí „tlačte a snažte sa čo najmenej hýbať“. Po prvom zatlačení mi zrazu skáče sestra na brucho.

A oboznámil ma niekto s tým vopred? A vôbec sa opýtala? Nie, len zrazu skok a Vy neviete, čo bolí viac a či nemáte pomliaždené vnútorné orgány, alebo či je bábätko v poriadku.

Po jej „pomoci“ vyjde bábätko von, lekár odstrihne pupočník a zrazu pri ňom nie sú ďalšie pomocné ruky, ktoré by človiečika vzali. Začne kričať „Ako to, že tu nikto nie..!“ a zrazu PUSTÍ dieťatko na podstavček, ktorý je pod pôrodným stolom.

Práve narodené dieťatko, o ktorého život som sa niekoľko hodín obávala. A čo môžete robiť? Nič, ste uviazaná a úplne bezmocná.

Máte pocit, že toto všetko je len scéna z najhoršieho filmu, ktorý práve pozeráte. Lekár nerieši a pokračuje ďalej s vrieskaním po sestrách.

Niekto sa nájde, dieťatko vezme, ukáže vám ho na milisekundu a už nasledujú ich rutinné procedúry. A kde je sľúbený bonding, s ktorým sa prezentovali na predpôrodnej príprave? Babyfriendly nemocnica? Kde?

Lekár pokračuje v šití a pri každom stehu ma okríkne, nech držím zadok na stole. Skončí svoju prácu a odchádza.

A ostanem na sále sama. V tej chvíli som šťastná, že už to mám za sebou. Že sa dieťatko narodilo a že sa už netrápime obaja.

Avšak v hlave mám stále myšlienku, či takto má vyzerať pôrod. Toto má byť najkrajší a najsilnejší okamih? Čerstvo narodené dieťatko je hneď traumatizované. Toto si môže lekár dovoliť?

Svoj prvý pôrod som mala pred trinástimi mesiacmi a vždy, keď si naň spomeniem, tak sa trasiem a je mi nevoľno.

Nedokážem uveriť, že niečo také sa deje. Že bez jej súhlasu alebo konzultácie zdravotných rizík jej vyvolajú pôrod, pretože pre lekárov to je pohodlnejšie a veď toto je normálny pôrod.

Normálny, prirodzený? Pre koho? Pre lekára, ktorý to v živote neprežije? Prečo je pôrodníkom, keď nedokáže pracovať so ženami a nedokáže v rukách udržať čerstvo narodené dieťa?

Chcela by som tomu dať viac emócií, ale nedokážem. Pôrodom som prišla o časť seba. Nebola som rovnocenný partner. Cítila som sa ako uväznená vo svojom tele a myšlienkach. Poháňal ma len strach o zdravie dieťatka.

Áno, dosť bolo ticha. Téma pôrodov je veľmi aktuálna, pretože to, čo sa deje, nie je vôbec normálne.

Každý má právo na informácie, čo bude nasledovať, aké sú zdravotné riziká, čo je vhodnejšie v tejto situácii. Rodiace ženy nie sú pokusné králiky, po ktorých treba vrieskať.

Netreba sa báť. Pôrod nemá byť deň, na ktorý zabudneme a ideme ďalej. Má to byť to najkrajšie stretnutie v živote. Stretnutie ženy – matky s jej dieťatkom.

Jedným z cieľov občianskeho združenia Ženské kruhy je vytvárať bezpečný priestor pre ženy, aby mohli zdieľať svoje príbehy. Keďže na blogu DenníkN nemáme práva moderovať diskusiu, rozhodli sme sa ju nepovoliť. Diskutovať, či prečítať si ďalšie zážitky žien z pôrodníc, môžete na našom webe a facebooku. 
#dostboloticha