Denník N

Nájsť si tú svoju

Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič

Koncom leta sme sa so Seničanmi vybrali na roadtrip, divní vtáci mieria na juh, a bolo to super – zvony prastarých katedrál („Ale to tríská!“), magicky tiché jazerá („Nevykocíme sa na chvílu do loďky?“), zlatom poliate skalnaté hrebene hôr („Tam ti slnko pjekne dá po papuli!“).

Vracala som sa veľmi odpočinutá a hovorila si, že by som teda konečne mohla spraviť, čo už som dlhšie zvažovala – napísať článok o slovenskej poézii. Doma ma v každom prípade privítal pokazený odpad a k myšlienke už som sa nevrátila. Selaví – chcel by si poéziu, prikvačí ťa próza života.

A možno sa to dalo chápať ako znamenie, že sa do toho vôbec nemám púšťať. Rozhodne o nej neviem dosť na to, aby som o nej povedala niečo seriózne. Nepochopila som jemné gesto vesmíru; mohol by ma teraz trafiť blesk.

Pôvodný plán bol Mihálik. Doštuduj si doma. Medzičasom sa totiž objavilo niečo iné. A o tom treba hovoriť.

Nedávno vyšla kniha Potopené duše. Ide o výber z tvorby dvanástich slovenských poetiek z prvej polovice 20. storočia, zostavila ho literárna historička Andrea Bokníková. To znie veľmi prosto, ale musí za tým byť nenormálne množstvo práce. Veľa som si o tom zistila, neviem, či by príprava niekoho zaujímala, asi to nakoniec pojmem ináč. Tento článok nebude literárny, neodcitujem ani jednu celú báseň, neviem, čo by som vyberala, to sú moje osobné veci, nájdite si vlastné; skrátka chcem, aby ste si tú knihu kúpili. Ak ste tomu v minulosti dávali šancu a dnes už bez pochýb viete, že vás poézia nebaví, dobre, ste ospravedlnení, môžete ísť robiť niečo iné. Ale ak je vo vás ešte čosi nažive, zastavte sa.

Vraj nežné pohlavie

Ako poznamenal ten pán, čo moderuje Penu dní, toto nie je kniha, ktorú by ste si prečítali od začiatku do konca – skôr si ju zavše vezmete, náhodne otvoríte a pozriete sa, čo vám chce povedať. Ja som tiež ešte ani nevidela obsah, a pritom už mi zo strán trčia pozakladané papieriky.

A z rozprávania pani Bokníkovej, ktorá bola prednedávnom v spomínanej relácii hostkou, mi najväčšmi utkvelo meno Elena Kamenická. Je zo všetkých najzáhadnejšia. Ako jediná tu ani nemá fotku, žiadna jej podobizeň sa nedochovala. Na čiernej stránke, na mieste, kde by mala byť, nájdete len prázdny rám.

Krátko nato sa zo stručného životopisu dozviete, že jediná zbierka, ktorá jej vyšla, sa volala Čierne stretnutie, a v úryvkoch z dobových recenzií si prečítate, že síce oceňovali jej netradičnú poetiku, ale vyčítali jej pesimizmus a beznádej. Trochu menej rozorvanosti, poprosili by sme, viac slniečka. Pomyslela som si o tom svoje, ale keď som sa k nej predvčerom vrátila, že si ju prečítam od začiatku do konca celú, nepodarilo sa mi to – a v jednej chvíli mi prišlo úplne nevoľno.

Dá sa toto nazvať milostnou lyrikou?

Odcitujem z knihy, takto to zhrnul kritik Chorváth:

„Treba uznať, že sa jej podarilo zachytiť širokú škálu citov medzi pokorou a výbuchom. Milenec je tu priateľom i nepriateľom, zvodcom i zvádzajúcim, vábenie, prosenie a odmietanie, ľúbostná túha, strach a sklamanie sa večne striedajú. Nevdojak vkĺzne do verša, koľko je v láske samolásky a vôle po zvládnutí druhej bytosti. Ale toto dravé číhanie je tlmené pocitom tragizmu nad prchavosťou erotického a životného víťazstva.“

To je úplne presné. A ja som si hovorila – nežné pohlavie? Chvíľami iste: „Zohrej ma. Som veľmi malá a priveľmi Tvoja.“ Na chleba by si si ju mohol natrieť, taká je mäkká, tak preochotne sa skláňa. Ale nasrať by si ju nechcel. Občas výkričník, jasná vec, občas póza. A inokedy len také zasyčanie pomedzi zuby: „Znič ma. Zničíš seba – po mne nebudeš.“

A toto sa stupňuje, láska aj trýzeň, na hranicu znesiteľnosti. Teplé rany. A potom v poslednej básni Kamenická svojím spôsobom vyfakuje aj Boha – a vzápätí sa, pravda, aj pred ním skloní. Nie je to zloba, je to bolesť; nesie jej priveľa, a nevládze.

Na záver sú, ako tuším u každej poetky, zaradené úryvky z korešpondencie. Kamenická prosí Emila Boleslava Lukáča o „úprimnú a prísnu kritiku“, napomína ho, aby ju neoslovoval „milostivá“, lebo je to predsa len trochu škrobené, a v závere naráža na nejaké ich spoločné stretnutie – taká „nedokončená symfónia,“ napíše – a napíše to tak, že pocit romantiky máš úplne nulový.

Je to temné.

Rozmýšľala som nad tým, ako vie žena, žena večná, básnikmi ospievaná, jednou vhodne zvolenou vetou niekoho zlikvidovať.

„You leave me dry.“

Alebo –

„I don’t want you, Edgar, I’m past wanting you.“

Takáto vecnosť je možno najhoršia. Keby aspoň kričali.

Obráťme list

Samozrejme, okrem divej, rozorvanej Kamenickej nájdete v tejto knihe aj takú povedzme tradičnejšiu lyriku. Túžba, zlomené srdce, zármutok aj rozšafnosť – vráť sa, nech sa s tebou pohrám ešte raz. Ak máte, môžete si s blízkou dušou vymieňať lístočky s dvojveršiami. Ak ste sami, nie ste sami, nejedna poetka bola a možno mala podobné pocity.

Je to ešte zrozumiteľné? Alebo už zasa odchádzam na vlastnej vlne do nejakých nekompatibilných morí?

Ja by som do nášho časopisu, minule spomínaného, mala urobiť rozhovor s pani Bokníkovou. Ráta sa s tým, že moja láska k literatúre vykompenzuje moju nedovzdelanosť – že by sa to skrátka dalo. Samozrejme neviem, z ktorého konca sa do toho pustiť, je to krehké a ja nemotorná. Včera som si s knihou sadla na kraj postele, či mi nepovie niečo, čo by ma posunulo, čo by ma inšpirovalo k inteligentnej otázke. A kniha sa mi otvorila na Zore Jesenskej. Vedela som, že aj Zora je tam, ale zámerne som ju nevyhľadávala, chcela som si ju odložiť, odložiť na čo? neviem, láska, nechceš prirýchlo. A teraz ma zastihla nepripravenú, hodila na mňa svoje slová, dočítala som stranu a rozplakala sa.

Plačúc sa ťažko robí osnova k rozhovoru; jednak ti to veľmi konštruktívne nemyslí, jednak nevidíš na papier s poznámkami, jednak je ti to v tej chvíli proste kurva dosť jedno.

Dosť dlho som potom sedela na zemi, na zemi je dobre, a hovorila si, či toto nie je ono – prečo potrebuješ poéziu a prečo ju zároveň nechceš, nechceš, nemáš čas, čo keby ťa niečo zastihlo nepripraveného, čo keby ťa to na pár minút knokautovalo z tvojej rozumnej, vecnej polohy, čo keby sa v tebe otvorila rana?

Na to naozaj nemáš čas.

Dalo by sa predsa povedať o básňach rovnako, ako sa hovorí o knihách všeobecne – ak sa ti zdá, že ti nič nehovoria, ešte si nenašiel tú pravú. Určite, určite je treba trochu tomu vyjsť v ústrety, nebáť sa. A tu je to ľahké – toto nie je nič prekomplikované, nič konceptuálne – hovorí k tebe milenka s tisícom tvárí, prežíva veci, ktoré sú ti dôverne známe a ktoré si sám možno pochoval.

Všetky tie hlúposti z hodín literatúry – aby si si potom celý život mohol hovoriť, že „nerozumieš poézii“. Ak plačeš, rozumieš veľmi dobre.

Uzavrime sa

Nedávno som bola na návšteve u blízkych známych; rozhodená na gauči, s domácim pečivom v ruke, som v jednej chvíli zaostrila cez miestnosť na parapet – je to Králik? Vy ste si stolnú lampičku podložili etymologickým slovníkom? Hostitelia pritakali a podivili sa, že to takto rozoznám. Hovorím, že rozoznám, lebo aj ja ho mám umiestnený podobne, teda aby bol poruke, ale zároveň naň zavše niečo položím. Uvažovali sme, že možno takto funguje vo viacerých domácnostiach, možno by sa takto Králikov etymologický slovník dokonca mohol aj predávať – ako taká špeciálna podložka. Dalo by sa to nazvať nejako ikeácky. Dospeli sme k tejto podobe: KRÄLYKK.

Králik by prepáčil.

Faktom zostáva, že je to potrebná kniha, bez ohľadu na to, či na nej leží niečo ďalšie a ako často sa používa. Je doma a je poruke. Zároveň – chápem a prepáčim tomu, kto ju nemá. Keby ste chceli niečo trochu iné, ale tiež krásne a trvalej hodnoty, zadovážte si tie Potopené duše.

Myslím na pani Bokníkovú denne, jej práca podľa mňa nebude v dohľadnom čase docenená, rozhodne sa toho nedožijeme, a neviem si predstaviť, aké musí byť ťažké venovať toľko rokov života niečomu, z čoho sa tri výtlačky pošlú zadarmo nejakým znudeným recenzentom a tri ďalšie si z pocitu povinnosti kúpia študenti slovakistiky. Neviem.

Mohli by sme si všetci kúpiť jeden výtlačok a potom pani Bokníkovej napísať ďakovný e-mail. Toto si predstavujem vo svojom malom svete plnom ideálov – pani Bokníková, ktorá ani v najdivokejších snoch nedúfala, zasnežená listami od čitateľov.

Ale aj keby ste jej nepísali.

Urobte to pre seba. Listujte, občas, a nájdite si tú svoju. Niečo, čo vás vytrhne, čo vás zlomí a čo vás pohladká; čo vás – keď to najmenej čakáte – zrazu prebudí.

Teraz najčítanejšie