Denník N

Prípad z praxe: Disciplinárny trest pre sudcu? Beh na dlhú trať

Ilustračný - Spravodlivosť. Autor: Wiliam Cho; CC0
Ilustračný – Spravodlivosť. Autor: Wiliam Cho; CC0

Pre nezávislosť súdnictva je dôležité, aby vládna moc nemala „páky“ na sudcov. Čo však, keď sudca začne zákon vysvetľovať priširoko, bez toho, aby mal podporu v zákone?
Problém sa (teoreticky) vyriešil disciplinárnymi senátmi, vytvorenými špeciálne pre sudcov. Tie majú prámoci sudcov potrestať – napríklad dočasným znížením platu, preložením na nižší súd, prípadne aj vylúčením zo sudcovského stavu.
Funguje však táto „samoočista“ súdnictva dobre?

Protiústavné pokyny sudkyne

Aliancia Fair-play mala príležitosť sledovať jeden prípad zblízka.

Zjednodušená verzia, čo sa stalo: V roku 2011 počas pojednávania na súde sa bratislavská sudkyňa stotožnila s výhradami voči tomu, že Aliancia Fair-play si pojednávanie nahráva na diktafón. Podľa nej súd musel byť o nahrávaní vopred informovaný. A použiť nahrávku bolo možné vraj len so súhlasom súdu. Neskoršiu žiadosť o taký súhlas písomne zamietla.

(Podrobnejšie informácie v materiáli, ktorý sme napísali pred rokmi.)

Ústavný súd už predtým vo viacerých prípadoch potvrdil právo urobiť si na súde audiozáznam. Rozhodnutie sudkyne preto vyznievalo prekvapivo – podľa Aliancie Fair-play rozhodla o niečom, o čom rozhodovať nemôže.

Bežný občan nemôže priamo podať podnet na disciplinárne potrestanie sudcu. Preto návrh na disciplinárku smeroval k osobám, ktoré podať podnet môžu – predsedovi príslušného okresného súdu, predsedovi krajského súdu a ministerke spravodlivosti. Trvalo im to jeden a pol až šesť mesiacov, kým postupne všetci rozhodli, že podnet na disciplinárne konanie nepodajú. V odôvodnení „prečo nie“, konanie sudkyne zľahčovali, či dokonca aj obhajovali.

Po vyše deviatich mesiacoch Ústavný súd jednoznačne rozhodol, že sudkyňa svojím rozhodnutím porušila ústavou chránené práva pracovníka Aliancia Fair-play.

Skutok sa síce stal… ale nikto nie je vinný?

Po takom rozhodnutí situácia sa zdala jednoduchšou, pretože bolo jasné, že k porušeniu práv došlo. AFP oslovila ombudsmanku – poslednú inštitúciu, ktorá ešte mala právo podať návrh na disciplinárne stíhanie sudcu. Jej rozhodovanie trvalo pol roka, ale podnet nakoniec podala. Požadovala uznať sudkyňu vinnou a zníženiť jej plat po dobu troch mesiacov.

Ďalšie tri mesiace trvalo, kým disciplinárny senát rozhodol vine a o potrestaní sudkyne – uznal ju vinnou. Žiadne zníženie platu – trestom malo byť už samotné prejednanie veci. Sudkyňa sa odvolala a 15 mesiacov (!) od prvostupňového rozhodnutia ho odvolací disciplinárny senát zrušil a vec vrátil na opätovné rozhodovanie. Po roku a pol vec bola vlastne na začiatku…

Zvyšok príbehu sa dá skrátiť – o veci stále nie je rozhodnuté, hoci od „skutku“ ubehlo šesť rokov.

Zhrnutie

  1. Tri inštitúcie, ktoré majú právomoc požiadať o disciplinárne potrestanie sudkyne, odmietli proces iniciovať. Pričom išlo o prípad, kde došlo k porušeniu ústavného práva. Je preto otázkou, aké šance má bežný občan, keď sa bude domáhať disciplinárneho konania voči sudcovi vo veci, ktorá nie je celkom jednoznačná.
  2. Hoci Ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu ústavou chráneného práva, so žiadosťou o prehodnotenie ich stanoviska nebolo možné sa opäť obrátiť na inštitúcie, ktoré už predtým podnet na disciplinárne konanie zamietli s odôvodnením, že sudkyňa v podstate nespravila chybu.
  3. Štvrtej inštitúcii aj napriek existencii nálezu Ústavného súdu trvalo takmer pol roka, kým sa rozhodla podať podnet na disciplinárne konanie sudkyne. Až takmer dva roky po „skutku“ sa podarilo dosiahnuť, aby bol vôbec podaný podnet na začatie disciplinárneho stíhania sudkyne.
  4. Skutok sa stal, ale nik za neho nemusí byť zodpovedný. Síce Ústavný súd uznal, že sudkyňa porušila ústavné právo pracovníka Aliancie Fair-play, no skúma sa, či napriek tomu aj tak vlastne nekonala zodpovedne, uvážlivo a s akceptovateľnou mierou presvedčenia o zákonnosti svojho postupu.
  5. K dispozícii je nahrávka z pojednávania, kde „sa skutok stal“ aj následný písomný pokyn sudkyne. Netreba sa teda prieť, či zložito dokazovať „čo a ako sa vlastne stalo“. Spis nemá tisíce strán, ktoré treba preštudovať, netreba vypočúvať mnohých svedkov. V podstate treba posúdiť len relevantnosť obhajoby sudkyne a rozhodnúť. Robota možno na pár hodín, možno na pár dní. Rozhodovanie o vine sudkyne trvá už štyri 4 roky.
  6. Ak disciplinárne senáty majú byť dôležitým nástrojom „samoregulácie“ súdnictva a relatívne jednoduchý prípad nie je možné uzatvoriť v priebehu štyroch rokov, ťažko očakávať, že „samoregulácia“ bude fungovať, či mať väčší efekt.

Ministerstvo spravodlivosti: „Bezpochyby aj v prípade disciplinárnych konaní platí to, že spravodlivosť musí byť včasná, by sme mohli hovoriť o reálnej spravodlivosti. Preto aj táto problematika bola jedným z okruhov, ktorý sme riešili v rámci veľkej novely sudcovských zákonov.
Uvedenú právnu úpravu parlament schválil 10. mája tohto roku a účinnosť nadobudla 1. júla. Zmenou zákona sme zverili do výlučnej právomoci Súdnej rady SR dohľad nad plynulosťou disciplinárnych konaní. Tá má v prípade prieťahov aj všetky kompetencie na to, aby konala.“

Od 1. júla ubehli už 4 mesiace. Vec sa neposunula. Výlučná právomoc Súdnej rady SR sa zatiaľ neprejavila.

Peter Kunder
Aliancia Fair-play

Chceme konštruktívne prispieť k tomu, aby aj sudcovia niesli zodpovednosť za chyby. A aj vy sa môžete na tom podieľať.  Kliknutím na obrázok nižšie môžete veľmi jednoducho podporiť Alianciu Fair-play, aby sme sa podobným témam mohli venovať intenzívnejšie. Ďakujeme. 

DarujteTento projekt sčasti financuje Nadácia Pontis v rámci Fondu pre transparentné Slovensko a využíva aj podporu bežných občanov. Ak chcete mať najčerstvejšie informácie o našej práci, názoroch a aktivitách, sledujte našu facebookovú stránku.

Teraz najčítanejšie