Denník N

Bratislava/nahlas : Príbeh

Dokument B/n vyšiel 4. októbra 1987. Režim okamžite pochopil, že Bratislava/nahlas – hoci plná vedeckých termínov, čísel a odvolávaní sa na výskumy – je práve takým „podvratným pamfletom“, ako Charta 77. Tomu zodpovedal aj postup represívnych zložiek: KSČ prikázala ŠtB a prokuratúre zistiť a potrestať vinníkov.

Príbeh Bratislavy/nahlas

 

Aktivizmus vzídený z cintorínov

Prvým prejavom nového druhu občianskeho aktivizmu, stavajúceho sa proti rozhodnutiam komunistického režimu , bola akcia hŕstky ľudí, s ktorými som sa začal zaujímať o dianie na Ondrejskom cintoríne. Správa cintorína začala totiž maľovať po pomníkoch podivné znaky a čísla, ktoré ale vzápätí preškrtávali. Zistil som, že tento súboj značiek a neumelo namaľovaných čísel je vizuálnym prejavom kádrovania nebožtíkov zo strany komunistov, ktorí tlačili mestských pamiatkárov, aby z pôvodných cca 15 000 historických hrobov ostalo na ploche cintorína čo najmenej. Dnes to znie surrealisticky, ale vtedy sa naozaj kádrovali zomrelí z minulých storočí, a to najmä z hľadiska ich „účasti na boji proletariátu“. Napokon komunisti rozhodli, že na Ondrejskom cintoríne ostane iba 9 preverených nebožtíkov, na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne 11 pomníkov a na cintoríne pri Mikulášskej bráne žiaden. [1]]

Rozhodnutie o likvidácii historických cintorínov považujem za prejav  vrcholnej fázy sovietizácie Slovenska. Dotkli sme sa doslova dna. Komunisti ničili európsku identitu Bratislavy už od nepamäti (napr. zničením Podhradia prišlo mesto o väčšinu pamiatkovej rezervácie). Ale bagre na historickom Ondrejskom cintoríne, ktoré mali vyhrabať  „buržoázne“ kosti, Bratislavčanov šokovali a pobúrili. Ale … v totalite býva veľká vzdialenosť medzi pobúrením verejnosti a akýmikoľvek prejavmi pobúrenia. Tak to bolo aj tento raz. Ľudia o ničení cintorínov hovorili, v ústraní nadávali, ale inak nič.

Asi aj preto vyvolala aktivita hŕstky odporcov taký  záujem verejnosti a znepokojenie  straníckych orgánov. Tie nariadili ŠtB začať s represiami, útokmi v tlači, vyhadzovaním z práce a začali aj trestné vyšetrovanie. Podrobnosti nie sú preskúmané podnes,  ale zdá sa, že bola spontánna verejná solidarita a neústupnosť ochranárov, ktoré zaskočili komunistov natoľko, že ustúpili od likvidácie historických cintorínov. Ondrejský, Pri Kozej bráne a Mikulášsky cintorín ostali v Bratislave podnes.

……………………………

Od boja o cintoríny (1980-1981) sa skupina bratislavských ochranárov odvažovala ku ďalším a ďalším ochranárskym bojom[2].

V  krajine zastrašených a mlčiacich pútali  protesty a podpisovky mladých ochranárov pozornosť. Dokazovali totiž, že aj v takejto spoločnosti sa môže ozvať hlas odporu voči rozhodnutiam vrchnosti. Mnohí s nami sympatizovali, no len nemnohí sa pridali. Ochranári ostávali spočiatku iba ostrovom inakosti v spoločnosti, ktorú dennodenne masírovala propaganda, zaneprázdňoval úbohý socialistický konzum a deformoval strach. Ochranárstvo pokračovalo celé 80-te roky. Po represáliách kvôli kauze „cintoríny“ nastal určitý útlm a boli aj roky, kedy sa zdalo, že ochranárske iniciatívy ŠtB zastavila, alebo aspoň vyhnala z Bratislavy. Časť ochranárov sa nechala zastrašiť a preorientovali sa na politicky nekontroverzné témy. Ale aktivity sa preniesli do neformálnych skupín. Takou bola napríklad aj iniciatíva Bratislava, z ktorej vzišiel v roku 1987 dokument Bratislava/nahlas (B/n). Jeho scanovú kópiu pozri TU.

Dokument bol výsledkom viacročného mapovania stavu hlavného mesta, ktoré robili mnohí zanietenci a odborníci, ktorí sa pridali k mojej iniciatíve. Boli to mladí vedci z prostredia Maňa Hubu (zo SAV a tiež z dreveničiarskej partie SZOPK), a tiež z prostredia Gaby Kaliskej (dcéra disidenta Romana Kaliského , ktorá pracovala na Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody spolu s  Lacom Snopkom, Jurom Flamíkom, Pavlom Bauerom, Ivanom Gojdičom  a ďalšími).

V dokumente uvádzam , že okruh autorov a blízkych pomocníkov pri zrode B/n tvoril kolektív  23 ľudí, ale z nich napísala texty, z ktorých čerpala redakcia dokumentu B/nahlas, iba menšia časť. Svoje texty a ich odborné texty rôznej kvality a rôzneho rozsahu som upravil do konečnej podoby za pomoci dvojice priateľov – Eugen Gindl a Gaba Kaliská.

23 členný kolektív autorov a pomocníkov B/n som sa snažil rozšíriť o ďalších ľudí, ktorým sme ponúkli možnosť byť oponentami jednotlivých kapitol. Vedel som presne, prečo ich treba: v prípade represálií režimu mohlo záležať na presnosti každého tvrdenia. Ďalšie mená spolupracovníkov B/n som do zoznamu pridal preto, aby sa zlepšila pozícia nahlasistov v prípade politického procesu. V získavaní takýchto „ochranných mien“  z oficiálnych štruktúr bol prospešný najmä M. Huba.

I tak som ale projekt pred predčasným prezradením a zásahom represívnych zložiek chránil práve tak, ako každý iný samizdat. Tzn. že som rukopisy skrýval mimo byt a snažil sa dodržiavať  konšpiračné zásady pri stretnutiach a telefonátoch. Bezpečnostným opatrením  bolo aj to, že sa moji spolupracovníci (okrem Gindla a Kaliskej) nedostali k celému zneniu dokumentu B/n, ale nanajvýš k časti, ktorú mohli opraviť, alebo oponovať. Dnes nie je prečo tajiť, že redakčná úprava niektorých príspevkov bola dosť drastickou, ale iba tak sme mohli dosiahnuť, že dokument  mal jeden jazyk a dal sa prečítať „na jeden dych“. Až do ukončenia práce na dokumente  nečítal celý text B/n, okrem najužšej redakcie, nik.

Hlavnou obranou pred budúcou represiou ale nebola konšpirácia, ale rozsiahly odkazový aparát (tzn. stovky odkazov na legálne zdroje), ktorý som vybudoval na základe zdrojov od autorov, aj na základe svojho rozsiahleho archívu výstrižkov a odborných zdrojov k jednotlivým kapitolám B/nahlas.

Dokument B/nahlas obsahoval aj čosi ako program: cca 300 konkrétnych návrhov na riešenie problémov mesta.

Kľúčovým na B/n bolo, že pripomínala všetkým tým komunistom, ktorí si kedysi – dávno pred našim narodením – vynútili v tejto časti sveta absolútnu moc, že s absolútnou mocou na nich padá aj absolútna zodpovednosť. Preto B/n vyznela ako obžaloba.

ŠtB – ako dnes už vieme – mala avíza o našej aktivite, ale podcenila ju. Jej represálie po vyjdení dokumentu  už iba utierali rozliate mlieko. Prvé vydanie B/n vyšlo pod krytím „zápisnice  zo schôdze“ v náklade 1000 kusov, ktorý sa rozchytal v priebehu cca 48 hodín . Babráctvo ŠtB dokazujú aj  Správy ŠtB, publikované dnes ÚPN: kontinuálne odpočúvanie môjho bytu nariadilo vedenie ŠtB až po vyjdení B/n. ŠtB zlyhala aj tým, že nedokázala zabrániť, aby sa spolu s distribúciou B/nahlas nezačala podpisovať petícia, požadujúca o od režimu  odpovede na otázky, nastolené dokumentom B/n.

Zabavenie tlače

Prvým míľnikom po vydaní B/n bolo zabavenie druhého vydania B/n. Bolo dôsledkom veľkého záujmu verejnosti. Zadali sme ho v inej tlačiarni a za utajovania. Podarilo sa – ŠtB nestihla zabrániť vytlačeniu, ale o novom náklade B/nahlas  (2 000 kusov) sa dozvedela a rovno v tlačiarni náklad zabavila.

Začali výsluchy, zastrašovanie a spravodajské rozpracovávanie prostredia ochranárov. Režim mal v rukách celú škálu možností, ako s nami zatočiť – a ľudia to aj očakávali. To bolo na príbehu iniciatívy  nahlasistov, ktorá sa odohrávala od 4. 10. 1987 až do 19.  11.  1989, absurdné a súčasne neodolateľne zaujímavé : zápas s občanov s režimom sa odohrával pred zrakmi verejnosti, ktorej sme poskytovali informácie o vývoji cez naše Interné informácie a tiež cez periodikum Ochranca prírody. Hoci sa ŠtB snažila, vždy sme našli ešte nejakú tlačiareň, kde nám publikácie vytlačili. Aj preto sa dá nájsť medzi úlohami ŠtB napr. na rok 1988 úloha snoriť po tlačiarňach a snažiť sa zamedzeniu našich tlačí.[3]

Hlas Ameriky: „Je to najväčší úder komunistickému režimu na Slovensku…“

Druhým míľnikom v príbehu B/n bolo zverejnenie reportáže o B/n na stanici Hlas Ameriky. Došlo k nemu tak, že ŠtB zariadila únik materiálu Bratislava/nahlas ku novinárovi Hlasu Ameriky, Jolionovi Naegelemu  (tohto amerického dopisovateľa informoval v Bratislave istý spisovateľ, agent ŠtB).

Po zverejnení reportáže o B/n v médiu, ktoré komunistická propaganda nazývala štvavou vysielačkou, už mala obžaloba komunistického prokurátora na čom stavať. Začalo trestné vyšetrovanie podľa §112 vtedajšieho Trestného zákona – Poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí.[4][4]

Dana Piskorová nezastavila šírenie B/n

Tretím míľnikom príbehu B/nahlas bol okamih útoku orgánu ÚV KSS – denníka Pravda (3. 2. 1988). Článok sa volal „Nič nového pod slnkom…“ a napísal ho vnútropolitický zástupca šéfredaktora Pravdy Arnošt Bak. Príznačné pre túto dobu „pozdnej totality“ bolo, že ho vydal pod pseudonymom Dana Piskorová, čo sa okamžite stalo témou vtipov.

Aktivisti B/n vzápätí po publikovaní útokov „Dany Piskorovej“ žiadali od orgánu ÚV KSS – denníka Pravda opravu urážlivých a nepravdivých tvrdení. Zákony tu také boli – a ym sme začali žiadať režim, aby ich dodržiaval.

Útok denníka Pravda na B/n bol dôležitým signálom verejnosti. Článkom v „straníckej tlači“ sa u nás zvykla dávať  na verejnú známosť vôľa moci. V tomto prípade chcela KSČ dať na známosť,  že B/n je  prejavom protisocialistických síl a že ako nepriateľa budú posudzovať aj každého, kto bude B/n šíriť, podporovať a obhajovať. Takého kampane si verejnosť pamätala z začínajúce normalizácie, aj z čias dokumentu Charta 77: bol to signál budúceho politického procesu.

Útoky Pravdy pod pseudonymom Dany Piskorovej pokračovali ešte raz, na konci marca, kedy na dve pokračovania vyšiel článok Nech prehovoria fakty (I. časť v Pravde č. 75, časť II v Pravde č. 76). Komunisti znepokojení masovým šírením dokumentu sa pokúsili spochybniť jeho faktografiu.

Ale ani spochybňovanie, ani nálepkovanie B/n za protisocialistický a protištátny pamflet nezabralo. Zaujímavou témou výskumu a reflexie by malo byť, že prečo ? Niekto povie, že bola už iná doba, že už sa to „rúcalo“, ale taký pocit u nás ľudia nemali. V dobe vydania B/nahlas tu panoval strach, režim aj naďalej prenasledoval a zatváral kritikov. Myslím, že neúspech zastrašovania verejnosti  pred čítaním a šírením B/n spôsobila zvedavosť. Jednoducho zvíťazil záujem o necenzúrované informácie o tom životnom prostredí, v ktorom sme všetci žili. Boli zvedaví… a išlo o tému, čo bytostne týkala ľudí, rodín, zdravia…

Nech už raz výskum nájde toto, alebo iné vysvetlenie, isté je, že šírenie dokumentu B/n pokračovalo aj po publikovaní útočných článkov v denníku Pravda. Podľa M. Hubu, ktorý mal cez svoju rodinu exkluzívne informácie z prostredia špičiek komunistického režimu, vraj na ÚV KSS odhadovali, že po mesiaci od vydania 1000 kusov B/nahlas už bolo v obehu až 60 000 kópií B/n, a to na najrôznejších nosičoch a médiách (vrátane mg. pások).

Prelomenie izolácie a strachu

K diagnóze, že hlavným problémom občanov okupovaného Československa je strach a apatia, dospeli rôznymi cestami všetky rezistujúce komunity. Aj ľudia z prostredia B/nahlas pochopili, že pokým bude panovať strach, ľudia ostanú izolovaní a bezradní. Zmena nemohla prísť bez obnovenia horizontálnych vzťahov medzi ľuďmi a solidarity. Výrečným dôkazom, že sme tento problém, vnímali, je vydávanie prvého periodického samizdatu na vtedajšom Slovensku, ktorý dostal príznačný názov :  KONTAKT (1980-82). Jeho cieľom , ako hovorí už názov, bolo prelomenie izolácie a strachu medzi jednotlivými ľuďmi a skupinami, ako boli  mladí environmentalisti, umelci, kresťanskí aktivisti, chartistickí disidenti a izolovaní intelektuáli (ako napr. Dominik Tatarka), zahnaní do „vnútorného exilu“.

B/nahlas  bola pokračovaním tej istej témy: prelomenie izolácie a mlčania. Dokument mal vhodnú tému, aj formu, aby sa stal platformou pre prepájanie dovtedy izolovaných „ostrovov“ a zbavovanie ich strachu. B/nahlas  sa stal  od r. 1968 prvou verejne viditeľnou kritikou normalizačného režimu na Slovensku. Verejnosť v nej videla dôkaz toho, že netreba vo všetkom čakať na povolenie režimu, ani na perestrojkovú chiméru. Okolo B/n sa zrodilo spoločenstvo dovtedy izolovaných a zastrašených občanov, ktorí už takými nechceli byť.

Po aktivizácii ochranárov dospel k rovnakému míľniku vývoja aj kresťanský disent. Pol roka po B/n sa uskutočnila „sviečková demonštrácia“ . Aj tá mala  za cieľ prelomenie strachu. Preto nemuseli počas nej rečniť žiadni rečníci. Neboli potrebné protirežimné heslá, ani žiadne transparenty: posolstvom stretnutia bolo manifestovanie prítomnosti účastníkov, ich odvahy vytrvať v 30-minútovom proteste.

Z prostredia reflexívneho disentu upozornil na to, akú kľúčovú rolu hrá v totalite prelomenie strachu, Milan Šimečka st. v jeho eseji „Spoločenstvo strachu“. Strach, resp. odpor proti strachu sa stali zásadnou témou konca 80.rokov. Iba tak mohla éru reflexie  vystriedať éra činov.

Prelomenie alibizmu elít

Čas od času sa aj počas normalizácie stávalo, že niekto spísal protestný list alebo nejakú výzvu. Ak to ale boli protesty bývalých súdruhov, zbavených v previerkach postov a straníckej legitimácie, veľká časť verejnosti sa cítila stáť bokom od tohoto sporu (tzn. sporu reformných a husákovských komunistov). K celému tomu totalitnému režimu už nebolo po okupácii a normalizácii čo dodať. Petície, podpísané tými, o ktorých sa súdilo, že i tak nemajú čo stratiť, bežnú verejnosť nepritiahli. Najvýraznejšou protirežimnou akciou bola do roku 1987 Charta 77 – ale aj tá zamrzla na pár stovkách podpisov, ktoré zozbierala v prvom roku existencie, kým nenastúpila tvrdšia represia. Koncom 70-tych rokov sa ku Charte 77 pridávalo len pár desiatok podpisov ročne. Iba sa potvrdilo, že bývalí reformní komunisti boli  zastrašení  tiež – ba viac, než ostatní. V štáte, kde bolo začiatkom 70-tych rokov vylúčených z verejného a pracovného života viac ako 600 tisíc členov KSČ  nezískala CH77 nikdy ani 2 tisícky signatárov! Tak vyzerali „výsledky politickej práce“, rozumej reálna totalita komunistov, disponujúcimi čoraz modernejšími nástrojmi kontroly, zastrašovania a ovládania obyvateľstva. Občania kedysi pokrokového ČSSR sa po roku 1969 vďaka nim zmenili. Z pôvodnej nadšenej reformnej krajiny a počas okupácie stala krajina pasívnej rezistencie a z tej sa celkom nenápadne zrodila krajina pasívneho konformizmu. Na „zamrznutie dejín“ viac netreba. Naša občianska bieda a hanba  sa stala medzinárodne známou ako „Biafra ducha“ (Luis Aragon).

Na Slovensku bola „doba nehybnosti“ najnehybnejšou: však reformná atmosféra roku 1968 sem sotva dorazila, a už tu boli Rusi. Charta nemala na Slovensku takmer žiaden ohlas. Bola to až B/n, desať rokov po CH77, ktorá začala prelamovať 18 rokov trvajúce zastrašené ticho.

Nečudo, že verejnosť sledovala veľmi pozorne reakcie režimu, aj reakcie vtedajších elít. Čakali sa tresty. Čakalo sa, či ostane B/n takou izolovanou, ako ostala Charta 77. Pripomeňme si, ako české aj slovenské elity zlyhali v dobe tzv. anti-charty. B/n narábala s inou agendou, išlo o zdravie, o kvalitu prostredia, o ochranu zdedených prírodných a kultúrnych hodnôt …  Ľudia, ktorí – ako sa vtedy hovorilo – mali čo stratiť,  od vydania B/n už neboli celkom hluchí, slepí a mlčiaci. Po dlhých rokoch bolo počuť o verejne známych osobnostiach, ktoré sa opäť zaangažovali za verejné záležitosti. Spomeniem spakruky aspoň tie mená, ktoré stáli na strane slobody a „nahlasizmu“ aj neskôr, pri zápase s komunistami v roku 1989, alebo v časoch Vladimíra Mečiara.[5]

Gustáv Husák proti B/n

Pár týždňov po Pravde zaútočil na B/n aj vtedajší člen ÚV KSČ a prezident republiky Gustáv Husák. V prejave na 4. obvodnej konferencii KSS (konala sa 23. 4. 1988 v PKO) sa dokonca rozkričal, označiac B/n nielen za „demagógiu“, ale za „provokáciu“.[6]   Poznal som dôkladne Husákovu rétoriku: ako právnik si dával záležať na presnosti. Ak hovoril o ochranárskej „zelenej knihe“ ako o demagógii, mohli sme si robiť nádeje, že  sa komunistická strana uspokojí s protiopatreniami ŠtB a kampaňou v komunistickej tlači. Ak sa ale ochranári – nahlasisti po tlaku ŠtB nerozpŕchli, ak ľudia aj po zastrašujúcej  kampani dvíhali hlavy, – potom Husák vyslovil slová o „provokácii“. Značilo to jasný odkaz: na provokáciu musí Strana odpovedať protiúderom. Bude proces. Ten dostala za úlohu, ako obvykle, „železná päsť robotníckej triedy“, čiže ŠtB . Zamerala sa, ako dnes vidíme z jej archívov, najprv na vnútorné rozoštvanie ochranárov (Akcia KLIN). Namontovala kontinuálne odpočúvanie do môjho bytu a naplánovali si aj opatrenia na ďalších nahlasistov, vrátane odpočúvania, ale aj rozkladných a zastrašujúcich opatrení. 

Príprava politického procesu

Súčasne s tým hľadala ŠtB na Slovenskej akadémii vied vedcov, ktorí by sa stali „anti-nahlasistami“ podobne, ako si kedysi režim našiel v umeleckej obci „anti-chartistov“. Lenže so získavaním vedcov, ktorí by boli ochotní dokazovať neodbornosť alebo nepravdivosť tvrdení obsiahnutých v B/n mala ŠtB problém. Dokument sa totiž opieral najmä o už zverejnené, alebo odborne nespochybniteľné fakty.

ŠtB v príprave procesu pokračovala až do Novembra 1989, pričom nezanedbávala zastrašujúce akcie. Prihodili sa aj také, aké sme nepamätali ani z najtvrdších rokov normalizácie: napr. vyhrážanie infikovaním AIDS, streľba do okien počas stretnutí aktivistov, posprejovanie dverí šibenicou alebo vulgárnymi vyhrážkami, atď. Na početných výsluchoch som vtedy zažil dôstojníkov ŠtB, ktorí strácali nervy a nezvládali hnev a nenávisť, ktoré v nich vyvolával náš občiansky aktivizmus. Nechápali totiž, prečo im režim ešte nedovolil zatýkať.

Ako dokazujú správy ŠtB zachované z doby po vzniku B/n, nahlasisti sa dostali na popredné miesto záujmu, aj pracovných plánov ŠtB. Ilustruje to napríklad fakt, že zatiaľ čo Akcia ESER (Alexander Dubček) dostala v plánoch ŠtB na rok 1988 iba jednu položku (s cieľom pokračovať v jeho ovplyvňovaní a zastrašovaní), Akcia JOHN (Ján Budaj) mala 5 položiek s množstvom cieľov.[7]

Na politický proces s B/n mala ŠtB silné karty: publikácia nebola vytvorená na pôde oficiálnej inštitúcie, ale v disidentskom byte. Nebola opatrená tlačovým číslom (čiže nebola povolenou). Jej politické hodnotenie v zahraničných „štvavých vysielačkách“ a v západnej tlači  umožňovalo režimu súdiť nás za paragrafy obávanej Hlavy I. Trestného zákona. Napr. za ohováranie republiky v zahraničí, k čomu mohli prifariť aj paragrafy „Podvracanie republiky“ alebo „Poburovanie“ a ďalšie paragrafy, vytvorené na potláčanie kritikov socialistického zriadenia.

Slabou kartou bolo, že ŠtB sa nedarilo získať expertné vedecké stanoviská odsudzujúce B/n, bez ktorých sa nedal uskutočniť politický proces. Kvôli získaniu týchto stanovísk ŠtB časť zo zabavených 2000 kusov B/n opatrila poradovými číslami a za osobitných opatrení ich rozdala desiatkam vedeckých pracovníkov (najmä na SAV) so žiadosťou, aby napísali stanoviská, dokazujúce lživosť B/n. Lenže vedecké kapacity sa do odsudzujúcich posudkov nehrnuli. Niektorí z tradičnej opatrnosti, iní pre sympatie s B/n. Získavanie odborných stanovísk potrebných pre politický proces skončilo neúspechom ŠtB.

Akcia KLIN: neúspech ŠtB?

Komunita B/n sa ani po útokoch a tzv. rozkladných opatreniach ŠtB nerozpadla. Jej aktivity pokračovali a stupňovali sa až do Novembra. Okolo aktivistov B/n sa vytvorila solidarita, podporovali nás osobnosti kultúry a vedy, vydávali sme tisícky výtlačkov necenzúrovaných časopisov, v ktorých sa otvorene opisoval stav životného prostredia, ale aj naše prenasledovanie, vrátane uvádzania mien dôstojníkov ŠtB, ktorí sa nás pokúšali zastrašiť. Aktivisti usporiadali viacero verejných demonštrácií. Niektoré boli atakované  zásahom ŠtB (napr. Pochod matiek a detí, 1. 6. 1989), iné ŠtB nechala prebehnúť (Deň radosti, jún 1989, Archa, október 1989) alebo ušli pozornosti ŠtB (napr. brigády a divadelné alebo hudobné predstavenia v ruinách barokového kláštora v Mariánke).

Počas roku 1987 začala ŠtB voči „zeleným“ na Slovensku uplatňovať akciu KLIN, ktorej cieľom bolo „rozdeliť a izolovať protisocialistické elementy a konfrontačné prúdy.“[8]  Podľa úloh, aké si dávala ŠtB, vidíme, že  režim v rokoch 1987-89 identifikoval existenciu dvoch nepriateľských prostredí (ekologického a katolíckeho) a cieľavedomými opatreniami chcel zabrániť šíreniu ich aktivít z priestoru disentu do oficiálnych štruktúr cirkvi a ekologického prostredia. [9]

Rozkladné plány ŠtB sa nepodarili, ale zanechali svoju temnú stopu v mysliach aj postojoch mladých ľudí, nepripravených na takéto rozkladné postupy. Pozri inštrukciu ŠtB (v hranatých zátvorkách poznámky autora):

„OOZ CHEMIK [Milan Šimečka ml.] a ZPS JOHN [Ján Budaj] – vedené na predstaviteľov opozície z mladšej generácie, ktorí svojim konaním zneužívajú oblasť ekológie. Cieľom rozpracovania je dostať tieto osoby do izolácie a zabrániť ich snahám o spolitizovanie tohto problému a jeho zneužitie.

  1. V súčinnosti so straníckymi a štátnymi orgánmi a SZOPK realizovať prijatie PVO [preventívno-výchovné opatrenie]  k objektovi JOHN a celej skupine aktívne činnej pri vydaní publikácie NAHLAS/BRATISLAVA, s cieľom ich diskreditácie a zabráneniu ich ďalšej nepriateľskej činnosti.
  2. Izolovať objekta JOHN  a CHEMIK  a nedovoliť, aby legálne štruktúry zneužívali pre svoje zámery, najmä v prostredí mládeže. Na byte objekta JOHN zaviesť STÚ DIAGRAM [priestorové odpočúvanie].
  3. Zvýšenú pozornosť venovať stykom na osoby s prepojením na CHARTU 77, ktoré sú rozpracovávané v akciách RENEGÁT [Miroslav Kusý] , PASKVIL [ Milan Šimečka st. ]  a JOHN [Ján Budaj] a v súčinnosti s 1. odd. 2. odboru prevádzať dokumentáciu nepriateľskej činnosti a rozkladné opatrenia s cieľom narušiť ich vzájomnú dôveru.“ [10]

Opozícia v  ČSSR reaguje na B/n

O B/n písali zahraničné médiá: napr. rakúsky Profil, ale aj americký The New York Times. Záujem vyvolala v prostredí zelených z okolitých štátov (napr. disidentská skupina Dunajský kruh z Maďarska) aj zelených strán západnej Európy

Významné reakcie boli v českom prostredí  (napr. časopis českých ochranárov NIKA, ale aj v chartistickom Ekologickom bulletine).

Za reakciu na B/n považujú zahraniční odborníci napríklad aj najväčšiu protirežimnú petíciu, vyzvanú Augustinom Navrátilom, v ktorej sa získalo viac ako 501 590 signatárov, (z toho 291 284 zo Slovenska).[11] Ku medzinárodnému ohlasu B/n sa dá počítať aj iniciatíva exilových Slovákov, ktorí bezprostredne po vydaní B/m  vyzvali politizujúcich predstaviteľov podzemnej cirkvi (J.Čarnogurský) na prvé verejné vystúpenie kresťanov. Uskutočnilo sa 25. 3. 1988 na Hviezdoslavovom nám.

A tak sa v lete 1988 ocitla ČSSR v celkom inej situácii, než bola roky predtým: po štáte kolovali desiatky tisíc kópií B/n, ktorou sa inšpirovali nové aktivistické skupiny (napr. Galanta /nahlas, ale aj Brno/nahlas, atď.). Slovenská verejnosť bola posmelená aj demonštráciou kresťanov, ktorej zľudovelo pomenovanie „sviečková“ a petíciou Augustina Navrátila, ktorú podpísalo v pomere trikrát viac občanov zo Slovenska. Ako dokazujú správy ŠtB z tej doby, obe udalosti podnecovali na Slovensku ku letákom, nápisom a ďalším prejavom odporu voči komunistom, aj ku vzájomnému prepájaniu kritikov režimu.

Nové oživenie odporu voči normalizačnému režimu nevzišlo pomedzi reformných komunistov, ale zo skupín, ktoré už nečakali „spásu“ od komunistov – jedno či reformných, alebo dogmatických. Nerátali už s obrodou tých hore aj preto, že vychádzali z iných než marxistických a socialistických východísk. Títo mladí už necítili natoľko potrebu vytrvať a reflektovať režim, ako potrebu vlastného, oslobodzujúceho činu.

Prvá verejná demonštrácia Charty 77

Cca pol roka po bratislavskej „sviečkovej“  sa odhodlal k verejnému vystúpeniu na ulici aj pražský „reflexívny“ disent. Chartisti využili blížiacu sa návštevu francúzskeho prezidenta F. Mitterranda a požiadali úrady o povolenie demonštrácie na Václavskom námestí. Na to nedostali súhlas, podobne ako ho nedostali pol roka predtým organizátori „sviečkovej“.

V Prahe ale režim disidentom ponúkol súhlas s verejným zhromaždením inde,  na menšom Škroupovom námestí. Tu sa akcia pod dohľadom poriadkových síl  10.12.88 aj  uskutočnila. Nečítal som dosiaľ svedectvo organizátorov o tom, prečo bol tento protest nie iba prvým, ale aj posledným pouličným protestom CH77? Možno bola účasť, alebo priebeh akcie pre Václava Havla a jeho ľudí sklamaním? Isé je, že Charta 77 sa po 10.12.88 z pražských ulíc stiahla.

To neznačí, že by sa v období viac ako roka, ktorý leží medzi 10. 12. 1988 a 17. 11. 1989 v pražských uliciach nedemonštrovalo, ale chartistický disent sa držal sa bokom. Václav Havel dokonca vyzýval k neúčasti na pouličných protirežimných akciách Iniciatívu aj v Prahe prebrali mladšie generácie a ich nezávislé iniciatívy (ako napr. Hnutí české děti, Mírový klub Johna Lennona, a na severe Čiech aj ekologické iniciatívy). Disent očividne nereflektoval zmenu atmosféry a vývoj politickej situácie. Preto začali vznikať popri CH77 nové politické skupiny (napr. Demokratická iniciativa) ale najmä nezávislé a často spontánne iniciatívy mladých. Strach vo verejnosti stále účinkoval, ale slabol.

Na Slovensku prebiehal od vydania B/n  (4. 10. 1987) a 17. 11. 1989 odlišný proces: dominovalo v ňom  ochranárstvo, ako priestor, v ktorom sa ľudia mohli vymaniť zo strachu a apatie. Tzn. , že už vtedy, dva roky pred Novembrom , sa v prostredí ochranárstva , najmä komunity  B/n,  začalo odohrávať to, čomu sme na námestiach Novembra hovorili „odklínanie“[11]. Bolo to o to dôležitejšie, že dovtedy bolo Slovensko typické doslova programovou občianskou pasivitou. V nehybnosti a strachu  nebola možná žiadna zmena. Dokonca – ako ukazuje varovný príbeh štátov ležiacich na východ od Slovenska (Bielorusko, Ukrajina, štáty po bývalej Juhoslávii, atď.) –  strach mohol občiansku komunitu ovládať až do pádu režimu natoľko, že  pád komunistickej nadvlády a odohral bez aktivizácie občianstva. To potom  ostalo viac objektom než  subjektom zmien, čo predurčilo aj éru po r. 1989. Mohlo tak dopadnúť aj Slovensko?

Isteže, o to viac, že Slovensko nemalo v minulosti tradíciu demokratickej správy vlastného štátu, chýbal aj tradícia disentu. Pripomeňme si, akou bola slovenská verejnosť v dobe nastolenia totality rozbitou. Jej vnútorný odpor voči nastoleniu komunistického režimu bol vtedy  vopred prehratý. Gottwaldova KSČ na Slovensku využila morálno-politické dopady zrútenia Tisovho štátu a občianstvo zahnala do pasivity.  Druhý krát boli generácie Slovákov zlomené v ťažení KSČ proti tzv. buržoáznym nacionalistom, ktorých českí komunisti odhaľovali  v radoch KSS. Tretí raz nastala ruptúra po sovietskej okupácii. Od nástupu tzv. normalizácie zavládli, zdalo sa, že už definitívne, pasivita a apatia. Účinnosť tretieho zlomenia dokazoval  mizivý výsledok výzvy Charta 77 na Slovensku. Z búriacich sa šestdesiatosmičkárov – chartistov nepochádzalo zo Slovenska ani 3%.

Napriek sa o Slovensku nedá hovoriť ako o jednej z  krajín, kde totalitný režimu  iba „padol“ , bez aktivity občianstva. Občianstvo sa napokon predsa len preberalo a ozývalo. Iniciatívy zdola boli viditeľné  od vydania B/n (1987) a Sviečkovej demonštrácie (1988).  Tieto dve protirežimné iniciatívy sú ukážkou zrýchlenia politického vývoja spoločnosti v rokoch 1987-1989.

Dokument Bratislava/nahlas bol jedným z tých závaží, ktoré nachýlili pomyselné dejinné váhy, na ktorých sa v rokoch 1989-90  vážila budúcnosť  Slovenska. Hoci náš odpor voči totalitnému sovietskemu režimu nebol ani včasný, ani masívny, predsa len do cieľovej rovinky dobehli iniciatíva Občanské Fórum a Verejnosť proti násiliu spoločne.  Bol to aj ochranársky, občiansky aktivizmus , ktorý spolu s kresťanským vytvoril v ére totality iniciatívy, vďaka ktorým sa môže  Slovensko hlásiť  ku štátom, ktorých občianstvo prejavilo vôľu po slobode.

 

Nežná revolúcia 1989

Medzi 4. 10. 1987 (vydanie B/n)  a 19. 11. 1989 (vznik VPN) prešlo iba 25 mesiacov, ale  v nich sa udiala vnútorná premena postojov vplyvnej časti bratislavských, a v istej miere aj slovenských elít. Táto premena  ale vtedy nebola reflektovaná ani v zahraničnom prostredí, ani v českom disente. To, že sa zmena skutočne udiala, dokazujú jej dôsledky. Najmä to, že  v okamihu politickej krízy bola  Bratislave činu schopná kritická masa stúpencov slobody a demokracie, ktorá najprv zaplnila Umeleckú besedu, potom Námestie SNP, a napokon podnietila vo väčšine slovenských miest a obcí protirežimné protesty , resp. hnutie Verejnosť proti násiliu .

B/n a komunita ochranárov priniesli do revolučných dní roku 1989 ľudí pripravených ku akcii. Zákonite sa preto ochranárske kancelárie stali prvým kontaktným bodom vznikajúcej VPN. Boli to  dve malé miestnosti na Markušovej ulici (dnes Mariánskej). V nasledujúcich dňoch hnutie VPN získalo silných spojencov v študentoch, čo sa prejavilo aj prenesením centrály do väčších priestorov na VŠMÚ. Ale stále mohlo rátať  s pomocou ochranárskych organizácií v Bratislave (cca 2000 členov) aj inde na Slovensku.

Pri všetkom ich ocenení ale chcem vyzdvihnúť, že  najcennejším vkladom ochranárov – nahlasistov do Novembra nebola organizačná pomoc, ale hodnoty, ktoré sa hľadali a nachádzali v rokoch pred Novembrom. V prostredí B/nahlas sa už pred Novembrom definovali hodnoty, v ktorých sme videli základy skutočnej zmen. Preto sme neskôr, po vzniku VPN, odmietli slepú uličku reformy sovietského režimu (prestrojka) a svoje hodnotové  korene sme už nehľadali v marxistickej línii  ale v patriotickej, kresťanskej  a environmentálnej etike.

Vďaka tomu  stála  nová politika po 17. 11. 1989  na západnom, liberálno-demokratickom základe, s ideálmi ako tolerancia, pluralita, ekologická citlivosť, transparentnosť a občianska spoluúčasť na vládnutí. Smerovali sme ku demokracii bez prívlastkov[12].

Pokusy o zničenie ochranárstva

Ochranárstvo bolo v prostredí totalitného režimu zraniteľným, ako je zraniteľnou každá skupina, založená na názoroch a hodnotových postojoch. ŠtB to využívala. Cieľavedome sa snažila rozoštvať vedecký prúd ochranárov (M.Huba) s politickým prúdom, ktorý som reprezentoval ja. Dokazujú to nielen naše spomienka, ale aj Plány práce ŠtB v dokumentoch, zverejnených v uplynulých rokoch ÚPN. Na pôde ŠtB sa koncom totality vyrobili aj plány na vytvorenie Strany zelených. Komunisti totiž  uvažovali o kamuflovaní politických zmien, pričom jednou z nich mohlo byť aj rozšírenie počtu strán organizovaných v Národnom Fronte (NF ČSSR). Zdá sa, že práve s týmto cieľom bola dovtedy nevšímaná poločenská organizácia, Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) na konci  r. 1988 prijatý za riadneho člena NF ČSSR.

V dôsledku „povýšenia“ SZOPK začalo ihneď odstraňovanie mojich spolupracovníkov a kritikov režimu zo SZOPK . Napr. historička Mária Filková, tajomníčka mestskej organizácie SZOPK a súčasne členka kolektívu B/n, nesmela už od jari 1988 pracovať v mestskej kancelárii SZOPK. Zvýšená miera represie sa v posledných dvoch rokoch týkala aj mňa, Gaby Kaliskej a ďalších aktivistov. Presne podľa receptov rozkladnej stratégie ŠtB, popísanej v tzv. Akcii KLIN,  boli iní z kolektívu B/n naopak povýšení, alebo inak režimom odmenení . (napr. J. Flamík a jeho organizácia SZOPK  dostala pozvanie na turné do ZSSR!). Nejeden z nahlasistov dostal nečakanú možnosť novej kariéry, napr. v Prahe. Iní boli povýšení v pôvodných podnikoch, jeden z kolektívu B/nahlas sa stal vzápätí dokonca riaditeľom novej organizácie, iný nomenkaltúrou KSS…   Tejto časti ochranárskej komunity potom – dosť pochopiteľne –  vadilo pokračovanie radikalizácie ochranárskych aktivít. Kritizovali ma za    tzv. vťahovanie politiky do ochranárstva. Zrazu som pocítil, a so mnou aj ďalší „politickí ochranári“, že sme medzi vlastnými  nevítaní.

Dôsledky Akcie KLIN na komunitu ochranárov boli silné a podnes majú negatívny dopad na reflexiu udalostí. To pozitívne a podstatné je,   že ani napätia a eštébákmi inscenované  „rozkladné opatrenia“  nezmenili v rokoch 1987-89 smerovanie komunity stvorenej B/nahlas ku zásadnej  zmene a slobode.

Paradoxným, ale asi aj zákonitým záverom príbehu ochranárov je, že naša solidarita, aj charizma  oslabla, keď po Novembri zmizol tlak režimu. Tí ochranári, ktorí mali výhrady ku mojej tzv. politizácii ochranárstva, neprešli do hnutia VPN. Ale viacerí z nich nezostali mimo odmietanej politiky: založili si Stranu zelených na Slovensku (existuje podnes).

Čo ostalo po B/n

Po rozkole a úpadku VPN (aj SZS) sa u nás vytvorila tzv. štandardná stranícka scéna. Cez tú sa dostali ku slovu partikulárne záujmy, najmä „podnikateľov v politike“. O účasť občianskych aktivistov a idealistov už politické strany nestáli. Pod tlakom síl spojených s bývalým režimom sa politický život na Slovensku z mladej nerozvinul do zrelej demokracie, ale zdeformoval sa na korupčnú partokraciu – a dnes je tu už  jej zhubná, oligarchická mutácia.

Napriek tomu na Slovensku ostávala a ostáva silná autorita tretieho sektoru a nezávislých iniciatív. Považujem to za dedičstvo  B/n. Jeho správcami  sa nestali strany (a to ani tzv. zelené), ale  občianske iniciatívy, tvoriace čoraz smelšiu a aktívnejšiu občiansku spoločnosť.

Jej váha po Novembri iba rástla a v zlomových momentov politického vývoja zasahovali tzv. mimovládky do udalostí výraznejšie, než v ktoromkoľvek z iných postkomunistických štátov.

Ostal tu prítomný aj občiansko-demokratický ideál slušného, otvoreného a participatívneho vládnutia, ktoré nemyslí  na osobné výhody, alebo krátkodobé ciele (či už politické alebo ekonomické) ale si uchováva veľký rešpekt ku prírodnému  a kultúrnemu dedičstvu. Tento ideál sa po Novembri pretavil do politického programu VPN , čo ovplyvnilo štart politickej scény. Tento ideál, hoci neskôr toľkými opustený,   žije podnes a je  súčasťou politických nádejí mladých generácií. Preto sa dá tvrdiť, že  z  B/n ostalo v našom prostredí práve to, čo na nej bolo najcennejšie.

————————————————————————–

Poznámky

[1]  Likvidácie pamiatok sa zvykli v Bratislave udiať z noci na ráno, a tak sa plánovala aj likvidácia cintorínov. Šancu na nejakú protireakciu nám dali pamiatkári z mestskej organizácie na ochranu pamiatok a prírody (MSPSOP), ktorí pod tlakom komunistov, žiadajúcich zničenie cintorínov, ustupovali len neochotne a komunistickému vedeniu neustále prinášali argumenty pre to, aby sa uchovalo prinajmenej zopár stoviek náhrobkov. Skutočnosť, že to nevzdali vopred, vytvorila časový priestor pre občiansku protiakciu. Na moju iniciatívu zareagovali spomedzi odborníkov mestskej ochrany pamiatok a prírody Gaba Kaliská, Silvia Magdolenová a Laco Snopko, z ochranárskych štruktúr Maňo Huba a jeho priatelia, Milan Kovačič a Mikuláš Lisický. Zvonku nám fandili novinári Ľuboš Machaj a Hana Somorová. Spolu  nebolo odporcov zničenia ani desať. Na druhej strane stáli ťažké kalibre : z cintorínov musia byť parky, pretože odstraňujeme tmársku ideológiu. Namiesto krížov vybudujeme z Ondrejského cintorína park s detským kútikom, kade pôjde pešia trasa, ktorou budú prúdiť masy šťastných pracujúcich od novej autobusovej stanice ku obchodnmu domu Prior (vtedy u nás jedinému) čím vytvoria  „nové centrum našej socialistickej metropoly“. A z takejto „socialistickej metropoly“ musia predsa zmiznúť nie iba tmárske symboly (rozumej – kresťanské kríže), ale ešte viac „nesocialistické “  osobnosti – tzn. patriciát Bratislavy z 18., 19. a 20. storočia. Preto im dali čakanmi búrať pamätníky a bagrami vyberať zo zeme ich kosti. Odstraňovali tak pamiatku na etnickú a národnostnú pestrosť mesta, na bohatstvo a vybraný vkus šľachty a mešťanov, aj na mená, ktoré ešte rezonovali ako symboly úspechu medzivojnovej generácie.

[2] Napr. o ochranu Devínskej kobyly (1982), o záchranu najväčšieho solitérneho stromu v Starom meste – pagaštana na Kapitulskej ulici (1984-85), o záchranu barokového kláštora v Mariánke (1988-89), za záchranu Panenskej vežičky na Devíne,  za záchranu historické jadra Záhorskej Bystrice (1984), Devínskej Novej vsi (1988), vo Vajnoroch, Rači a na Devíne, za vyhlásenie Hornej Mlynskej doliny za rezerváciu (1984), za odmietnutie plánu výstavby novej budovy SNR na Vodnom vrchu (1988-89), atď. atď..

 

[3] Pozri zborník 1988 – Rok pred zmenou, str. 191. Vydal Ústav pamäti národa v roku 2009.

[4] „Československý občan alebo obyvateľ republiky bez štátnej príslušnosti, ktorý poškodzuje záujmy republiky tým, že rozširuje alebo umožňuje rozširovať v cudzine nepravdivú správu o pomeroch v republike, /…/ potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo prepadnutím majetku.“ Do úvahy ale prichádzal aj § 100 – Poburovanie (trest v najnižšej sadzbe od 6 mesiacov do 3 rokov). Ak sa čin poburovania spáchal „účinným spôsobom“ (napr. tlačou), zvyšovala sa trestná sadzba od 1 až do 5 rokov nepodmienečne. V Trestnom zákone sa pri tomto paragrafe zdôrazňovalo: „Aj kritika istých javov v spoločnosti, ak je úplne jednostranná, alebo skreslená a sa v nej používa úmyselne tendenčné porovnanie, môže byť poburovaním, vyvolávajúcim nepriateľskú náladu voči štátnemu zriadeniu alebo spoločenskému poriadku republiky.“ Hrozil tiež § 98 – Podvracanie republiky, pričom za činy, ktoré režim označil za páchané z nepriateľstva ku socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu, ak ku prejavu nepriateľstva došlo „v spojení s cudzou mocou“, bola sadzba 3 až 10 rokov nepodmienečne.

[5] Stano Radič a Iveta Radičová, Ivan Pišút, Milan Šútovec, Ilja Zeljenka, Miro Cipár, Vlado Kompánek, Juraj Mesík, Anna Reptová, Juraj Hatrik, Zuzana Kronerová, Vlado Krivý, Vlado Maňák, Milan Trizna, Ivan Dianiška, Pavol Frič, Peter Michalica, Ľuboš Machaj, Juraj Hrubant, Kamil Peteraj, Ľubo Feldek, Andrej Ferko, Ján Dekan, Milan Kňažko, Josef Vavroušek, Martin Brunovský, Ľubo Stacho, Rudo Sikora, Tomáš Janovic, Stano Štepka, Roman Berger, Milan Lasica a Július Satinský, Emília a Magda Vašáriová, Marián Labuda, Dušan Hanák s manželkou Monou, Dušan Dušek, Juraj Alner, Ingrid Antalová, Peter Breier, Martin Burlas, Vilma Cipárová, Ladislav Čarný, Miro Noga, Martin Podstupka, Anton Popovič, Ľubomír Falťan, Boris Farkaš, Jerguš Ferko, Ladislav Grendel, Dionýz Hochel, Peter Hrozienčík, Viktor Hulík, Rudolf Chmel, Jozef Jankovič, Ivan Hoffman, Ladislav Chudík s manželkou Alenou, Ján Demján, Miloš Janoušek, Peter Jaroš, Michaela Jurovská, Roman Kaliský, Elena Kárová, František Kele, Renáta Kľačanská, Viliam Klimáček, Ján Kolník, Ivan Kusý, Martin Kvasnica, Ján Sand, Juraj Holčík, Vlado Krčméry, Ľubomír Longauer, Marie Křápková, Silvia Magdolenová (Pížlová), Milan Nič, Peter Sabo, Hana Somorová, Filip Vagač, Emil Viskupič, Ondrej Zimka, Alexej Zlocha, Ján Melkovič, Jozef Mikloško, Igor Minárik, Štefan Moravčík, Marián Mudroch, Stano Dančiak, Martin Huba, Dušan Mitana, Zuzana Homolová, Andrea Smolková, Soňa Szomolányi, Juraj Bakoš, Martin Babjak, Hana Cielová, Mária Dvorská, Julián Filo, Juraj Gajdoš, Peter Horváth, Vladimír Krempaský, Hana Lichardusová, Zuzana Gindl-Tatárová, Meky Žbirka, Vlado Popovič, Martin Porubjak, Darina Porubjaková (Abrahámová), Elena Pätoprstá, Jozef Psotka, Juraj Rašla, Juraj Ruppeldt, Adrian Rajter, Peter Šimun, László Szigeti, Ján Šefránek, Marián Puobiš, Peter Šporer, Ján Štrasser, Ivan Štúr, Ivan Tirpák, Marek Ťapák, Jozef Vajda, Viera Žilinčanová…toto je len torzo z cca 2000 mien, na ktoré som naďabil v starom adresári, resp. v ochranárskych samizdatoch a petíciách.

[6] Gustáv Husák 23. 4. 1988 na obvodnej konferencii KSS povedal: „Zažili ste v Bratislave senzáciu – zelená kniha ekológie! Sú ekologické problémy? Sú! Sú v Bratislave, sú v Československu, sú na celom svete, kde je priemyselný rozvoj. Miliardy na to dávame, aby sme to prekonali. Dobre je upozorňovať na to, že v tej a v tej fabrike nie sú vhodné podmienky, v tej a v tej, to je dobromyseľné. Ale tu niekto z toho robí demagógiu, zneužíva to! To je provokácia, nielen demagógia.“

[7] Pozri zborník 1988 – Rok pred zmenou. Vydal Ústav pamäti národa v roku 2009. Protokoly ŠtB s úlohami, ako prenasledovať alebo rozkladať komunitu B/n sú str. 138, 139. Ďalšie ciele ŠtB sú v dokumentoch ŠtB, publikovaných v spomenutom zborníku na stranách 148, 195, 201, 219 a 237.

[8] In: 1989, November a Slovensko.  Vydala Nadácia M. Šimečku. Viď str. 31, tiež str. 162, kedy si ŠtB určila Úlohy na úseku prevencie a rozkladných opatrení.

[9] Napr.: „Narušovať väzby opozície do oficiálnych štruktúr a zabrániť ich vplyvu na širšiu masovú základňu – najmä v ekologickom hnutí a v cirkvi: JOHN [J. Budaj], ADVOKÁT [J. Čarnogurský ], PASKVIL [M. Šimečka st.].“

[10] Pozri zborník 1988 – Rok pred zmenou, str. 148 a ďalšie. Vydal Ústav pamäti národa v roku 2009.

[11] P. Kenney: Karneval revoluce. Vyd. Princeton university press, 2002, český preklad v r. 2005, str. 108, 109: „Sotva mohla být náhoda, že pouhých několik měsíců po senzaci, jakou vyvolala publikace této správy [tzn.B/n] proběhla Československem největší a nejúspěšnejší petiční kampaň ze všech: Navrátilova petice.“

[12] Pozri vystúpenie J.Budaja v televíznom štúdiu Dialóg, 24.11.89.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.