Izrael nie je len o konflikte s Palestíncami, ponúka mimoriadne dobrodružstvo v púšti

Krajina tak komplikovaná, ako vzťahy samotných obyvateľov rôznych náboženských vyznaní. Izrael si prežil štyri najvážnejšie vojenské konflikty, počínajúc vojnou o nezávislosť v roku 1947 až po Jomkipurskú vojnu v roku 1973, nevynímajúc nasledujúce dve intifády. Súčasná situácia sa viac-menej priamo odzrkadľuje na výsledkoch šesťdňovej vojny v roku 1967. Podľa OSN sú Západný breh Jordánu, časť Golanských výšin a pásmo Gazy (čiastočne) okupované štátom Izrael. Samozrejme, z izraelského uhľa pohľadu patria tieto územia Svätej zeme Izraelčanom.

Viete si tak preto predstaviť, ako chaoticky to môže pre turistov, ktorí sú v Izraeli prvýkrát, vyzerať. Podľa týchto reálií sme sa museli lokálnym podmienkam prispôsobiť. Prakticky to je vidieť napríklad na situácii, kde sa (ne)môžu turisti voľne pohybovať. Mal som obavy, ako to vyzerá na checkpointoch, kam nás pustia, kam nie a kde nám niečo hrozí alebo nehrozí. Pravdou je, že nastali aj momenty, pri ktorých sme sa necítili „úplne isto“. Odhliadnuc od toho sme sa však na naše prekvapenie v Izraeli cítili veľmi bezpečne.

Jeruzalem

Po prílete do moderného mesta Tel Aviv si ideme prenajať auto. Tunajšie izraelské spoločnosti na prenájom áut si pýtajú pomerne vysokú zálohu na auto v rozmedzí od US$ 650 do US$ 1 400, pričom tá istá firma v Škótsku od nás pýtala výrazne nižšiu zálohu. Keď som sa spýtal na dôvod, zamestnanec firmy uviedol, že hoci sú tá istá medzinárodná firma, záloha sa líši v závislosti od krajiny. Dôvod ale jasne uviesť v podstate nevedel.

Z Tel Avivu sa po prenajatí auta vydávame priamo do Jeruzalema. V tomto svätom meste je návšteva Yad Vashem, hlavného pamätníka obetiam a hrdinom holokaustu, povinnosť. Parabolicky je to v našich podmienkach návšteva pomníka SNP v Banskej Bystrici alebo Múzeum holokaustu v Seredi. Pamätník Yad Vashem sa rozkladá na 18 ha na kopci Herzl, pomenovanom po Theodorovi Herzlovi, zakladateľovi moderného politického sionizmu.

Pomník je venovaný židovským obetiam šoa a hrdinom, ktorí nesebecky pomáhali Židom v núdzi. V rámci pomníka je situovaná Záhrada spravodlivých medzi národmi. Titul „Spravodlivý medzi národmi“  je udeľovaný inovercom, resp. nežidom (ľuďom bez židovskej viery), ktorí riskovali svoj život, aby zachránili Židov pred ich vyhladením nacistami.

V rámci komplexu Yad Vashem je aj veľká budova múzea, pozostávajúceho z viacerých sekcií. Jedným z najpôsobivejších a najsilnejších častí múzea je Sieň mien, skladá sa z dvoch protiľahlých kuželov. Tie obklopuje okrúhla stena obsahujúca okolo 2 milióny „Strán svedectiev“, pričom na hornom kuželi je umiestnených 600 fotiek obetí nacistických zvráteností s krátkymi životopismi.

Na ďalší deň ideme nahliadnuť do Starého mesta, pozostávajúceho zo štyroch častí: kresťanskej, moslimskej, židovskej a arménskej. Predtým ale na hore Sion najprv navštívime hrob Oscara Schindlera, jediného člena NSDAP, ktorému bol udelený titul Spravodlivý medzi národmi. Oscar Schindler, ktorý si sprvu robil na obetiach holokaustu biznis, napokon zachránil 1200 Židov. Zomrel v roku 1974 bez peňazí. Je pochovaný v Jeruzaleme, ako si to želal.

Ideme popri bráne Sion a nachádzame hrobku kráľa Dávida. Príchod k nej je rozdelený pre ženy a mužov. Či je toto miesto naozaj hrobkou kráľa Dávida, je spochybniteľné a inak než s kipou na hlave vás k nej nepustia. Všeobecne, ak ste muž a chcete sa pohybovať pri svätých židovských miestach, bez kipy sa ďalej nedostanete. Pre ženy sa niekde vyžaduje šatka, nebolo to ale brané úplne prísne.

Keď sme už v najsvätejšom meste na svete, ideme sa na hore Sion pozrieť aj do Coenaculum, teda Miesta poslednej večere, do miesta, v ktorom ku žiadnej poslednej večeri nedošlo. V Jeruzaleme je veľa ďalších svätých miest, ktorých názov neodráža realitu, takým je napríklad Chrám božieho hrobu. Vráťme sa ale naspäť k Miestu poslednej večere. Hneď nato, ako sme vošli dovnútra, sa ozýval veľký hluk. Pri pohľade na skupinky ľudí nám, prirodzene, ako prvé napadlo, že zdrojom hluku sú výklady jednotlivých sprievodcov. Boli sme na omyle.

Mali by sme pred sebou naživo výjav ako nikdy predtým. Skupinka mužov s modrými šiltovkami sa ako v najväčšom tranze trasie, miestami to pripomína epileptický záchvat. Skupinka o pár metrov ďalej obklopí ženu s červenou šatkou na hlave a začnú sa jej dotýkať. Takisto sa trasie akoby upadla do tranzu. Prečo sa trasúci trasú a ostatní sa ich dotýkajú, nevedno. Mojou teóriou je, že trasúca osoba si nahovára, že do nej vošiel sám Kristus (ktorý sa na tomto mieste údajne zúčastnil poslednej večere). Okoloidúci sa trasúcej osoby pre tento dôvod dotýkajú, aby pocítili jeho prítomnosť. V každom prípade so zvláštnymi pocitmi odchádzame.

Vchádzame do Starého mesta smerom na Múr nárekov, k najposvätnejšiemu miestu Židov, ktorí nariekajú nad zničením Chrámu. Je rozdelený na mužskú a ženskú časť. Židia kývacajúci sa dopredu a dozadu odriekajú svoje modlitby a do škár múru vkladajú lístočky so svojimi modlitbami.

Sme hladní a chceme sa ísť najesť do autentickej časti Starého mesta. Dostávame sa do hlučnej a chaotickej časti Arabského trhu. Predávajúci sa prekrikujú a predávajú sladkosti rôzneho druhu. Deti hrajú hru o guličky a hádžu ich do malej jamy. Malý chlapček sa stratene obzerá okolo seba. Pričupnem k nemu a naivne sa ho spýtam: „Where are your parents?“ Odpovede sa nedočkám a odchádza preč. Ďalší chlapec na hoverboarde si to všimne, ide za ním, donesie ho na rukách k nám a spýta sa: „Father?“

Trhy sa večer význačne rýchlo menia na kaviarne, bary a príjemné podniky. Ulice ožívajú a naberajú čulú atmosféru. Po uliciach sa pohybujú ľudia rôznych národností a vyznaní. Pracovníci barov lákajú zákazníkov do kaviarni a barov. Je to akokeby ste popíjali pivo na blšom trhu. Bolo to fascinujúce a veľmi pôsobivé. Naokolo sa prechádzali a pospávali mačky. Skončili sme v jednom podniku a ochutnali lokálnu klasiku – shishu spolu s pivom.

Po návšteve Olivovej hory vo Východnom Jeruzaleme, jedného z najväčších židovských cintorínov (ktorý je pod kontrolou Palestínskej samosprávy), Jeruzalem opúšťame a vydávame sa smerom na juh pozdĺž púštnych oblastí. Ďalším mestom, ktoré sme navštívili, bolo Jericho. V úvode som písal o tom, ako sme sa miestami cítili neisto. Jericho bolo tým miestom. Nachádza sa už na Západnom brehu Jordánu.

Naša navigácia nemá mapu Západného brehu Jordánu, ten sa skladá z 3 oblastí: A – úplná civilná a vojenská kontrola Palestínskou samosprávou, B – palestínska civilná samospráva, no izraelská vojenská kontrola a oblasť C – úplne pod izraelskou kontrolou. Jericho, ako aj Betlehem, spadá pod oblasť A, ovládajú ju Palestínci. Keď sme dorazili pred vstup do mesta, privítala nás strašidelná výstražná značka. Varuje Izraelcov, že do mesta majú vstup zakázaný, je v rozpore s izraelským právom a hrozí im nebezpečenstvo.

Očakávali sme, že 11 000-ročné mesto (prvé osídlenia v Jerichu boli 9 000 rokov p.n.l.) bude ponúkať oveľa viac než len gigantické billboardy, miestami ruiny starých domov a skládky. Pravda, bolo tam pár mešít, čo sa ale na arabské mesto očakáva. Išli sme okolo väzenia s obrázkom dvoch AK 47 a portrétom Jásira Arafáta. Z auta sme ani nevyšli.

Od Jericha prechádzame popri Mŕtvom mori po diaľnici 90. Na rade je starobylá pevnosť Masada, kde 960 Židov spáchalo samovraždu a navzájom sa pozabíjalo. Dole pod pevnosťou ich čakalo približne 9 000 bojaschopných ľudí. Keď muži a ženy vedeli, čo ich čaká a čo čaká ich deti v rímskom zajatí, zvolili si radšej dobrovoľnú smrť. Herodes Veľký si túto veľkolepú pevnosť postavil okolo roku 37 p.n.l.

Z Masady odchádzame a tešíme sa na zážitok Mŕtveho mora. Cestou vidíme mnohé pláže, no ideme ešte ďalej, až kým nájdeme vcelku pekný rezort. Našťastie je pri ňom bezplatná pláž, platíme len parkovné. Dôkladne sme dodržali pokyny pred vojdením do mora: nepotápať sa, neponárať hlavu (najmä oči) a nevchádať do vody, ak máme otvorené ranky – pri tomto bode je dôležité sa pred vchodom do mora neholiť na žiadnom mieste na tele aspoň 1 deň predtým.

Ihneď s veľkým nadšením vchádzame do extrémne slaného mora. Dôsledkom toho môže byť aj fakt, že na hladine vody sú viditeľné olejové vrstvy, pravdepodobne, slnečného krému. Nadchádza tá dlho očakávaná chvíľa. V plytkej vode si čupneme na dno mora a okamžite sme nadnesení na hladinu. V Jadranskom mori vás mierne nadnáša, ale s touto situáciou je to neporovnateľné. Akokoľvek sa snažíte bojovať, neponoríte a nepotopíte sa. Naozaj to nie je možné?

Keď sa vám podarí prevrátiť sa tvárou k vode, nie je ľahké otočiť sa späť na chrbát. Voda vám môže vojsť do očí, prehltnete niekoľko dúškov vody a je to. Hrozí vám reálne smrť, pretože v Mŕtvom mori je 34 % slanosti, čo vám môže závažne až fatálne poškodiť vnútorné orgány.

Mimo toho je to skvelý zážitok na celý život. Dve hodiny užívania mora stačili a pokračujeme na najjužnejší cíp Izraela. Cesta trvala ďalšie tri hodiny, počas ktorých to bola takmer samá pustatina. Takmer, pretože v strede ničoho sme v púšti unavení a hladní zbadali:

Pokračujeme Negevskou púšťou smerom na úplný juh Izraela do pobrežného mesta Ejlat pri Červenom mori. Je to pekné mesto obklopené egyptskou a jordánskou hranicou. Nachádzajú sa na ňom piesočné i kamenisté pláže. V samotnom meste Ejlat ale pravdupovediac, nie je veľmi čo vidieť. Vyskúšali sme si ale šnorchlovanie, čo sa oplatilo. Videli sme Dory z filmu Hľadá sa Nemo, ďalšie pestrofarebné ryby a impozantné korály.

V Ejlate okrem ležania na pláži nie je veľmi čo robiť, preto sme návštívili nádherný Timna park v Údolí Timna blízko Ejlatu. Je to rozľahlý park a najmä archeologická oblasť s náleziskami medenej rudy a pozoruhodnými skálnymi útvarmi. Ideálne je náštevu parku absolvovať autom z jedného útvaru na ďalší až do cieľa Oázy, ktorá je súčasťou parku.

Ďalšou atrakciou blízko Ejlatu je Červený kaňon. Nachádza sa blízko egyptských prísne oplotených hraníc. Celá prechádzka parkom trvá necelých 30 minút, ktorej súčasťou sú rôzne rebríky a jednoduché feraty. Najlepšie je ísť pozrieť sa na tento kaňon počas slnečného svitu, keď slnko svieti na červené skaly, čo ponúka nádherný pohľad. My sme ale vyrazili pomerne skoro ráno, aby sme tam nedošli za veľmi teplého počasia.

Odchádzame z Ejlatu smerom na sever naspäť do Tel Aviv. Cestou si ale stihneme pozrieť viacero atrakcií a pre Izrael jedinečných záležitostí. Jednou z takých je Kibbutz. Pri jednom takom kibbutzi sme sa ešte prešli Národným parkom Avdat. Ovplýva nádhernými vodopádmi, jazierkami a najmä kaňonom vytvoreným eróziou.

Blízko Avdatu sa nachádza asi najznámejší kibbutz Sde Boker. Čo je ale kibbutz? Kibbutz predstavuje spôsob komunitného spolunažívania na základe kombinácie myšlienok socializmu a sionizmu, je to spoločnosť uzavretá na malej ploche, ohradená plotom s veľkou bránou a systémom zdieľania prostriedkov. Dá sa opísať ako „maličká mestská komunita“ žijúca si svoju utópiu. Kibbutzov je v rámci Izraela mnoho.

Obyvatelia kibbutzov fungujú na základe myšlienky, že „všetok príjem vytvorený v kibbutzi jeho členmi ide do spoločného fondu“, aby kibbutz mohol fungovať. Sde Boker je najznámejším kibbutzom preto, lebo v ňom strávil svoju jeseň života prvý izraelský premiér David Ben-Gurion, kde žil až do svojej smrti.

Vydávame sa na dlhšiu cestu na posledný bod výletu, do Tel Avivu, kam prichádzame neskoro večer v čase veľkých dopravných zápch. Typické moderné mesto na západoeurópsky štýl s mrakodrapmi, dlhou promenádou pri pláži a čulým ruchom veľkomesta. Je cítiť veľký rozdiel v porovnaní s púštnymi mestami ako Ejlat, ale aj Jeruzalem. Našou obľúbenou časťou boli aj miestne trhy, ktoré ponúkali rôznorodý tovar od orechov, korenia, ovocia a zeleniny a curoviniek. Čo som si najviac obľúbil, bola šťava z čerstvého granatového jablka.

Zvláštnym zaužívaným stereotypom o cestovateľoch do Izraela je, že tam s najväčšou pravdepodobnosťou idú z náboženských dôvodov. No opak je pravdou. Izrael ako turistickú destináciu by som odporučil komukoľvek bez ohľadu na vyznanie. Od návštevy Jeruzalema, kolísky náboženstiev, jazdenie po púšti autom, chodenie po červených skalách či nadnášanie v Mŕtvom mori. Nehovoriac o izraelskej či arabskej kuchyni. To všetko ponúka to dobrodružstvo v púšti.

Shalom.