Denník N

Brexit z vnútra

Okolo Brexitu sa toho už popísalo veľa. Ako to je a čo sa tu deje vidíme asi iba my, priamo zúčastnení.

Pracujem v Cateringu priamo v Londýne už niekoľko rokov. Je to oblasť, v ktorej nájdete Angličanov väčšinou iba na vyšších pozíciách. Sú to práve prisťahovalci z Európy ale aj z celého sveta kto fyzicky pracuje a na kom celý tento biznis stojí. Väčšina prisťahovalcov  začína práve v tomto odvetví takže záujem bol vždy veľký.

Môj prvý reálny stret s Brexitom bol keď sme sa snažili zamestnať kvalifikovaného kuchára. Problém nastal keď sme, na rozdiel od očakávaní, prišli na to, že nám životopisy akosi nechodia a ak áno tak sú to nekvalifikovaný, nevyhovujúci alebo anglicky nehovoriaci ľudia. Bolo pre mna veľkým prekvapením keď sme po týždňoch hľadania interne v spoločnosti, na internete, či na sociálnych sieťach nenašli nikoho. Museli sme si najať drahú agentúru na vyhľadávanie zamestnancov aby sme sa dostali k niekomu plne vyhovujúcemu, čo by doma vôbec nebol problém.

O niečo neskôr sme mali meeting, kde nás okrem iného pripravovali na odliv pracovnej sily a problémy s hľadaním nových zamestnancov. Presviedčali nás, že práve naši kamaráti či známy sú tí, ktorých by sme mali do spoločnosti pritiahnuť. Ďalším prekvapením bolo, keď som zistila, že táto zamestnanecká kríza sa dostáva do čoraz väčšieho povedomia a začína to byt vážny problém.

Ľudia prosto odchádzajú. Možno sa to doma nezdá, no zlepšujúcou sa ekonomikou našich krajín, klesajúcou hodnotou libry a nie úplne ideálnymi podmienkami na život sa tu žiť pre mnohých už neoplatí. Nikto na nás netlačí, nikto nás (zatiaľ) nevyháňa no už len pocit, že to tak v blízkej budúcnosti môže byť, nás často tlačí k návratu. Pocit neistoty znásobuje vyťaženosť, životné podmienky, terorizmus či náklady. Toto všetko nás pomaly ale isto približuje k túžbe po domove a kľude ktorý na rozdiel od života tu, doma máme.

Angličania sa boja. Boja sa toho čo si sami spôsobili. Očakávali ekonomický rast, zvýšené príspevky do zdravotníctva či lepšie podmienky pre nich samých. Opak je však pravdou. Nič okrem poklesu hodnoty libry sa v každodennom živote nezmenilo pre nich, či pre nás. Boja sa toho že “páni manažéri” jedného dňa nebudú mať koho manažovať a nebude nikto kto na nich bude robiť, stavať im domy, či zbierať smetie po uliciach. Mnoho z tých, ktorí sa hrdo búchali po hrudi a rázne hlasovali za odchod, svoje názory zmenili.

Ako to teda bude a ako dopadneme my alebo oni, je otázka blízkej či ďalekej budúcnosti. Isté však je, že ružové okuliare spadli a už teraz je jasne, že to nebude ľahké. Tak teda počkáme a uvidíme…

 

Teraz najčítanejšie