Predstaviť sa, zatvoriť dvere a nechať dieťa v náručí matky, je v trenčianskej pôrodnici stále problém

Týmto blogom reagujeme na rozhovor Ivety Grznárovej s primárom trenčianskej pôrodnice Petrom Kaščákom, ktorý vyšiel 3. 11. 2017 v HN magazíne. Chceli by sme sa k niektorým jeho tvrdeniam v tomto rozhovore, ktoré sa týkali Ženských kruhov, vyjadriť.

Je pravda, ako v HN magazíne hovorí aj pán Kaščák, že sme sa s ním v trenčianskej pôrodnici stretli. Ženské kruhy tu boli dvakrát prednášať. Prvý raz v roku 2015, na pozvanie pána Kaščáka, kedy sme prišli hovoriť o ľudských právach žien v súvislosti s vydaním publikácie Ženy-Matky-Telá, ktorá priniesla výsledky ľudskoprávneho monitoringu a kvalitatívneho výskumu o skúsenostiach žien pri pôrode.

Počas druhej návštevy v roku 2017, ktorú sme iniciovali my, sme sa v diskusii s personálom a jeho vedením zamerali na správanie personálu, ktoré súvisí s obyčajnou ľudskou slušnosťou, ale aj so zachovávaním práva na súkromie či dôstojnosti. 

Teraz však prichádzame k tým tvrdeniam pána Kaščáka, ktoré potrebujeme poopraviť. Na otázku redaktorky HN magazínu, v čom sa on vyslovene so Ženskými kruhmi nezhodne, odpovedal primár trenčianskej pôrodnice takto:

„Úplne každý bod ich agendy nepoznám, no v mnohom sme sa zhodli a myslím, že uznávajú, že sa v Trenčíne snažíme vychádzať ženám čoraz viac v ústrety.“

Dodržiavanie ľudských práv žien nie je možné nazývať vychádzaním v ústrety. Je povinnosťou zdravotníckeho personálu tieto práva dodržiavať. Avšak, v trenčianskej pôrodnici k porušovaniu práv žien dochádza a to na systémovej úrovni.

Peter Kaščák (HN): „Samozrejme, ony majú zväčša predstavu, že každý pôrod by mal byť úplne fyziologický.“

Nie je pravda, že máme takúto predstavu. Nie každý pôrod môže byť fyziologický, ale úlohou personálu je podporovať zdravie. A tým je podpora normálnych fyziologických procesov pri pôrode, ako aj včasné a adekvátne použitie intervencií (samozrejme, s informovaným súhlasom ženy). Súčasťou našej agendy je aj právo žien zvoliť si okolnosti pôrodu.

Peter Kaščák (HN): „Keď oponujeme, že niektorá žena napríklad vyslovene nechce položiť dieťa na brucho – lebo je dajme tomu unavená – považujú to za naše zlyhanie, lebo sme jej dostatočne nevysvetlili, aký to má význam.“

Vedecký konsenzus je, že nerušený kontakt koža na kožu po pôrode by mal byť automatický, a to aj po cisárskom reze. Na Slovensku mal byť personál zaškolený na okamžitú a nerušenú podporu kontaktu koža na kožu pred 25 rokmi, keď sa zavádzala iniciatíva Baby-friendly Hospital Initiative.  Naša kritika smerom k personálu nie je tá, že personál nedokázal unavenú ženu presvedčiť, aký význam má položiť dieťa okamžite po pôrode na jej brucho, ako to tvrdí pán Kaščák.

Problémom sú rutinné a škodlivé postupy, ako je napríklad rutinné meranie a váženie detí hneď po pôrode a podobne. Tieto úkony je možné odložiť aj o niekoľko hodín.

Nemocnica v Trenčíne sa z pohľadu podpory kontaktu koža na kožu nijako nevymyká iným slovenským nemocniciam, v ktorých táto škodlivá prax pretrváva. Výsledky prieskumu, ktorý robili občianske združenia Ženské kruhy a  MAMILA, o.z. ukazujú, že ani vysoko motivované ženy, ktoré si boli vedomé významu kontaktu koža na kožu (typické návštevníčky webových stránok MAMILA a Ženských kruhov), neboli podporené v nerušenom kontakte.

Po vaginálnom pôrode bolo v nerušenom kontakte koža na kožu so svojím dieťaťom iba 23 % respondentiek a po cisárskom reze žiadna(!). Pôrodnica v Trenčíne je na tom dokonca o tri percentuálne body horšie než iné slovenské nemocnice, ktoré, podobne ako trenčianska pôrodnica, donedávna vlastnili titul Baby-friendly Hospital.

Na rozdiel od pána Kaščáka nepovažujeme za pokrok, ak „bábätko vezmú len na 5 minút odvážiť“, ako nám to prezentoval počas našich návštev na ich oddelení. Už v 70tych rokoch minulého storočia existovali vedecké poznatky o význame nerušeného kontaktu koža na kožu. Dnes, v roku 2017, dokážu lídri v znižovaní novorodeneckej úmrtnosti intubovať dieťa na tele matky. Pretože kontakt koža na kožu nie je len o zážitku. Je aj o zdraví, a dokonca v prípade predčasne narodených detí doslova o prežití (čo samo osebe je tiež poznatok z minulého storočia).  

Naše základné nezhody, ktoré vyplynuli z druhého stretnutia, sa týkali týchto oblastí:

Základná slušnosť

To, či je potrebné, aby sa predstavoval personál žene (a jej sprevádzajúcej osobe/osobám), považujeme dodnes za tú najabsurdnejšiu časť diskusie. Schopnosť personálu predstaviť sa má byť súčasťou ich základnej profesionálnej výbavy a nie predmetom diskusií so zástupkyňami občianskeho združenia.

Právo na súkromie

Nemocnica v Trenčíne patrí medzi zdravotnícke zariadenia, ktoré majú z pohľadu priestorového usporiadania pomerne dobré podmienky na zachovávanie súkromia. Rodiace ženy nerodia v boxoch oddelených iba závesom, ako je to v niektorých slovenských pôrodniciach, ale majú k dispozícii pôrodnú izbu (sálu), na ktorej sú dvere. Túto skutočnosť sme aj v diskusii ocenili. Naša kritika sa týkala postupov personálu, ktorý trvá na tom, aby tieto dvere boli otvorené.

K tomu, aby žena mala dvere otvorené, sú využívané rôzne prostriedky – napríklad manipulácia, zastrašovanie alebo aj papuča medzi dverami. Žiaľ, musíme konštatovať, že sme v diskusii úspešné neboli a personál naďalej trval na otvorených dverách.

Právo na dôstojnosť

Podobne sme sa nezhodli ani na nedôstojnom prevážaní ženy po pôrode z pôrodnej sály na oddelenie šestonedelia, keď jej nielenže nie je umožnené mať na rukách svoje dieťa, ale je na ňu naukladaná jej batožina. 

Kým budú mať vedúce osobnosti slovenského pôrodníctva pocit, že postupy, ktoré na Slovensku mali byť prekonané minimálne pred štvrťstoročím predstavujú pokrok a kým poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súlade s právami žien (vrátane práva na zdravie, zachovávanie súkromia a dôstojnosti) budú považovať za akési vychádzanie v ústrety či nadstavbu, tak k zhode neprídeme. A ani k toľko želanej pozitívnej zmene.

Zuzana Krišková

Sledujte Ženské kruhy na našom webe, alebo na facebooku.