Motýlí efekt staroby

Starnúť chceme

Mária Bruneau

Celý tento svetonázor nikdy nemal za cieľ American dream. Treba to povedať. Preto sa aj dnes považuje za príliš stredovekú filozofiu.

Lenže tu vždy išlo o nejaký globálny príbeh, už od Adama; príbeh, kde každé bytie hrá len to svoje obsadenie. Kde od pary vyprodukovanej jedným Brazílčanom, čo si varí vajíčko, závisí dažďová zrážka nad mojou hlavou a roztopenie atramentových písmen, ktoré už nikdy nedočítam*. Alebo kde od smrti Júlie závisia milióny návštevníkov jej balkóna vo Verone. Ani ja by som odtiaľ nebola bývala mala fotku, ak by raz láska jej budúcnosť nerozlámala.

Keď si to takto všimnete, že toto je teológia, má to celkom šmrnc. Staroba nie je pre ňu nezmyselná nedôstojná dlhá chvíľa. Pretože staroba je náš cieľ.

Nie naša dogma, náš účel.

Možno vtedy, keď skočím za svokrinou mamou a ona je iba nervózna, že sa tie naše deti hýbu, vtedy asi nie je až tak môj cieľ. Ale v podstate všetci netrpiaci starnúť chceme, máme, ideme. Všetci plánujeme vidieť, čo bude zajtra na raňajky. Preto ich kupujeme. Nová striebrina, ktorú má ofina, nemusí byť epilóg vitality. Šediny sú sexy, príďte sa pozrieť na môjho muža.

Staroba nie je niekde v starobincoch, staroba je len ten čas, ktorý nevrátime. Od staroby sa neodlúčime, ani ak by sme sa od nej počnúc nevládnosťou dištancovali. Ona je len my, zajtra. Ona je my. Ona je to, kam sa chceme dostať, keď už budú dokončené prestavby, keď deti prestanú plakať, keď sa nebude treba vo tme a v mraze ponáhľať na vlak, len sme ju možno ešte nepremysleli.

Zostarnúť potrebuješ, aby si mal ešte jednu možnosť stať sa pokorným. Kľudne môžeš byť pokorný aj teraz, ale koľko z nás ich tu takých je, a pritom efektívnych zdravých nezávislých? Osamotených starčekov, babičky, naopak, keď stretám, si vždy v mysli teleportujem do tela nejakého mladíka, predstavím si seba či Richarda Sulíka, že takíto budeme, jemnocitní, prívetiví a v očiach iskry, že sme stretli dieťa. Budeme zrkadlom, budeme poučením? Tu budem. Do tejto kože prinajlepšom prídem. Chcem ešte stále tráviť, ako trávim, dnešný deň?

*obraz z filmu naväzujúceho na Butterfly Effect

Zo dňa na deň viacej medu

Michal Patarák

Študentom prednášam o Alzheimerovej demencii a chichúňajú sa na jednom z úvodných obrázkov, kde je znázornená dáma v rokoch, ktorá je zamračená, a dáma v rokoch, ktorá je usmiata. Tá vľavo sa sťažuje na to, že už ani nedokáže spočítať svoje šediny. Tá vpravo sa usmieva a hovorí si, že má konečne viacej času na priateľov a na seba. Je krásne, že aj zo sivých vlasov sa možno tešiť. Aj starnutie môže byť dobrodružnou cestou, kde sa dá objaviť mnoho nového a nečakaného. Som o tom presvedčený.

Po dlhom dni mám nejakú ťažobu v nohách. Ľahnem si do blízkosti poskakujúcich detí a nohy si kladiem na vyvýšený vankúš. Že by kŕčové žily? Všetci v rodine ich mali. V piatok mám ísť na kontrolu k lekárovi. Uvidíme, čo zas na mne nájde.

Pri pohľade na napnutú sviežosť kože mojich detí sa v behu dní odrazu prekvapujem pohľadom na svoje do rôznych vejárov porozkladané vrásky, všelijaké výrastky, pupáky a množiace sa znamienka. Pousmejem sa na seba v zrkadle, lebo si spomeniem, ako mi kedysi v holičstve ako malému chlapcovi hovorili, že mám vlasy husté a tvrdé ako drôty. Hladkám sa po plešine a viem, že krokovanie času nezastavím. A ani nechcem.

Do môjho vnútra môže totiž stále tiecť nový a svieži med radosti, zážitkov a poznania.

„Hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje.“ 2Kor 4:16

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárov k liturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Pišta Vandal Chrappa, muzikant, spisovateľ a moderátor v Slovenskom rozhlase, má jednu dcérku, žije v Jure. 
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.