Denník N

Aký sociálny štát je Slovensko

Verejné výdavky na sociálne zabezpečenie ako % HDP (2016, OECD)
Verejné výdavky na sociálne zabezpečenie ako % HDP (2016, OECD)

Slovenský sociálny systém je konzervatívny. Nemusíme to meniť, ale mali by sme to vedieť. Práve z hodnotových základov, nie technických parametrov, vyplývajú jeho hlavné plusy a zlyhania. Redukcia systému na jednotlivé dávky a opatrenia pripomína frázu „pre stromy nevidieť les“.

Každý moderný štát je do určitej miery sociálnym štátom (welfare state) pokiaľ sa snaží zabezpečiť aspoň základnú úroveň blahobytu svojich obyvateľov. Sociálne systémy chránia pri rôznych životných udalostiach, kompenzujú zdravotné ťažkosti a poskytujú sociálne služby. Objem výdavkov na sociálne politiky závisí najmä od politikov a ich predstavy o tom, čo je sociálne spravodlivé.

Peniaze nie sú všetko, ale…

V hrubom aj čistom vyjadrení sú výdavky Slovenska na sociálne politiky pod priemerom OECD a tesne pod priemernom okolitých krajín. No obyčajné porovnanie výdavkov nestačí alebo skôr zavádza. V niektorých ekonomikách sú sociálne výdavky štedro koncentrované na určitú skupinu, napríklad zamestnancov verejného sektora. Inde štatistika neberie do úvahy výpadok daňových príjmov, ktorými štát dotuje sociálne programy či dôchodkové sporenie.

Pre ilustráciu, Britom vzrástli výdavky na sociálne zabezpečenie aj v prvej polovici osemdesiatych rokov za vlády M. Thatcherovej, ale len kvôli rastúcej nezamestnanosti. Serióznejšia analýza sa musí preniesť cez čiernu skrinku sociálnych výdavkov smerom k obsahu sociálneho štátu. Sú programy cielené alebo univerzalistické? Aký je pomer medzi zásluhovosťou a solidaritou? Sú nároky na dávky a služby podmienené a testované na príjem? Aká je ich výška? Majú emancipačnú funkciu?

Dánsky sociológ Esping-Andersen [1] sa na veľkosť sociálneho štátu pozerá cez mieru “dekomodifikácie”, teda snahu vytvárať hrádzu medzi prežitím jednotlivca a trhom práce. Pri nízkej dekomodifikácii sa pracovná sila predáva a kupuje ako komodita, výdavky na sociálne zabezpečenie sú nízke, zamestnávatelia spokojní a prežitie jednotlivca závisí od jeho schopností speňažiť svoje zručnosti na trhu práce. Na druhej strane, pri vysokej dekomodifikácii štát poskytuje dávku či službu ako základné právo. Výdavky na sociálne zabezpečenie sú vyššie a zamestnanci spokojnejší, pretože trhové sily len tak nezatrasú s ich životným údelom.

Iný kraj, iná spravodlivosť

Podľa miery dekomodifikácie a ďalších kritérií popísal Esping-Andersen tri archetypy sociálneho štátu: liberálny, konzervatívny (tiež korporativistický) a sociálno-demokratický. Žiadny nie je lepší či horší; každý má vlastné hodnotové východiská, výhody a ciele. Väčšina moderných sociálnych systémov postupne konverguje k jednému z nich.

  • Liberálny sociálny štát (Spojené štáty, Kanada, Austrália) napomáha trhovým mechanizmom priamo, keď garantuje iba minimálny životný štandard, aj nepriamo, keď podporuje privátne dôchodkové sporenie či zdravotné pripoistenie. Sociálna pomoc je testovaná na príjem, úroveň sociálnych dávok a dávok sociálneho poistenia je nízka, nároky na dávky sú prísne a ich poberanie stigmatizuje. Verejné sociálne služby sú skromné a schopnosť dekomodifikácie nízka.
  • V konzervatívnych sociálnych systémoch (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko) štát čiastočne nahrádza trhové mechanizmy ako poskytovateľ blahobytu. Miera prerozdeľovania je nízka a príjmové rozdiely sú zachované podľa tried a statusov. Sociálna starostlivosť je prepojená na tradičné rodičovstvo a korporácie, teda rôzne združenia, spolky a cirkvi. Sociálne poistenie nezahŕňa napr. ženy v domácnosti, ale podporuje materstvo. Opatrovateľské služby či jasle sú nerozvinuté a kvôli princípu subsidiarity verejné inštitúcie zasahujú len ak si rodina nezvládne plniť svoje povinnosti. Pre konzervatívne systémy je typická stredná úroveň dekomodifikácie.
  • Sociálno-demokratické sociálne systémy (Nórsko, Švédsko) sa vyznačujú vysokou solidaritou a podporou rovnosti vysokého štandardu, nie len na úrovni základných potrieb. Sociálno-demokratický sociálny štát nečaká na úlohu rodiny, ale socializuje náklady rodičovstva. Na rozdiel od prechádzajúcich dvoch typov si to vyžaduje záväzok čo najvyššej zamestnanosti, vrátane žien a znevýhodnených skupín. Väčšiu časť zamestnanosti tvorí verejný sektor, čo môže negatívne vplývať na celkovú produktivitu. Dekomodifikácia je vysoká za cenu vysokých nákladov na sociálne zabezpečenie.

Každému podľa jeho… odvodov

Slovensko má určite najbližšie ku konzervatívnemu modelu. Dávky zo sociálneho poistenia sú výrazne zásluhové a naviazané na predchádzajúci príjem. Aj minimálny dôchodok si treba zaslúžiť odpracovaním približne dvoch tretín priemernej kariéry. Dávka v nezamestnanosti môže byť viac než štvornásobne štedrejšia k bývalému manažérovi ako k sústružníkovi, ktorý pracoval za minimálnu mzdu.

Príjemcov dávky v hmotnej núdzi síce nie je veľa, ale absentuje dostatok účinných podporných programov na inklúziu, zamestnávanie a zvýšenie sociálnej mobility. Výdavky na ľudí pod hranicou chudoby a sociálneho vylúčenia zďaleka nie sú najväčšou položkou v štátnom rozpočte.[2] Na druhej strane, špeciálnu ochranu statusu poskytuje výsluhový systém policajtom a vojakom.

Konzervatívne nastavenie presahuje na trh práce. V celkovej miere zamestnanosti zaostávame nie len za priemerom OECD, ale aj za susedným Českom o 7 p.b.[3] – príliš mnoho ľudí je prakticky mimo trhu práce (odradení, ženy v domácnosti, ľudia so zdravotným znevýhodnením alebo v preddôchodkovom veku). Ich začlenenie by bolo sociálne aj ekonomicky prospešné, avšak za cenu vyšších nákladov, ktoré sa dnes kvôli prevažnej zásluhovosti držia na uzde. Na aktívne politiky trhu práce dávame v prepočte na HDP len tretinu z toho[4], čo iné porovnateľné konzervatívne systémy.

Zamestnanosť žien vo veku 25-35 je podpriemerná, ale materská a rodičovská dovolenka u nás patria k najdlhším na svete. Ak sú ženy diskriminované na trhu práce, nie je to kvôli vzdelaniu (z minuloročných absolventov VŠ bolo 62 % žien[5]), ale kvôli nerovnováhe v starostlivosti o deti či chorých v rodine. Flexibilný rodičovský príspevok môže pomôcť marginálne, no bez vyrovnania “rizikovosti” mužov a žien na trhu práce to nepôjde. Nedostatok vo financovaní sociálnych služieb sa prejavuje najmä v oblasti jaslí a škôlok, ale aj nízkou podporou pre opatrovateľov dlhodobo chorých v domácnosti.

Niekoľko prvkov leží mimo štandardného konzervatívneho spektra. Veľká dôchodková reforma z roku 2003 (zavedenie trojpilierového systému) bola krokom liberálnym smerom. Rovnako tak pôsobia daňové zvýhodnenia doplnkového sporenia. Zavedenie materského pre otcov skôr pripomína sociálno-demokratické systémy. Prevažná časť slovenskej sociálnej skladačky má však jasné konzervatívne črty.

Pre stromy nevidieť les

Systémový pohľad na slovenský sociálny štát nám ukazuje riziká za horizontom (desiatok) rokov. Tým najväčším je konzervovanie sociálnych rozdielov a nízka sociálna mobilita. Znie to paradoxne, lebo zatiaľ patríme k ekonomikám s najnižšími príjmovými rozdielmi v Európe.[6] S ekonomickým rastom západu Slovenska však budú rásť nie len príjmy, ale aj dôchodky, materské či dávky v nezamestnanosti obyvateľov rozvinutejších regiónov. Ak sociálny systém rastúce rozdiely neabsorbuje, posunieme sa ďalej smerom k liberálnemu modelu s bipolárnou príjmovou štruktúrou a slabšou strednou triedou.

Špeciálnu úlohu v potieraní rozdielov na Slovensku kedysi zohrával vysoký podiel osobného vlastníctva nehnuteľností.[7] Dnes však predaj bytu v zaostalom okrese nestačí na nákup podobnej nehnuteľnosti v lokalite s dostatkom pracovných príležitostí. Nájomné bývanie sa skloňuje stále častejšie ako nástroj sociálnej politiky. Rast nerovností sa okrem iného začína prejavovať v lepších študijných výsledkoch žiakov z bohatších rodín.[8]

Musíme sa lepšie popasovať s nízkou zamestnanosťou znevýhodnených (vrátne absolventov, žien vo veku 25-35 a ľudí v preddôchodkovom veku), pascou chudoby a sociálnou exklúziou v širokom zmysle: od prístupu k základnej infraštruktúre cez vzdelanie, zdravotnú starostlivosť až po dôstojnú starobu.

Pohľad na systém ako celok tiež odkrýva nevyhnutný kompromis medzi nákladovosťou a mierou dekomodifikácie. V snahe ušetriť môžeme skrátiť podporné obdobia, zvýšiť flexibilitu pracovnoprávnych vzťahov a posilniť testovanie dávok na príjem tak, ako to väčšinou radia medzinárodné finančné inštitúcie. Nie je na tom nič zlé, veď nakoniec, liberálne sociálne štáty zažili počas krízy menšie výkyvy v nezamestnanosti. Alebo môžeme výrazne posilniť financovanie sociálnych služieb, podporovať univerzálne programy a intenzívnejšie zamestnávať znevýhodnených. Posilníme tým rovnosť a inklúziu, ale systém bude drahší. Rovnako legitímne je zostať pri existujúcom konzervatívnom nastavení a snažiť sa kompenzovať jeho systémové nedostatky. Táto voľba však nie je technokratická, ale hodnotová a nutne politická.

Vo verejnej diskusii o sociálnych politikách by nás nemali príliš zdržiavať drobné technické nastavenia, aj keď práve nie sú ideálne. Skúsme častejšie vnímať systém ako funkčný celok: akú šancu majú deti z chudobných rodín v Gelnici dostať sa na vysokú školu? Ako dlho si hľadá prácu bývalý manažér v porovnaní s menej vzdelaným nezamestnaným? Ako pomáhame domácnostiam, ktoré opatrujú starých a chorých? Majú dôchodcovia na západe a východe podobný životný štandard, ak celý život pracovali za podobnú mzdu? Potom sa môžeme zamyslieť, či súčasné nastavenie zodpovedá našej predstave o sociálnej spravodlivosti a aké nástrahy by nás čakali v alternatívnom svete.

* * *

[1] Esping-Andersen G. The Three Worlds Of Welfare Capitalism. Cambridge: Polity Press; 2009.

[2] http://www.iness.sk/sk/stranka/10032-INESS-Su-Romovia-problemom-verejnych-financii-Slovenska

[3] https://data.oecd.org/emp/employment-rate.htm

[4] Eurostat [lmp_expsumm]

[5] CVTI SR

[6] Eurostat [ilc_di12]

[7] Lowe S. The Housing Debate. Bristol: Policy Press; 2011.

[8] IVP (2017), „PISA 2015: Porovnanie vybraných charakteristík vzdelávacích systémov“, MŠVVŠ SR, Bratislava.

Teraz najčítanejšie