Denník N

Je skutočnosť naozaj skutočne -skutočná ?

 Žiadna skutočnosť, ktorá sa nám javí ako skutočná, skutočná nie je. Náš mozog pracuje na základe 100 miliárd neurónov, z ktorých každý sám o sebe sa chová ako individuálny procesor, avšak sú zapojené paralelne, teda pracujú všetky súčasne. Nastupuje otázka, dať prednosť racionalite, alebo intuícii? Náš mozog denne vytvorí 100 tísíc výpočtov, ktoré sú vo väčšine presné. Intuícia, ktorú má každý z nás je neodmysliteľnou súčasťou našej mysle, inštinkt nám častokrát zachráni život. Je potrebné s ním vedieť pracovať aj v tej najracionalnejšej dimenzii osobnosti. To vnútro v nás je unikátom nás samých. Odvíja sa od neho náš komfort aj diskomfort. Staré známe klišé, snáď ako reklama na vitamíny je: Tú búrku v nás si spôsobujeme my, tak ako aj slnko, ktorého lúč k nám preniká. Sú to častokrát kontrasty len čierna a biela, pestrofarebnosť života je nedosiahnuteľný cieĺ len pre ,, vyvolených“, odpoveď väčšiny ľudí na otázku spokojnosti s ich životom. Opät nasleduje otázka, čo nám bráni byť unikátom samým pre seba ? S našou komplexnosťou? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Mnohí z nás žijú v ilúzii, ktorú si o sebe samom frekventovane vytvárame a to s veľkým nadšením. Pokiaľ nepochopíme podstatu seba samého, aj keď v mnohých prípadoch sa javí nezmyselná, nedokážeme žiť život ,,dúhy“. Nezmyselnosť v našom ponímaní je tak selektovaná a zaradená na vedĺajšiu koľaj, že nám uniká jej podstata a krása. Sme zmyslom podstaty pre seba samých len za týchto ,,podmienok“ môžeme byť podstatný v nepodstatne. Cesta intuície, pocitov a emócii je naša, stane sa tak vtedy, ak odkryjeme svoje Ja. Realita, v ktorej žijeme, nech je akákoľvek, je správna. To potešujúce v nej nie je potrebné hľadať, je to to slnko, ktoré každý deň výjde. Prítomnosť, minulosť, budúcnosť – Čiara vertikálna, horizontálna, v akejkoľvek podobe. Mnoho a predsa jednovýznamová. Nikdy nie jednotvárna – čiara života. Počuli ste o božstve, ktoré si oblieka ľudskú podobu? Sme to my, každý z nás. Štartovacia čiara známeho aj neznámeho maratónu. Časová relativita trvania behu je otázka, pri ktorej mnohým z nás prejde po chrbte mráz. Uvedomíme si, čo sme mohli urobiť a neurobili, mohli mať a nemáme, bolo nám dopriate milovať a nemilovali sme. Kráčame po tej čiare, ktorá sa nám zdá príliš hrubá, aby sme z nej mohli zísť. Jeden okamih našej skutočnosti nám dokáže premeniť čiaru na rozbúrené more. Uvedomením je, že tá loď je dostatočne veľka nato, aby uniesla množstvo ľudí ak je more pokojné, však ak sa rozbúri, je na nej miesto len pre jedného, dvoch z nich. To je zmysel a podstata života. Plávať ním za akýchkoľvek poveternostných podmienok. Budeme naďalej plávať proti prúdu? Alebo s úprimnosťou a len s tým našim ?
Do príjemnej ,,plavby“

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie