Denník N

Ku Šimečkovej gratulácii aktivistom Bratislavy/nahlas

Myslel som , že skúsenosť slobody  zmení aj  našu „pracujúcu inteligenciu“ (ktorej časť sa začala sama titulovať intelektuálmi) :  že spoznajú, že od revolúcie už nie iba môžu, ale musia používať kritický rozum, a usilovať o nepredpojatú reflexiu skutočnosti. Aj  to skúšali… ale nevydržali dlho.

Dokument Bratislava/nahlas (v ďalšom B/n) bol, po Charte 77 (v ďalšom CH77), ďalšou medzinárodne vnímanou inventúrou zlyhaní komunistického režimu. Rádio Hlas Ameriky nazvalo B/n „najväčšou fackou komunistickému režimu na Slovensku od roku 1968“. Režim zasiahol podobnými nástrojmi, ako voči CH77.  Nahlasisti to nevzdali a ich oprostredie silnelo až do Novembra 1989, kedy sa zväčša transformovali do hnutia Verejnosť proti násiliu.

Ako vidno, príbeh B/n [1] sa dá zostručniť aj do troch rozvinutých viet. Ale kritická reflexia príbehu a súvislostí B/n, (a napokon aj hnutia VPN) ostáva na úrovni historického bezvedomia a nedá sa ani porovnať s reflexiou poľskej Solidarity, alebo pražskej CH77.  Tu:  Scan dokumentu B/n. Samotný dokument, ani texty, čo nadväzovali sa ešte nedočkal  vydania (!), známosč vyhasína a reflexia je iba od pamätníkov. Napriek našej nepripravenosti prišlo, ako sa to už stáva,  okrúhle výročie…

 

Šimečkove blahoželanie

Martin Šimečka na 30. výročie vydania dokumentu B/n spochybnil jeho politický význam, aj nadväzujúcich nezávislých iniciatív. V tomto je už roky konzekventný[2].

Tvrdí:

  1. že kvôli B/n uverila slovenská verejnosť viac na možnosť reformy, než na odmietnutie režimu. Slovensko sa vraj, ako politická komunita,  vydaním B/n  zabrzdilo a zmeškalo vývoj.
  2. že B/n nebola otvoreným stretom s režimom, ale odrazom tzv. perestrojky, tzn. reformy režimu podľa vzoru ZSSR.
  3. M. Šimečka označuje moju orientáciu na ochranárstvo za „chybnú úvahu“ a vracia sa aj ku dávnejším výčitkám kvôli nezapojeniu disentu (ide o M. Šimečku staršieho a M. Kusého) do aktivít B/n.

Než k tomu niečo poviem, zastavím sa pri zvláštnosti Šimečkovho textu: autor v ňom vynáša o B/n aj také kritické súdy, ktoré vzápätí sám vyvracia. Napr. keď tvrdí, že v prípade B/n „nešlo o priamy stret s režimom“, ale súčasne, že: „Režim bol v šoku. Štátna bezpečnosť začala autorov volať na výsluchy a v denníku Pravda vyšiel článok odsudzujúci Bratislavu/nahlas ako útok na štát.“ Tak ako? Ak autori spochybnili  vládnutie režimu a režim považoval B/n dokonca za útok na štát a reagoval prenasledovaním autorov, ako to, že „nešlo o priamy stret s režimom“?

Podobne je to s jeho hodnotením, že „v Poľsku či v Česku sa už medzitým formovali hnutia, ktoré s ním (s režimom) išli do otvoreného stretu. Tento vývoj Slovensko zmeškalo.“ Ale píše aj, že Bratislava/nahlas bola prvým slovenským pokusom o zrod politického hnutia s vlastným programom“.Takže ako? Bol dokument B/n prejavom osudového zmeškania formovania hnutí, alebo bol naopak prvým pokusom o politické hnutie s vlastným programom?

Autor na zmätky vo svojom texte iste nájde nejakú filipiku, ale ja počujem v jeho protirečivých hodnoteniach ozvenu vtedajších postojov reflexívneho disentu, ktorého bol Martin Šimečka súčasťou. Tunajších kamarátksy krúžok chartistov (M.Simečka st., M. Kusý, J. Strinka)  totiž dokument B/n nadchol, ale aj podráždil. Nový, k režimu kritický hlas vítali, ale nahlasisti sa nepridávali k ich politickej platforme. Ochranárstvo bolo nemarxistické a svoje hodnoty  čerpalo skôr z humanisticko – kresťanskej a environmentálnej etiky, resp. z patriotizmu.

Dokument B/n ukončil v ČSSR dobu čakania na návrat k roku 1968

Ak základný dokument CH77 ešte odmietal definovať svoj politický program[3], dokument B/n  obsahoval požiadavky aj určitý politický program (okrem požiadavky na verejnú diskusiu obsahoval dokument desiatky konkrétnych návrhov, ktoré sme vzápätí začali presadzovať). Ak sa ešte dokument CH77 obracal primárne ku KSČ, dokument B/n sa obracal ku verejnosti. CH77 bola poslednou akciou „šesťdesiatosmičkárov“ , dokument B/n ale ohlásil nástup druhej generácie, ktorá už nevzývala „socializmus s ľudskou tvárou“.[4] Tým netvrdím, že by sme za čias normalizácie neuvítali akýkoľvek, hoci aj „dubčekovský“ odmäk, no už nebol cieľom. Od roku 1987, kedy vyšla B/n, sa vrchol kopca nebadane prekonal, cesta sa už zvažovala inam. Nie späť, k roku 1968, ale do budúcnosti: ku demokracii bez prívlastkov. Dnes sa to zdá byť samozrejmosťou, ale až do r. 1987 tvorili opozíciu prevažne vylúčení členovia KSČ , ktorí čakali na pokračovanie „obrodného procesu“ pod vedením KSČ. Od vydania B/n a po pol roku aj Sviečkovej demonštrácii sa zverejnili iné alternatívy.

Prelomil slovenský strach

Martin Šimečka zelený aktivizmus kritizuje ako vraj legalistický, čím podľa  neho pribrzdil radikalizáciu a vznik politickej opozície. Súčasne však uznáva, že „Reakcia verejnosti aj režimu bola dramatická. Ľudia si publikáciu sami ďalej rozmnožovali a v Bratislave sa o ničom inom nehovorilo.“ A inde píše: „Tento súpis dát, sprevádzaný komentármi, mal ohromujúci efekt: bolo to zjavenie pravdy a zároveň dramatická obžaloba režimu“. Ten „ohromujúci efekt“ spočíval v tom, že téma   aj formy tohoto samizdatu bola zvolená tak, aby oslabila v ľuďoch strach . Na platforme tém, nastolených B/n ľudia dokázali  dvíhať hlavy. A to  napriek faktu, že v rokoch 1987-1989 bol odmäk všelikde, len nie v ČSSR, kde komunisti ešte stále nechávali svojich kritikov zatýkať, biť aj zabíjať[5].

Dokument B/n prebral verejnosť preto, lebo sme pred ňu prišli s obsahom, ktorý zaujal a mal také argumenty, s ktorými sa ľudia vedeli stotožniť. Americký profesor, Padraic Kenney, zasvätený analytik stredoeurópskych hnutí, pomenoval to, čo možno Martin Šimečka zazlieva dokumentu B/n podnes: „Zaplnila [B/n] ve slovenské společnosti prostor, který Charta zaplnit nedokázala, a stala se na příští dva roky prubířským kamenem opozice“.[6] Podľa spomienok Martina Šimečku na B/n sa zdá, že ohlas dokument B/n bol pre niektorých chartistov nie iba fackou režimu, ale aj ich desaťročnému úsiliu získať slovenskú verejnosť pre CH77. Inventúra politického pôsobenia CH77 na Slovensku bola po desaťročí doslova  žalostná: nie viac ako 42 signatárov, z toho aktívnych iba hŕstka (viac o slovenskom rozmere českej CH77 na Slovensku v tomto blogu). Projekt B/n práve preto začal a prebiehal inak. Slovenskí aj českí chartisti mu, myslím, vcelku fandili, ale…

Dokument B/n a disent

Martin Šimečka tvrdí, že aktivisti B/n do disentu nepatria (širšie o tom pozri Šimečkove vyjadrenia v publikácii „B/n po 10 rokoch“[7]). Ale kto bol disident? Iba signatár CH77? Podľa Václava Bělohradského by mal byť rozlíšením „životný postoj, existenciálny fenomén: nepragmatický, neutilitárny“[8] Zdeněk Mlynář disent definoval takto: „význam disidentov, ako aj iných paralelných štruktúr, spočíval nielen vo vytvorení určitej nátlakovej skupiny, ale aj v konaní založenom na iných než totalitných myšlienkach.“[9] Podľa Václava Havla sa človek stával disidentom ak dospel ku poznaniu, že pre svoju vnútornú zodpovednosť sa už nemôže vo všetkom zosúladiť s okolím, v ktorom pôsobil.[10] Havel ako črtu disentu vyzdvihuje „drobnú prácu“ ktorou podľa Havla dochádzalo ku „nepriamej kritike špatnej politiky“.[11] M. Šimečka starší videl disidenta v tom, kto si napriek ideologickému tlaku režimu našiel autentické hodnoty. V samizdate „O jedné výhodě špatných politických systémů“ upozorňuje, že aj v zlom politickom režime má človek šancu konať zmysluplné činy.

Všetky tieto definície disentu sa dajú rozpoznať aj v ochranárstve. Práve konanie zmysluplných činov – aj takých, za ktoré mohli prísť zo strany režimu tresty – tvorilo základný étos ochranárstva. V zmysle kritérií spomínaných autorov (Bělohradský, Mlynář, Havel, Šimečka st.) je zrejmé, že  ekologickí aktivisti rozšírili rady kritikov režimu  a mnohí sa stali  disidentami, najmä v období po B/n. Tak to vnímala verejnosť, ŠtB aj KSČ. Aj neskorší renomovaní zahraniční historici, sociológovia, politológovia, resp. výskumníci ÚPN, … len Martin Šimečka nie.

 

Stratené roky 1987, 1988, 1989?

 

Martin Šimečka sa mýli, ak roky po B/n (tzn. 1987, 1988 a 1989) nazýva rokmi, kedy Slovensko zmeškalo čas, v ktorom vraj inde dochádzalo ku formovaniu protirežimných hnutí.

Ak hovoríme o ére normalizácie (1968-89), potom sa verejné aktivity, vďaka ktorým sa Slovensko môže radiť k tým, čo odporovali sovietizácii a totalite –  začali  práve vydaním B/n. A bol to práve dokument B/n, v prostredí ktorého prišlo ku prepájaniu kritikov režimu. [12]Dovtedy tu desaťročia existovali iba do seba uzavreté skupiny katolíkov (brzdené obavou pred onálepkovaním za klérofašistov), a po vylúčení z KSČ do izolácie zahnaní reformní komunisti (tzv. šesťdesiatosmičkári). Od vydania B/n pribudla tretia alternatíva, na pôde ktorej sa začalo prepájanie disentu, vedcov, kultúrnej obce, novinárov… Aj katolícky disident Ján Čarnogurský , o ktorého nenáklonnosti ku občianskemu aktivizmu iste nik nepochybuje, priznáva ochranárom špecifické postavenie: „Na Slovensku rodiace sa hnutie Zelených zasahovalo do občianskeho aj kresťanského disentu“. A v ďalšom dúfa, že sa raz docení, „že k určitému vyrovnaniu slovenského a českého odporu proti komunizmu dochádza niekedy okolo roku 1987. Na Slovensku vystúpili Zelení s publikáciou Bratislava nahlas, ktorá predbehla výsledky hnutia Zelených v Českej republike. Nasledovala petícia moravských katolíkov a Sviečková demonštrácia“.[13]

Vskutku, za cca dva roky sa (1987-89) prešli veky. Od B/nashlas kolovali po štáte desiatky tisíc kópií B/n, ktorou sa inšpirovali nové skupiny aktivistov (napríklad Galanta/nahlas, ale aj Brno/nahlas, atď.). Verejnosť bola posmelená  petíciou Augustina Navrátila, ktorú podpísalo na Slovensku v pomere trikrát viac občanov, ako na Morave a v Čechách. A v marci potom Sviečkovou demonštráciou. Martin Šimečka tie 2 roky označil za „zmeškaný vývoj“, no fakty ukazujú, že to bol vývoj práve opačný – zrýchlený.

Ich významným dôsledkom potom bolo, že dejinný zlom a  „rozmrazenie dejín“ nepriniesli na Slovensko komunisti, ale nemarxistické, autochtónne iniciatívy, ktoré už nečakali „spásu“ od reformných, ani od dogmatických komunistov. Zaoberali sa viac aktivizáciou verejnosti, než komunistickou vrchnosťou.

Mimochodom: v roku 1987 sa o zmenu dovtedajšej stratégie pokúsila aj CH77. Až v tento rok vydala prvý dokument, ktorý mal formu výzvy obrátenej nie ku KSČ , ale  ku verejnosti[14]. Žiaľ, zatiaľ čo ochranárstvo vo svojich na verejnosť obrátených iniciatívach pokračovalo, CH77 sa obmedzila iba jednorázové prevolanie. Vzápätí sa opäť uzavrela.

O rok neskôr, v decembri 1988 sa CH77 pokúsila aj o verejnú akciu toho typu, akou bola naša Sviečková demonštrácia. Chartistická verzie „výjdenia na ulicu“ sa udiala 10. 12. 1988  (demonštrácia na Škroupovom námestí). Ale ani týchto aktivitácjh už CH77 nepokračovala  iniciatívu prevzali v Prahe o generáciu mladší, najmä nezávislé občianske skupiny a študenti.

 

Koniec alibizmu elít

Jedným zo zásadných cieľov B/n bolo prelomenie alibizmu elít, typického pre éru Husákovsko-Jakešovskej normalizácie. Tento cieľa sa podarilo dosiahnuť.  Dnes sa z toho ich alibizmu a strachu ľahko vysmieva, ale po tej veľkej dôvere, akú ľudia vložili koncom 60. rokov do Dubčeka a jeho reformnej garnitúry, sa č-s elity začali chovať  ako každý, čo sa popáli. Napriek tomu sa nám darilo od kauzy s historickými cintorínmi (1980) získavať pod ochranárske petície aj podpisy ľudí, ktorí mali – ako sa vtedy hovorilo – čo stratiť. Ale skutočný prielom prišiel až po vydaní dokumentu B/n. Spomínam si napríklad na rozhovor s hercom Milanom Kňažkom pre ochranárske periodikum. Kňažko, vtedy najvychytenejší herec, hovoril otvorene o svojom protestnom vrátení titulu Zaslúžilý umelec, aj o svojom podpise chartistickej výzvy Několik vět. Vyslovil aj trefnú diagnózu doby: „Ľudia sa prebúdzajú pomaly, veľmi pomaly… majú skúsenosť, že iniciatíva nepomôže, ale že si môžu uškodiť. Majú strach.“[15] Toto interview bolo prvým občianskym vystúpením Milana Kňažka… a ako dnes vieme, nie posledným. Kňažkove prelomenie bariér strachu nasledovali ešte pred Novembrom aj ďalšie osobnosti slovenskej kultúry.[16]

 

Dobiehanie opozičného deficitu

Aktivisti B/n pomohli zmenšiť „opozičný deficit“ Slovenska, dôkazom čoho je fakt, že v cieľovej rovinke – ktorou sa stala nedeľa 19. 11. 1989, počas ktorej sa konštituovali obe demokratické hnutia – sa Bratislava ocitla súčasne s Prahou. Z nahlasistov sa stali zakladatelia hnutia VPN: z 11-členného Koordinačného výboru VPN bolo 11 osôb tak či onak spojených s dokumentom B/n, resp. ochranárskymi iniciatívami. Zákonite sa tak stal z ochranárskej miestnosti na Markušovej (dnes Mariánskej) ulici  počas prvých dní Novembra  kontaktný bod hnutia VPN, aj adresa, uvádzaná na výzvach a letákoch VPN. Pomocou pre demokratické hnutie boli aj stovky ochranárov, z ktorých sa v nasledujúcich dňoch a týždňoch stali (spolu so študentami)  organizátori generálneho štrajku a vyslanci revolúcie do škôl, podnikov a závodov Slovenska. Nebolo vtedy, v novembri 89,  študenta, alebo demonštranta, ktorý by nepočul o ochranároch a o B/n. Slovenská verejnosť dokonca prijala za svoj aj ochranársky záujem o kvalitu životného prostredia a na istú dobu sa v sociálnom pohybe Nežnej revolúcie prepojilo úsilie o ozdravenie režimu s úsilím o ozdravenie prostredia (pozri vtedajšie prieskumy verejnej mienky, napr. [17]). O iniciačnom účinku B/n na mladých aktérov Nežnej revolúcie svedčí napr. spomienka jednej zo zakladateliek Študentského hnutia, Henriety Hrinkovej.

Martin Šimečka ale vo svojom článku opisuje iný príbeh, v ktorom je B/n skôr brzdou v slovenskej ceste za demokraciou. Vybral som zopár jeho tvrdení a pokúsim sa ukázať, v čom sa rozchádzajú s realitou:

Šimečka nepriamo obviňuje ochranárov zo zbabelosti

Martinovi Šimečkovi sa B/n nezdá byť tým pravým disentom, ale „rafinovanou taktikou“, ktorá sa ale vraj napokon obrátila proti B/n. Citát: „Historická nevýhoda Bratislavy/nahlas spočívala, paradoxne, v jej rafinovanej taktike. Formálne totiž uznávala zvrchovanosť komunistickej moci a jej zákonov, aby sa jej autori vyhli trestnému stíhaniu.“

Reakcia:

To, že B/n „formálne uznávala zvrchovanosť komunistickej moci“ je z rôznych Šimečkových výhrad voči B/n hádam najabsurdnejšou. Nebránili sa vari aj autori dokumentu CH77 pred trestom „rafinovanou taktikou“, teda poukazovaním na existenciu Helsinských dohôd? Vari „rafinovane“ neposielali až do Novembra všetky výzvy a dokumenty CH77 orgánom KSČ a štátu? Podľa logiky Martina Šimečku tým „formálne uznávali zvrchovanosť komunistickej moci a jej zákonov“? Očividne áno. A ktorí odporcovia totality u nás, alebo v iných Sovietmi ovládaných štátoch, sa neusilovali chrániť svojich stúpencov pred prenasledovaním? Ktorí formálne neuznávali zvrchovanosť komunistických zákonov? Nezávislé odbory Solidarita? Aj tie predsa bojovali o legalizáciu a len vďaka tomu, že ju na krátko aj získali, rozšírili sa na celonárodné hnutie. Od čias bratov Mašínovcov neviem o protirežimných aktivistoch, ktorí by neuznávali, aspoň formálne, zákony komunistickej moci. Ešte aj pri zvolaní Sviečkovej demonštrácie sa jej organizátori pokúsili „dobehnúť“ režim akousi právnou kľučkou a tak chrániť protestujúcich pred obvinením z účasti na nepovolenej demonštrácii[18]. Považovať to za prejav akejsi rafinovanosti, čím autor chce povedať, že zbabelosti,  je absurdné.

Podľa Martina Šimečku  postoje niekdajších  kritikov totality degradovalo každé ich sebaochranné gesto, označuje ho za schizofréniu[19] a pod. Martin Šimečka si tým osobuje právo vážiť na svojich váhach cudziu odvahu, deliť kritikov režimu na tých, ktorí „formálne rešpektovali jeho zákony“, a takých ako on, ktorí „žili v prirodzenej ilegalite“ (?) a „odmietali rešpektovať diskriminačné zákony komunistického režimu.“[20] Aktivistov B/n označuje pre ich „rešpektovanie zákonov režimu“ nie za odporcov, ale za reformátorov totality.

Lenže je zrejmé – a bolo to zrejmé aj pred 30 rokmi – že nech už kritici totalitného režimu o sebe tvrdili čokoľvek, režim sa k nim – ku CH 77, Solidarite, ku podzemnej cirkvi, aj ku B/n – choval ako k nepriateľom.

Rozsah represií proti aktérom B/n dokazuje, že komunisti a ŠtB potláčali B/n tak isto, ako CH77[21]. Akurát že medzičasom zaviedli Akciu KLIN, a tak potláčanie B/n začali „rozkladnými opatreniami“ (viď publikácie ÚPN, napr. „1988 – rok pred zmenou“). To ale neznamenalo, že by už aktivistom B/n nehrozilo väzenie. Celý čas od vydania B/n až do Novembra prebiehala príprava politického procesu proti B/n (pozri v príbehu B/n). Zatknutie Bratislavskej päťky v lete 1989 ilustrovalo, že komunisti boli pripravení zneužívať políciu, prokuratúru a súdy aj tesne pre Novembrom. Niet dôvodov si myslieť, že  ak by sa bola moc komunistov udržala a pokračovala, nedošlo by na proces s aktérmi B/n.

 

Martin Šimečka označuje B/n za prejav sovietskej prestavby

  1. Šimečka označuje B/n za perestrojkovú, čo v kontexte značí, že  za konjunkturalistickú (ba až módnu) záležitosť. Dôkaz toho hľadá v názve. Píše: „do módy sa dostalo ruské slovo glasnosť, čo znamená otvorenosť, ale doslovne by sa dalo preložiť aj ako „hlasnosť“ (názov Bratislava/nahlas odkazuje práve na toto slovo).“

Reakcia:

Ako sa dá ľahko overiť, v dokumente B/n sa nik nezaštiťuje prestavbou, ani menom N. S. Gorbačova, ani glasnosťou. Pokiaľ ide o slovo nahlas, nie je prekladom ruského slova „glasnosť“[22]. Nie je ním ani slovo „hlasnosť“. Názov „Bratislava/nahlas“ odkazoval najmä na ciele, aké mal už prvý periodický samizdat, KONTAKT. Aj po cca 6 rokoch od jeho vydávania išlo totiž na Slovensku stále o to isté: o prekonanie strachu. Vyzývali sme odložiť ten strach, tú povestnú „tichosť“ Slovenska. Apel dokumentu B/n tkvel vo výzve byť odvážnym. A to aj  na mlčiacom Slovensku: preto NAHLAS.

Dodávam, že ak by sme sa boli chceli hlásiť ku perestrojke a glasnosti, nebolo nič jednoduchšie, než nazvať dokument Bratislava/glasnosť. Takýto názov by akiste mnohí uvítali (aj spomedzi ochranárov) , pretože by dúfali, že názov bude ŠtB a prokuratúru odrádzať  od represie. No my sme to neurobili.

Preto odmietam Šimečkove relativizovanie vtedajšej odvahy Hubu, Gindla, Kaliskej, Flamíka, Filkovej, Kresánka, Íru, Šremera  …  a pár stoviek ďalších, ktorí pomohli vytvoriť a rozšíriť B/n. Isteže, mnohí z kolektívu B/n si sprvu neboli vedomí, aký silný impulz prinášajú do slovenskej nehybnosti. Ale stáli za dokumentom B/n aj potom, keď im to došlo. Martin Šimečka niečo o odvahe postaviť sa voči totalite vie, ale nemal by si nárokovať  licenciu na jej meranie. Je to s ňou totiž ako s lezením po horách: nejde iba o to, kto sa v akej výške ocitne, lebo pod vrchol nás môže dopraviť aj lanovka. Podstatnejší je výškový rozdiel, ktorý prekonáte. Ochranári začínali v dobe boja o historické cintoríny na úrovni (ako píše M. Šimečka) „neexistujúcej verejnej mienky“[23] a mnohí z nich vytrvali až pokým nevzniklo hnutie za zmenu režimu. To bol na Slovensku, zgniavenom polstoročím totalít, obrovský výškový rozdiel. Nie, ochranári neboli vypočítavými prestavbármi, ale idealistami.

To, že v druhej polovice 80-tych rokov už komunisti za kritiku bezhlavo nezatvárali a nevešali, nie je ospravedlním ich režimu rovnako, ako to nemôže byť ani zámienkou pre zľahčovanie občianskej odvahy nezávislých iniciatív. Komunistický režim ostal násilným až do svojho konca a to, ako zatočí s kritikmi, samotní kritici nemohli nikdy vopred vedieť, ani ovplyvniť[24].

Isteže je pravdou, že dokument, akým bola B/n, by v 50-tych rokoch, ani na začiatku 70-tych  vzniknúť nemohol. To isté ale platí aj o dokumente CH77. Aj o nezávislých odboroch Solidarita. Autor ale relativizuje občiansku odvahu iba v prípade aktivistov B/n. A to je predpojaté.

 

Šimečka vynáša súdy na základe ilúzie

Martin Šimečka sa pokúša čitateľa presvedčiť, že aktivisti B/n vlastne nešli proti režimu: Nešlo teda o priamy stret s režimom, bol to pokus o jeho reformu.“ Toto hodnotenie stavia najmä na tvrdení, že Bratislava/nahlas totiž vyšla legálne, hoci s odretými ušami.“.

Reakcia:

Autor sa mýli. B/nahlas nebola vydaná v súlade s vtedy platnými zákonmi, a to ani – ako píše – „s odretými ušami.“ Mikuláš Huba spôsob vydania B/n nazval „krkolomným legalizovaním samizdatu“[25]. Profesor Kenney: „byl to samizdat vydávaný za legální publikaci“.[26] Ja dodávam, že dokument B/n bol jednoducho nepovolenou tlačou. Režim mal na takúto trestnú činnosť tvrdé zákony, na základe ktorých mohol nad autormi a vydavateľmi, ba aj šíriteľmi B/n vyniesť tresty. To by mal Martin Šimečka, ako niekdajší vydavateľ samizdatov, dobre vedieť. Alebo chce dnes tvrdiť, že na obídenie komunistického represívneho režimu stačilo, aby si jeho odporcovia našli nejaký spolok hasičov, filatelistov, či záhradkárov – a mašinéria moci by tým pádom ostala bezradne stáť – len kvôli rečičkám o akejsi prílohe ku zápisnici? Chce tvrdiť, že v totalite sa dali tlačiť tisícky protirežimných tlačovín beztrestne, stačilo dodať na záver tvrdenie, že ten či onen samizdat je „prílohou zápisnice“ ?

Martin Šimečka vie, že realita bola presne opačná: kritikov komunisti perzekvovali aj vtedy, ak im v tom bránili ich vlastné zákony, alebo medzinárodné záväzky. Jednoducho sa na ne vykašľali. J.L.Kalinu väznili, ak si to dobre pamätám,  za to, že mal doma legálne vydané knihy a Krylovu platňu, vydanú Supraphonom.

Preto bolo to, že sme do „tiráže“ B/n napísali čosi o zápisnici zo schôdze asi takou ochranou voči totalitnej moci, akou je leukoplast voči rakovine. Táto vraj „rafinovaná kľučka“ nebola žiadnou kľučkou, ale odvahou tých, ktorí na seba vzali riziko trestu za podpísanie objednávky tlače nikým nepovolenej, navyše protirežimnej publikácie (bol to P.Kresánek a J.Flamík).

Umožnili tým veľký, na samizdat veľmi veľký, náklad B/n . Uľahčili aj šírenie B/n, pretože ľudia čítajúc o „prílohe ku zápisnici“ sa nebáli o B/n hovoriť a požičiavať si ju navzájom.

Ale ak by nás bol režim stihol postaviť pred súd, ten by napísanie, vydanie a šírenie toho, čo M. Šimečka označuje za legálnu publikáciu, súdil podľa povestnej Hlavy I. Trestného zákona (paragrafy 100 a 126, prinajmenej), čoho výsledkom by boli nepodmienečné tresty.

 

Ilegalita, alebo legalita B/n ?

Martin Šimečka píše o príbehu B/n tak, že čitateľ môže B/n považovať za výsledok práce štruktúr legálnej organizácie SZOPK (Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny). No aj tu sa mýli.  Martin Šimečka bol predsa neraz svedkom toho, že B/n nevznikala na pôde SZOPK, ale  v mojom byte. Skupinka, ktorá sa u mňa stretala, nebola organizáciou SZOPK, ale celkomk nezávislou . Hovorili sme si  „iniciatíva Bratislava“ (že tvorcom B/n je táto nezávislá iniciatíva, je aj v tiráži B/n). Takisto by si mal Šimečka pamätať, že pri stretnutiach „nahlasistov“ som až do vydania dokumentu dodržiaval podobné postupy, akými sme chránili pred „prevalením“ iné samizdaty. K tomu patrilo aj to, že ešte aj tesne pred tlačou autori a spolupracovníci (až na dvoch – troch z redakcie) celý dokument B/n nečítali.

Pôvodne som rátal s tým, že  B/n budem rozmnožovať v podzemí. M.Huba nejakú dobu váhal a rozhodnutie  dvoch miestnych organizácií SZOPK, súhlasiť s uvedením ich názvov v tiráži došlo až koncom leta.  Vďaka opatrnému postupu pri  výbere tlačiarne sa podarilo prvý náklad vytlačiť 4. 10. 1987. Odvtedy sa začalo s rozširovaním a kopírovaním B/n. Nič z toho, vďaka čomu vznikol dokument B/n, nebolo honorované, ani nevzniklo so súhlasom vedenia SZOPK. Naopak organizácia SZOPK sa po vydaní B/n od dokumentu verejne  dištancovala a odsúdila ho.

Niet preto pochýb, že dokument B/n vznikol v  práve takom od režimu nezávislom prostredí, v akých vznikali iné protirežimné dokumenty.

 

Martin Šimečka ma obviňuje z odmietnutia disentu

Martin Šimečka v spomínanom článku ku 30. výročiu B/n tvrdí, že som odmietol pridať pod petíciu na obranu Bratislavy/nahlas podpisy disidentov: môjho otca Milana Šimečku či Mira Kusého.“ Pred 20 rokmi si na to Martin Šimečka v publikácii „B/n po desiatich rokoch“, spomínal inak: „podpisy slovenských disidentov, Mira Kusého a môjho otca, boli vyškrtnuté s argumentom, že by to škodilo veci.“[27]

Publicistka Marta Šimečková zasa v časopise OS (2004) tvrdila, že som Milana Šimečku a Mira Kusého nepripustil medzi tvorcov B/n: „do Bratislavy/nahlas jej líder a iniciátor, vtedy kurič a undergroundový umelec Ján Budaj nepripustil vykričaných disidentov…“[28]

Reakcia:

Dvaja spomínajúci, tri verzie… Pridám tú svoju: to, o čo som požiadal oboch disidentov bolo, aby odložili informovanie Mníchova (tzn. Rádia Slobodná Európa – RFE) aj Prahy (tzn. chartistických kruhov, resp. Hlasu Ameriky – VoA), pokým sa podpisové hárky petície B/n nerozdajú medzi aktivistov a nevrátia sa  s dostatkom podpisov. Vedeli sme predsa, že ak zvesť o B/n prinesú americké rozhlasové stanice, príde protiútok ŠtB a ten zastaví prílev signatárov práve tak, ako to bolo v prípade CH77. V dobe môjho rozhovoru s chartistickými disidentami sa už B/n šírila, pribúdali aj podpisy pod petíciu… dôležité bolo vtedy získať čím skôr masu signatárov. Preto som chcel odložiť informovanie zahraničných rozhlasových vysielaní, a našu dohodu obaja disidenti aj dodržali.[29]

Vyjadrenie Marty Šimečkovej, že som oných disidentov „nepripustil do B/n“, je mylné. O ničom takom nebola nikdy reč. S expertným obsahom dokumentu (vzduch, voda, pôda, urbanizmus…) by nám títo dvaja intelektuáli, vzdelaním filozofi, veľmi nepomohli. A s ostatným obsahom si redakcia B/n trúfala poradiť sama.

Tvrdenie Martina Šimečku, že disidenti boli „vyškrtávaní“ z petície na podporu B/n, opustil rokmi sám jeho autor. Potvrdzujem: nič také sa neudialo. A najnovšie Šimečkove tvrdenie, že disidenti boli „odmietnutí“ z podpisovania petície? Ale ako mohli byť? Petičné hárky na podporu B/n  kolovali po celej Bratislave – ak by sa páni Šimečka st. a Kusý rozhodli ich podpísať, nemohol by im nik zabrániť. O to menej, že sa petícia (pre moje , vtedy zostrené, výsluchy) nezbiehala ku mne. O tom, kto všetko ju podpísal, som sa dozvedal až ex post. Pýtal som sa na to pred pár dňami, po vyjdení Šimečkovho článku, Miroslava Kusého: potvrdil, že na žiadne  „odmietnutie“ si nespomína. Z logiky našich neskorších (dobrých) vzťahov predpokladám, že debata s bratislavskými chartistami o ich postupe po vydaní B/n nemohla skončiť inak, než vyššie spomenutou  dohodou[30]. Ale to je hádam niečo iné, než „odmietnutie“, „nepripustenie“ alebo „vyškrtnutie“.

Martina Šimečku tvrdenia o odmietnutí účasti chartistov na  projekte B/n  majú za cieľ vykresliť aktivistov B/n ako  zbabelcov, kompromisníkov a pod., ktorí si netrúfali dostať sa do kontaktu s disidetami. Cíti sa vysoko nad nimi – ako človek  „žijúci v prirodzenej ilegalite“. Lenže pri tomto vyvyšovaní sa  ignoruje Šimečka fakty :  v projekte  B/n zniesli títo zväčša „normálne zaradení“ ochranári  účasť  „vykričaného disidenta“ (napr. mňa) , aj  chartistu,  (napr.  Pavel Šremer). V čom bol rozdiel chartistickej skupiny okolo Šimečku st.? Predovšetkým – my sme boli dlhoročnými ochranármi. Moja aj Šremerova účasť na príprave B/n bola dôsledkom našej dlhoročnej angažovanosti. Rozdieľ medzi nami a spomínanými chartistami bol aj v tom, že nik z nás  nebol,   na rozdiel od M. Šimečku st. a M. Kusého, v aktívnom spojení  s politickým exilom. Dôsledkom boli propagandistické obvinenia režimu, že títo dvaja chartisti sú tzv. profesionálnymi disidentami, keďže sú platení zo zahraničia.

Ja som dobre rozumel, prečo je propaganda komunistov namierená najmä na týchto dvoch statočných mužov. Poznal som ich dlhé roky, vážil som si ich – ale ani tak som nemohol šmahom ruky zrušiť účinky onej propagandy. Ľudia sa v tom roku 1987 ešte  báli represálií … a vysmievať sa z nich preto by bolo viac než hlúpe.

Odstup od tzv. vyhodených komunistov existoval aj v tajnej cirkvi. V Zborníku o Sviečkovej demonštrácii politológ Marušiak popisuje, že  bratislavskí chartisti (tzn. Šimečka, Kusý a spol) ponúkli pomoc organizátorom Sviečkovej demonštrácie, ale tí ju odmietli [31] Ale nečítal som, že by to Martin Šimečka kresťanskému disentu vyčítal. Zdá sa, že v tomto prípade rešpektuje, že si organizátori Sviečkovej akcie sami zvážili, čo im je na pomoc a čo nie. Ale ak príde reč na B/n, používa Martin Šimečka  iný meter.

Martin Šimečka by mal pri svojich príkrych súdoch nad ochranárskou komunitou vnímať očividný fakt, že títo, vtedy zväčša mladí ľudia, nemali za sebou skúsenosť s prenasledovaním. Mnohí moji ochranárski priatelia spoznávali pravdu o režime, v ktorom žili, až po vydaní B/n. Práve tak to ale predsa bolo aj s nejedným zo signatárov CH77! A presne ako po štarte CH77 bolo aj po štarte B/n medzi nami zopár takých, ktorí mali pocit, že boli vtiahnutí tam, kam sa dostať nechceli. Nik síce neodvolal svoj podpis, ale časť ochranárov dávala neskôr najavo, že „nechce robiť politiku“. Dôsledkom bolo aj , že po 17.11.89 nevstúpili do VPN, ale si založili vlastnú , zelenú stranu (SZS), ktorá bola v období 1989-1992 v  SNR, ale v opozícii voči VPN. No neskoršie politické rozpory nemôžu zastrieť fakt,  že v období 1987-1989 vydržala komunita ochranárov  tlak totalitného režimu , dala priestor nezávislým iniciatívam  a v dobe Nežnej revolúcie pomohla  nastoleniu slobody.

Mikuláš Huba o rokoch 1987 – 1989 neskôr napísal, že to bola pre nich vysoká škola politiky[32] . Možno aj vysoká, prinajmenej to ale  bol rychlokurz občianskej odvahy. Ale v októbri 1987, kedy vyšla B/n a my sme spustili petičnú akciu,  bola väčšina ochranárov ešte presvedčená, že vonkoncom nie sú na jednej lodi s „vyhlásenými nepriateľmi režimu“. Ako mnohí iní „štrukturáci“, aj ochranári chceli veriť, že za pravdu, podloženú v dokumente B/n odbornými meraniami a číslami, ich predsa režim nemôže prenasledovať ani trestať. Kto si vie vybaviť postoje  vtedajších ľudí, nemôže sa tomu čudovať : nik sa  nechcel priznávať k vlastnému strachu, ľudia sa radšej tvárili, že  pre strach nemajú žiaden dôvod, lebo „nič sme neurobili“. Verím, že táto zvláštna psychológia obetí násilia viedla kedysi Židov k dobrovoľnému nastupovaniu do vlakov smrti… Zvláštnosť onoho myslenia ilustruje aj po dvoch desiatkach rokov M. Huba : „Je možné, ba pravdepodobné, že napríklad Jano Budaj ju [B/n] vnímal od začiatku ako politický počin, ale takýto postoj bol určite výrazne menšinový. Politickou sa celá záležitosť stala až následne, najmä po jej bombastickom spropagovaní v Hlase Ameriky. Potom sme už ani nemali inú možnosť, ako sa začať správať „politicky“.“[33]

Nebudem zakrývať, že to „správanie sa politicky“ malo svoje vrcholy, ale  aj pády a zlyhania. Zoči-voči hrozbe represálií sa musel každý s novou situáciou (a osobnými rizikami) vysporiadať sám. Verím, že raz niekto popíše tie očiam skryté vnútorné procesy, ktorými musel za totality prejsť každý, čo ostával zoči voči zločinom režimu potichu, a práve tak aj ten, či tá, čo  začali dvíhať hlavu a vymaňovať sa  z masy zastrašených. Ale tu sa obmedzím len na pripomenutie jesene 1987 – vtedy sa  ešte neprelamovali bariéry voči chartistickému disentu ani v Prahe! Nie iba v Bratislave, ale ani v Prahe nevznikali  – až do 19.11.1989 – žiadne „sformované protirežimné hnutia“[34]  Prvé petície, kde by boli podpísaní chartistickí disidenti spolu s ne-disidentskou elitou,  sa v ČSSR objavili až v r. 1989. V roku 1987, o ktorom píše Martin  Šimečka vo svojej reflexii  B/n po 30 rokoch,  ešte ľudí zvieral strach. Martin Šimečka vtedy ale nevnímal (a očividne to nevníma ani dnes), že kto chcel ľuďom pomôcť sa ho zbaviť, musel najprv vziať ich strach na vedomie.

…………………

Podpisovka na podporu B/n, pri ktorej som podľa Šimečku zabránil skupinjke chartistov v jej podpísaní,  napokon v príbehu B/n nezohrala významnú  rolu.  ŠtB totiž už onedlho po zabavení dotlače B/n podstrčila jednu z kópií pražskému redaktorovi Hlasu Ameriky (VoA), Jolyonovi Naegelemu. Ten urobil o dokumente B/n dramatickú reportáž, ktorú VoA (aj RFE) opakovane odvysielali. To dalo režimu zámienku, ktorú potreboval  na začatie nášho  trestného stíhania (paragraf 126, „poškodzovanie mena republiky v zahraničí“). Ľudia si už nemohli nahovárať, že B/n je legálnou. Podpisy pod petíciu za B/n  a otvorenie vereujnej diskusie na všetky témy, ktoré nastolila – vyhasla. Nadišla doba výsluchov, ŠtB chodila na pracoviská, začala príprava politického procesu. Dovtedy sme stihli zozbierať len okolo tisícky podpisov.  Našou ochranou mohla byť iba  ďalšia a ďalšia aktivizácia  verejnosti…

Ale kým prišiel November, dostala sa idea veľkej, masovej petície, ešte raz ku slovu. Americký sociológ napísal: „Sotva mohla být náhoda, že pouhých několik měsíců po senzaci, jakou vyvolala publikace této správy [tzn. B/n ] proběhla Československem největší a nejúspěšnejší petiční kampaň ze všech: Navrátilova petice…“[35]

Ochranársky plán urobiť masovú protestnú petíciu tak naplnili nakoniec iní. Ale mobilizačný potenciál dokumentu B/n sa vôbec nestratil: kým uplynul rok, v Bratislave vznikli desiatky nových aktivistických skupín a iniciatív[36].

Záver

Martin Šimečka v podtitule nazýva dokument B/n „prevratnou publikáciou“. Je to tak. Odvtedy  sa začal sled činov a udalostí, o ktoré sa  dnes môžeme opierať pri  neľahkej, náhle sa nás týkajúcej peroutkovskej výzve „budování státu“.[37]

 

Aktivisti B/n  vzdorovali zastrašovaniu a prenasledovaniu do novembra r. 1989, kedy  nahlasistický  spor s režimom vyvrcholil. Skončila sa totalita, aj opľúvanie a prenasledovanie jej kritikov. Tí, ktorí nás prenasledovali, sa verejne kajali. Ale príbeh generácie B/nahlas pokračoval: napríklad trpkým poznaním, že aj po „annus mirabilis“ sme na Slovensku zostali všetci len takými, akých nás „normalizácia“ stvorila. Obracači kabátov ich opäť obracali, zneužívači funkcií kradli po Novembri ešte vo väčšom… a transformáciu  Slovenska ovládli ľudia sformovaní bezcharakternosťou a prospechárstvom normalizácie.


 

Pridlho nám – prednovembrovým poníženým a ponovembrovým okradnutým – trvá ujasnenie toho, čo sa to vlastne s nami stalo a v čom si nájsť „výdobytok“ roku 1989, hnutia VPN (alebo aj  B/n)? Odpovede bývajú rôzne. Mne je napríklad z Novembra cenné to, že sme  zahliadli svet, v ktorom už slušní ľudia neboli menšinou v kúte, ale chovali sa ako sa patrí na väčšinu, náhle  solidárni a sebavedomí.

Myslel som , že  skúsenosť slobody  zmení aj  našu „pracujúcu inteligenciu“ (ktorej časť sa začala sama titulovať intelektuálmi) :  že budú používať kritický rozum, a usilovať o nepredpojatú reflexiu skutočnosti, aj vlastných činov. Aj  to skúšali… ale nevydržali dlho. Začalo sa to rúcať už za federálnej krízy: akáže nezaujatosť? Každá zaujatosť sa jednerj aj druhej strane zdala byť už vopred eticky ospravedlnenou a politicky nevyhnutnou. Ešte viac za Mečiara/antiMečiara. Aj po Mečiarovej prehre kryli intelektuáli a novinári klamstvá a  zlyhania „našich ľudí“ z Dzurindových garnitúr: vraj len aby sa nevrátil Len-On!

Výsledkom je svet predpojatých interpretácií, ktoré sa nevyjasňujú, ale žijú popri sebe. Svet, v ktorom si už nik neláme hlavu nad pravdou a „povahou skutečnosti“ (Šimečka st.). Máme slobodu, v ktorej si domáci , často polomafiánski oligarchovia poskupovali skoro všetky politické strany aj médiá a medzi „služobnými intelektuálmi“ si môžu preberať. Martin Šimečka sa od nich a ich sveta  chcel kedysi dištancovať,  odmietol písať podľa vopred danej pravdy. Pre človeka, čo sa chcel  v našich končinách živiť písaním, to bol  smelý postoj. Naložil aj novinárom SME, ktorým predtým roky šéfoval, a to rovno na okrúhle výročie : „Novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu, nech je aj prekvapujúca a nepríjemná. Mám pocit, že SME pravdu pozná a písaním ju len potvrdzuje“.
Čakal som, že  sa tým bude Martin Šimečka  riadiť aj pri písaní o príbehu Bratislave/nahlas.

 

 


Poznámky

[1] Pozri viac o príbehu B/n tento blog  : https://dennikn.sk/blog/bratislavanahlas-pribeh/

[2] Pozri napr. zborník „B/n po desiatich rokoch“, vydal Mestský výbor SZOPK a Spoločnosťou pre trvalo udržateľný život, 1998, str. 11.

[3] Charta 77 sa odvolávala na vládnu vyhlášku č. 120/1976 Zb. o Mezinárodnom pakte o občianskych a politických právach. Ten zase vychádzal zo záverov Helsinskej konferencie z roku 1975, ku ktorej sa pripojila aj ČSSR. Preto sa tento spôsob odporu voči režimu nazýva politológmi „legalistický“. V texte dokumentu CH77 sa jeho autori zaviazali, že Charta „Nechce tedy vytyčovat vlastní program politických i společenských reforem či změn, ale vést v oblasti svého působení konstruktivní dialog s politickou a státní mocí.“ Hoci chartisti odmietali porušovanie ľudských a občianskych práv, CH77 neobsahuje požiadavku zrušiť nadvládu komunistickej strany a ideológie marxizmu-leninizmu.

[4] Politológ SAV, J.Marušiak, konštatoval na túto tému: „Na rozdiel od Česka, na Slovensku znamenala normalizácia praktický zánik reformného komunizmu“.In.: Nezávislé iniciatívy na Slovensku v rokoch normalizácie, , November 1989 na Slovensku, str. 74.

[5] Zhodou okolností bol napr. 4 dni po vydaní B/n v Borovciach zavraždený farár Štefan Polák. Podľa popisu okolností vraždy, aj svedectiev z obce bola za vraždou ŠtB. Vinníci neboli objasnení ani po Novembri. ZDROJ

Ako ukazuje rozsiahla analýza v časopise ÚPN „Pamäť národa (č.2, 2017, str.32-48), vyšetreniu bránili justičné a policajné štruktúry pred Novembrom, ale aj po ňom. ZDROJ

V dobe od 4. 10. 1987 do 17. 11. 1987 bolo v ČSSR zaznamenaných veľa prejavov štátneho teroru: prenasledovanie aktérov B/n, vzápätí internovanie vyzývateľa petície kresťanov Augustina Navrátila (na psychiatriu), potom brutálne rozohnanie Sviečkovej demonštrácie, vzápätí rozohnanie demonštrácií na 21. augusta 1988, uskutočnených vo viacerých mestách (20. výročie okupácie). Veľké represálie sa udiali v januári 1989 (Palachov týždeň).

Pre rastúci odpor verejnosti zostrovala u nás komunistická moc zásahy a zákony aj v dobe po vydaní dokumentu B/n. Nedlho po štarte B/n prijali komunisti Projekt KLIN, ktorého cieľom bolo rozdeliť od seba navzájom disidentov, aj vo vnútri hnutia „zelených“. (In: November 1989 a Slovensko, Vydala Nadácia M. Šimečku, str. 31). Neskôr režim prijal „Návrh opatření proti nepřátelských aktivitám nelegálních struktur“ (27. 1. 1989). Vzápätí, 14. 2. 1989 zvýšili „Zákonným opatrením FZ“ tresty za šírenie samizdatu a letákov. Do tretice – 17. 2. 1989 „Zákonným opatrením FZ“ prijali národné rady oboch republík aj Federálne zhromaždenie zákony zavádzajúce vyššie tresty pre organizátorov, ale aj účastníkov demonštrácií. (In: November 1989 a Slovensko, Vydala Nadácia M. Šimečku, str. 49-50).

Režim viedol počas oných dvoch rokov agresívnu mediálnu kampaň proti B/n (vo februári 1988 vyšiel článok anonyma „Dana Piskorová“ v denníku Pravda, ktorý vedenie redakcie označilo podľa svedectva M.Hubu za oficiálny postoj ÚV KSS. Nasledovali články  „Nech prehovoria fakty“, (Pravda č. 75 a 76). Kampaň komunistických médií pôsobila aj  proti CH77, proti kresťanským disidentom (marec 1989: „Kríž v osídlach moci“, seriál televíznych útokov na tajnú cirkev a J. Ch. Korca). Neslablo ani zneužívanie justície :  v r. 1987 bol napr. odsúdený 80-ročný kňaz Ladislav Hanus (za spovedanie). Na nepodmienečné tresty boli odsúdení napr. Ivan Polanský (samizdat) a Jiří Fajmon (účasť na demonštrácii). V súvislosti so Sviečkovou demonštráciou bolo zadržaných 141 občanov a viacerí dostali  neskôr rôzne tresty. 14. 8. 1989 sa začalo stíhanie tzv. Bratislavskej päťky (poburovanie, podvracanie), ktoré skončilo až týždeň po začiatku novembrových demonštrácií, 23. 11. 1989. Tzn. že na Slovensku trvalo prenasledovanie kritikov totalitného režimu až do jeho úplného konca.

[6] Kenney, Padraic: Karneval revoluce. Vydané Princeton University Press, 2002, český preklad v r. 2005, str. 107 a ďalšie.

[7] Martin Šimečka: „Priznám sa, že pre mňa, ktorý som žil v tej dobe v prirodzenej ilegalite, teda, že som jednoducho odmietal rešpektovať diskriminačné zákony komunistického režimu a okrem toho, som rovnako prirodzene vnímal prostredie českého disentu ako súčasť svojho života – bola úzkostlivá legalita B/n čímsi cudzím a jej slovenskú špecifickosť som považoval tiež len za dodržiavanie „spoločenskej dohody“ s ktorou som vnútorne nesúhlasil“. Týmto vyjadrením chcel dať M.Šimečka najavo markantný rozdiel medzi sebou, ako disidentom a ochranármi. O tom rozdiele nepochybujem, ale zrozumiteľnosti by autor pomohol, ak by čitateľovi objasnil poetické obrazy typu „žil som v prirodzenej ilegalite“. Možno by potom prestal mať pocit výlučnosti a všimol si, že v istom type ilegality žili aj iní. Podrobnejšie by bolo načim rozviesť aj to, ktoré to vlastne  „diskriminačné zákony komunistického režimu“ odmietal, a ktoré naopak, rešpektoval. Alebo žiadne? Originálnym prínosom do spisby o B/n je  v citovanom hodnotení Martina Šimečku označenie témy dokumentu B/n za ústupok  nepísanej „dohode s režimom“ neprekračovať hranice Slovenska a držať sa „slovenskej špecifickosti“, s čím autor nesúhlasil.

[8] Kmeť, Norber: Disent. In .: Slovensko a režim normalizácie, Ústav politických vied SAV, 2001, str. 286

[9] Mlynář, Zdeněk:  „Disidentství na politické mapě dneška“. In. Svědectví, 15, 1980, č. 60, str. 660

[10] Havel, Václav: O lidskou identitu. s. 95-98

[11] Kmeť, Norbert: Disent. In: Slovensko a režim normalizácie, Ústav politických vied SAV, 2001, str. 286

[12] Ako o B/n konštatoval český historik, „Po téměř 20 letech došlo ke sjednocení části bratislavské intelektuální obce v kritickém hodnocení režimu. Podporu, v níž se zároveň propojovalo oficiální a neoficiální prostředí, vyslovila slovenským ekologům také řada českých kolegů“.In. : Slovensko a režim normalizácie,  Ústav politických vied SAV, 2001.

[13] Slovensko a režim normalizácie. Ústav politických vied SAV, 2001,

[14] CH77 sa medzi rokmi 1977-1987 obracala na orgány komunistickej strany a štátu. Na občianstvo sa CH77 obrátila po prvý raz až v „Slovo ke spoluobčanúm“ ku 10. výročiu CH77. Toto „slovo“ sa obracalo aj na signatárov CH77, ktorým sa  sľubovala demokratizácia vnútorného prostredia CH77, sľubovali sa pravidlá a vytvorenie Fóra CH77, ako aj Klubu hovorcov CH77. Cieľom malo byť zlepšenie komunikácie medzi aktívnym jadrom CH77, mimopražskými signatármi a verejnosťou. Pozri: Charta 77, Dokumenty 1977-89, zväzok 2, 2007, dokument 363, strana 828 – 836.

[15] Interview Tatár  – Kňažko. Ochranca prírody 1989, č. 3-4, str. 43

[16] Spomedzi podporovateľov B/n vzišli aj viaceré postavy verejného života, ktoré obhajovali demokratickú cestu Slovenska nie iba v dobe VPN, ale aj v ťažkých 90 rokoch: Stano Radič a Iveta Radičová, Ivan Pišút, Milan Šútovec, Ilja Zeljenka, Miro Cipár, Vlado Kompánek, Juraj Mesík, Anna Reptová, Juraj Hatrik, Zuzana Kronerová, Vlado Krivý, Vlado Maňák, Milan Trizna, Ivan Dianiška, Pavol Frič, Peter Michalica, Ľuboš Machaj, Juraj Hrubant, Kamil Peteraj, Ľubo Feldek, Andrej Ferko, Ján Dekan, Milan Kňažko, Josef Vavroušek, Martin Brunovský, Ľubo Stacho, Rudo Sikora, Tomáš Janovic, Stano Štepka, Roman Berger, Milan Lasica a Július Satinský, Emília a Magda Vašáriová, Marián Labuda, Dušan Hanák s manželkou Monou, Dušan Dušek, Juraj Alner, Ingrid Antalová, Peter Breier, Martin Burlas, Vilma Cipárová, Ladislav Čarný, Miro Noga, Martin Podstupka, Anton Popovič, Ľubomír Falťan, Boris Farkaš, Jerguš Ferko, Ladislav Grendel, Dionýz Hochel, Peter Hrozienčík, Viktor Hulík, Rudolf Chmel, Jozef Jankovič, Ivan Hoffman, Ladislav Chudík s manželkou Alenou, Ján Demján, Miloš Janoušek, Peter Jaroš, Michaela Jurovská, Roman Kaliský, Elena Kárová, František Kele, Renáta Kľačanská, Viliam Klimáček, Ján Kolník, Ivan Kusý, Martin Kvasnica, Ján Sand, Juraj Holčík, Vlado Krčméry, Ľubomír Longauer, Marie Křápková, Silvia Magdolenová (Pížlová), Milan Nič, Peter Sabo, Hana Somorová, Filip Vagač, Emil Viskupič, Ondrej Zimka, Alexej Zlocha, Ján Melkovič, Jozef Mikloško, Igor Minárik, Štefan Moravčík, Marián Mudroch, Stano Dančiak, Martin Huba, Dušan Mitana, Zuzana Homolová, Andrea Smolková, Soňa Szomolányi, Juraj Bakoš, Martin Babjak, Hana Cielová, Mária Dvorská, Julián Filo, Juraj Gajdoš, Peter Horváth, Vladimír Krempaský, Hana Lichardusová, Zuzana Gindl-Tatárová, Meky Žbirka, Vlado Popovič, Martin Porubjak, Darina Porubjaková (Abrahámová), Elena Pätoprstá, Jozef Psotka, Juraj Rašla, Juraj Ruppeldt, Adrian Rajter, Peter Šimun, László Szigeti, Ján Šefránek, Marián Puobiš, Peter Šporer, Ján Štrasser, Ivan Štúr, Ivan Tirpák, Marek Ťapák, Jozef Vajda, Viera Žilinčanová…toto je len torzo z cca 2000 mien, na ktoré som naďabil v starom adresári, resp. v ochranárskych samizdatoch a petíciách.

[17] Pozri F.Gál : Z prvej ruky, ARCHA, 1991,  graf na str. 61, podľa výskumu z februára/marca 1990 bolo najvážnejším problémom pretrvávanie starých mafií a hneď za ním – devastácia životného prostredia.

[18] Trik zvolávateľov Sviečkovej demonštrácie spočíval v naťahovaní termínu podania žiadosti o povolenie demonštrácie s tým cieľom, aby sa demonštrácia konala práve v tej dobe, kedy organizátori podali odvolanie voči nesúhlasu NVB s konaním akcie. Tým chceli dosiahnuť stav, že v dobe konania demonštrácie nebola ešte právoplatne nepovolenou, pretože im ešte bežal odvolací termín. In.: Sviečková manifestácia I., vydal ÚPN, zborník, str. 127 a ďalšie.

[19] Milan Šimečka: „Neblahým dôsledkom bola istá schizofrénia B/n v idei samotného projektu.“ Zborník „B/n po desiatich rokoch“, vydal Mestský výbor SZOPK a Spoločnosť pre trvalo udržateľný život, 1998, str. 12 . K tomu poznamenávam, že onou „istou schizofréniou“ boli zákonite poznačené všetky nezávislé pokusy konať v totalitnom systéme v prospech záujmov verejnosti.

[20] Zborník „B/n po desiatich rokoch“, vydal Mestský výbor SZOPK a Spoločnosť pre trvalo udržateľný život, 1998, str. 11

[21] Po vyjdení B/n robil režim nasledovné opatrenia: výsluchy a zastrašovanie ŠtB, ohováračské listy, náhle zatknutia na ulici, smrťou sa vyhrážajúce telefonáty, šibenica nasprejovaná na dverách kancelárie ochranárov, výstrel do okien počas schôdzky ochranárov, postihy aktivistov B/n v práci, nátlak na vedeckých pracovníkov, aby poskytli ŠtB odborné odsúdenie B/n a umožnili tak prípravu politického procesu, kampaň proti dokumentu B/n a jeho protagonistom v komunistickej tlači (anonym Dana Piskorová), činnosť ŠtB zameraná na potláčanie a rozkladanie nahlasistov, vznesenie obvinenia B/n podľa Trestného zákona paragraf poškodzovanie republiky v zahraničí, atď.

[22] Termín „glasnosť“ sa zo zásady neprekladal – a neprekladá sa ani dnes: viď prekladacie slovníky do slovenčiny, do češtiny, či angličtiny. Vo výkladových slovníkoch sa „glasnosť“ nevysvetľuje ako silnejšia ani ako hlasnejšia reč, ale ako otvorenosť, necenzúra.

[23] Zborník „B/n po desiatich rokoch“, vydal Mestský výbor SZOPK a Spoločnosť pre trvalo udržateľný život, 1998, str. 12

[24] Ľ.Lipták : „Niektorí, najmä zahraniční historici sa nazdávajú, že režimy vo východnej Európe sa menili, že v posledných desaťročiach išlo už „iba“ o autoratívnu diktatúru. Je to omyl, systémovo to bola až do konca tá istá diktatúra, ako v jej najdrastickejšej , grunderskej fáze zo začiatku 50.rokov, iba prostriedky a štýl používala primerane už dobudovanému režimu, stavu a rezistencii spoločnosti“ In : November 1989 na Slovensku, str. 28

[25] VPN 1989-91, oral history, vydala Nadácia M. Šimečku, 1998, str. 67

[26] In: Kenney, P: Karneval revoluce. Vydané Princeton University Press, 2002, český preklad v r. 2005, str. 108

[27] Zborník „B/n po desiatich rokoch“. Vydal Mestský výbor SZOPK a Spoločnosť pre trvalo udržateľný život, 1998, str.12

[28] Citované v: http://www.ivo.sk/buxus/docs/publicistika/subor/Butora_BA_nahlas.pdf

[29] Disent bežne prijímal v prípade protirežimných iniciatív taktiku „odloženej akcie“: napr. v prípade petície A. Navrátila nechala CH77 bežať petíciu od decembra 1987 až do marca 1988, kedy už bolo jasné, že sa petícia podarila. Až potom jej vyslovila verejnú podporu. Týmto postupom CH77 petíciu A. Navrátila nezabrzdila hneď v štarte „onálepkovaním“ za akciu CH77.

[30] Pripomeniem, že autori dokumentu  CH77 neukazovali prvej várke signatárov CH77 mená ostatných signatárov. Ku CH77 sa dalo prihlásiť iba zvláštnym osobným prihlásením, nie podpisom na petičný hárok s viacerými menami. Organizátori totiž správne predpokladali, že niektoré mená by odstrašovali, iné by vyvolali dávne rozpory, a pod. Hovorcovia  CH77 viedli aj „utajené zoznamy“ signatárov CH77, ktoré sa nezverejnili cez zahraničné vysielania, aby  tieto osoby, resp. ich rodiny  neohrozili. Stávalo sa aj to, že vedenie CH77 podpisy signatárov na ich žiadosť stiahlo, napr. kvôli ochrane rodiny pred prenasledovaním.  Petícia na podporu B/n prebiehala inak :  na rozdiel od petície CH77 sa signatári podpisovali aj na podpisové hárky. Nik neostával utajeným signatárom petície za požiadavky B/n. Nik svoj podpis nestiahol.

[31] „Aktivisti „občianskeho disentu“ sa do prípravy Sviečkovej demonštrácie 25. 3. 1988 bezprostredne nezapájali. Podľa slov M. Kusého to bolo aj na žiadosť samotných organizátorov.“ In: Sviečková manifestácia I., Publikácia ÚPN, str. 58.

[32] „Práve tie dva roky od októbra 87 do novembra 89 boli akousi vysokou školou opozičnej politiky pre mnohých aktérov Bratislavy/nahlas.“ Huba, Mikuláš: Ideál, skutočnosť, mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva. Vydavateľstvo PRO, 2008, str. 105-106.

[33] Tento citát ukazuje, že  Maňo Huba ešte aj po rokoch verí, že o tom, ktorý čin bol , alebo nebol za totality politickým,  rozhodoval konajúci subjekt. Omyl.  Pravdou je, že tom rozhodovali komunisti, resp. ich „oceľová päsť“, ŠtB. Citát pochádza z : Huba, Mikuláš,  „Ideál, skutočnosť, mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva“. Vydavateľstvo PRO, 2008, str. 105.

[34] V.Prečan : „Až do okamihu akutní krize režimu, jenž vypukla ve dnech 18. a 19. listopadu 1989, představovala ovšem opozice volnou strukturu nezávislých iniciativ. To se rázem mění 19.listopadu večer, když se paralelne ustavili v Praze a Bratislavě dvě reprezentace veřejnosti a formující se občanské společnosti – Občanské fórum a Verejnosť proti násiliu“ In.: November 1989 na Slovensku, str. 21

[35] Kenney, P.: Karneval revoluce. Vydané Princeton University Press, 2002, český preklad v r. 2005, str. 109

[36] V dvojročnom období po B/n vznikla v Bratislave cca stovka nezávislých občianskych iniciatív. Napr. prvá iniciatíva spotrebiteľov, s požiadavkou, aby režim zapísal nezávislý Zväz spotrebiteľov ako legálne občianske združenie. Ministerstvo vnútra nesúhlasilo a ja som prežil sériu výsluchov ŠtB.

Vznikla prvá cyklistická iniciatíva, žiadajúca v Bratislave budovať dovtedy takmer neznámu vec – cyklotrasy (BICYBA, P. Zelenák). Táto iniciatíva mala až 1500 členov a podnes má mnohých nasledovníkov (a máme už aj nejaké cyklotrasy).

Aktivizovali sa skupiny vozíčkarov, bojujúcich proti bariéram (Mojžiš), s ktorými a pre ktorých sme usporiadali verejnú akciu ARCHA (október 89) ktorá mala masovú účasť napriek úsiliu ZNB a ŠtB rozohnať ľudí.

Jednou z nezávislých iniciatív boli aj vegetariáni. Vydali sme a šírili ich samizdat s radami, ako sa stravovať vegetariánsky aj v socialistickej ČSSR. Mimochodom: prečo vlastne režim neznášal vozíčkarov a potláčal vegetariánstvo, to som nepochopil podnes, ale bolo to tak. Prvú vegetariánsku jedáleň na Slovensku sme s pýchou otvorili na jar 1990, a to v suteréne Mozartovho domu, sídle hnutia VPN (predtým Dom politickej výchovy).

V tamtých rokoch vznikli aj aktivisti pre Horský park: M. Filková a K. Procházka to robia podnes, pričom zachránili Horáreň v Horskom parku pre verejnosť, podobne tzv. ochranársky domček v Horskom parku, kde robia podnes podobné verejnoprospešné akcie ako za čias ochranárstva. Dnes im je pomocníčkou aj ich dcéra Katka, to malé dievčatko, ktoré bolo udivenou účastníčkou môjho zatknutia počas protestného pochodu ochranárskych matiek (1. jún 1989). Vtedy bola hádam ešte škôlkárkou, dnes je manažerkou Nadácie Horský park.

Niektoré naše iniciatívy sa zrealizovali po Novembri veľmi ľahko: napr. návrat mena M. R. Štefánika na bratislavskú ulicu, ktorá sa po okupácii musela premenovať na ulicu Obrancov mieru. Aj iniciatíva za záchranu Skladu č.7 (budova bývalých Dunajských veľtrhov) uspela a sklad sa nezbúral. Dnes je to koloniálne pôsobiaca pamiatka stojaca – ak sa pred Euroveou dívate na Dunaj – naľavo od sochy M.R.Štefánika.

S iniciatívou proti zlej architektúre a ešte horšiemu umiestneniu novostavby SNR sme neuspeli: na Vodnom vrchu ju dostavala tretia vláda V. Mečiara a odvtedy sa do nej neprestali liať ďalšie milióny, ktorými sa napravujú jej nedostatky: dostavovali sa nové budovy pre poslancov, potom tunel pod cestou a viaceré garáže, pre ktoré padli za obeť jedinečné archeologické lokality.

Desiatky ďalších iniciatív nahlasistov (napr. za revitalizáciu Námestia SNP, návrh: Ing. arch. Bohuš Kraus) ostávajú aktuálnymi podnes.

Pred Novembrom stihla vzniknúť aj iniciatíva za separovanie odpadov (čo dnes považujeme za samozrejmosť) alebo za ekologizáciu zimnej údržby ciest (čo sa podnes nepodarilo, stále sa solí). Silné boli skupiny za ekologizáciu vodného diela Gabčíkovo, ktoré dosiahli po revolúcii významné vylepšenia projektu… atď. atď.

Pamiatkou na blízke vzťahy medzi ochranármi a nekonformnými výtvarníkmi – konceptualistami, (J. Jankovič, D. Fischer, R. Sikora, J. Koller, V. Kompánek, V. Popovič, P. Bartoš, V. Kordoš, D. Tóth, atď.), prinieslo do tvorby celej generácie výtvarných umelcov silnú prítomnosť „zelených“ posolstiev, ktoré špecificky ovplyvnili slovenský konceptualizmus. Trúfam si tvrdiť, že zelené posolstvá z čias B/n ostávajú v slovenskej kultúre v rôznych formách prítomné podnes.

[37] Elster et all, 1998, str. 292 : „Slovensko je krajina, ktorá je v najčistejšej a najzložitejšej podobe vystavená ťažkej úlohe : simultánne formovať nový štát a národ, novú ekonomickú štruktúru, nové právne a politické inštitúcie.“ In.: S.Szomolányi : November 1989: otvorenie kľukatej cesty ku demokracii. Zborník „November 1989 na Slovensku“,1999,  str. 93.

Teraz najčítanejšie