Denník N

Homofóbia nemá koniec – ani na Vianoce

Coexist

Tento článok venujem vernému katolíkovi Matejovi Mihalíkovi a LGBT aktivistke Romane Schlesinger.

Pred vianocami napísala Romana Schlesinger blog, v ktorom vyzvala k vianočnému „prímeriu“ – kulturkampfu proti „stredovekému barbarstvu“ či „sodomskému paškvilu“ (záleží od čitateľa) sme si predsa užili vcelku dosť. Dúfal som, že pokoj zbraní skutočne nastane, no nestalo sa.

Ako evanjelický teológ nemôžem nereagovať na homofóbny blog Mateja Mihalíka a pastiersky list biskupov Evanjelickej cirkvi a.v., ktorí si ani na 1. sviatok vianočný neodpustili reči o referende.

Článok Romany Schlesinger naozaj nie je ľahkým čítaním, okrem iného obsahuje značnú dávku smútku a aj pár kvapek beznádeje. Mihalík tvrdí, že problém LGBT aktivistov spočíva v tom, že bojujú proti pravde a láske a proti ľudkskej prirodzenosti. LGBT komunitu súdi na základe videozáznamov z pochodov v zahraničí, nevynechá ani príležitosť spochybniť vyradenie homosexuality zo zoznamu chorôb a dokonca spomenie aj prvého slovenského bojovníka za práva sexuálnych menšín, Imricha Matyáša. Jeho samovražda je pre Mihalíka dôkazom toho, že LGBT komunita nedokáže svetu ponúknuť viac, než beznádej.

Na takýto článok sa ťažko odpovedá vecne – a veľmi sa mi ani nechce znova venovať hodiny svojho voľného času na boj s týmto veterným mlynom. Vernému katolíkovi (či evanjelikovi) je takmer nemožné vysvetliť, že šťastný môže byť človek stojaci na strane pravdy a lásky, ale aj človek, ktorý stojí na strane lži a nenávisti – akoby história nebola plná spravodlivých bezbranných či nepotrestaných tyranov. Nevysvetlíte mu, že sa nezhodneme na definícii ľudskej prirodzenosti, ani na tom, čo by malo byť normou ľudskej sexuality, partnerských vzťahov, manželstva či rodiny. Nevysvetlíte mu, že smútok a beznádej sú bežnou súčasťou života vtedy, keď značná časť spoločnosti vašu menšinu hejtuje, vaše vzťahy prirovnáva k manželstvám psov a mačiek, nehovoriac o tom, že vás označuje za hrozbu pre rodinu a spoločnosť. Pocitom Romany Schlesinger vcelku rozumiem.

Mňa samého častokrát nebaví opakovať v cirkvi tie isté argumenty – teda že príbeh o Sodome a Gomore naozaj neodsudzuje homosexualitu, že grécke slovíčko arsenokoités, ktoré používa Pavel, naozaj neoznačuje homosexuála atď. Tieto diskusie sú najzúfalejšie práve vtedy, keď Vaše argumenty založené na znalosti hebrejského a gréckeho textu, systematicko-teologických a etických analýzach a pod. ignoruje človek, ktorý text v pôvodnom jazyku nikdy nečítal, no veľmi dobre vie, že sa mýlite, lebo narozdiel od neho nemáte Ducha Svätého.

Keďže študujem v Českej republike, môžem sa podieľať na živote cirkvi, ktorá je otvorená k menšinám, či už ide o rómov alebo homosexuálov. V pražskom kostole sv. Martina ve Zdi sa každoročne konajú bohoslužby v rámci dúhového pochodu Prague Pride, prednedávnom v ňom kázal známy homosexuál, prof. Martin C. Putna – pričom by svojim výkladom textu zo Zjavenia zatienil takmer všetkých slovenských kazateľov a teológov. V cirkevnej ankete zas pri otázke „pohlavie“ boli uvedené až 3 možnosti: žena, muž, transgender.
Bohužiaľ u nás zatiaľ nemáme cirkev, ktorá by sa správala ako Českobratrská církev evangelická. Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku, ktorej som členom, si ani na 1. sviatok vianočný neodpustí vyzývať ľudí k účasti a „vyjadreniu kresťanského postoja“ v referende – pričom za výzvu k akceptovaniu homosexuálov svojich teológov trestá.

Byť kresťanom neznamená hejtovať sexuálne menšiny. Človek, ktorý nasleduje Krista, by mal napodobňovať práve jeho postoj k ostrakizovaným skupinám – a mal by to robiť hlbšie, než teologicky neakceptovateľným výrokom: „milujem hriešnika, nenávidím hriech“.
Dúfam, že raz sa aj na Slovensku dočkáme cirkvi, ktorá začne hľadať odpovede na otázky ľudí 21. storočia, ktorá začne konzekventne aplikovať Fletcherovu situačnú etiku, či O’Donovanovu etiku vzkriesenia – nielen v otázke homosexuality, ale vo všetkých otázkach teologickej etiky. Nositeľov jedinej absolútnej pravdy, ktorí nie sú ani schopní, ani ochotní viesť dialóg, tu už máme dosť.

Teraz najčítanejšie