Homo Sapiens vymiera. Pripravme sa na to

Postupom nových technologických inovácií a upgradovaním ľudských tiel sa stane náš druh Homo Sapiens zastaraným. Presne tak ako sa to stalo našim predkom Homo Erectus alebo Homo Habilis. S tým rozdielom, že za ich vyhynutím stála evolúcia. Za vyhynutie Homo Sapiens budeme zodpovední my sami, tvrdí izraelský historik Yuval Noah Harari v knihe Homo Deus: Stručná história zajtrajška (Homo Deus: A Brief History of Tomorrow). Umenie Harariho je v lapidárnom vystihnutí pointy. Nič to neilustruje krajšie ako nasledujúci výrok: „keď si myslíte, že náboženskí fanatici s dlhými bradami sú nemilosrdní, počkajte si na starnúce Hollywoodske hviezdy, čo spravia pre to, aby dosiahli na elixír života.“

Smrť bude technický problém

„Pre moderných ľudí je smrť technický problém, ktorý môžu a musia vyriešiť,“ zamýšľa sa autor. Je to už druhý bestseller z pera Harariho, ktorý sa predchádzajúcou knihou Sapiens: A Brief History of Humankind, stal svetoznámou celebritou. Je ťažké stať sa svetovou mediálnou hviezdou. Najmä, keď ste historik zaoberajúci sa stredovekom a dejinami vojenstva. Izraelčanovi sa to však podarilo a teraz púta pozornosť širokej verejnosti. Homo Deus recenzovali všetky významné médiá a noviny zľava doprava. Odporúčal ju nielen Bill Gates, ale aj Barack Obama. Slávu, ktorú si vydobil knihou Sapiens, potvrdzuje aj v najnovšej knihe Homo Deus.

V prvej knihe sa zaoberal dejinami ľudstva, od momentu, kedy sme zliezli zo stromov až po moment, kedy sme sa začali priemyselne likvidovať v dvoch svetových vojnách. (Knihu sprednáškoval na videách aj pre Courseru. V súčasnosti ich nájdete na jeho YouTube).

Na začiatku knihy Homo Deus je krátka rekapitulácia toho, čo ľudstvo prekonalo. Náš druh porazil jazdcov apokalypsy – hlad, smrteľné choroby a vojny. Najlepším svedkom, že masy ľudí neumierajú hladom, je stúpajúca obezita, píše Harari. V roku 2030 má byť na svete dokonca až polovica ľudstva obézna. Samozrejme, stále veľa ľudí na zemeguli trpí hladom. Ale toto je politický problém, teda riešiteľný problém. A situácia sa dnes ani zďaleka nepodobá tej spred sto, dvesto, či nebodaj, tristo rokmi. S plným bruchom žije dnes oveľa viac ľudí.

Ľudstvo dnes nelikvidujú ani choroby, na ktoré po celé stáročia umierali masy. Keď španielski conquistádori dorazili na americký nový kontinent v roku 1520, žilo tam vyše 22 miliónov domorodcov. O vyše polstoročie ich tam ostali už iba dva milióny. Kiahne, osýpky, týfus či chrípka dnes už nie sú problém a v dohľadnej dobe nehrozí ani žiadna Čierna smrť.

Cukor je zabijak, nie teroristi

Do tretice zmizol z každodennej reality človeka 21. storočia strach zo smrti vo vojenskom konflikte. Kým v poľnohospodárskych spoločnostiach bolo 15% úmrtí spôsobených násilím, v 20. storočí to bolo iba 5%. A na začiatku 21. storočia iba 1%. Oveľa nebezpečnejšia je pre zdravie človeka strava. „Cukor je nebezpečnejší ako pušný prach,“ píše Harari narážajúc na stúpajúci výskyt obezity vo vyspelom svete. V roku 2010 zabila obezita a s ňou súvisiace ochorenia okolo 3 milióny ľudí. Naopak terorizmus má na svedomí iba 7 697 obetí, aj to vo väčšine rozvojových krajín. „Pre Američana alebo Európana predstavuje Coca-Cola ďaleko nebezpečnejšie riziko ako Al-Káida“.

Toto všetko je za nami. Úplne nová realita pred nás stavia úplne nové problémy. A tým je boj o nesmrteľnosť. Napríklad iba firma Google Ventures investuje 36% zo svojho 2 miliardového portfólia do výskumu o predĺženie života.

Človek už v súčasnosti nadobúda pomocou geo-inžinierstva, klonovania a  manipulácie ľudskej DNA schopnosti, aké ešte nikdy v dejinách nemal. Ľudstvo bude disponovať umelými končatinami, mozgy budú stimulované presne mierenými elektrickými nábojmi a v žilách nám krvný obeh budú riadiť nanoboti.

Kedy to príde? Podľa Harariho je to ťažké odhadnúť. Možno to potrvá desiatky rokov, možno storočie, možno viac. Fakt je však ten, že sa to už práve teraz deje. Pomyslite na to, keď sa budete zabávať na vašom smartfóne a tým mu odovzdávať viac a viac kontroly nad sebou.

Harari však nie je technofób, neodrádza od používania nových technológií. Zmena príde postupne, nebude zo dňa na deň. Rovnako sa zem nestane kráľovstvom nebeským. Milióny ľudí v budúcnosti zomrú na liečiteľné choroby, násilie či hlad. Vývoj sa však zastaviť nedá. Harari nie je tiež historický determinista. Nemaľuje nevyhnutne ružovú budúcnosť. O tom, čo ľudstvo čaká, chce diskutovať preto, aby sme si lepšie vedeli predstaviť alternatívne scenáre do budúcnosti.

Stredovekí rytieri by neverili vlastným očiam

Keď si niekto nevie predstaviť zánik Homo Sapiens, skúste si predstaviť, ako by sa zatváril egyptský faraón, či stredoveký kráľ v Európe, keby ste im povedali, že aj bez nich by svet pokračoval ďalej. „Ako by mohol byť bez nás zabezpečený mier a poriadok?“, opýtali by sa, pričom by neveriacky krútili hlavami. Dnes nad predstavou zániku Homo Sapiens krútime hlavami my.

Čo robí knihu Homo Deus pútavou, rovnako ako v prípade Sapiens, je autorov talent narábať s metaforami.  A to najlepšie cítiť pri vysvetľovaní, ako ľudstvo ovládlo celú planétu. Prečo svetu nevládnu opice, slony alebo nosorožce? Pretože nevedia spolu vytvoriť mýty, na základe ktorých sa bude riadiť svetový poriadok. Opice nevedia vymyslieť náboženstvo, zákony, impériá ani peniaze. Ľudia áno. Ba čo viac, a to je dôležité, dokážeme tomu veriť. A veríme v ne preto, pretože nám dávajú zmysel života. No sú iba v našich predstavách. Sme jednoducho dobrí rozprávači.

Predstavte si nasledujúci príbeh.  V roku 1187 moslimský vojvodca Saladin v bitke pri meste Hattin dobyl od križiakov Jeruzalem. Pápež na to odpovedal treťou križiackou výpravou. Teraz si predstavte, píše Harari, mladého šľachtica Johna z Anglicka, ktorý sa vydá na výpravu do Svätej zeme. Táto výprava mu dáva objektívny zmysel. John verí, že keď padne v bitke proti Saladinovi, jeho duša vystúpi na nebesá a bude spasený. Prečo tomu verí? Pretože celé jeho okolie tomu verí. Vychovávali ho rozprávaním o svojom dedkovi Henrym, ktorý zahynul na druhej križiackej výprave. Počúval kňaza, ktorý hovoril o nebe a pekle, o tom, že keď bude kradnúť, pôjde do pekla, keď zabije bezvercov pri Jeruzalemu, tak pôjde do neba. Chodil do kostola, kde boli na oknách výjavy z križiackych výprav a kde Godffrey z Boullionu vráža kopiju do bradatého moslima s turbanom na hlave.

Jedného dňa vtrhne počas omše, v čase keď John oslávi 18 rokov, rytier s hroznou správou: „Saladin dobyl Jeruzalem!“ Johnovi sa rozžiaria oči a povie si: „Idem bojovať proti bezvercom a oslobodím Svätú zem!“ Jeho matka a otec sú na syna hrdí, ide predsa urobiť správnu vec. Keď sa spolu s ostatnými odhodlanými bojovníkmi dostane do Svätej zeme zistí, že tam sú rovnakí muži ako on – ibaže bojujúci na druhej strane. Veriaci v Boha Mohameda bojujúci proti bezvercom. Toto je príbeh stredoveku, jeho zmyslu a naratívu, do ktorého sa pochytali všetci súčasníci ako muchy do pavučiny.

Teraz sa presuňme do súčasnosti. Na mieste tohto stredovekého kostola stojí obchodné centrum. V kostole znudený kňaz víta japonských turistov. Na ulici sa hrajú deti so svojimi smartfónmi, zatiaľ čo vedľa nich upratuje chodník pakistanská upratovačka a z rádia je počuť správy o masakre vo vojnou zmietanej Sýrii. Následne sa otvoria nebesá a slnečné lúče osvietia tvár jedného z tínedžerov a on si povie: „Idem oslobodiť svätú zem od bezvercov“. Lenže tieto slová by dnes nič neznamenali. Aj kňazovi by sa zdal mladík čudný. Myslel by si, že má nejaké psychické problémy. Dnes by sa s väčšou pravdepodobnosť dal do služieb Amnesty International, aby bojoval za ľudské práva ľudí na Blízkom východe. Chránil by teda moslimov pred inými moslimami. Čo by na to povedali v 12. storočí? O ľudských právach ani len nechyrovali. Kresťan, aby chránil moslimov v svätej zemi? To myslíte vážne?

Takto to však je v skutočnosti s dejinami. Vyvíjajú sa a vytvárajú stále nové a nové naratívy. Počas Studenej vojny, stáli oproti sebe dve strany vyzbrojené nukleárnym arzenálom. Síce je to len tridsať rokov dozadu, ale už teraz si ťukáme na čelo, ako niekto mohol riskovať osud sveta pre vytvorenie komunistického raja na zemi. A tak isto, píše Harari, aj demokracia s ľudskými právami môže byť pre našich nasledovníkov rovnako nepochopiteľná.

Iba ľudia dokážu veriť takýmto fikciám ako demokracia, ľudské práca či svetový finančný systém. Zvieratá si nedokážu predstaviť veci, ktoré nevidia ani necítia ako napríklad Google, Amazon či Európsku úniu.

Vytváranie fikcií, ktoré nášmu životu dávajú zmysel, bude najväčšou výzvou 21.storočia.

Humanizmus – nové náboženstvo

V súvislosti s rýchlymi zmenami v posledných rokoch hovorí Harari o novom náboženstve. Je ním liberálny humanizmus. Zmietli sme z piedestálu Boha a namiesto neho sa tam postavil sám človek (ľudstvo). Sme zaplavení sloganmi ako – „verte sami sebe, počúvajte svoje ja, počúvajte svoje srdce, robte, čo cítite, že je dobré. Tu je päť prikázaní novej humanistickej filozofie dneška. V politike – volič vie najlepšie. V ekonomike – zákazník je pán. V umení – pekné je to, čo si myslí umelec. V láske – keď je to príjemné, urob to. Vo vzdelávaní –  mysli za seba.

Totálna zmena hodnôt oproti stredoveku je zrejmá. Opäť si predstavte reality šou. Harari spomína šou stroskotanec. Pred TV si sadne princ z Homérovho Grécka, zámožný Riman, stredoveký križiak. Očakávajú úžasné dobrodružstvá, boj na život a na smrť či príbeh o hrdinstve alebo zrade. Možno hlavnému aktérovi bodnú dýku do chrbta, ktovie. Budú však veľmi sklamaní. V skutočnosti jedna časť trvá iba hodinu, každých 15 minút je prerušených kvôli reklame na zubnú pastu alebo čipsy. Navyše, hlavní hrdinovia sa pretekajú v bizarných činnostiach ako množstvo zjedeného hmyzu za minútu. Ostatný čas je len o tom, ako účinkujúci prežívajú svoje emócie. Ten povedal o nej to, ona zase o ňom toto. No hrôza! Križiak by pravdepodobne vstal, zobral sekeru a rozbil by televízor od takej nudy a frustrácie, píše Harari. Ale aj liberálny humanizmus pomaly končím. Stretne sa totiž s modernými technológiami, ktoré hacknú človeka.

Algoritmy hacknú ľudstvo

Liberálny humanizmus je viera je postavená na samostatnosti individuálneho jedinca a jeho slobodnej vôli. Na autentickosti vlastnej osoby, ktorá počúva svoj hlas, rozhoduje sa podľa vnútorného svedomia. Toto však zrejme skončí. Vyzývateľom je veda. Podľa vedeckého racionalizmu sú ľudské organizmy iba algoritmy. Človek je potom len súhrn viacerých algoritmov. Z toho vychádza, že ľudia nemajú slobodnú vôľu. Sú determinovaní génmi a vonkajším prostredím. Rozhodujú sa buď deterministicky alebo náhodne, nie však slobodne. To znamená že algoritmus teoreticky bude vedieť viac o mne ako ja sám. Bude vedieť, ako sa rozhodujem, či napríklad to čo alebo kto sa mi páči.

Technológia v 21. storočí však môže hacknúť ľudstvo. Potom sa rozplynie viera v individualizmus a nastane vek sieťových algoritmov, ktoré budú veci zvládať oveľa lepšie ako Homo Sapiens. Nemusia vedieť všetko, stačí, že budú lepší ako my. Nezvratný koniec Homo Sapiens prinesie aj nové náboženstvo dataizmus. Dáta, ktorými sa zaklínajú veľké technologické firmy budú mať veľký dopad. V tomto kontexte bude úplne zbytočné hovoriť o slobodnej ľudskej vôli. Na čo? Keď bude dosť dát, algoritmy budú vedieť a rozhodnú za nás, s kým ísť na rande alebo akú knihu si kúpiť .Už teraz vám internetové obchody odporúčajú knihy, ktoré by sa vám páčili. Toto je len prvý krok strate slobodnej vôle, ale nezvratný posun z zániku slobodnej vôle.

Nová ekonomika vytvorí novú triedu ľudí

Nahrádzanie ľudí sa deje viditeľne v ekonomike a na trhu práce. Počas priemyselnej revolúcie v 19. storočí zobral pod svoje krídla proletariát socializmus. V 21. storočí môžeme byť svedkami vytvorenia opäť masy nezamestnaných. Tento raz to však bude iné. Vznikne nová trieda nepotrebných ľudí (useless class), keďže počítače a algoritmy budú robiť všetko lepšie.

Keď Nemecko alebo Japonsko chceli vybudovať armády, potrebovali milióny zdravých mužov. Kolesá kapitalizmu poháňali taktiež milióny jedincov. Dnes je to inak. Vojna sa bude viesť v kyberpriestore skupinkou zdatných superľudí, ktorí budú útočiť pomocou algoritmov. Zbohom pušky a tanky.

Táto nová trieda nebude len nezamestnaná, ale nezamestnateľná. S týmito tézami Harariho je možné polemizovať. Už počas priemyselnej revolúcie robotníci ničili nové stroje, lebo sa báli o prácu. Ich obavy sa dodnes, rovnako ako obavy iných ľavicových apokalyptických ekonómov, nenaplnili. Fakt však zostáva, že pred témou robotizácie a automatizácie pracovných miest dvíhajú prst aj mainstremoví ekonómovia.

O čom hovorí Harari, svedčia aj dáta OECD už dnes. Slovensku hrozí veľmi veľká strata miest oproti iným vyspelým štátom z dôvodu automatizácie. Dnes už neplatí model, že začiatok života sa venujeme vzdelávaniu a potom do konca aktívnej kariéry strávime čas v jednom obore. Treba sa pripraviť, že sa budeme permanentne vzdelávať a dopĺňať si kvalifikáciu. S tým súvisí otázka školstva – ako bude vyzerať? Čo bude treba učiť deti? Bohužiaľ, nikto netuší. Podľa jednej štúdie však, nahradenie archeológov bude v roku 2033 iba 0,7 percentné. Aspoň tí sú v suchu. Keď na pozadí tejto témy sleduje človek to, čo sa deje v našom školstve, je mu do plaču. Ale to je iná téma.

Čo budú potom masy nepotrebných robiť? Zabávať sa videohrami a virtuálnou realitou, tvrdí Harari a myslí to vážne.

Premýšľajme nad budúcnosťou

Na záver knihy tri otázky, ktoré nám majú vŕtať v hlave

1. Sú organizmy naozaj len algoritmy, je skutočne život iba spracovávanie dát?
2. Čo je cennejšie? Inteligencia alebo vedomie?
3. Čo sa stane s politikou, spoločnosť a bežným životom, keď bezvedomé, ale vysoko inteligentné algoritmy budú nás poznať lepšie než sami seba?

Homo Deus je vynikajúca kniha. Jej najväčší prínos je v tom, že stimuluje premýšľať nad budúcnosťou a globálnymi problémami ľudstva. Tézy Harariho sú kontroverzné a provokatívne. Nemusíme s ním súhlasiť. Ale keď sa ľudstvo ocitne zoči-voči problémom, ktoré rozoberá, nebude môcť tvrdiť, že nebolo varované.