Denník N

Mami, čo je to cenzúra?

Globálna kontrola a cenzúra (výstava)
Kurátori Bernhard Serexhe a Lívia Nolasco – Rózsás
Nová synagóga / Žilina
14.10. – 6.12.

Keď dieťa v prvej triede nepozná pojem cenzúra, asi je všetko tak, ako má byť. Zároveň je to doba, kedy sa dostáva k písmu a s tým spojenému svetu abstraktných nástrah. Okrem toho, že si netreba brať cukríky od neznámych ujov, je na úspešné prežitie v džungli nutné pochopiť aj aké cukríky núka v súčasnosti umelá inteligencia, korporácie, či hackeri. Je schopný súčasný rodič sám triezvo a aktuálne poznať realitu a byť sprievodcom pre svoje deti a kontaktom s modernými výdobytkami pre svojich starnúcich rodičov? Ešte do 6.12. stíhate skočiť do Žiliny a vyskúšať si to. Na platforme umenia si v tomto prípade skutočne každý nájde niečo iné. Dieťa rovno súčasný úvod do problematiky a dôchodca jej redefiníciu. V detstve ma fascinovalo, že osoby dve generácie predo mnou ešte v pohode zažili domácnosť bez vodovodu, moje dieťa si ju už nebude vedieť predstaviť bez internetu. Žijeme totiž v ére digitálnej komunikácie, kedy ale okrem veľkej radosti z komunikácie aj všetko na internete podlieha (takmer) nekontrolovanému sledovaniu a môžu byť ľahko manipulovateľné. Ak niekedy internet a sociálne siete predstavovali novú nádej demokratickej spolupráce, v poslednej dobe sa stali ideálnym nástrojom na kontrolovanie a ovplyvňovanie miliárd ľudí.

Vzdelávacie programy pre škôlky a školy, pri diele Clash! Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová, 2012

Nemecký model

Nie náhodou je výstava súčasťou projektu Goetheho inštitútu v Bratislave Dáta: Demokracia a prichádza so smelou ambíciou a celým radom akcií, ktoré vzdelávajú a komentujú nové spôsoby, ako sa kontrola a cenzúra dostávajú do každodenných životov. Nemecko má pohnutú históriu v oblasti diktatúr a kontroly a prísnu legislatívu v tejto oblasti. Medzinárodné parametre sa za ostatné roky poriadne posunuli, stačí si spomenúť na Edwarda Snowdena a špionážnu aféru. Ochrana údajov nie je už dlhšiu dobu len národnou záležitosťou. Ak niekto ako nemecký občan zverejňuje údaje na facebooku alebo googli, bude sa zbytočne v prípade sporu odvolávať na nemecké právo. Firmy založili svoje európske sídla v Írsku – v krajine s liberálnou ochranou údajov. Od roku 1995 je síce platná EU smernica o ochrane údajov, ktorá ale nemusí byť všetkými členskými štátmi jednotne presadzovaná. Čas na paranoju?

S rovnováhou a istotami to vždy bolo v medziľudskej komunikácii komplikované. Každá mediálna novinka sa rokmi posunie, nadšenie strieda skepsa. V cykloch prichádza “móda” všetkého druhu, chvíľu si in a o ďalšiu chvíľu out. V starom príbehu o Babylonskej veži šlo tiež o komunikačnú zápletku a problém moci. Tiež v ňom ide o odveký problém etiky a morálky, ktorý kurátori výstavy ku koncu svojho textu naznačili. Ľudia boli natoľko zdatní (vyvinuli technológie), že mohli robiť úplne čokoľvek, ale oni sa ich rozhodli využiť pre najväčšiu moc (postaviť vežu až do neba a tým si dokázať prevahu nad božstvami). Boh potrestal opovážlivosť zmiešaním jazykov jej staviteľov, ktorí do tej doby hovorili rovnakým jazykom. Tí sa nemohli dohovoriť a následne vežu dostavať. Stále neskutočne účinná metafora nespočetných pracovných konfliktov. A aké “jazyky/ médiá” nám ako ľuďom môže Deus ex machina (nech už je to ktokoľvek/čokoľvek) zamiešať dnes? V kruhoch “osvietených” akademikov a umelcov sa niekedy oplatí sledovať trendy oveľa skôr, než preniknú k najširším masám. Tvorcovia výstavy nás nabádajú k opatrnosti a ako si to môže dovoliť len umenie, “nakladajú” témy, ktoré sa nás týkajú, ktoré nás obklopujú a provokujú k hľadaniu, diskusii a reflexii.

Hasan Elahi, Stelae, Lightboxová inštalácia, 2015

Výstava tohto razenia a rozsahu mi najviac pripomína minuloročný Strach z neznámeho v Kunsthalle Bratislava v koncepcii Lenky Kukurovej. Oná výstava upozorňovala na mýty a fakty ohľadom utečeneckej krízy, integrácie a komplikovaného vnímania témy. Kurátorské statementy oboch výstav sa netvária, že sú neomylné, snažia sa zbytočne nepoučovať a nemoralizovať. Výstava o digitálnej cenzúre rozhodne nie je jednoduchá a ružovo pozitívna, zďaleka tiež neponúka komplexný encyklopedický vhľad. Kurátori Bernhard Serexhe a Lívia Nolasco – Rózsás však robili čo sa dalo a pripravili pre Žilinu lokalizovanú verziu putovnej výstavy zastrešenej ZKM Karlsruhe za spolupráce ďalších medzinárodných inštitúcií a odborníkov. Upozorňujú na hrozivé príbehy z dávnejšej i nedávnej histórie a odhaľujú možnosti technológií. Je v textoch príliš veľa pesimizmu? Bolo kedysi lepšie? Ukáže určite minimálne čas…

Čo napísať v skratke o štyridsiatich dielach a koncepcii ako celku? Pri tematických výstavách a obvyklých obmedzeniach znakov priestoru pre recenzie je to nekonečná výzva. Ktoré dielo je hodné spomenutia? Alebo spochybňovať či oslavovať len kurátorskú koncepciu? Môj “miláčik” a vlastne aj akási “titulka” výstavy ostal Erik Mátrai (HU) – foto na titulke článku. Na jeho “soche” Turul oceňujem čistú a jasnú vizuálno/materiálovú abstrakciu komplexných spoločenských javov. Dielo smeruje presne k téme. Nemusím hľadať niekoľko rozvetvených oslích mostíkov, dostanem sa tam úplne priamo a pritom nie prvoplánovo. S cenzorskými technológiami sa pracuje, ale sú posunuté doslova do iného svetla. Výklad diela je obohatený aj o historickú paralelu, ktorej použitie prenikavo sedí. Turul je mýtický vták, symbol moci, metaforické všadeprítomné oko predkov. Pozerajú sa na nový cyklus nekonečného Babylonského príbehu?  

Drawings, Dan Perjovschi, 1995 – 2015

Slovenská novomediálna elita a realita

Slovenská reinštalácia výstavy bola doplnená o diela slovenských autorov – Jaroslava Kyšu, Tomáša Libertínyho a dvojicu Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová. Jasné, že sú to všetko etablovaní a kriticki uvažujúci autori, avšak ich diela mi prišli iným spôsobom “systémové” a “novomediálne” ako základ. Môžeme to brať ako negatívum (kde sú tí Slovenskí umelci explicitne riešiaci technológie, dávno v zahraničí?) alebo teda spolu s katalógovými textami vidieť pozadie nových médií a kontroly digitálnych dát získaných od más doslova všade – hoc aj vo včelích úľoch. Ťažko povedať. Ľutujem zmeškanie úvodnej performancie kolektívu Kolektiv či “prednášku” Samča brata dážďoviek, nič proti vystavujúcim autorom, práve naopak, ale tieto ďalšie mená k celkovému kontextu rozhodne patria a sú veľmi pasujúcim “kamienkom mozaiky”. Nuž áno, tak komplexný projekt odohrávajúci sa ešte aj v 3 mestách naraz sa skrátka nedal plne fyzicky divácky pokryť.

Skúšam to aspoň cez sociálne siete, ktoré kedysi sľubovali vzrušujúce rozšírenie spoločenského života a večnú a okamžitú komunikáciu. Slovenský facebook však nedávno postihla zmena a zavedenie sekcie Prieskumník. Vraj za účelom “testovania” – nepripomína táto rétorika v kontexte výstavy niečo? Určite chce firma užívateľom nezištne uľahčiť život! V Prieskumníkovi (Explorer Feed), ktorý je označený ružovou raketou sa zobrazujú príspevky zo stránok? Mimochodom pri tomto delení akosi pozabudol na príspevky zo skupín. Prieskumník navyše ukazuje príspevky chaoticky – aj staré niekoľko dní, dáva medzi ne statusy stránok, ktoré ste si nevybrali, ale on ich odporúča, len preto, aby ste rolovali dlhšie a tým pádom zachytili viac reklám a sponzorovaných statusov. Aj keď strávite viac času na facebooku, informácií máte menej ako v minulosti. Vraj je cieľom zistiť, či užívatelia uprednostnia verejný alebo súkromný obsah. Ale koľkí to vôbec zistia a uvažujú o svojom “facebookovom čase” kriticky? Čo mnohé nekomerčné stránky, ktoré sa tešili rýchlemu komunikačno-propagačnému kanálu a bez platenej reklamy ostali nahraté? Facebook teda už ani oficiálne nie je slobodný nástroj na šírenie neziskových informácií a “iba” iným zobrazením reality. On vám tú realitu pekne zmanipuluje. Pekne tvrdo komerčne. Už prišla paranoja?

Kolektiv (Audiovizuálne performance) https://k-o-l-e-k-t-i-v.github.io/

Čo z toho?

Je skvelé, že naša spoločnosť ako taká má v sebe isté detské nadšenie a drive pre nové veci (áno, Good Idea, Slovakia) ale vraj sme na tom na Slovensku pomerne zle čo sa týka informovanosti o bezpečnom správaní sa na internete. Neviem, či je online svet len takým “úplne normálnym” odrazom sveta skutočného. Keď poviete niečo v piatok opití v krčme Jožovi, nebude si to pamätať navždy. Proste navždy. Ako tie štatistiky, kvalitu života a potenciál svetového mieru môžem vylepšiť napríklad ja, “človek milión”? Asi jedine nekončiacim celoživotným vzdelávaním a pokusmi neprestať kriticky myslieť. Tak napríklad Košice sa nedávno stali mestom UNESCO Creative Cities Network. Ako o tom informujú médiá? Ako presne rozumejú “obyčajní” občania hipsterským buzzwordom ako Smart City, kreatívny priemysel? Ako presne sa bude prostredníctvom mediálneho umenia prepájať tvorivosť s novými technológiami a oblasťou IT? Nezaváňa to opäť bezbrehým nadšením technológiami bez kritického pohľadu, čo nám môžu vziať? Veď teda starý dobrý čas napokon samozrejme ukáže…

Možno príde niečo nové, možno po prvotnej detskej vlne nadšenia a prijímania všetkého nového príde teraz spoločenská fáza vyčerpania, prejdeme na úplne iné kanály komunikácie a zdieľania. Veľa objavov malo podobný osud – vznikli z autentického nadšenia a snahy uľahčiť ľuďom život, “nemôžu” za svoje zneužívanie. Zneužívanie prichádza práve s možnou komercionalizáciou. Je to tiež jedna z foriem babylonskej moci. Je možné tieto cesty zvrátiť? Reformovať internet? Či sa stane novým trendom nemať facebook a posielať si pohľadnice?  

Bude sa to ešte dať? To je samozrejme náročné, ale dalo by sa snáď ešte v našom drobnom lokálnom kontextíku aspoň popracovať na vytváraní podmienok pre umelcov, zaoberajúcich sa viac technologickými a “nerdovskými” témami. Tomuto typu umenia sa etablovaní Slovenskí výtvarníci venujú veľmi sporadicky, ak vôbec, a na terén mediálneho umenia našľapujú opatrne. A odpoveďou, prečo to tak je, je opäť komercionalizácia sveta. Olejomaľbu nad gauč proste “strelíte” ľahšie ako niekoľko mesiacov v tíme vyvíjaný sociálno-kritický projekt. Týmto apelujem aj na umelcov aj na verejné dotačné schémy: riešte takýto typ umenia! Je prospešný a nutný a trh ho sám od seba riešiť zjavne nebude! Paradoxne je scéna stále živšia v regiónoch (napríklad v spomínaných Košiciach, sem-tam v Banskej Bystrici, Žiline a podobne), ako v hlavnom meste. Výstava napriek zdanlivej komplikovanosti témy a regionálnemu umiestneniu nezívala diváckou prázdnotou.

Azda “najbrutálnejším” na celom je uvedomenie si svojho historického kontextu. Ako je téma zrazu diametrálne iná pre generáciu súčasných dôchodcov, “produktívnych” a ich detí. Alebo napríklad obyvateľa takého Afganistanu, ale to už odbiehame… aj keď v globálnom svete presieťovaných javov človek nikdy nevie, čo už zajtra ovplyvní jeho ďalšie kroky, témy smalltalkov, záľuby.  

Záverom len: XXXXXXXXX

Ruben Pater, Drone Silhouettes, plastové dosky, 2015

Foto: Dalibor Adamus, Sarah Massardier, Nová Synagóga Žilina

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy