Danko, rovnako ako Mečiar, z nás robí most.

Predseda parlamentu Andrej Danko zožal vraj za svoj prejav v ruskej Štátnej Dume búrlivý potlesk.  Podľa oficiálnej stránky Národnej rady SR vystúpenie pred ruskými poslancami malo byť iniciované predsedom ruskej dumy Vjačeslavom Volodinom.

 

Kto je Volodin?

Pre širšie slovenské publikum je to neznámy ruský politik. Jeho vrcholová kariéra sa začala príchodom do prezidentskej administrácie v čase, keď vyplašený Putinov Kremeľ na prelome 2011 a 2012 rokov sledoval v Moskve a iných mestách masové státisícové demonštrácie nespokojnej strednej triedy. Volodin vymenil na poste hlavného ideológa Kremľa Vladislava Surkova. Z postu prvého zástupcu šéfa prezidentskej administrácie, nielen eliminoval nebezpečne narastajúci hnev mestského obyvateľstva, ale namiesto zložitej politologickej konštrukcie Surkovovej „riadenej demokracie“, bol medzi tými, kto sa vrátil k heslám z čias cárskeho samoderžavia, ktoré opierajú ruské hodnoty a moc o Boha, národ, pravoslávie a k tomu sa teraz pridáva aj právo na majetok. Tento návrat „ku koreňom“ je sprevádzaný ostrým ideologickým vymedzovaním sa proti Západu – Európe aj Spojeným štátom. Rovnako, ako za čias pravoslávneho cárizmu, keď sa katolícka a protestantská Európa považovala za dekadentnú a úpadkovú, aj dnes dostáva Európa v Moskve opovržlivý prívlastok „Gayropa“. Pravoslávie ako jediné – na rozdiel od katolicizmu a protestantských cirkví – dokáže čeliť hrozbe „zvrhlých“ myšlienok práv pre homosexuálov a lesbičky, či prehlbovaniu práv žien. A podobne, ako v pravoslávnom Rusku, kde cár bol v jednej osobe garantom štátnosti a mal štatút najvyššieho svätca a aj svetskej hlavy štátu, definuje Volodin aj postavenie Putina: „ Putin – to je Rusko. Keď je Putin, je aj Rusko, ak Putin nebude, Rusko nebude tiež“.

Volodin: Rusko=Slovanský svet.

Neskôr sa Volodin stáva predsedom Štátnej dumy, čo je dolná komora ruského parlamentu. A tu nielen naďalej prehlbuje a presadzuje do politiky svoj ruský pravoslávno-byzantský konzervativizmus, ale prenáša ho aj na vzťahy Moskvy s okolitým svetom. Keď sa moskovská „verchuška“ definitívne rozčarováva v novom americkom prezidentovi Donaldovi Trumpovi, ktorého víťazstvo hneď po zvolení pomerne nadšene a bujaro oslavovala práve v sálach, chodbách a bufetoch Dumy, Volodin opakované predĺženie ekonomických sankcií USA ale aj EÚ voči Rusku kvôli jeho agresii voči Ukrajine v polovici 2017, považuje za boj proti všetkým Slovanom. „Všeobecne, ak hovoríme o rusofóbii, dnes už môžeme hovoriť o tomto vo vzťahu ku všetkým Slovanom,“ zovšeobecňuje Volodin sankcie proti Kremľu na celý „slovanský svet“. Typicky pre cárske imperiálne Rusko, Moskvu stotožňuje s celým slovanským priestorom. V tom istom rozhovore Volodin navyše tvrdí, že boj proti Slovanom sa vedie nielen metódami sankcií: „Pozrite sa, čo urobili s Ukrajinou,“ obviňuje z krvavých a dramatických udalostí opäť Západ. Podľa neho Západ systematicky útočí proti Rusku, Bielorusku aj Ukrajine.

Jeho výroky vyvolali vtedy odpor, ironické a posmešné reakcie práve v Ukrajine. Tá sa cíti obeťou ruskej  agresie za svoju snahu sa zblížiť práve s Volodinom nenávideným Západom a Ukrajinci sú už alergickí na Kremeľské heslá o „slovanskej vzájomnosti“. Aj slovenský premiér Robert Fico opakovane hovorí o tom, že v Ukrajine prebieha geopolitický konflikt medzi Rusmi a Američanmi. Lenže faktom je, že Majdan vypukol nie na základe toho, že exprezident Janukovyč odmietol podpísať prihlášku do NATO (ktorá nikdy do Kyjeva neprišla), ale po tom, čo odmietol podpísať Asociačnú dohodu s EÚ! A kľúčovú vyjednávaciu tzv.Minskú skupinu netvoria Američania, ale za Západ Nemci a Francúzi.

Danko, rovnako ako Mečiar, hovorí o moste  a Slovanstve.

Samotný Danko, podľa zverejnených informácií, veľmi správne zvýraznil podiel Sovietskeho zväzu a Ruska na oslobodení Slovenska. Tiež pripomenul dôležitosť  a prospešnosť kultúrnych, študijných a medziľudských vzťahov medzi občanmi Slovenska a Ruska. Lenže opäť sa vrátil k Mečiarovej konštrukcii o Slovensku, ako moste medzi Ruskom a Západom. V prvom rade je potrebné podotknúť, že na mostoch sa nebýva, ale po mostoch sa chodí hore-dole, alebo živorí pod nimi. Už v časoch Mečiara však táto myšlienka neznamenala nič iné, ako snahu odklonu Slovenska od bezprostredných susedov, od EÚ či NATO (Mečiarov známy výrok: „ Ak nás neprijmú na Západe, obrátime sa na Východ“.). Túto politiku občania Slovenska odmietli vo všetkých voľbách od roku 1998, čo umožnilo našej vlasti sa stať členom EÚ aj NATO. Naopak, s myšlienkou „mosta“ a neutrality sa dlho pohrávali v Ukrajine a Moldavsku. Výsledok, kam ich to doviedlo, vidíme dnes.

Volodina a ďalších ruských konzervatívcov museli slová Danka o slovanskej vzájomnosti veľmi potešiť: „Rád by som v tejto sále zdôraznil, že naše osudy sú spojené po mnoho generácií. Sme Slovania, naša kultúra, história, ale aj vnímanie okolia sú prepojené a blízke. Rozumieme si, veríme si. Nemôžeme to však brať ako samozrejmosť, musíme si vážiť to, čo sme dostali darom a rozvíjať spoločne nás Slovanský svet. V celosvetovom meradle je to výnimočné zoskupenie, ktoré sa nevytvorilo náhodou. Sme spoločne jeho súčasťou. Tento pocit príslušnosti nám pomáhal prekonávať aj zložité úseky našich národných dejín. Nespájala nás iba umelá ideológia, ako sme si mysleli. Bola to naša slovanská podstata, naša história, naši predkovia,“ tvrdil v Moskve Danko. Sú to veľmi odvážne tvrdenia nielen, keď sa pozrieme na mnohé zlomové historické okamžiky našich novodobých dvojstranných vzťahov (boj Štefánikových légií v Rusku, účasť Slovenského štátu a Tisových vojakov na útoku fašistického Nemecka proti Sovietskemu zväzu, invázia Moskvy do Československa 1968 a zajatie vlády na čele s Dubčekom a jej odvoz do Moskvy). Bolo by veľmi zaujímavé počuť názor Poliakov, Chorvátov ale teraz hlavne Ukrajincov o „spoločnom rozvíjaní Slovanského sveta ako výnimočného zoskupenia“.

Prehliadaná Ukrajina a zavádzané Rusko.

Slovenská politická reprezentácia od vzniku SR dlhodobo prehliada nášho bezprostredného suseda Ukrajinu. Aj expremiér Mikuláš Dzurinda, keď bol vo funkcii, sa venoval vzťahom s Ukrajinou minimálne, a určite menej, ako s Ruskom. Podobnú situáciu máme aj dnes – výnimkou z najvyšších ústavných činiteľov je len prezident Andrej Kiska. Všetci ostatní, ako aj nemalá časť politickej, kultúrnej, či mienkotvornej elity, ako aj značná časť občanov, si doteraz neuvedomuje, že v Užhorode naozaj už nezačína Rusko, ale iná politicko-spoločenská a aj jazykovo-kultúrna entita. Ľudsky smutné, ale zahranično-politicky veľmi naivné a nezodpovedné k vlastným voličom a záujmom svojej krajiny je, ak slovenský politik v Moskve ponúka svoju krajinu ako most, pričom medzi Slovenskom a Ruskom je tisíc kilometrov iného územia, na ktoré si aj v tomto prejave ani nespomenie.

Vzťahy a dialóg s Putinovým Rusko je potrebné udržiavať, pretože všetky ostatné alternatívy sú pre Európu aj Slovensko oveľa horšie. Bez Ruska to v Európe nepôjde, ale s Ruskom to bude veľmi ťažké.  Je dobré, že predseda parlamentu Danko do Ruska išiel. Je však zlé, čo Rusom hovoril, a ešte horšie, čo im nepovedal. Lebo takto zavádzame aj nášho ruského partnera, v ktorom vzbudzujeme očakávania, ktoré jednoducho nemôžeme a ani nechceme splniť. Ale netreba z toho robiť drámu. Na začiatku ukrajinskej krízy bol v Moskve premiér Fico. Jeho vtedajšie veľmi ústretové vyjadrenia voči Kremľu tam, a potom reálne kroky a rozhodnutia doma a v Bruseli boli v príkrom rozpore. Pragmatická, skúsená a pamätajúca Moskva si dobre uvedomuje, že historicky sa na Slovákov nedá spoľahnúť, lebo ak môžu, vždy sa priklonia (pragmaticky) k Západu.