Denník N

Kedy bude na Slovensku lepšie…

28. výročie 17. novembra 1989 sa blíži a treba sa zamyslieť nad tým, ako nakladáme s tým, čo nám priniesol.

Jeden starý vtip hovorí, že na Slovensku bude dobre, keď „štyri jazyky ovládajúci policajt ochotne pomôže prácou unavenému Rómovi nastúpiť na metro v Košiciach.“ V skutočnosti však na to, aby nám tu bolo dobre, stačí aj menej. Stačí aby sme boli aktívnejší. To platí nielen pre každodenný život, ale aj čo sa týka politiky a veci verejných.

Nedávno sme si zvolili nových županov a regionálnych poslancov. O voľbách sa veľa pohovorilo a popísalo, mnoho priestoru sa venovalo aj volebnej účasti, ktorá bola 29,95%. Napriek tomu, že to bola historicky najvyššia účasť v tomto type volieb, nedá sa povedať, že by to bolo z hľadiska účasti nejaké veľké víťazstvo. Podobne je to aj s účasťou v iných voľbách, ktorá je väčšinou podpriemerne nízka alebo dokonca, ako napr. pri eurovoľbách, najnižšia v EÚ.

Pred 28 rokmi ľudia na námestiach po celom Československu žiadali zmenu. Jednou z kľúčových požiadaviek boli slobodné voľby a slobodná súťaž politických strán. Teraz to tu máme a napriek mnohým nedostatkom patríme k najdemokratickejším štátom na svete. Tento náš status vyspelej demokracie si však podkopávame, a to nielen pred celým svetom ale najmä sami voči sebe. Politická participácia je totiž na Slovensku až žalostne nízka. Aj keď som ešte mladý, ťažko mi je predstaviť si, že pred 28 rokmi ľudia mrzli na námestiach preto, aby k voľbám nemuseli ísť. Samozrejme aj neúčasť vo voľbách je vyjadrením postoja. Ale je to naozaj náš prípad? Nie je to len naša pohodlnosť a lenivosť? A čo iné formy participácie! Na voľby a referendum prichádza stále menej a menej ľudí. Stále je to ale dosť oproti tým, ktorí podpíšu petíciu, pôjdu demonštrovať, napíšu poslancovi atď.

Aké sú dôvody takejto nízkej politickej participácie? Je to „dedičstvo socializmu“, kde občania neprešli tzv. školou občianstva a nielen, že necítia potrebu sa zapájať, ale častokrát ani nepoznajú svoje možnosti? Dúfam, že nie, lebo za 28 rokov sme mali dosť času na zmenu. 17. november 1989 považujeme za jeden z najdôležitejších dátumov v našej histórii. Vyzerá to ale tak, že si ho uctievame skôr len slovami a žiadnymi skutkami. Nepodceňujme silu sociálnej a politickej participácie. Keď ich takto zanedbávajú generácie, ktoré mali pred 28 rokmi taký silný impulz, akým 17. november bezpochyby bol, ako to bude potom vyzerať ďalej? Čo prinúti ďalšie generácie zapájať sa do politických procesov? Alebo sa zmeníme na spoločenstvo, kde je všetko v rukách len malej skupiny vyvolených? To sa už ale na demokraciu prestáva podobať.

Už o 2 dni máme spomínaný 17. november, ktorý je zaslúžene štátnym sviatkom. Uctime si ho aj ináč ako len tým, že sa budeme tešiť z voľného dňa. Stačí, ak sa na chvíľu zamyslíme nad tým, čo môžeme spraviť pre občiansku spoločnosť, pre svoju komunitu, región a nakoniec aj celé Slovensko. Iniciatíve sa medze nekladú. Chce to len byť trošku aktívnejší, priložiť ruky k dielu a všetci môžeme žiť v lepšej krajine. Nemusíme hneď všetci kandidovať do parlamentu. Na začiatok stačí chodiť s otvorenými očami, vážiť si slobodu, ktorú nám 17. november priniesol a nebyť lenivý, ale spraviť niečo, aby sme si to všetko naozaj zaslúžili.

Teraz najčítanejšie