Denník N

Neonacisti, alkoholici a základňa panoptika

Neonacista_Extrémista

Toto je môj prvý blog a chcel by som poukázať na hrozbu, ktorá dodnes pretrváva v spoločnosti aj keď už mala dávno zahynúť na smetisku dejín. Príbeh ako som spoznal fanatika.

Keďže mám teraz dostatok voľného času (paradoxne píšem aj záverečnú prácu) založil som si tento blog s malým očakávaním, že to niekto prečíta a niečo z toho ho aj osloví. Ako mladý človek (21 rokov) sa stretávam s rôznymi skupinami ľudí, väčšinou sa snažím selektovať spoločnosť okolo seba. Okolo seba mám rád ľudí, inteligentných, s dostatočným kritickým myslením. Občas zavítam aj do menej príjemnej spoločnosti.

Tmavé podniky s nechutným pivom a neochotnou obsluhou (jeden taký sa nachádza aj na mojom rodnom sídlisku). Keďže Marián Kotleba je v poslednej dobe často spomínaná osoba a najmä v týchto kruhoch to nikoho neminie, či už chcete alebo nie, z každej strany budete o ňom počuť nepretržite. Politika je v mojom okolí ostro sledovaná téma.

Sú to tie typické podniky, kde sa socializmus podpísal ostrým cigaretovým zápachom, starými pohármi, rozbitým nábytkom a špinavými stolmi. Akosi ho nikto nevie z tade vyvetrať (myšlienky osadenstva sú väčšinou v podobnom stave). Dnes je 17. november, veľký deň v očiach demokratov, (17. 11. 1989) deň, kedy ľudia poslali jeden zločinecký režim do zabudnutia, ale stále sa nájdu takí, ktorí by sem tento zločinecký režim chceli priviesť za ručičku a ešte by aj rozprestreli červený koberec na privítanie.

Raz som sedel v podobnom podniku, bol to jeden z tých slušnejších (aj keď ani nie), preberali sme iniciatívu študentov v boji proti korupcii, naše zapojenie v týchto aktivitách a aj korupciu samotnú. Zrazu si k nám, bez opýtania, prisadol nejaký muž. Podľa oblečenia som už aj odhadol, že čo bude zač. Mal holú hlavu, oblečenie bolo označkované „skrytými“ nacistickými symbolmi a heslami. Povedal som si, že ho hneď nebudem súdiť, ale ako náhle otvoril ústa bolo mi jasné ku akej skupine ľudí sa hlási. Samozrejme, bol aj dostatočne podgurážený, ako sa na túto skupinu patrí, najprv si nás premeriaval a striedavo obišiel, nie veľmi príjemným, pohľadom každého pri našom stole. Spustil kanonádu slov o sprisahaniach, ktoré sa dejú na Slovensku a nezabudol spomenúť aj rozvracanie Európy americkými sionistami, vypočuli sme si aj o „diktátorskej EÚ“ a „zločineckej organizácii NATO“. Boli to vety, ktoré od takého človeka očakávate. Počas svojho monológu búchal do stola a stále zatváral dlane do pästí. Celé to dopĺňala rétorika na úrovni 6-ročného dieťaťa. Nakoniec nám začal vulgárne nadávať a nezabudol pripomínať, že sme platení istým americkým sionistom. Celá skupina jeho neonacistických kamarátov sedela pri vedľajšom stole a náramne sa zabávali pri konzumácii alkoholu, avšak tento muž mal potrebu sa od nich odtrhnúť a celému osadenstvu podniku vyrozprávať podstatu „sprisahania“.

Dovtedy som to bral na ľahkú váhu ale tento človek vo mne zanechal isté obavy. Pomyslel som si: „Je toto vôbec možné?„.

Predstavte si, čo by sa stalo, ak by sa takíto ľudia dostali k moci. Je to nebezpečná a vážna situácia pri ktorej musíme postupovať veľmi opatrne.

Nesmieme im to dovoliť a verím, že na Slovensku je dostatok ľudí, natoľko uvedomelých, aby sme spoločne zmietli túto lúzu na smetisko dejín (opäť).

 

Teraz najčítanejšie