Denník N

Žena z rebra: tomistický a hlbinne-psychologický pohľad

Svätý Tomáš Akvinský si vo svojom rozsiahlom teologickom diele kládol aj otázku, prečo bola žena stvorená z Adamovho rebra. To, čo my chápeme ako milú metaforu alebo ako kultúrne determinovanú rodovú nerovnosť hneď v úvode Biblie, bolo kedysi predmetom racionálnej teologickej a prírodovednej analýzy.

Svätý Tomáš Akvinský si vo svojom rozsiahlom teologickom diele kládol aj otázku, prečo bola žena stvorená z Adamovho rebra. To, čo my chápeme ako milú metaforu alebo ako kultúrne determinovanú rodovú nerovnosť hneď v úvode Biblie, bolo kedysi predmetom racionálnej teologickej a prírodovednej analýzy.

Ako vo svojich úvahách postupoval Tomáš Akvinský?

Najprv sa sám seba pýtal, prečo bola žena stvorená ako druhá po mužovi. Cituje filozofa, ktorý hovorí, že žena je nedokonalý muž (femina est mas occasionatus), a preto nemohla byť stvorená spolu s dokonalým svetom, ale až po jeho vytvorení. Boh mohol aj predvídať, že žena navedie muža k hriechu, že mu bude príležitosťou na hriech. Písmo však hovorí aj to, že nie je dobré byť človeku samému (non est bonum hominem esse solum). Žena bola stvorená mužovi na pomoc, ale nie na pomoc pri práci, ale na pomoc v plodení, aby sa mohol uskutočniť Boží zámer o plodení a naplnení zeme. Veď ako sa píše, budú dvaja v jednom tele (erant duo in carne una). Tomáš chváli Božie úmysly a vyhlasuje, že žena nie je nič nepodareného (femina non est aliquid occasionatum). Biblickú podriadenosť ženy mužovi dáva do súvislosti s následkami hriechu a našou padnutou prirodzenosťou, hoci podotýka, že nerovnosť ľudí (inaequalitas hominum) sa nevylučuje so stavom nevinnosti. Nuž a to, že je žena príležitosťou k hriechu, to rezolútne ako vysvetlenie odmieta, pretože keby sa malo odstrániť všetko, čo by bolo človeku príležitosťou k hriechu, nebolo by na svete nič. To je krásne zamietnutie priblblého stereotypu, v ktorom je žena spájaná s hriešnosťou a so zvádzaním k hriechu.

Svätý Tomáš Akvinský teda pristupuje k ženám ako k mužovi rovným ľudským bytostiam, pričom nerovnosti v ich postavení, stále pálčivá téma feministických a rodových diskurzov, dáva do súvislosti s hriechom. Ak si to preložíme do neteologickej reči, deviácie vo vzťahoch medzi mužmi a ženami a ich rozvrhnutie po osi dominancia-submisivita nie je pôvodný poriadok vecí. Aj v Tomášovom uvažovaní sa samozrejme zračí duch doby, takže utrúsi, že muž je hlavou (caput), pretože to koniec koncov poznal z biblického textu a iný vzťahový model pred sebou nemal. Jeho argumentácia však prezrádza jeho základné presvedčenie: sú rozdielni, ale sú si rovní. Psychologická otázka znie: Môžu si byť rovní tí, čo nie sú rozdielni? Nie sú iba rovnakí? Alebo, nejde pri rozdielnosti o rovnosť úplne inej kvality než pri rovnakosti?

Následne Tomáš uvažuje o tom, prečo bola žena utvorená z Adamovho rebra a nie zo zeme. Veď u iných živočíchov nečítame o takomto oddelenom stvorení. Samice boli stvorené rovnako ako samci. Neboli stvorené z nich. Tomáš píše, že takáto postupnosť by mohla viesť k tomu, že tým, že si muž uvedomí, že je žena vzatá z neho (de viro sumpta est), môže ju viac milovať ako niečo, čo patrí k nemu a priľnúť k nej na celý život, čo je tiež biblický imperatív. Muž a žena sa nespájajú len kvôli plodeniu, ale aj kvôli domácemu životu, pretože iné sú skutky muža a iné sú skutky ženy (opera viri et feminae), navzájom sa dopĺňajú.

To sú zaujímavé myšlienky, pretože to, čo by sa mohlo z istého uhla pohľadu vnímať ako nerovnosť, môže byť vlastne komplementárnosť a vzájomnosť, niečo puzzlovité medzi mužom a ženou, čo sa netýka len pohlavného aktu (!), ale čo je omnoho širšie, aby mohli tieto dve ľudské bytosti spolu stráviť celý život. Psychologicky by sme mohli uvažovať o tom, že ide o pravú mieru medzi odlišnosťou a rovnakosťou/príbuznosťou. Človek podľa Sigmunda Freuda vytvára vzťahy buď anakliticky, to znamená volí si presne opačný typ človeka ako je on sám, alebo narcisticky, teda volí si partnera, ktorý by sa mu čo najviac podobal. Reálne vzťahy sú však mixtúrou týchto dvoch extrémov a zväčša žijeme s niekým, koho podobnosť s nami je nám cenná a blízka, ale zároveň koho rozdielnosť od nás veľmi potrebujeme, aby sme sa od neho mohli niečo naučiť alebo aby sme sa o neho trebárs mohli oprieť.

Tomášovi však nejde do hlavy, ako mohla byť celá žena vytvorená iba z rebra. Niečo väčšie nemožno z menšieho utvoriť nijako inak, iba ak pridaním, cituje Aristotela. V Biblii síce máme príbeh o rozmnožení chleba a rýb, ale tu ide o rozmnoženie tej istej hmoty, nie o vytvorenie niečoho iného a väčšieho z určitej matérie. Okrem toho, Adamove rebro mohlo patriť k jeho dokonalému telu a tým, že sa odstránilo, mohlo toto telo stratiť svoju pôvodnú dokonalosť. Túto líniu však teológ jednoznačne zavrhuje, pretože to, že sa človek podobá na Boha a že bol stvorený ako dokonalý, určite nemá ťažisko v jeho rebre. Žena nebola utvorená z hlavy, takže nemá panovať nad mužom, ale ani z nohy, takže muž ňou nesmie pohŕdať. Napokon, bola utvorená z boku, čo Tomáš prepája s teológiou cirkvi, ktorá podľa tradície vznikla v okamihu, keď z Kristovho prebodnutého boku vytiekla krv a voda.

Jedinec ľudského druhu sa nemôže prirodzene vytvoriť zo žiadnej inej hmoty, iba zo semena, ktoré sa uvoľňuje s potešením (cum delectatione resolvitur). Preto vytvorenie ženy z rebra je Božím dielom, podobne ako stvorenie muža zo zeme.

Tomášovi Akvinskému neostáva nič iné, len prijať utvorenie z rebra ako biblický fakt. Blízkosť rebra k srdcu akoby naznačovala blízkosť medzi mužom a ženou, pričom celá stvoriteľská udalosť sa stáva predobrazom stvorenia cirkvi z Ježišovho boku. To, že je žena stvorená z mužovho rebra, nespája s podradnosťou ženy, čo je moderné a príkre feministické čítanie tohto príbehu, ale spája to s ich vzájomným vzťahom, respektíve priamo s láskou. Ak popustíme uzdu fantázii, tak po odňatí rebra predsa vzniká u muža diera v blízkosti srdca, v staroveku často chápaného ako orgán lásky. Z tohto mužovho prázdna je utvorená žena a to, že je stvorená ako pomoc, ktorá mu je podobná, môžeme odrazu chápať nielen odlišne od plodenia, ale aj od ich vzájomnej pomoci ako takej, a môžeme tomu rozumieť v hlbokej psychologickej rovine: dieru a prázdno vo vnútri muža vyplní iba žena, tak, ako žena lipne k mužovi, pretože u neho je akoby doma a k nemu patrí. Napokon to, že žena pochádza priamo z okolia srdca, môže naznačovať aj jej orientáciu na vzťahy, kým muž, vytvorený z prachu zeme, sa viac orientuje na materiálno.

Nemožno v takto nastavenej optike vidieť skôr výnimočnosť ženy a jej tajomnosť? Veď muž ani nevie, ako sa to celé stalo, keďže celú udalosť prespal! Potom, čo sa prebudí, pred sebou vidí bytosť, ktorá sa mu najviac zo všetkých podobá, ale zároveň je pre neho dostatočne tajomná na to, aby mu na poznanie jej mystérií nestačil celý život. A keďže má časť seba samého v nej, a ona zase pochádza z neho, sú akoby večne odsúdení na to, aby si svoju identitu hľadali aj v tom druhom a prostredníctvom neho, nielen sami v sebe. Biblický príbeh tak rezonuje podobne ako Aristofánov mýtus v Platónovom dialógu Symposion, kde sú Diom ľudia stvorení ako spojení, ale potom ich Zeus rozpolil a oni tak celý život hľadajú svoju stratenú polovicu.

Biblia toto všetko vyjadruje rebrom.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.