Denník N

Reakcia na otázku pánov P. Zajac , F.Gál a J.Flamík, ktorí pátrajú: Ako to,  že Mečiar dostal moc?   

Túto  otázku si položili práve tí traja niekdajší politici,  ktorí   po voľbách 1990 ovládli VPN a odovzdali  Mečiarovi do rúk moc,   urobiac z neho  prvého (a posledného) premiéra VPN.

Nasledujúci text podnietil  článok[1] podpísaný pánmi Zajac, Gál a Flamik. Príčinou je, že im ich  „trojpamäť“ poriadne zlyháva. Napríklad nik z troch autorov si nevšimol zásadné chyby v osobách aj dátumoch.[2]. A ešte menej  si spomenuli na to, že to boli  práve oni, kto po mojej politickej likvidácii odovzdali  vládnu moc do rúk Vladimíra  Mečiara.

Za Mečiarovu moc je vraj vinný Kňažko. . .

…a tiež ja. Tak by títo traja páni chceli vidieť svoju zodpovednosť za zrod Mečiarovej moci. Kňažko je vraj na vine ešte aj tomu, že ho musia aj po rokoch znovu a znovu okydávať a urážať, pretože sa v akomsi rozhlase (českom) nedostatočne kajal za to, že stvoril Mečiara. Tvrdia, že preto je okydanie Kňažka (a jedným šupom aj mňa) ich morálnou povinnosťou, inak by sme ostali v zajatí sveta založeného na lžiach a konšpiráciách, na porušovaní pravidiel…“. S týmto sa nedá nesúhlasiť – v takom svete neostávajme! Preto tentoraz poruším zvyk nereagovať na lži bývalých spolupracovníkov z vedenia VPN  a skúsim im  pripomenúť, ako stvorili Mečiara.

Kto poznal Mečiara?

Z viacerých neprávd v citovanom článku pánov Zajaca, Gála a  Flamika je najbezočivejšou tá, že sme vraj ja, Kňažko a ďalší členovia vedenia VPN poznali V. Mečiara, derúceho sa cez VPN ku moci práve tak, ako ho poznali F. Gál a P. Zajac (a spol.). Lenže – na základe ich vlastných vyjadrení sa dá preukázať, že v tej  rozhodujúcej chvíli, kedy sa Mečiar  dostal do čela vlády,  to boli práve oni – a len oni – ktorí už  od jari 1990 vedeli, že V.Mečiar porušuje zákony, klame, spriada konšpirácie a nedodržuje dohodnuté pravidlá – ale predsa o tom pred nami ostatnými mlčali. Tzn. že poznajúc – ako jediní – pravú tvár V.Mečiara, kryli jeho trestnú činnosť.

Práve oni, páni Zajac, Gál, Flamík (a spol), ťažili pred voľbami 1990  z Mečiarovej trestnej činnosti, a potom,   v júni 1990  sa v byte P.Zajaca  s V.Mečiarom dohodli, že mu  zabezpečia nomináciu za  premiéra VPN. Takto sa V. Mečiar dostal po prvých slobodných voľbách na špičku moci, strhnúc na seba dôveru voličstva vyplývajúcu z  renomé Nežnej revolúcie, aj z renomé hnutia VPN ako  víťaza volieb 1990.  Vzápätí sa premiér Mečiar na svojich politických stvoriteľov vykašľal , čo ho doviedlo k nevyhnutnosti založiť si  vlastné hnutie. S týmto hnutím  vyhral  voľby 1992, aj voľby v r. 1994 – odkedy sa  začala éra tzv. mečiarizmu , čiže  mafiánsko-korupčného systému, ktorý s neveľkými modifikáciami trvá podnes.

Marec 1990: V. Mečiar zabezpečuje F. Gálovi nelegálne informácie z archívov ŠtB

To, že V. Mečiar disponoval na jar 1990 nelegálne získanými materiálmi a rovnako aj nelegálne získanými informáciami z archívov Federálneho ministerstva vnútra , do ktorých podľa zákona nemal prístup, to preukázala tzv. Javorského správa, čiže správa  vyšetrovacieho výboru SNR, vyhotovená na jar 1992 vyšetrovacou komisiou  parlamentu pod vedením poslanca Javorského[3]. Po rokoch jej závery  potvrdil aj F. Gál, keď povedal : „Mečiar už v marci 1990 zneužíval moc a prekračoval zákony“[4] . Trvalo to 15 rokov, ale F. Gál napokon priznal aj to, že o nelegálnych praktikách Mečiara vedel  už pred jeho výberom za premiéra VPN (tzn. pred júnom 1990) . Priznal, že nezákonné informácie získaval od Mečiara už v marci 1990 – tzn. že vedel o tom, že Mečiar prekračuje zákony, už   pred jeho výberom za kandidáta do  SNR za VPN (čiže pred aprílom 1990).  Dokazujú to napr. Gálove  vyjadrenia pre denník SME , kde redaktorka podpísaná skratkou M.Ž (Monika Žemlová?) uviedla: „To, že Budaj bol agentom, povedal Mečiar na verande sídla VPN v marci 1990 Fedorovi Gálovi: „Tam mi oznámil, že Budaj neprejde lustráciami“.[5]

Toto je významné priznanie, ktoré dokazuje, že Fedor Gál  vedel o Mečiarových nezákonných praktikách už v marci 1990, ale získané nelegálne informácie si nechával pre seba a svojich ľudí. Potvrdil to aj pri diskusiách, zaznamenaných na magnetofónový záznam (napr. pri nahrávke diskusie v BISLA[6]).

O tom, že F.Gál a jeho politická skupina disponovali už v marci 1990  nezákonne získanými  informáciami  z archívov ŠtB, svedčia aj pamäte členov VPN z Gálovej skupiny. Napr. jedného zo zakladateľov VPN v Košiciach, Štefana Lazorišáka, ktorý napísal o politickom zneužívaní lustrácií toto:

„Potvrdzuje to (tzn. zneužívanie lustrácií) tiež únik informácií o evidencii Jána Budaja v záznamoch ŠtB, ktorý už mali k dispozícii niektorí predstavitelia VPN z federálnej, Gálovej skupiny, počas neúspešného marcového pokusu o odvolanie predsedu SNR R. Schustera, o čom ani samotný Budaj nevedel. . . V marci sme o tom (tzn. o evidencii J. Budaja v archíve ŠtB) vedeli v Košiciach. [7]

Ku podobným záverom dospel – pokiaľ ide o zneužitie  lustrácií – aj ďalší niekdajší Gálov stúpenec, Vladimír Ondruš (pozri jeho knihu Atentát na nežnú revolúciu, 2009, str. 169, 191, 196, atď.) . Gálovská skupina využívala Mečiarove nelegálne ŠtB informácie, ale kryla  jeho trestnú činnosť.  Prečo je to celé podnes také citlivé? Pretože ak by nás ostatných neboli  „predstavitelia VPN z federálnej, Gálovej skupiny“  na jar  1990 klamali a neutajovali predo mnou aj hnutím VPN Mečiarove prekročenia zákona,  bol by  sa  politický príbeh V. Mečiara skončil skôr, než  začal. Viete si predstaviť ako by sme vo vnútri VPN reagovali  na informáciu, že náš kandidát za poslanca do prvých slobodných volieb , V.Mečiar, zneužil funkciu ministra vnútra, že porušoval zákony a navyše nachystal kompromitáciu voči predsedovi VPN? Takýto Mečiar by sa určite nestal (v apríli 1990)  kandidátom VPN do SNR, a ešte menej by sa mohol stať (v júni 1990) predsedom vlády za VPN.

Z vyššie citovaných svedectiev F. Gála a  Š.Lazorišáka vyplýva jasne, že F. Gál  bol Mečiarovým komplicom pri trestnej činnosti. S odstupom vidno, že spoločné tajomstvo z nich urobilo  na čas  pevných  spojencov :  jeden sa po lustráciách stal  premiérom, druhý ovládol hnutie VPN.

F. Gál sa v tej dobe v Mečiarovi doslova videl. Potykali si. Ešte aj po rokoch napísal F. Gál o svojom obdive voči Mečiarovi toto:  „Moje prvé živé stretnutie s ním bolo fascinujúce. Naraz som videl človeka, ktorý mal vedomosti a neuveriteľné pracovné tempo. Vedel sa rýchlo rozhodovať, mal dar verbálneho prejavu a hovoril som si, že panebože, popri tej kope koktajúcich ľudí, ktorí kade tade nastupujú, je to úplná hviezda.[8]

Každého, kto lepšie pozná F. Gála, napadne pri tomto citáte  otázka, či  vtedy  F.Gál vôbec rozpoznal nezákonnosť a nebezpečnosť Mečiarových praktík? Toto poľahčujúce vysvetlenie som si istý čas držal aj ja. Lenže F. Gál rozptýlil tieto pochybnosti v už citovanom rozhovore pre denník SME. O jeho vysvetleniach redaktorka M.Ž. referovala takto : „Gál hovorí, že aj to, že mu Mečiar o Budajovej minulosti povedal pred lustráciami, bolo porušením zákona. „On týmto spôsobom pracoval“ [9] (dodal Gál). Takže  F.Gál dáva jasné  vyjadrenie :  vedel, že Mečiarove lustračné informácie, ktoré prijímal v marci 1990 kdesi v Mozartovom dome,  boli porušením  zákona.  F.Gál nekryl Mečiarove nezákonné metódy z nevedomosti, ale preto, že ich využíval.

Preto nesie F. Gál hlavnú politickú zodpovednosť za to, že sa začiatkom apríla 1990 dostal V.Mečiar na kandidátku  hnutia VPN bez toho, aby orgány VPN vedeli o jeho nezákonných praktikách. A rovnako za to, že sa o Mečiarových nelegálnych metódach nedozvedeli orgány VPN ani vtedy, keď bol nominovaný  za premiéra VPN.

Obe nominácie spojili príbeh Mečiara s príbehom hnutia VPN, čo malo vážne  dôsledky, pretože do roka sa mocenský tandem  Gál-Mečiar rozhádal.  VPN sa rozštiepilo a  post premiéra, vydobitý víťazstvom VPN vo voľbách 1990, si vzalo  hnutie KDH. Slovenským premiérom sa stal J.Čarnogurský. Po tomto   VPN pod vedením  Gála, Zajaca, Flamíka  a spol. striedalo  jedného predsedu za druhým.  Opustilo tiež hlavné časti  programu VPN , dokonca sa vzdalo aj názvu. Výsledkom bol debakel vo voľbách 1992. V porovnaní s  výsledkom, ktorý sme dosiahli vo voľbách 1990, prišlo VPN pod vedením  trojice Gál, Zajac, Flamík  o cca 90% z pôvodných voličov. VPN (resp. VPN-ODÚ) sa už nedostalo do parlamentu a mnohí jeho politici (napr. aj F.Gál a J.Flamík) rýchlo ušli do Čiech. Predtým ale VPN zadĺžili a Archív VPN, obsahujúci aj ich hospodárenie, ukryli. Samotný právny  subjekt, niekdajšiu VPN , nechali zrušiť.

Nič z toho by sa nestalo tak, ako sa stalo, ak by sa  V. Mečiar nedostal v apríli 1990 na kandidátku VPN. Alebo  ak by sa aspoň  v júni 1990 nestal za VPN  predsedom  vlády. Za jedno aj druhé zodpovedá utajovanie pravdy  o nezákonných praktikách V.Mečiara, za ktoré nesie zodpovednosť F.Gál, P.Zajac a spol.

Ako mohol V. Mečiar prejsť z Klubu za obrodu socializmu – do čela vlády za VPN?

Mečiar  sa síce dostal do dočasnej Čičovej vlády, ale to ešte neznamenalo, že by mal zaistený  vstup do novej politiky.  Práve naopak.  Do Čičovej vlády  totiž nevstúpil ako  kandidát VPN (tým, bol iba V.Ondruš) , ani ako nezávislý odborník (akými boli  napr. Ladislav Kováč, Michal Kováč, Ladislav  Košťa, Ladislav Chudík, atď.). V. Mečiar prišiel z celkom inej pozície : bol politickým nominantom  skupiny bývalých komunistov z r. 68, grupujúcich sa okolo A.Dubčeka v skupine s názvom „Klub za socialistickú prestavbu – Obroda“[10]. Ten sa  voči VPN choval pomerne rivalsky , ba až nepriateľsky. Nedávno niekdajší šéf „Obrody“, Ivan Laluha, potvrdil  aj verejne,  že to bol on, kto predložil Čičovi požiadavku na Mečiarovu nomináciu za ministra vnútra.[11].

Týmto vyjadrením sa môžu skončiť dlhoročné špekulácie, cez koho sa  Mečiar stal ministrom : nebol  nominantom VPN , ani nezávislým odborníkom[12], ale nominantom „Klubu za socialistickú prestavbu – Obroda“. Ako taký  nemal veľké šance udržať sa  po voľbách 1990 v politike – podobne, ako ich nemali  iní ministri  Čičovej vlády,  nominovaní za strany, neschopné prejsť cez prvé slobodné voľby. Lenže V.Mečiar zvrátil svoj príbeh. Nielen sa dostal na  kandidátku VPN, ale pretlačil tam aj celú plejádu kandidátov „Obrody“ (vrátane jej predsedu, I.Laluhu).  Podarilo sa mu to vďaka spojenectvu s F.Gálom.

V okamihu, keď sa F.Gál rozhodol utajiť pred nami Mečiarove  nelegálne praktiky – a ešte aj podporil Mečiarove  umiestnenie na kandidátku VPN, umožnil Mečiarovi prekročiť   historickú medzu, ktorá vtedy  oddeľovala starú a novú politiku. Z nominanta bývalých  komunistov , „obrodárov“, bol zrazu úplne nový politik, a dokonca nominant VPN. Od tohoto okamihu začal rásť Mečiarov  politický vplyv, ktorý na Slovensku odvtedy pretrváva (dnes cez stranu  SMER) až doteraz.

 

Nie iba Fedor Gál, aj Peter Zajac priznáva krytie Mečiara

Aj P.Zajac vedel už pred výberom Mečiara za premiéra  o jeho nezákonných praktikách. V oral history, nahrávanej pod P.Zajacovou  taktovkou pre Nadáciu M. Šimečku, na to P.Zajac spomínal  takto : „Ja som vedel do volieb v júni 1990 o troch Mečiarových návrhoch. Prišiel na VPN s ponukou, že má materiály na Schustera. Odmietli sme ich. Po druhé, prišiel s tým, že má lustračné záznamy na Jána Budaja, čo sme odmietli. A po tretie, prišiel za mnou s tým, že Demikát nám môže poskytnúť materiály na komunistov.“[13]

Nechám bokom otázku, aký to magnetizmus priťahoval práve ku Petrovi Zajacovi rôzne kompromitačné materiály, aby som neodbočil od otázky  „ako získal Mečiar moc?“. V tomto kontexte je v citovanom vyjadrení dôležité, že  V. Mečiar priniesol P.Zajacovi „lustračné záznamy na Jána Budaja“, ale vraj „odmietli sme ich“. Komu  z VPN ich Mečiar priniesol?  A kto ich tzv. odmietol? Ja som to iste nebol. Pán P.Zajac zatajil Mečiarovu ponuku lustračných záznamov  aj pred  KV VPN. Prečo zatajil túto dvojnásobne škandalóznu informáciu? Prvým škandálom bolo predsa to, že mal byť  na mňa lustračný záznam ŠtB. To bola pred voľbami taká bomba,  ktorá by šokovala akúkoľvek kandidujúcu  stranu. Ako to, že sa o tom nedozvedeli orgány VPN , ani ten predseda  – a kandidát VPN – ktorého sa tie Mečiarom prinesené „lustračné záznamy“ týkali?  Druhým škandálom bolo, že  túto výbušnú informáciu prinášal P.Zajacovi ten politik, ktorý sa ku nej mohol dostať iba porušením zákona.

Takže čo z toho plynie ? Že Mečiarove nelegálne praktiky kryl aj ďalší člen vedenia VPN, Peter Zajac. Aj o ňom platí, čo o F.Gálovi : ak by nás nebol klamal a nekryl Mečiarove metódy ,   Mečiar  by v hnutí VPN skončil ešte pred voľbami 1990! Lenže P.Zajac  Mečiarove nezákonné praktiky kryl a  zatajil ich pred VPN práve tak, ako ich zatajil F.Gál.

Pre posúdenie ich konania je podstatné, kedy získavali nezákonné informácie, resp. materiály. F.Gál priznal, že získaval od Mečiara kompromitačné informácie už v marci 1990.  P. Zajac  utajoval toxické informácie už vo februári 1990 (od Cikláminiho). Inde tvrdí, že lustračné informácie ohľadne mojej osoby mal od Mečiara, asi v apríli 1990. A ešte inde  P.Zajac vyhlasuje, že po prvý raz sa o  evidencii J.Budaja v archíve ŠtB dozvedel od V.Havla. Ten mu to vraj volal v noci,  dokonca  domov… a  to sa malo stať  v máji 1990.  P.Zajac sa v datovaní zamotáva , ale jedno sa dá  tvrdiť naisto  : že  pred Mečiarovým menovaním premiérom vedel aj on, že Mečiar hrá špinavú hru s nezákonne získanými kompromitačnými informáciami.  Tzn. že náš kandidát na premiéra VPN – porušoval zákony.

Ak to vedel, bolo jeho psou povinnosťou žiadať jeho odchod z  kandidátky VPN!  Ale P.Zajac urobil  opak : namiesto varovania VPN pred Mečiarom –  kryl Mečiarove nezákonné metódy. A ktovie, či tie nelegálne lustrácie páni Gál a Zajac naozaj „iba“ kryli, alebo či ich  od Mečiara  – ako  ministra vnútra – nevyžadovali? Mečiar o tom mlčí a Gál so Zajacom svorne tvrdia, že oni nič, to zneužívanie nelegálnych  lustračných informácií im núkal Mečiar.  Ktovie…?  Podstatné je ale to,  že ani Gál, ani Zajac nezákonne jednajúceho  Mečiara z kandidátky VPN  nestiahli. Ten, koho z nej plánovali stiahnuť, bol totiž niekto celkom iný. . .

 

Zajacov silný pomocník – Ciklamini

Práve z autentických, na mg.záznam zaznamenaných  vyjadrení P. Zajaca dnes vieme, že Mečiarove nezákonne získané ŠtB  informácie neboli pre pána Zajaca prvými „vnútrackými“ informáciami. Dostával také , ako sám hovorí, už aj predtým – napríklad od plukovníka ŠtB a bývalého špióna komunistickej rozviedky z 50. a 60.rokov, Viliama Ciklaminiho. Bol to on, V. Ciklamini, kto si od 17. marca 1990 privlastnil zväzok ŠtB, vedený na moje meno. Preukázalo to vyšetrovanie Javorského komisie SNR[14]. Samotný Ciklámini sa vyťahuje, že ich mal už vo febrári… a že s  pomocou dokumentov a informácií z archívov ŠtB zabránil 1. marca 1990 odstráneniu  komunistu R.Schustera z čela SNR.

Odkiaľ sa v našom  príbehu  vzal plukovník V. Ciklamini? Aj tento bývalý eštébák vzišiel z „Klubu za socialistickú prestavbu – Obroda“.  Prvý krát sa ukázal v Mozartovom dome  v decembri 89, keď sa prišiel predstaviť vedeniu  VPN ako ašpirant na post ministra vnútra SR. Skončilo sa to zle. Myslím,  že najšokovanejšími ostali  nedisidentskí  členovia vedenia VPN , ktorí videli  a počuli po prvý krát skutočného eštébáka. Ciklamini sa totiž  popýšil  takými „výsledkami práce“ z čias svojho špiónovania v Afrike, že na ich základe nemal ísť za ministra, ale za mreže.

Stretnutie sa skončilo jeho vyhodením, preto  ostal  šokovaný aj V. Ciklamini. Nečakal, že odmietneme takú veľkorysú  ponuku  (…budem špiniť a kompromitovať vašich politických súperov, odpočúvať ich a zneužívať moc vo váš prospech…atď.) . V ten večer sme si hovorili,  že takéto eštébácke obludy už nikdy nesmú získať moc.  Ale Ciklamini sa onedlho  dostal (vďaka Čalfovi, Čičovi a bývalými komunistami prešpikovanej OF) do ešte vplyvnejšej funkcie . Stal sa  námestníkom federálneho ministra vnútra Sachera, akože „za Slováky“. Podarilo sa mu to s podporou „obrodárov“, najmä  reaktivovaných „vnútrákov“ spred roku 1968, pôsobiacich v OF. Ako sa dá čítať v jeho pamätiach, do novej federálnej funkcie nastúpil s túžbou pomstiť sa VPN, osobitne mne.[15]

Až do r. 1996 som netušil, že tento eštébácky plukovník chodil aj potom, čo sme jeho „služby“ odmietli,  intrigovať poza môj chrbát do sídla VPN. Zistil som to až pri nahrávaní oral history VPN (1996), keď  vysvitlo,   že chodieval za P. Zajacom. Ten o tom nahral  toto svedectvo:

„Začalo to už vo februári, najneskôr vo februári 1990, keď Ciklamini prišiel na VPN, konkrétne za mnou a povedal mi, že Jano Budaj s Janom Langošom chcú urobiť čierny puč, za čo som ho vysmial. Oni už v podstate vtedy zbierali materiály na antikomunistov… oni mali z antikomunistov strach, cítili z nich reálne ohrozenie svojich mocenských pozícií. Cítili ho oprávnene. Oni sa tých mocenských pozícií domáhali, oni ich získali a majú ich dodnes… “[16]

Plukovník V. Ciklamini je vo svojich pamätiach otvorenejší. V publikácii „Ako som bojoval s totalitou“ (sic!)  opisuje, ako  namáhavo zháňal kompromitačné materiály na Budaja, a keď konečne niečo objavil, ako tú informáciu odovzdal „vysokému predstaviteľovi VPN“[17], vraj aby ochránil demokraciu pred mojim a Langošovým  pučom.

P. Zajac pripúšťa,  že prijímal kompromitačné ŠtB informácie iba od Mečiara, nie od Ciklaminiho. Ale aj na základe toho, čo P.Zajac pripúšťa a opisuje,  vyvstáva otázka: prečo P.Zajac neinformoval vedenie VPN o tom, že Viliam Ciklamini, námestník FMV,   viní mňa a Langoša z protidemokratického puču?  To predsa neboli rečičky  nejakého blázna z ulice, ktoré by mohol člen najužšiho vedenia VPN pustiť jedným uchom dnu a druhým von!  Pre takéto obvinenie  mohla federálna tajná služba nasadiť na Langoša, na mňa a tým aj na vedenie VPN odpočúvanie, agentov, sledovačku (čo možno aj urobila). Obvinenie z prípravy protidemokratického puču signalizovalo, že V. Ciklamini a jeho „Klub za socialistickú prestavbu…“ si na Federálnom ministerstve vnútra vytvorili také silné mocenské centrum, že si trúfajú začať ofenzívu proti VPN.

Mlčanie P. Zajaca o škandalóznom obvinení V. Ciklaminiho je o to nepochopiteľnejšie, že obaja s Gálom  vedeli o tom, ako sa V. Ciklaminiho núkal na nezákonné akcie vtedy,  keď nám výmenou za post ministra núkal zneužívanie moci. Tým pádom vedeli,  o akého nebezpečného človeka ide. Preto  bolo ich povinnosťou informovať o Cikláminiho obvineniach orgány VPN. Čo by sa dialo potom ? Okamžite by som Cikláminiho  obvinenia prerokoval s federálnym ministrom vnútra Sacherom a prezidentom Václavom Havlom. Žiadal by som vyšetrenie, či v Prahe urobili  námestníkom ministra vnútra  číreho blázna, alebo „iba“ nášho politického nepriateľa,  chystajúceho  na nás útok? A nech by sa už ukázalo byť pravdou to prvé, alebo to druhé, bol by som od ministra Sachera a prezidenta Havla žiadal bezodkladné  odvolanie námestníka V.Ciklaminiho.

Ale P.Zajac sa s Cikláminim stretával bez toho, aby nás, vo vedení VPN,  informoval o jeho  hrozivých obvineniach. A podčiarknem, že informovať ma veru nebol problém, kedže   rokovania vedenia VPN boli každodenné. Namiesto toho sa P.Zajac vraj  Ciklaminimu  iba zasmial … ale tomu Zajacovmu tvrdeniu  ťažko uveriť. Zajacove vlastné slová dokazujú, že si závažnosť Cikláminiho nepriateľstva voči mne veľmi jasne  uvedomoval. V oral history VPN (1996) hovorí : „Oni už v podstate vtedy zbierali materiály na antikomunistov… [18]. Ak  teda  Ciklámini a spol.  niečo chystali proti mne a  antikomunistom, prečo to chystanie  P. Zajac kryl? Prečo ma nevaroval pred Cikláminim a jeho „zbieraním materiálov“? V roku 1996 , pri nahrávaní oral history, ku tomu už iba rezignovane dodal: „ Oni sa tých mocenských pozícií domáhali, oni ich získali a majú ich dodnes…“[19] Nenapadlo za tie roky pána Zajaca, že svojim mlčaním o nepriateľských zámeroch bývalých eštébákov a komunistov , ktorí za ním chodili  [20] , im umožnil pokračovať v intrigovaní voči mne, VPN, aj voči V. Havlovi?

Je faktom,  že námestník  Ciklamini v nasledujúcich mesiacoch masívne zneužíval tajné informácie aj materiály ŠtB z archívov Federálneho ministerstva vnútra. Skončilo sa to v apríli 1990 dramatickým konfliktom s ministrom Sacherom, aj na pôde Federálneho zhromaždenia,  (tzv. boj o vnitro)  a vyhodením námestníka Ciklaminiho z funkcie, aj z ministerstva (20. 4. 1990). Medzičasom ale stihol V. Ciklamini manipulovať s archívmi a ukradnúť množstvo zväzkov a ilegálnych informácií, ktorými  zásoboval napríklad aj V. Mečiara[21].

Od Mečiara potom kompromitačné informácie putovali – podľa už citovaného svedectva F.Gála – cez “ terasu Mozartovho domu“ ku F. Gálovi (a jeho blízkym) . Je celkom očividné, že páni P. Zajac a F. Gál nechceli informovať vedenie VPN aby chránili V. Mečiara (aj V. Ciklaminiho) pred prezradením ich nezákonnej činnosti. A chránili ich preto, lebo sa sami podieľali na využívaní nezákonne získaných informácií z Federálnych archívov ŠtB.

Tak vznikla  intrigujúca štvorica (Gál- Zajac + Mečiar- Ciklámini) z ktorej vzniklo na jar 1990 mocenské spojenectvo. P.Zajac a F. Gál sa v onom období spojil aj s inými  politickými protivníkmi VPN. Mimoriadne spojenectvo nadviazali  najmä so šéfom SNR, R.Schusterom, takisto  s vtedajším komunistickým premiérom SR,   M.Čičom. Aj s nimi viedli páni Gál a Zajac zákulisné rokovania a robili dohody,  o ktorých  neinformovali  mňa, ani vedenie VPN. Obaja spomínaní komunisti tie rokovania a tajné dohody podrobne  opísali vo svojich pamätiach,  (pozri najmä v knihe Ultimátum , 1995, od  R.Schustera).

Tajne spolky mojich najbližších spolupracovníkov z vedenia VPN s nepriateľmi VPN nebadane zmenili moju situáciu. Na rokovaniach oficiálnych orgánov VPN začalo byť očividné, že obaja páni sa angažujú za záujmy a požiadavky KSČ. Napríklad  bojovali za požiadavku  KSČ  zastaviť  výmeny komunistických kádrov , ktoré sa diali na podnikoch z iniciatívy zamestnancov, hlásiacich ku revolúcii a  VPN. Kedže som výmeny nomenklatúry podporoval a kedže ma v tom podporovali aj orgány VPN, F. Gálovi ostala napokon jediná cesta – vyzval na zastavenie výmien nomenklatúry na vlastnú päsť. Bolo to porušenie Stanov VPN a hlavne dovtedajšieho ducha vnútornej korektnosti, ktorý panoval vo vedení VPN. Ani v dobách, kedy  som bol predsedom Koordinačného výboru  VPN, aj celorepublikovej Rady VPN , nevyhlasoval som vlastné rozhodnutia, ak ich neodobrili orgány VPN. F.Gál si to –  myslím koncom marca 1990 – trúfol. Výzvou zverejnenou cez vysielanie rozhlasu zastavil proces odstraňovania nominantov KSČ. Starorežimná  nomeklatúra sa potom úspešne prehupla cez voľby. Zväčša sa dočkala aj privatizácie, pri ktorej sa riaditelia svojich podnikov nezriedka zmocnili.

Frakcia F.Gála vytrvalo podporovala udržanie bývalých komunistov vo vrcholovej politike, aj , napríklad, cez kandidátku VPN. A to vrátane nedávnych komunistických ministrov, ako boli Čalfa, alebo Čič. Po nátlaku a  opakovanom hlasovaní  napokon svoj cieľ presadili – o jediný hlas (!). Podobne úspešne pretlačili na kandidátku VPN aj viacero kandidátov skupiny „Klub za socialistickú prestavbu -Obroda“.

Prečo to moji kolegovia vlastne robili? Uvedomovali si  dôsledky? O tom by mali hovoriť hlavne oni. Ja sa obávam, že na jar 1990 zavážilo najmä to, že im  komunisti boli na pomoci pri všetkom, čo išlo proti mne a proti  mojej – podľa  nich  príliš národnej , a  príliš protikomunistickej – politike.

F.Gál, P.Zajac, M.Šimečka, M.Kusý  a ďalší členovia vedenia VPN, čo boli v minulosti tak či onak spojení s  KSČ , si už vo februári 1990 založili vo vnútri VPN frakciu , ktorej prvým cieľom bolo – ako mi dosť rezolútne prišli oznámiť – tzv. zastavenie   revolúcie. S týmto som ich odkázal na príslušné kolektívne grémia VPN , čiže na Snem VPN, alebo Radu VPN, ktoré by jediné mohli natoľko zmeniť program hnutia VPN,  aby sa vzdalo programu velkej politickej zmeny, ktorý bol jeho  podstatou. Nikdy s tým ale pred členmi VPN z regiónov nevystúpili.

Druhou príčinou nášich rastúcich vnútorných napätí  bol tlak, prichádzajúci z pražského OF, žiadajúceho  subordináciu VPN. Znamenalo to vzdanie sa politickej a organizačnej samostatnosti. Časť mojich kolegov túto požiadavku podporovala.  Lenže – ani to nemohli frakcionári priznať  pred členstvom VPN, ani pred verejnosťou. To je dôvod, prečo nemohli páni Zajac, Gál a Flamik viesť o vedenie VPN  demokratický zápas. Príležitostí ku tomu mali dosť –  snemov VPN som tú jar zvolal hádam päť. Ale nemohli sa tam postaviť a priznať, aké vlastne sledujú ciele. To je akiste aj príčinou, prečo si ku získaniu moci vybrali tú najšpinavšiu cestu.  Keď im vďaka Mečiarovým nelegálnym informáciám svitla šanca pošpiniť  ma obvinením zo spolupráce s ŠtB, zatajili to predo mnou, aj pred hnutím VPN. Potom ma presvedčili, aby som kandidoval do volieb – pričom sami na poslednú chvíľu od  kandidovania odskočili. Potom , po odovzdaní kandidátky, to boli opäť títo istí, ktorí náhle zmenili názor na lustrácie a žiadali dodatočné lustrácie už odovzdanej kandidátky VPN. Vzápätí sa  nanominovali  do Lustračnej komisie VPN, F.Gál sa stal jej predsedom. Ale v ceste ku zneužitiu lustrácií im ešte stála v ceste jedna prekážka :  pravidlá lustrácií. No páni Gál a spol. urobili aj ten posledný krok : brutálne tie pravidlá porušili. Prostredníctvom prekročenia právomocí Lustračnej komisie potom zlikvidovali cca každého štvrtého z kandidátov VPN . Jedno im bolo, či vinných, alebo nevinných.

Je to bolestný a špinavý príbeh, ale odložím si ho na iné rozprávanie, aby sme sa celkom nevzdialili od témy,  ktorú vo svojom článku nastolili páni Gál, Zajac a Flamík :  „kto stvoril Mečiara?“

 

Z vyššie uvedených faktov je hádam dostatočne jasné,  že zázračný avans neznámeho vidiečana Mečiara v hnutí VPN –  z neznámeho človeka  na predsedu vlády – bol dôsledkom toho, že sa nik (okrem Gála a jeho blízkych) nedozvedel o jeho nezákonných praktikách, ktorých sa dopúšťal už na jar 1990, ako minister.

Spojenectvo Mečiara  s Gálom, založené pri lustračných intrigách, vyvrcholilo Mečiarovým menovaním premiérom. Ale svoje víťazstvo si každý z týchto dvoch užíval po svojom :  Gál po zneužití lustrácií doslova  ušiel z miesta činu.  Akurát ešte postrážil , aby sa Mečiarovi podarilo zostaviť vládu  a vzápätí odišiel na dlhodobý pobyt do USA , vraj za Georgeom Sorosom. Mečiar konal inak. Ostal na Slovensku a počas prázdnin nezaháľal, ale  získaval si  popularitu. Okrem iného aj tým, že sa ma verejne zastával. Pokračoval aj v Čicovych televíznych príhovoroch (tzv. desať minutovkách) , ale bez papiera a ráznejšie.

Gálovi stúpenci, ktorí sa lustráciami zmocnili VPN , boli vtedy z Mečiara  uveličení :  považovali ho totiž za oddaného federalistu. Mal sa stať  ich Golemom, tupou a poslušnou hmotou, ktorú pošlú raz proti tomu a inokedy proti inému politikovi, na ktorých si sami netrúfajú. Vládnutie s Mečiarom a cez  Mečiara sa im vtedy zdalo  ideálnym riešením.  Verili, že donedávna neznámy „boxer“ Mečiar im bude nadosmrti  vďačný za svoj hviezdny vzostup, a preto ho budú môcť naveky  poučovať a riadiť.

Najprv im  to aj fungovalo (pozri napr. útok Mečiara na predsedu Matice, J.Markuša). Ale čoskoro sa stratil tmel, čo ich spájal : moja politická likvidácia  sa dovŕšila v septembri 90, kedy som zhnusený prvými tušeniami špinavej intrigy odišiel z vedenia VPN. Už vtedy populárny premiér Mečiar si vzápätí uvedomil, že už  Gála, Zajaca ani Flamíka nepotrebuje. Také nanič politické vedenie  si trúfal nahradiť. Ba ho aj k tomu čoraz viac členstva VPN vyzývalo.

Gálovci, ktorých platformou bolo iba povestné „politbyro“ (tzn. že neboli poslancami, ani ministrami, iba straníckymi funkcionármi), sa z Mečiarovho záujmu o vedenie VPN zdesili : ide ich všetkých vyhodiť! Zrazu im už Mečiar nebol „náš Vlado, ten najlepší premiér“, ale „nevypočitateľný, neinformujúci, nebezpečný…“.   Lenže –  Golem Mečiar  už ku svojim niekdajším tvorcom stratil všetok  rešpekt.

 

Agónia tvorcov moci V.Mečiara

 

Medzi členstvom VPN vtedy vznikla, a je to pochopiteľné, nespokojnosť s  Gálovym „lustračným“ nástupom do čela VPN. Mnohí funkcionári VPN volali po dodržaní uznesenia Rady, podľa ktorého sa malo  vedenie zasadiť za preskúmanie príslušných zväzkov ŠtB a rehabilitovať všetkých, ktorým Gálove lustrácie poškodili neprávom. Iní členovia boli zasa nespokojní s faktom, že zatiaľ čo Mečiarova popularita rástla, podpora značky VPN klesala. A boli tu ešte ďalší členovia VPN , čo už pociťovali  dôsledky „zastavenia revolúcie“ : členov VPN (zvlášť organizátorov generálneho štrajku) začali riaditelia podnikov  už na jeseň 1990 vyhadzovať z práce. Ďalší žiadali môj návrat, alebo ma vyzývali ku rozdeleniu VPN. Odmietal som vtedy jedno, aj druhé. Ale uvedomoval som si, že mojou likvidáciou – a  najmä jej spôsobom –  stratilo  VPN zrozumiteľnosť, aj pôvodný naratív.  Rovnakou  pohromou bolo, že sa tým stratil rešpekt komunistov pred VPN.  Komu z bývalých zločincov totality ešte mohlo od takejto bezzubej VPN hroziť nejaké odsúdenie, čo i len morálne?

Celá verejnosť videla,  že Gálova skupina trpí a vlastne chráni komunistov v riadiacich pozíciách (čoho veľkým dokladom bolo postavenie M.Čalfu, ktorý sa stal po mojej likvidácii opäť federálnym premiérom, ibaže už nie za KSČ, ale za VPN). Aj bývalý komunistický minister spravodlivosti, M.Čič, sa stal politikom VPN ,  hoci o tom hovoril s iróniou. V Prahe dostal od Gálovcov post predsedu Ústavnoprávneho výboru FZ. Viedol aj poslanecký klub VPN (sic!), mieriac  na Ústavný súd.  R.Schuster dostal za to, že  ma podrazil a porušil dohody – kanadské veľvyslanectvo… Všetky tieto viditeľné príklady podpory VPN voči novým kariéram  komunistických kádrov sa potom napodňovali vo všetkých  regiónoch Slovenska.  Po prvých voľbách nadobudli cez Gálovu skupinu pozície aj nominanti klubu  Obroda. Výťahom VPN sa  vyviezli do poslaneckých lavíc obrodári  I.Laluha, A.M.Húska, R.Filkus, H.Kočtúch, R.Harenčár, atď.

Paradoxom sa zdá byť,  že až na zriedkavé výnimky,  stáli všetci títo Gálovi chránenci do roka proti nemu, na strane V.Mečiara. A spolu s nimi  aj šíky nomenklatúrnych riaditeľov štátnych podnikov, o ktorých ochranu sa len prednedávnom F.Gál tak zaslúžil. Rovnako sa k Mečiarovi pridali bývalí eštébáci, aj tí, ktorých pražské centrum chránilo a odmeňovalo za intrigy, pomáhajúce Gálovi k ovládnutiu VPN. Na Mečiarovu stranu prešli   aj mnohí normalizační novinári…atď. atď.

Ako sa dalo predpokladať –  normalizačné elity boli hotové ísť  aj s čertom, len aby neprišli o posty a príležitosť zbohatnúť  v začínajúcej  privatizácii  podnikov a závodov, ktoré riadili.

Po mojom odstránení z vedenia VPN  si vydýchli všetci bývalí režimisti , vrátane zločincov totality.    Nové, Gálove vedenie VPN im nešlo po krku, definitívne sa zrieklo  protikomunistického programu a nestálo im v ceste. Mnohí sa cez kamarádstva  z Mozartovho domu  dostali ku pozíciám, alebo veľkým majetkom. Ale napriek Gálovej ochrane (alebo práve pre ňu) si posilnení  starorežimisti hľadali  niekoho iného a silnejšieho než Gál. Niekoho, kto im nedá len  ochranu, ale im zabezpečí cestu ku majetkom. Kto z nich urobí „slovenskú kapitálotvornú vrstvu“… Takou postavou  im nemohol byť nik iný, než  nový slovenský premiér, Mečiar.   Preto poľahky prebral Gálovi jeho nedávnych komunistických spojencov,   a postavil ich proti nemu. Zároveň s tým odkopol P.Zajaca, F.Gála aj J.Flamíka a spol. , vďaka ktorých  pomoci (a mlčaniu) sa dostal ku premiérskemu postu,  a cezeň aj ku  popularite a voličstvu  hnutia VPN. Týmto  sa začala agónia niekdajšieho  hegemóna revolúcie 1989, a víťaza prvých slobodných volieb 1990, hnutia VPN.

 

…………………………

Pokračovanie : P. Zajac, F. Gál a J.  Flamik kryli Mečiarove výčiny  nie iba pred, ale aj po prvých voľbách 1990 . Reč bude aj o tom, ako povzbudzovali  rast jeho mocenského apetítu.

 

POZNÁMKY:

[1] https://dennikn.sk/820105/co-bolo-pred-meciarom-a-jeho-amnestiami/

[2] Napr. Jozef Moravčík neodchádzal od Mečiara ako jeden z prvých, ani to nebolo vtedy, keď Kňažko. Ešte absurdnejšie je datovanie, kedy som vraj od neho odchádzal ja – ktorý som v HZDS nikdy nebol.

[3] Poslanec Javorský: „Treba s poľutovaním konštatovať, že aj na slovenskej politickej scéne už od januára 1990 v mocenskom boji zohrávali dôležitú úlohu odcudzené materiály z archívov ŠtB. Pre ilustráciu uvedieme aspoň príklady z Bratislavy a Trenčína. Archív ŠtB v Bratislave po rozpustení ŠtB a po nástupe pána Svěchotu do funkcie náčelníka XII. správy sa stal prístupným pre mnohých. Dnes už môžeme len konštatovať, že z archívu chýba viac ako 120 zväzkov, že aj z ostatných zväzkov boli skartované dôležité dokumenty na základe rozkazu gen. Lorenca, že jednotliví riadiaci dôstojníci ŠtB skartovali všetky živé zväzky svojich spolupracovníkov.“ Poznámka autora: o tom skartovaní zväzkov pochybujem. Dôstojníci ŠtB využili rozkaz gen. Lorenca na to, aby si dokumenty ŠtB mapujúce život disidentov rozkradli, a vydierali nimi tých, ktorých mená ostali v dobe „vyrovnávania sa s minulosťou“ nezverejnené. Z lustrácií, aj z utajovania minulosti politikov sa stal mega biznis. K tomu poznaniu dochádza už v roku 1991 aj Javorského vyšetrovacia komisia SNR: „Tieto zistenia len potvrdzujú, že aj v súčasnosti môžu mnohí bývalí príslušníci ŠtB, ako aj politici, mať v rukách časť tejto dokumentácie. Podľa zistenia vieme, že medzi chýbajúcimi zväzkami sú aj tie, ktoré sa neskôr objavili v rukách pánov Ciklaminiho, Demikáta a Mečiara. Pán Ciklamini mal zväzok pána Budaja už od 17. marca 1990. Je zaujímavé, že od tejto doby sa dostali do obehu kópie týchto materiálov.“ ZDROJ: http://www.psp. cz/eknih/1990snr/stenprot/023schuz/s023018.htm

Na základe výsledkov Vyšetrovacej komisie SNR mal byť Mečiar odvinený zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a porušení ďalších súvisiacich zákonov . Nedošlo ku tomu nečinnosťou vtedajšieho federálneho Genrálneho prokurátora, I.Gašparoviča. Ten bol  kvôli krytiu Mečiara odvolaný Havlom z funkcie , ale vzápätí sa uskutočnili voľby, po ktorých sa Gašparovič  stal predsedom SNR a Havel naopak, z funkcie odstúpil. Trestná činnosť Mečiara a spol. sa potom už nikdy nevyšetrovala. Tým pádom sa nevyšetrovala ani spolúčasť tých, ktorým nelegálne informácie nosil , tzn. F. Gála a spol.

[4] pozri rozhovor redaktorky SME podpísaný skratou M. Ž. s F. Gálom „Kam sa podel Budajov spis?“, SME, 11. 6. 2005

[5] tamtiež

[6] BISLA, 2003, magnetofónový záznam z diskusie, účastníci: F. Gál, E. Gindl, J. Budaj a P. Zajac, moderoval S. Abrahám, páska je v archíve autora.

[7] In.: Š. Lazorišák, Karneval revolúcie, 2011, str. 30.

[8] https://www.sme.sk/c/3320116/fedor-gal-tiso-sa-mal-radsej-nechat-popravit-nacistami.html

[9] Pozri rozhovor s F. Gálom „Kam sa podel Budajov spis?“, SME, 11. 6. 2005.

[10] Klub za obrodu socializmu bol, predpokladám, jednou z iniciatív KGB, pôsobiacej v politickej línii Gorbačeva, tlačiaceho na zmenu politiky KSČ, ktorá sa vzpierala jeho „perestrojke“. V skupine Klub za obrodu socializmu sa silne presadzovali bývalí dôstojníci ŠtB, a najmä rozviedčici ŠtB , vylúčení zo služby po r. 1968 (V. Ciklamini bol napr. špiónom v Taliansku a Afrike). To, že v akciách Klubu mali silné postavenie tí  dôstojníci ŠtB , ktorí slúžili v rozviedke, môže súvisieť s faktom, že tieto č-s služby riadila hlavne KGB.

Klubu za obrodu socializmu predsedal historik I.Laluha. V Prahe bol jeho predsedom Ladislav Lis, chartista a bývalý šéf KSČ z r. 68. Silnejšie slovo, než títo dvaja ale mali v obidvoch kluboch bývalí dôstojníci ŠtB, vylúčení počas komunistických čistiek po r. 1968. Táto skupina mala silné zastúpenie v Charte 77 a cez ňu po revolúcii aj v OF. Po Novembri obsadili bývalí dôstojníci ŠtB z 50. a 60. rokov posty námestníkov ministra vnútra Sachera. Ovládli  aj vplyvnú Bezpečnostnú komisiu hnutia OF. Tzv. obrodári obsadili svojimi nominatami aj Branno-bezpečnostný výbor Federálneho zhromaždenia (viedol ho  L.Lis),  aj novú  tajnú službu – Úrad pre ochranu ústavy a demokracie.

Podobné ciele ako Klub za socialistickú prestavbu – Obroda , mala v prednovembrovom období aj ďalšia skupina, schádzajúca sa pod záštitou Sovietov na Zväze Československo-sovietskeho priateľstva (ten vtedy viedol čerstvo prevelený kágébák, Sergej Chlemendik) po dnázvom Klub leninskej Iskry. Túto skupinu organizoval tiež bývalý rozviedčik č-s rozviedky, Igor Cibula.

Obe skupiny sa v decembri 1989 vzájomne prepojili, ale pre nezhody medzi Cibulom a Cikláminim nedošlo k dohode. Dubček sa rozhodol pripojiť ku VPN , čím sa stratila šanca vytvoriť z „Obrody“ a „Iskry“ úspešný politický subjekt. Väčšina politikov  z oboch týchto, kedysi sovietmi podporovaních skupín,  sa neskôr tou či onou formou spojila s VPN (cez F.Gála) , aby po jeho konflikte s Mečiarom odišli do HZDS.

[11] pozri vyjadrenie Ivana Laluhu 7. 11. 2017 v Téme dňa, TA3.

[12] 11. 1. 1990 boli do Čičovej vlády nominovaní poslední traja ministri, medzi nimi aj V. Mečiar. Tým sa ukončilo zostavovanie  Čičovej dočasnej vlády. výsledok : VPN v nej mala formálne iba  jedného nominanta – Vladimíra Ondruša, ktorý sa stal prvým podpredsedom vlády. Nechceli sme totiž porušiť dohody s OF a súčasne ani demonštrovať nejakú koaličnú vládu s KSS. V skutočnosti ale  VPN mala v Čičovej vláde aj ďalších ministrov, ktorí nastúpili ako nezávislí. Boli to Ladislav Kováč (školstvo), Ladislav Košťa (spravodlivosť), Michal Kováč (financie), Ladislav Chudík (kultúra), Š. Markuš (podpredseda pre ekonomiku), A. Varga (podpredseda pre menšiny). Tzn. že VPN mala vo vláde M.Čiča troch podpredsedov a 4 ministrov vlády. Demokratická strana a Strana slobody mali spolu dvoch ministrov (Novák, Roľko) a člena vlády, ktorým bol predsedom Výboru ľudovej kontroly (VLK) M.Minaroviča. Klub za obrodu socializmu mal jedného ministra (V. Mečiar). KSS ostali po rekonštrukcii vlády 4 ministri a jeden podpredseda vlády (I. Steis, J. Ducký, K. Nagyi, M. Belanský + V. Lexa). Početne bolo politické zloženie dočasnej vlády M. Čiča takéto: VPN: 7 hlasov, KSS: 6, DS: 2, SS:1, a Klub za obrodu socializmu:1.

[13] In: „VPN 1989-91“, oral history, str. 168, vydala Nadácia M. Šimečku, 1998

[14] Pozri Správa Javorského komisie: http://www.psp.cz/eknih/1990snr/stenprot/023schuz/s023018.htm

[15] In. : V. Ciklamini: „Ako som bojoval s totalitou“, vlastnou tlačou, 1991.

[16] In: „VPN 1989-91“, oral history, str. 133, vydala Nadácia M. Šimečku, 1998

[17] pozri: V. Ciklamini: „Ako som bojoval s totalitou“

[18] In: „VPN 1989-91“, oral history, str. 133, vydala Nadácia M. Šimečku, 1998).

[19] tamtiež

[20] Dodávam, že plukovník V. Ciklamini bol za dramatických okolností odvolaný na konci apríla, čomu ale predchádzal rozvrat na FMV, ktorý vošiel do ponovembrových dejín pod názvom „vojna o vnútro“. Pozri viac v štúdii SACHERGATE, ÚSTR, 2007.

[21] Javorského správa v SNR, 23. schôdza, stenografický záznam: „Boli však jedinci, ako napríklad pán Ciklamíni, Svěchota, Demikát a ďalší, ktorí sa snažili aj pomocou nezákonne získaných dokumentov z archívov ŠtB zasahovať do politického diania a ovplyvňovať jeho smerovanie. Najvýraznejšie sa v tom prejavoval pán Ciklamini so svojimi priateľmi. Ukazuje sa, že protizákonne ako funkcionár Federálneho ministerstva vnútra ustanovil skupinu bývalých príslušníkov ŠtB pre činnosť v archíve ŠtB v Bratislave, a navrhoval alebo odporúčal obsadzovanie určitých postov nielen v bezpečnosti, ale aj v armáde. Najzávažnejší je jeho protiprávny zásah do činnosti Slovenskej národnej rady, a to tým, že začiatkom marca za pomoci pána Dubčeka cez predsedu slovenskej vlády pána Čiča zabránil zmene vo funkcii predsedu Slovenskej národnej rady pána Schustera. Pri tomto akte bol prítomný aj vtedajší minister vnútra Slovenskej republiky Vladimír Mečiar.“

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.