Reakcia na otázku pánov P. Zajac , F.Gál a J.Flamík, ktorí pátrajú: Ako to,  že Mečiar dostal moc?   

Nasledujúci text podnietil  článok[1] podpísaný pánmi Zajac, Gál a Flamik. Príčinou je, že im ich  „trojpamäť“ poriadne zlyháva. Napríklad nik z troch autorov si nevšimol zásadné chyby v osobách aj dátumoch.[2]. A ešte menej  si spomenuli na to, že to boli  práve oni, kto po mojej politickej likvidácii odovzdali  vládnu moc do rúk Vladimíra  Mečiara.

Za Mečiarovu moc je vraj vinný Kňažko. . .

…a tiež ja. Tak by títo traja páni chceli vidieť svoju zodpovednosť za zrod Mečiarovej moci. Kňažko je vraj na vine ešte aj tomu, že ho musia aj po rokoch znovu a znovu okydávať a urážať, pretože sa v akomsi rozhlase (českom) nedostatočne kajal za to, že stvoril Mečiara. Tvrdia, že preto je okydanie Kňažka (a jedným šupom aj mňa) ich morálnou povinnosťou, inak by sme ostali v zajatí „sveta založeného na lžiach a konšpiráciách, na porušovaní pravidiel…“. S týmto sa nedá nesúhlasiť – v takom svete neostávajme! Preto tentoraz poruším zvyk nereagovať na lži bývalých spolupracovníkov z vedenia VPN  a skúsim im  pripomenúť, ako stvorili Mečiara.

Kto poznal Mečiara?

Z viacerých neprávd v citovanom článku pánov Zajaca, Gála a  Flamika je najbezočivejšou tá, že sme vraj ja, Kňažko a ďalší členovia vedenia VPN poznali V. Mečiara, derúceho sa cez VPN ku moci práve tak, ako ho poznali F. Gál a P. Zajac (a spol.). Lenže – na základe ich vlastných vyjadrení sa dá preukázať, že v tej  rozhodujúcej chvíli, kedy sa Mečiar  dostal do čela vlády,  to boli práve oni – a len oni – ktorí už  od jari 1990 vedeli, že V.Mečiar porušuje zákony, klame, spriada konšpirácie a nedodržuje dohodnuté pravidlá – ale predsa o tom pred nami ostatnými mlčali. Tzn. že poznajúc – ako jediní – pravú tvár V.Mečiara, kryli jeho trestnú činnosť.

Práve oni, páni Zajac, Gál, Flamík (a spol), ťažili pred voľbami 1990  z Mečiarovej trestnej činnosti, a potom,   v júni 1990  sa v byte P.Zajaca  s V.Mečiarom dohodli, že mu  zabezpečia nomináciu za  premiéra VPN. Takto sa V. Mečiar dostal po prvých slobodných voľbách na špičku moci, strhnúc na seba dôveru voličstva vyplývajúcu z  renomé Nežnej revolúcie, aj z renomé hnutia VPN ako  víťaza volieb 1990.  Vzápätí sa premiér Mečiar na svojich politických stvoriteľov vykašľal , čo ho doviedlo k nevyhnutnosti založiť si  vlastné hnutie. S týmto hnutím  vyhral  voľby 1992, aj voľby v r. 1994 – odkedy sa  začala éra tzv. mečiarizmu , čiže  mafiánsko-korupčného systému, ktorý s neveľkými modifikáciami trvá podnes.

Marec 1990: V. Mečiar zabezpečuje F. Gálovi nelegálne informácie z archívov ŠtB

To, že V. Mečiar disponoval na jar 1990 nelegálne získanými materiálmi a rovnako aj nelegálne získanými informáciami z archívov Federálneho ministerstva vnútra , do ktorých podľa zákona nemal prístup, to preukázala tzv. Javorského správa, čiže správa  vyšetrovacieho výboru SNR, vyhotovená na jar 1992 vyšetrovacou komisiou  parlamentu pod vedením poslanca Javorského[3]. Po rokoch jej závery  potvrdil aj F. Gál, keď povedal : „Mečiar už v marci 1990 zneužíval moc a prekračoval zákony“[4] . Trvalo to 15 rokov, ale F. Gál napokon priznal aj to, že o nelegálnych praktikách Mečiara vedel  už pred jeho výberom za premiéra VPN (tzn. pred júnom 1990) . Priznal, že nezákonné informácie získaval od Mečiara už v marci 1990 – tzn. že vedel o tom, že Mečiar prekračuje zákony, už   pred jeho výberom za kandidáta do  SNR za VPN (čiže pred aprílom 1990).  Dokazujú to napr. Gálove  vyjadrenia pre denník SME , kde redaktorka podpísaná skratkou M.Ž (Monika Žemlová?) uviedla: „To, že Budaj bol agentom, povedal Mečiar na verande sídla VPN v marci 1990 Fedorovi Gálovi: „Tam mi oznámil, že Budaj neprejde lustráciami“.[5]

Toto publikované priznanie dokazuje, že Fedor Gál  vedel o Mečiarových nezákonných praktikách už v marci 1990, ale získané nelegálne informácie si nechával pre seba a „svojich ľudí“. Presne to zodpovedá tej skúsenosti, akú som v tých mesiacoch mal aj ja.  Samozrejme, ako predseda VPN, za ktorého chrbtom sa chystala jeho politická poprava, som mal byť posledným, kto sa o tej  príprave dozvie. Na druhej strane sa nedalo prehliadnuť očividné zmeny v chovaní mojich „spolubojovníkov“.  To, že sa lustrácie chystali ako politická akcia, potvrdzujú aj výskumy českého historika a zakladateľa tamojšej podoby ÚPN,  Pavla Žáčeka (ešte o nich bude reč) a F.Gál to priznal aj pri diskusiách , napr. na pôde BISLA (pozri nahrávka BISLA[6]). Napriek týmto priznaniam sa opäť a opäť vracia k pôvodnej falošnej histórii, podľa ktorej nik o mojom zázname ani netušil až do dňa, kedy prišli oficiálne výsledky lustrácií z pražského Federálneho ministerstva vnútra. Dostáva sa tým, pochopiteľne, do rozporu sám so svojimi vlastnými tvrdeniami. Ale strach z pravdy mu bráni, aspoň zatiaľ, sa vyrovnať s vlastnou politickou minulosťou.

No klamanie v časovom rozsahu viac ako  30 rokov naráža na momenty, kedy predsa len prezradil pravdu. Napríklad novinárovi  Mariánovi Leškovi, ktorý  v knihe  „Mečiar a mečiarizmus“  (vydavateľstvo VMV a.s., 1996) opisuje, že  F.Gál získaval – za pomoci  Vladimíra Mečiara – už na jar 1990 informácie z archívov ŠtB. Citujem : „Len pár ľudí z vedenia VPN však vedelo aj niečo iné – že už na jar roku 1990 prišiel (Mečiar) s dôvernou správou, že Ján Budaj, špičkový predstaviteľ VPN, neprejde lustráciami. „Pýtal som sa ho, odkiaľ to vie, pretože ma na federálnom ministerstve vnútra ubezpečili, že ide o úplne diskrétnu informáciu. Povedal, že ako minister vnútra musí vedieť všetko“ – zaspomínal po dvoch rokoch Fedor Gál“ (pozri M.Leško: Mečiar a mečiarizmus,  str.30)

O tom, že F.Gál a jeho politická skupina disponovali  nezákonne získanými  informáciami  z archívov ŠtB už v marci 1990, by mohli prehovoriť  aj tí traja , štyria zasvätení  z Gálovej skupiny VPN, ale títo sa cítia, pochopiteľne, spoluvinníkmi. A širšie kruhy gálovcov veria podnes, že ich líder, F.Gál naozaj do dňa lustrácií o ničom nevedel a že o vedenie VPN vôbec neusiloval. V skutočnosti ale aj medzi našli za tie roky odvážni, čo napísali pravdu.  Jedným z takých je  zakladateľ košickej VPN , Štefan Lazorišák. Ten  vo svojej spomienkovej knihe osvedčil, že už v marci v Košiciach vedeli, že lustrácie budú použité, či zneužité v politickom boji s Budajom.  Citujem z pasáže o zneužívaní lustrácií:

„Potvrdzuje to (tzn. zneužívanie lustrácií) tiež únik informácií o evidencii Jána Budaja v záznamoch ŠtB, ktorý už mali k dispozícii niektorí predstavitelia VPN z federálnej, Gálovej skupiny, počas neúspešného marcového pokusu o odvolanie predsedu SNR R. Schustera, o čom ani samotný Budaj nevedel. . . V marci sme o tom (tzn. o evidencii J. Budaja v archíve ŠtB) vedeli v Košiciach. [7]

Ku podobným záverom dospel – pokiaľ ide o zneužitie  lustrácií – aj ďalší niekdajší Gálov stúpenec, Vladimír Ondruš (pozri jeho knihu Atentát na nežnú revolúciu, 2009, str. 169, 191, 196, atď.) . Gálovská skupina využívala Mečiarove nelegálne ŠtB informácie, ale kryla  jeho trestnú činnosť.  Prečo je to celé podnes také citlivé? Pretože ak by nás ostatných neboli  „predstavitelia VPN z federálnej, Gálovej skupiny“  na jar  1990 vo veci Mečiarovej bezúhonnosti neklamali a neutajovali Mečiarove prekročenia zákona,  bol by  sa  politický príbeh V. Mečiara skončil skôr, než  začal. Viete si predstaviť ako by sme vo vnútri VPN reagovali  na informáciu, že náš kandidát za poslanca do prvých slobodných volieb , V.Mečiar, zneužil funkciu ministra vnútra, že porušoval zákony a navyše nachystal kompromitáciu voči predsedovi VPN? Takýto Mečiar by sa určite nestal (v apríli 1990)  kandidátom VPN do SNR, a ešte menej by sa mohol stať (v júni 1990) predsedom vlády za VPN.

Z vyššie citovaných svedectiev vyplýva, že F. Gál  sa stal  Mečiarovým komplicom pri trestnej činnosti. Spoločné tajomstvo z nich urobilo dokonca  načas  pevných politických   spojencov :  jeden sa po lustráciách stal  premiérom, druhý vďaka lustráciám  ovládol hnutie VPN.

F. Gál  sa na základe úspechu sprisahania proti predsedovi VPN nejakú dobu v Mečiarovi doslova videl. Už v marci 1990  si s ním potykal a hoci na jeho tiene z minulosti upozorňovali vépenkári z trenčianskeho regiónu, aj krajskí aktivisti z Košíc, Feder Gál Mečiarove podozrivé sklony obhajoval a bagatelizoval . Bol to Gál, ktorý dal Mečiarovi lichotivú prezývku „Džusbery“, (po slávnom kanadskom hokejistovi). Vyzdvihol jeho akčnosť a podporoval ho v silovej politike. Na jeho agresívne výpady radil ešte aj v marci 1991 si zvyknúť (pozri Respekt 1991/9, str.2), Ešte aj  po  rokoch napísal F.Gál o svojom obdive voči Mečiarovi toto:  „Moje prvé živé stretnutie s ním bolo fascinujúce. Naraz som videl človeka, ktorý mal vedomosti a neuveriteľné pracovné tempo. Vedel sa rýchlo rozhodovať, mal dar verbálneho prejavu a hovoril som si, že panebože, popri tej kope koktajúcich ľudí, ktorí kade tade nastupujú, je to úplná hviezda.[8]“

Nejedného pri tejto ukážke okúzlenia Mečiarom napadne, či  Fedor Gál vtedy, keď ho Mečiar vťahoval do eštébáckych intríg,  vôbec  rozpoznal nezákonnosť a nebezpečnosť Mečiarových praktík? Toto poľahčujúce vysvetlenie som si istý čas držal aj ja. Lenže F. Gál sám vyvrátil všetky  „ospravedlnenia nevedomosťou“ . V už citovanom  denníku SME redaktorka M.Žemlová zaznamenala: „Gál hovorí, že aj to, že mu Mečiar o Budajovej minulosti povedal pred lustráciami, bolo porušením zákona. „On týmto spôsobom pracoval“ [9] (dodal Gál).  Toto je nedvojznačné vyjadrenie :  Gál vedel, že ak od Mečiara v marci 1990 preberal nelegálne lustrácie, potom participoval na porušovaní zákona. Ale ani po rokoch  nenasleduje odsúdenie porušovania zákona, skôr  náznak ospravedlňovania. Namiesto vety, že „on týmto spôsobom porušoval zákony “ F.Gál  hovorí : „on týmto spôsobom pracoval“.

Podstatným je ale niečo iné –  že  F.Gál nekryl Mečiarove činy  z nevedomosti, ale preto, že jeho informácie využíval na  svoj politický zápas. Ak by bol kedykoľvek od marca 1990 povedal na KV VPN pravdu, Mečiar by sa premiérom nestal. Ak by bol s pravdou vyšiel včas (napr. vtedy, kedy mu Mečiar doniesol prvé informácie), mohol by som sa rozhodnúť nekandidovať (ako napokon nekandidoval Gál, Zajac, Šimečka, ani Flamík). Mohol by som zverejniť spis ŠtB a podať verejnosti  vysvetlenia…ale to by možno F.Gál  nedosiahol moju politickú likvidáciu. A tak sa F.Gál rozhodol radšej mlčať , aj keď to znamenalo pustiť Mečiara k moci.

Pre toto rozhodnutie ostane historickým faktom, že  F. Gál a jeho najužšia skupina „zasvätených“ nesú politickú zodpovednosť za to, že sa Mečiar ocitol na kandidátke  hnutia VPN bez toho, aby orgány VPN vedeli o jeho nezákonných praktikách. A rovnako aj za to, že sme sa o Mečiarových praktikách nedozvedeli ani vtedy, keď sa  uchádzal o funkciu premiéra za hnutie VPN.

Obe nominácie, za poslanca VPN  do SNR, aj  za premiéra SR, osudovo spojili príbeh Mečiara s príbehom hnutia VPN.  To malo vážne  dôsledky na nasledujúci vývoj, pretože mocenský tandem  Gál-Mečiar sa po čase rozhádal.  VPN sa rozštiepilo a  post premiéra VPN odovzdalo KDH. Slovenským premiérom sa stal J.Čarnogurský.

Po mojom odchode z čela VPN  striedalo  hnutie, pod vedením  Gála, Zajaca, Flamíka  a spol. ,  jedného predsedu za druhým.  Do volieb ich malo ešte troch, vzdalo sa názvu VPN  a opustilo dôležité piliere programu VPN  „Šanca pre Slovensko“,  dokonca aj svoje liberálno-demokratické základy. Vo voľbách 1992 odmietlo Gálovské krídlo VPN  90% z pôvodných voličov VPN. Nedostali sa do parlamentu a niektorí pred dôsledkami ušli  do Čiech. Predtým ale VPN fatálne zadĺžili a Archív VPN, obsahujúci aj ich hospodárenie, ukryli (ostal ukrytý cca 20 rokov).

Nič z toho by sa nestalo tak, ako sa stalo, ak by neboli F.Gál, P.Zajac a spol. kryli trestnú činnosť V.Mečiara.

Ako mohol V. Mečiar prejsť z Klubu za obrodu socializmu – do čela vlády za VPN?

Mnohí aj po rokoch kladú otázku, ako sa dovtedy neznámy vidiečan, V.Mečiar, dostal do dočasnej Čičovej vlády? Skôr, než to objasním zdôrazňujeme, že jeho účasť v tejto vláde neznamenala, že by mal zaistený  vstup do novej politiky.  V Čičovej  vláde boli aj ministri, ktorých dráha sa ňou  skončila. Z jej členov mal istotu politickej budúcnosti iba nominant  VPN V.Ondruš. Popri  „starých štruktúrach“ boli v tejto vláde aj nezávislí odborníci, o ktorých mala VPN záujem (napr.  Ladislav Kováč, Michal Kováč, Ladislav  Košťa, Ladislav Chudík,). V. Mečiar  bol jediným politickým nominantom skupiny tzv. šesťdesiatosmičkárov, čiže bývalých komunistov z r. 68, grupujúcich sa okolo A.Dubčeka ako „Klub za socialistickú prestavbu – Obroda“[10]. Táto  „Obroda“ (ako si po čase začali hovoriť) sa  hneď od svojho vzniku chovala voči hnutiu VPN rivalsky  (a podobne  aj v Prahe voči OF). Napätia zmierňoval Dubček, za ktorého chrbát sa Obroda stavala. Od neho prišla aj žiadosť o nomináciu Mečiara ako zástupcu Obrody.  Pred časom to potvrdil verejne aj niekdajší šéf Obrody Ivan Laluha.[11].

Týmto Laluhovým vyjadrením sa môžu skončiť dlhoročné špekulácie, cez koho sa  Mečiar stal ministrom v Čičovej vláde. Naozaj  nebol  nominantom VPN . Nebol ani  nezávislým odborníkom[12]. Mečiar bol nominantom Obrody, dovolávajúcej sa A.Dubčeka. Prečo sme Dubčekov návrh akceptovali? .  Nuž, koncom roka 1989 a v prvej dekáde roka 1990 neboli naše vzťahy ideálne. V spore o prezidentský post, ktorý sa odohral medzi ním a Havlom,  sa totiž VPN postavila za Havla. Záležalo mi na tom, aby sa  naštrbené vzťahy s A.Dubčekom zlepšili. A tak sa napokon stala  Havlova prezidentúra dôvodom, pre ktorý VPN akceptovala nomináciu neznámeho právnika z Nemšovej za ministra dočasnej Čičovej vlády. Mal viesť národný rezort vnútra, ktorému  bola  zverená agenda Národných výborov na Slovensku, tunajšia dopravná a kriminálna polícia – ale nie č-s tajná polícia (ŠtB, neskôr FBIS). Tá bola  vždy prísne centralizovaná a plne podriadená federálnemu ministerstvu vnútra.   Na jeho akceptáciu mala vplyv aj referencia od nášho vládneho nominanta, V.Onruša, ktorý sa za VPN zúčastnil hearingu 3 personálnych návrhov premiéra Čiča na post ministra vnútra. Mečiara opísal ako schopného plniť úlohy v rozsahu pôsobnosti MV SR. Preto KV VPN  túto nomináciu akceptoval.

Vedenie  VPN ale aj po tomto Mečiara  vnímalo ako nominanta rozpornej politickej skupiny Obroda. Táto skupina  šestdesiaosmičkárov  sa ale za totality neprezentovala a od revolúcie vsádzali iba na „vlastnenie“ A.Dubčeka. Pokiaľ ten išiel s VPN , nemal Klub Obroda v nadchádzajúcich voľbách žiadnu  šancu.

Rovnako ako Klub Obroda na tom bol vtedy málovravný V.Mečiar. Patril sprvu k menej viditeľným ministrom, popularitu mali iní : napr.Ladislav Košťa, alebo Ladislav Kováč, či Laco Chudík. Zdalo sa, že po voľbách 1990 odíde z politiky podobne, ako iní ministri  Čičovej vlády,  nominovaní za malé subjekty, neschopné prejsť voľbami.

Lenže príbeh V.Mečiara dopadol inak. Nielenže sa dostal na  kandidátku VPN, ale vďaka F.Gálovi a jeho skupine tam zo sebou vzal aj celú plejádu kandidátov „Obrody“ (vrátane jej predsedu, I. Laluhu). Gálovci presadili aj absurdnú účasť normalizačných komunistov na kandidátke VPN (napr.  M.Čič , ktorý bol do novembra 89 komunistickým ministrom spravodlivosti, alebo M.Čalfa , tvorca represívnej legislatívy režimu a podpredseda komunistickej vlády).

V okamihu, keď sa skupina okolo F.Gála prepojila s bývalými režimistami (ako napr. s R.Schusterom, posledným nominantom KSČ na čele SNR) a s Obrodou – ale najmä odkedy začala využívať Mečiarove  nelegálne lustrácie , prekročili moji niekdajší  spolubojovníci pomyselnú hranicu.

Po Gálom opísanej príhode (kedy prevzal od Mečiara nelegálne lustrácie) vytvorila sa  vo vnútri hnutia nová mocenská situácia.  F.Gál  si pripravil plán ako odstrániť predsedu VPN. Súčasťou toho plánu  bolo aj  Mečiarove  umiestnenie na popredné miesto kandidátky VPN. Týmto  Mečiar prekročil   historickú medzu, oddeľujúcu  starú a novú politiku. Z nominanta bývalých  komunistov , „obrodárov“, sa stal  popredným kandidátom  hnutia VPN. Mečiarov  politický vplyv na vývoj Slovenska odvtedy už len rástol. A v istom zmysle pretrváva (dnes cez stranu  SMER) až doteraz.

 

Nie iba Fedor Gál, aj Peter Zajac priznáva krytie Mečiara

Aj P.Zajac vedel už pred výberom Mečiara za premiéra  o jeho nezákonných praktikách. V oral history, nahrávanej pod P.Zajacovou  taktovkou pre Nadáciu M. Šimečku, na to P.Zajac spomínal  takto : „Ja som vedel do volieb v júni 1990 o troch Mečiarových návrhoch. Prišiel na VPN s ponukou, že má materiály na Schustera. Odmietli sme ich. Po druhé, prišiel s tým, že má lustračné záznamy na Jána Budaja, čo sme odmietli. A po tretie, prišiel za mnou s tým, že Demikát nám môže poskytnúť materiály na komunistov.“[13]

Nechám bokom otázku, aký to magnetizmus priťahoval práve ku Petrovi Zajacovi rôzne kompromitačné materiály, aby som neodbočil od otázky  „ako získal Mečiar moc?“. V  citovanom vyjadrení je podstatné, že  V. Mečiar ešte pred voľbami priniesol P.Zajacovi „lustračné záznamy na Jána Budaja“, ale vraj „odmietli sme ich“. Kto z   VPN vedel, že Mečiar takéto záznamy priniesol?  A kto ich tzv. odmietol? Určite nie  VPN , pretože to by musel s nimi byť oboznámený nejaký orgán hnutia, napr. KV VPN – a to nebol. Ja som to , ako vtedajší štatutár tiež  nebol. Takže kto bol „my“?

Každý, kto pôsobil vo VPN na jar 1990 (vrátane našich členov v regiónoch, ako ukazuje napr. svedectvo p. Lazorišáka) vedel, že vo vnútri vedenia začala pôsobiť vplyvná frakcia  mojich odporcov. A niektorí vedeli aj o tom, že hnutiu hrozí dvojnásobný škandál :  prvým škandálom bolo  to, že na osobu predsedu VPN existoval zväzok agenta ŠtB. To bola pred voľbami 1990 taká politická bomba,  ktorá by šokovala vedenie každej kandidujúcej  stranu.  Ďalším škandálom bolo to, že sa lustrovalo nelegálne… a že tým kto prekročil zákon bol minister.

Zo Zajacovho citovaného opisu situácie, aký poskytol v oral history,  vyplýva, že  nie iba F.Gál, ale aj P.Zajac vedel už pred voľbami o Mečiarových nelegálnych praktikách.  Preto platí o ňom to, čo o F.Gálovi : že ak by  nekryl Mečiarove metódy,   Mečiar  by sa nikdy nestal premiérom za VPN.

Pre posúdenie jeho zodpovednosti je dôležité aj to, že sa k nemu zbiehali viaceré toxické informácie. Už vo februári 1990 nadviazal kontakt s bývalým eštébákom Cikláminim, členom Obrody, ktorý získal vplyvný post na FMV. Dôvodom návštevy bola, ako po rokoch P.Zajac opísal, kompromitácia mojej osoby. Na takúto tému ho vyhľadal aj ďalší bývalý komunista z FMV , generál Sámel a ďalší.

Zajacov silný pomocník – Ciklamini

Najväčší dopad mali kontakty P.Zajaca s bývalým eštébákom, plukovníkom  Viliamom Ciklaminim. Ten zneužíval moc FMV , takže  si 17. marca 1990 privlastnil zväzok ŠtB, vedený na moje meno. Tieto fakty odhalilo neskoršie vyšetrovanie Javorského branno bezpečnostného výboru  SNR[14]. Neskôr to opísal samotný Ciklámini, ktorý sa chváli, ako svojimi intrigami  zasiahol do politického diania, aby 1.marca 1990  ochránil R.Schustera na čele SNR.

Odkiaľ sa v našom  príbehu  vzal plukovník V. Ciklamini? Aj tento bývalý eštébák vzišiel z „Klubu za socialistickú prestavbu – Obroda“.  Ja som ho stretol po prvý raz na pôde KV VPN . Ohlásil sa na mojom sekretariáte v Mozartovom dome s tým, že je odporúčaný skupinou Obroda na post ministra vnútra SR (ten bol aj po vymenovaní Čičovej vlády neobsadený).

Cikláminiho vystúpenie pred KV VPN  je  pamäti hodné, hoci sa skončilo celkom inak, než chcel pán Ciklámini.  Najšokovanejšími z jeho promo boli nedisidentskí  členovia vedenia VPN. Spomínam si, ako som im povedal, že teraz  videli  a počuli po prvý krát  skutočného eštébáka. Ciklamini sa totiž  popýšil  takými „výsledkami práce“ z čias svojho špiónovania v Afrike, za aké sa nechodí  do funkcie ministra, ale za mreže. Osvedčil sa vraj v prevratoch, kompromitáciách  a vedel  , ako  naznačil, aj o „mokrej práci“ (rozumej vraždy). Považoval sa tiež za majstra vydierania  a ničenia politických protivníkov. A všetky svoje schopnosti ponúkol VPN, s dovetkom, že však je pred voľbami … Moji kolegovia  zdesene mlčali a ja som pána Cikláminiho vyhodil. Plukovník Ciklámini, oháňajúci sa odporúčaniami Obrody, bol z toho šokovaný. On  sa ponúkol  (..“budem špiniť a kompromitovať vašich politických súperov, odpočúvať ich a využívať moc ministerstva vo váš prospech“…atď.), a cítil sa ohrdnutý..

V ten večer sme si s priateľmi z KV VPN hovorili,  že takéto eštébácke obludy už nikdy nesmú získať moc. To bol december 1990.  Ale v januári 1990  federálny premiér, Marián Čalfa , vymenoval Cikláminiho (vraj po dohode s Milanom Čičom a s OF)  do ešte vplyvnejšej funkcie, než bola funkcia slovenského ministra vnútra.  Stal sa  námestníkom federálneho ministra vnútra Richarda Sachera.   Ako sa dá spoznať z pamätí V.Ciklaminiho, do svojej novej, federálnej funkcie,  nastúpil s túžbou pomstiť sa VPN, osobitne mne.[15]

Až do r. 1996 som netušil, že tento eštébácky plukovník chodil do sídla  VPN aj potom, čo sme jeho „služby“ odmietli. Dozvedel som sa to až pri nahrávaní oral history VPN (1996), keď  vysvitlo,   že chodieval za P. Zajacom. Ten o tom povedal  toto:  „Začalo to už vo februári, najneskôr vo februári 1990, keď Ciklamini prišiel na VPN, konkrétne za mnou a povedal mi, že Jano Budaj s Janom Langošom chcú urobiť čierny puč, za čo som ho vysmial. Oni už v podstate vtedy zbierali materiály na antikomunistov… oni mali z antikomunistov strach, cítili z nich reálne ohrozenie svojich mocenských pozícií. Cítili ho oprávnene. Oni sa tých mocenských pozícií domáhali, oni ich získali a majú ich dodnes… “[16]

Peter Zajac tu hovorí  o „zbieraní materiálov na antikomunistov“ , ale nie je taký konkrétny, ako plukovník V. Ciklamini. Ten v svojej publikácii „Ako som bojoval s totalitou“ (sic!)  si narieka, akú námahu vynaložil aby našiel kompromitačné materiály na Budaja, a že ich odovzdal „vysokému predstaviteľovi VPN“[17], vraj aby ochránil demokraciu pred mojim a Langošovým  pučom.

P. Zajac pripúšťa,  že prijímal kompromitačné (nezákonne získané)  informácie ŠtB, ale vraj  iba od Mečiara. Ale aj na základe toho, čo P.Zajac pripúšťa a opisuje,  vyvstávajú závažné  otázky:

• prečo P.Zajac neinformoval vedenie VPN o tom, že Viliam Ciklamini, vtedy vo funkcii námestníka FMV,   označuje  mňa a Langoša za organizátorov  protidemokratického puču?  To predsa neboli rečičky  nejakého blázna z ulice, ktoré by mohol člen najužšieho vedenia VPN pustiť jedným uchom dnu a druhým von!  Takéto obvinenie, vyslovené z pozície námestníka FMV znamenalo, že   federálna tajná služba nasadila na mňa, na Langoša, a tým aj na vedenie VPN, odpočúvanie, sledovačku a že môže dôjsť aj ku nášmu zatknutiu.
• Cikláminiho  obvinenie z prípravy protidemokratického puču signalizovalo, že V. Ciklamini a jeho „Klub obroda“ si na Federálnom ministerstve vnútra vytvorili také silné mocenské centrum, že si trúfajú začať ofenzívu proti VPN. To bola v tej dobe explozívna informácia. Mnohí z nás mali obavy z možných dôsledkov toho, že OF sa v rezorte vnútra stalo mostíkom pre návrat eštébákov z 50. a 60. rokov do najvyšších úradov FMV.
• Mlčanie P. Zajaca o škandalóznom obvinení V. Ciklaminiho je o to nepochopiteľnejšie, že obaja s Gálom  vedeli o tom, ako sa V. Ciklaminiho núkal na špinavú prácu a zneužívanie moci. Vedeli,  o akého nebezpečného človeka ide. O to dôležitejším bolo  informovať  o Cikláminiho obvineniach politické vedenie VPN. Čo by sa dialo potom ? Okamžite by som Cikláminiho  obvinenia prerokoval s federálnym ministrom vnútra Sacherom a prezidentom Václavom Havlom. Žiadal by som objasnenie, pretože buď sa  v Prahe dostal do pozície námestníka ministra vnútra  číry blázon, alebo „iba“ náš zúrivý politický nepriateľ.  A nech by sa už ukázalo byť pravdou to prvé, alebo to druhé, bol by som od ministra Sachera a prezidenta Havla žiadal bezodkladné  odvolanie námestníka V.Ciklaminiho.

Ale P.Zajac sa s Cikláminim stretával a vedenie VPN o jeho  hrozivých obvineniach neinformoval. A podčiarknem, že  rokovania KV VPN boli každodenné. Namiesto toho sa ale P.Zajac vraj  Ciklaminimu  iba vysmial … Tejto interpretácii  ale ťažko uveriť. Citované Zajacove slová dokazujú, že si uvedomoval závažnosť Cikláminiho nepriateľstva voči mne (antikomunistom). V oral history VPN (1996) hovorí : „Oni už v podstate vtedy zbierali materiály na antikomunistov… [18]. Ak  teda  Ciklámini a spol.  niečo chystali proti mne a  ďalším odporcom komunistického režimu,   prečo ma   P. Zajac nevaroval?  V roku 1996 , pri nahrávaní oral history, ku tomu už iba rezignovane konštatoval: „ Oni sa tých mocenských pozícií domáhali, oni ich získali a majú ich dodnes…“[19] .

Žial, ani po rokoch P.Zajaca nenapadlo, aby prejavil sebareflexiu. Svojim mlčaním o nepriateľských zámeroch V.Cikláminiho (a ďalších odporcov VPN, ktorí za ním v tých mesiacoch chodili  [20] ), umožnil plukovníkovi Cikláminimu pokračovať v intrigách  ešte niekoľko mesiacov. Počas nich  masívne zneužíval svoju funkciu , aj archívy ŠtB. Koncom apríla 1990 sa na FMV pokúsil (počas zahraničnej cesty Sachera) o akýsi mocenský prevrat. Tento tvorí podnes kapitolu v každej historiografii ako  „boj o vnitro“. Jeho prvá fáza skončila  vyhodením námestníka Ciklaminiho z funkcie, aj z ministerstva (20. 4. 1990). Medzičasom ale stihol V. Ciklamini manipulovať s evidenciami ŠtB  a ukradnúť množstvo zväzkov ŠtB, ktorými  zásoboval napríklad aj V. Mečiara[21].

Od Mečiara potom kompromitačné informácie putovali – podľa už citovaného svedectva F.Gála – cez “ terasu Mozartovho domu“ ku skupine okolo F. Gála. V tej dobe vznikla vplyvná skupina štyroch, ktorých spojilo zneužívania archívov ŠtB : P.Zajac s F.Gálom a V.Ciklámini s V. Mečiarom. Všetci štyria disponovali kompromitačnými informáciami na mnohé osoby. Ale ale ešte pred voľbami sa táto partia rozdelila. Traja z nich mali záujem na výmene vedenia VPN (Gál, Zajac, Mečiar) ale  Ciklámini mal inú  prioritu : chcel post federálneho ministra vnútra. Zaútočil na tento post, ale útok nevyšiel.  Havel podržal Sachera a Ciklámini bol vyhodený.

Tajne plány mojich najbližších spolupracovníkov z vedenia VPN a hlavne ich spojenie  s nepriateľmi VPN  zmenili moju situáciu. Na rokovaniach oficiálnych orgánov VPN začalo byť očividné, že Gál a jeho spojenci sa angažujú za záujmy a požiadavky KSČ. Napríklad  bojovali za požiadavku  KSČ  zastaviť  výmeny komunistických kádrov , ktoré sa diali v štátnych  podnikoch z iniciatívy zamestnancov, hlásiacich ku revolúcii a  VPN. Gálova frakcia sa zasadila aj za účasť komunistov na kandidátke VPN (čo na druhý pokus aj dosiahli).

Prečo to moji kolegovia vlastne robili? Uvedomovali si  dôsledky? O tom by mali hovoriť hlavne oni. Ja sa obávam, že na jar 1990 zavážilo najmä to, že im  komunisti boli na pomoci pri všetkom, čo išlo proti mne a proti  mojej – podľa  nich  príliš autonómnej a  príliš protikomunistickej – politike.

F.Gál, P.Zajac, M.Šimečka, M.Kusý  a ďalší členovia vedenia VPN, čo boli v minulosti tak či onak spojení s  KSČ , fungovali už od februára ako vnútorná frakcia , ktorej prvým cieľom bolo – ako mi dosť rezolútne prišli oznámiť – tzv. zastavenie   revolúcie.  Druhou príčinou našich vnútorných rozporov  bol tlak, prichádzajúci z pražského OF, naliehajúceho na  subordináciu VPN pod OF.  Ja som tento tlak odmietal, časť mojich kolegov ale túto požiadavku podporovala (až po organizačný zánik VPN).  Lenže – tak ako nemohli pred členmi VPN vyjsť s farbou von pri ochrane komunistov, nemohli ani vo veci autonómie VPN.  To bolo príčinou, prečo páni Zajac, Gál a Flamik nechceli viesť o vedenie VPN štandardný zápas (čiže kandidovať na sneme VPN). Príležitostí ku tomu mali dosť –  snemov VPN som tú jar zvolal viacero. Ale moji vnútorní odporcovia nemali s tým programom, o ktorý im išlo, na týchto snemoch šancu. To je akiste aj príčinou, prečo si ku získaniu moci vybrali tú najšpinavšiu cestu.  Presvedčili ma, aby som kandidoval do volieb – pričom sami na poslednú chvíľu od  kandidovania odskočili. Potom , po odovzdaní kandidátky, to boli opäť títo istí, ktorí náhle začali volať po dodatočnom  lustrovaní kandidátky, ktorá už bola odovzdaná. Vzápätí títo istí vytvorili Lustračnú komisiu, pričom sa  F.Gál  stal jej predsedom.

Ale v ceste ku zneužitiu lustrácií im ešte stála v ceste jedna prekážka :  pravidlá lustrácií, aké prijala Rada VPN. No páni Gál a spol. urobili aj ten posledný krok : tie pravidlá ignorovali. Prekročili právomoci Lustračnej komisie a tak zlikvidovali z kandidátky VPN cca každého štvrtého z kandidátov . Jedno bolo, či vinných, alebo nevinných.

Je to bolestný a špinavý príbeh, ale pre túto chvíľu  sa vrátim k téme, ako ju vo svojom článku nastolili páni Gál, Zajac a Flamík :  „kto stvoril Mečiara?“

 

Z vyššie uvedených faktov je hádam dostatočne jasné,  že zázračný avans neznámeho vidiečana Mečiara v hnutí VPN –  z neznámeho človeka  na predsedu vlády – bol dôsledkom toho, že sa nik (okrem Gála a jeho blízkych) nedozvedel o jeho sklone pôsobiť v politike aj za pomoci nezákonných praktík.

Spojenectvo Mečiara  s Gálom, zrodené pri zneužívaní lustrácií, vyvrcholilo Mečiarovým menovaním premiérom. Každý z týchto dvoch si ale víťazstvo užíval po svojom :  Gál po lustráciách VPN doslova  ušiel z miesta činu.  Akurát ešte postrážil , aby sa Mečiarovi podarilo zostaviť vládu. Vzápätí odišiel na dlhodobý pobyt do USA , financovaný  Georgeom Sorosom. Mečiar ostal na Slovensku a počas prázdnin nezaháľal, ale  získaval si  popularitu (okrem iného aj tým, že sa ma verejne zastával). Pokračoval aj v Čicovych televíznych príhovoroch (tzv. desať minutovkách).

Gálovi stúpenci, ktorí sa prostredníctvom lustrácií zmocnili VPN , boli vtedy z Mečiara  uveličení :  považovali ho totiž za spojenca (aj oddaného federalistu). Dúfali, že bude  ich Golemom, poslušnou silou, ktorú pošlú raz proti tomu a inokedy proti inému politikovi, na ktorých si sami netrúfajú. Vládnutie s Mečiarom a cez  Mečiara sa im vtedy zdalo  ideálnym riešením.  Verili, že  „boxer“ Mečiar im bude nadosmrti  vďačný za svoj hviezdny vzostup, a preto ho budú môcť riadiť.

Najprv to aj fungovalo (pozri napr. útok Mečiara na predsedu Matice, J.Markuša). Ale tmel, čo spájal túto misallianciu sa rýchlo rozpadol . Ja som v septembri 90, zhnusený tušeniami špinavej intrigy,  odišiel z vedenia VPN. Mečiar si vzápätí uvedomil, že vlastne  už od Gála, Zajaca alebo Flamíka získal všetko. Prestával  ich rešpektovať. Napokon k tomu, aby ich nahradil, ho vyzývala aj časť  členstva VPN.

Gálovci, ktorých reálnou platformou ostalo iba povestné „politbyro“ (kedže nekandidovali do SNR a nechceli sa stať ani ministrami) sa z Mečiarovho záujmu o vedenie VPN zdesili : ide ich všetkých vyhodiť! Zrazu už Mečiar pre Fedora Gála nebol „náš Vlado, ten najlepší premiér“, ale začal sa stávať „nevypočitateľný, neinformujúci, nebezpečný…“.   Lenže –  Golem Mečiar  už išiel za vlastnou politickou mocou.

 

Agónia tvorcov moci V.Mečiara

 

Medzi členstvom VPN vznikla  v tej dobe nespokojnosť pre prudký pád verejnej podpory. Gálov „lustračný“ vstup do vysokej politiky budil od počiatku podozrenia. A keď VPN začali opúšťať voliči,  funkcionári VPN sa dožadovali riešenia. Prejavili sa aj   dôsledky „zastavenia revolúcie“ : členov VPN (zvlášť organizátorov generálneho štrajku) začali riaditelia štátnych podnikov  už na jeseň 1990 vyhadzovať z práce. Časť funkcionárov VPN žiadala  môj návrat, alebo ma vyzývali ku rozdeleniu VPN. Odmietal som vtedy jedno, aj druhé. Ale uvedomoval som si, že mojou likvidáciou – a  najmä jej spôsobom –  stratil príbeh  VPN pre ľudí zrozumiteľnosť.  Rovnakou  pohromou bolo, že sa stratil rešpekt totalitárov pred VPN.  Komu z bývalých zločincov totality ešte mohlo od takejto bezzubej VPN hroziť nejaké odsúdenie, čo i len morálne?

Celá verejnosť videla,  že Gálova skupina trpí , či dokonca  chráni komunistov v riadiacich pozíciách (čoho okatým príkladom bolo nedotknuteľné postavenie M.Čalfu, ktorý sa stal po mojej likvidácii opäť federálnym premiérom, ibaže už nie za KSČ, ale za VPN). Aj bývalý komunistický minister spravodlivosti, M.Čič, sa stal politikom VPN. Od Gálovcov dostal post predsedu Ústavnoprávneho výboru FZ za hnutie VPN. Dokonca viedol  poslanecký klub VPN (!)  R.Schuster dostal  kanadské veľvyslanectvo… Všetky tieto viditeľné príklady podpory VPN voči novým kariéram  komunistických kádrov sa potom napodobňovali vo všetkých  regiónoch Slovenska.  Cez Gálovu skupinu nadobudli vplyvné pozície aj nominanti klubu  Obroda. Výťahom VPN sa  vyviezli obrodári  I.Laluha, A.M.Húska, R.Filkus, H.Kočtúch, R.Harenčár, atď.atď.

Paradoxom bolo,  že až na zriedkavé výnimky,  stáli do roka všetci títo Gálovi chránenci proti nemu, na strane V.Mečiara. A spolu s nimi  aj šíky nomenklatúrnych riaditeľov štátnych podnikov, o ktorých ochranu sa len prednedávnom F.Gál tak zaslúžil. Rovnako vrúcne sa k Mečiarovi primkli bývalí eštébáci, aj tí, ktorých pražské centrum chránilo a odmeňovalo za intrigy, vedúce k ku Gálovmu ovládnutiu VPN (na FMV bol späť prijatý aj plukovník Ciklámini).

Ako sa dalo predpokladať –  normalizačná komunistická nomenklatúra  bola hotová ísť  aj s čertom, len aby neprišli o posty a príležitosť zbohatnúť  v začínajúcej  privatizácii  podnikov a závodov, ktoré riadili.

Po mojom odstránení z vedenia VPN  si  bývalí režimisti , vrátane zločincov totality, mohli vydýchnuť : Gálove vedenie  im nešlo po krku. VPN sa  zrieklo  protikomunistického programu a nestálo im v ceste. Mnohí sa cez kamarátstva  z Mozartovho domu  dokonca dostali ku pozíciám, alebo veľkým majetkom. Ale napriek Gálovej ochrane (alebo práve pre ňu) si posilnení  starorežimisti hľadali  niekoho iného a silnejšieho než Gál. Niekoho, kto im nedá len  ochranu na postoch, ale  zabezpečí im cestu ku majetkom. Kto z nich urobí „slovenskú kapitálotvornú vrstvu“… Takou postavou  im nemohol byť nik iný, než  nový slovenský premiér, Mečiar.

Preto Mečiar poľahky prebral Gálovi jeho nedávnych komunistických spojencov,   a postavil ich proti nemu. Zároveň s tým odkopol P.Zajaca, F.Gála aj J.Flamíka a spol. , vďaka ktorým sa dostal ku premiérskemu postu,  a cezeň aj ku  popularite a voličstvu  hnutia VPN. Nasledovala už len  agónia lídra revolúcie 89, a víťaza prvých slobodných volieb 1990, hnutia VPN.

 

…………………………

Pokračovanie : P. Zajac, F. Gál a J.  Flamik kryli Mečiarove výčiny  nie iba pred, ale aj po prvých voľbách 1990 . Reč bude aj o tom, ako povzbudzovali  rast jeho mocenského apetítu.

 

POZNÁMKY:

[1] https://dennikn.sk/820105/co-bolo-pred-meciarom-a-jeho-amnestiami/

[2] Napr. Jozef Moravčík neodchádzal od Mečiara ako jeden z prvých, ani to nebolo vtedy, keď Kňažko. Ešte absurdnejšie je datovanie, kedy som vraj od neho odchádzal ja – ktorý som v HZDS nikdy nebol.

[3] Poslanec Javorský: „Treba s poľutovaním konštatovať, že aj na slovenskej politickej scéne už od januára 1990 v mocenskom boji zohrávali dôležitú úlohu odcudzené materiály z archívov ŠtB. Pre ilustráciu uvedieme aspoň príklady z Bratislavy a Trenčína. Archív ŠtB v Bratislave po rozpustení ŠtB a po nástupe pána Svěchotu do funkcie náčelníka XII. správy sa stal prístupným pre mnohých. Dnes už môžeme len konštatovať, že z archívu chýba viac ako 120 zväzkov, že aj z ostatných zväzkov boli skartované dôležité dokumenty na základe rozkazu gen. Lorenca, že jednotliví riadiaci dôstojníci ŠtB skartovali všetky živé zväzky svojich spolupracovníkov.“ Poznámka autora: o tom skartovaní zväzkov pochybujem. Dôstojníci ŠtB využili rozkaz gen. Lorenca na to, aby si dokumenty ŠtB mapujúce život disidentov rozkradli, a vydierali nimi tých, ktorých mená ostali v dobe „vyrovnávania sa s minulosťou“ nezverejnené. Z lustrácií, aj z utajovania minulosti politikov sa stal mega biznis. K tomu poznaniu dochádza už v roku 1991 aj Javorského vyšetrovacia komisia SNR: „Tieto zistenia len potvrdzujú, že aj v súčasnosti môžu mnohí bývalí príslušníci ŠtB, ako aj politici, mať v rukách časť tejto dokumentácie. Podľa zistenia vieme, že medzi chýbajúcimi zväzkami sú aj tie, ktoré sa neskôr objavili v rukách pánov Ciklaminiho, Demikáta a Mečiara. Pán Ciklamini mal zväzok pána Budaja už od 17. marca 1990. Je zaujímavé, že od tejto doby sa dostali do obehu kópie týchto materiálov.“ ZDROJ: http://www.psp. cz/eknih/1990snr/stenprot/023schuz/s023018.htm

Na základe výsledkov Vyšetrovacej komisie SNR mal byť Mečiar odvinený zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a porušení ďalších súvisiacich zákonov . Nedošlo ku tomu nečinnosťou vtedajšieho federálneho Genrálneho prokurátora, I.Gašparoviča. Ten bol  kvôli krytiu Mečiara odvolaný Havlom z funkcie , ale vzápätí sa uskutočnili voľby, po ktorých sa Gašparovič  stal predsedom SNR a Havel naopak, z funkcie odstúpil. Trestná činnosť Mečiara a spol. sa potom už nikdy nevyšetrovala. Tým pádom sa nevyšetrovala ani spolúčasť tých, ktorým nelegálne informácie nosil , tzn. F. Gála a spol.

[4] pozri rozhovor redaktorky SME podpísaný skratou M. Ž. s F. Gálom „Kam sa podel Budajov spis?“, SME, 11. 6. 2005

[5] tamtiež

[6] BISLA, 2003, magnetofónový záznam z diskusie, účastníci: F. Gál, E. Gindl, J. Budaj a P. Zajac, moderoval S. Abrahám, páska je v archíve autora.

[7] In.: Š. Lazorišák, Karneval revolúcie, 2011, str. 30.

[8] https://www.sme.sk/c/3320116/fedor-gal-tiso-sa-mal-radsej-nechat-popravit-nacistami.html

[9] Pozri rozhovor s F. Gálom „Kam sa podel Budajov spis?“, SME, 11. 6. 2005.

[10] Klub za obrodu socializmu bol, predpokladám, jednou z iniciatív KGB, pôsobiacej v politickej línii Gorbačeva, tlačiaceho na zmenu politiky KSČ, ktorá sa vzpierala jeho „perestrojke“. V skupine Klub za obrodu socializmu sa silne presadzovali bývalí dôstojníci ŠtB, a najmä rozviedčici ŠtB , vylúčení zo služby po r. 1968 (V. Ciklamini bol napr. špiónom v Taliansku a Afrike). To, že v akciách Klubu mali silné postavenie tí  dôstojníci ŠtB , ktorí slúžili v rozviedke, môže súvisieť s faktom, že tieto č-s služby riadila hlavne KGB.

Klubu za obrodu socializmu predsedal historik I.Laluha. V Prahe bol jeho predsedom Ladislav Lis, chartista a bývalý šéf KSČ z r. 68. Silnejšie slovo, než títo dvaja ale mali v obidvoch kluboch bývalí dôstojníci ŠtB, vylúčení počas komunistických čistiek po r. 1968. Táto skupina mala silné zastúpenie v Charte 77 a cez ňu po revolúcii aj v OF. Po Novembri obsadili bývalí dôstojníci ŠtB z 50. a 60. rokov posty námestníkov ministra vnútra Sachera. Ovládli  aj vplyvnú Bezpečnostnú komisiu hnutia OF. Tzv. obrodári obsadili svojimi nominatami aj Branno-bezpečnostný výbor Federálneho zhromaždenia (viedol ho  L.Lis),  aj novú  tajnú službu – Úrad pre ochranu ústavy a demokracie.

Podobné ciele ako Klub za socialistickú prestavbu – Obroda , mala v prednovembrovom období aj ďalšia skupina, schádzajúca sa pod záštitou Sovietov na Zväze Československo-sovietskeho priateľstva (ten vtedy viedol čerstvo prevelený kágébák, Sergej Chlemendik) po dnázvom Klub leninskej Iskry. Túto skupinu organizoval tiež bývalý rozviedčik č-s rozviedky, Igor Cibula.

Obe skupiny sa v decembri 1989 vzájomne prepojili, ale pre nezhody medzi Cibulom a Cikláminim nedošlo k dohode. Dubček sa rozhodol pripojiť ku VPN , čím sa stratila šanca vytvoriť z „Obrody“ a „Iskry“ úspešný politický subjekt. Väčšina politikov  z oboch týchto, kedysi sovietmi podporovaních skupín,  sa neskôr tou či onou formou spojila s VPN (cez F.Gála) , aby po jeho konflikte s Mečiarom odišli do HZDS.

[11] pozri vyjadrenie Ivana Laluhu 7. 11. 2017 v Téme dňa, TA3.

[12] 11. 1. 1990 boli do Čičovej vlády nominovaní poslední traja ministri, medzi nimi aj V. Mečiar. Tým sa ukončilo zostavovanie  Čičovej dočasnej vlády. výsledok : VPN v nej mala formálne iba  jedného nominanta – Vladimíra Ondruša, ktorý sa stal prvým podpredsedom vlády. Nechceli sme totiž porušiť dohody s OF a súčasne ani demonštrovať nejakú koaličnú vládu s KSS. V skutočnosti ale  VPN mala v Čičovej vláde aj ďalších ministrov, ktorí nastúpili ako nezávislí. Boli to Ladislav Kováč (školstvo), Ladislav Košťa (spravodlivosť), Michal Kováč (financie), Ladislav Chudík (kultúra), Š. Markuš (podpredseda pre ekonomiku), A. Varga (podpredseda pre menšiny). Tzn. že VPN mala vo vláde M.Čiča troch podpredsedov a 4 ministrov vlády. Demokratická strana a Strana slobody mali spolu dvoch ministrov (Novák, Roľko) a člena vlády, ktorým bol predsedom Výboru ľudovej kontroly (VLK) M.Minaroviča. Klub za obrodu socializmu mal jedného ministra (V. Mečiar). KSS ostali po rekonštrukcii vlády 4 ministri a jeden podpredseda vlády (I. Steis, J. Ducký, K. Nagyi, M. Belanský + V. Lexa). Početne bolo politické zloženie dočasnej vlády M. Čiča takéto: VPN: 7 hlasov, KSS: 6, DS: 2, SS:1, a Klub za obrodu socializmu:1.

[13] In: „VPN 1989-91“, oral history, str. 168, vydala Nadácia M. Šimečku, 1998

[14] Pozri Správa Javorského komisie: http://www.psp.cz/eknih/1990snr/stenprot/023schuz/s023018.htm

[15] In. : V. Ciklamini: „Ako som bojoval s totalitou“, vlastnou tlačou, 1991.

[16] In: „VPN 1989-91“, oral history, str. 133, vydala Nadácia M. Šimečku, 1998

[17] pozri: V. Ciklamini: „Ako som bojoval s totalitou“

[18] In: „VPN 1989-91“, oral history, str. 133, vydala Nadácia M. Šimečku, 1998).

[19] tamtiež

[20] Dodávam, že plukovník V. Ciklamini bol za dramatických okolností odvolaný na konci apríla, čomu ale predchádzal rozvrat na FMV, ktorý vošiel do ponovembrových dejín pod názvom „vojna o vnútro“. Pozri viac v štúdii SACHERGATE, ÚSTR, 2007.

[21] Javorského správa v SNR, 23. schôdza, stenografický záznam: „Boli však jedinci, ako napríklad pán Ciklamíni, Svěchota, Demikát a ďalší, ktorí sa snažili aj pomocou nezákonne získaných dokumentov z archívov ŠtB zasahovať do politického diania a ovplyvňovať jeho smerovanie. Najvýraznejšie sa v tom prejavoval pán Ciklamini so svojimi priateľmi. Ukazuje sa, že protizákonne ako funkcionár Federálneho ministerstva vnútra ustanovil skupinu bývalých príslušníkov ŠtB pre činnosť v archíve ŠtB v Bratislave, a navrhoval alebo odporúčal obsadzovanie určitých postov nielen v bezpečnosti, ale aj v armáde. Najzávažnejší je jeho protiprávny zásah do činnosti Slovenskej národnej rady, a to tým, že začiatkom marca za pomoci pána Dubčeka cez predsedu slovenskej vlády pána Čiča zabránil zmene vo funkcii predsedu Slovenskej národnej rady pána Schustera. Pri tomto akte bol prítomný aj vtedajší minister vnútra Slovenskej republiky Vladimír Mečiar.“